Srdce

 

        V r. 2023 dokončili 1. slovenský mrakodrap-Eurovea Tower. Stojí v Bratislave. Meria 168 metrov a nachádza sa v ňom 46 poschodí. V televízii o ňom vysielali dokument. S kamerou vošli do ešte rozostavanej budovy a povedali: „Nachádzame sa v srdci celého objektu.“

V súčasnosti lekárska veda aj s pomocou techniky pokročila. Dnes si dovolia vojsť s kamerou do srdca človeka. Možno majú aj tí lekári zvláštny pocit, keď si uvedomia, že sú v srdci iného človeka.

Je dôležité, aby človek niekedy vstúpil do svojho vlastného srdca. Prečo? Pán Ježiš hovorí, že človeka poškvrňuje to, čo vychádza zo srdca: „...zlé myšlienky, smilstvá, krádeže, vraždy, cudzoložstvá, chamtivosť...“ (Mk 7, 21 – 23)

Prečo je dôležité, aby sme sa zamerali na svoje srdce?

1.)   Gesto

Dnes žijeme v dobe, v ktorej sú v móde veľké až ostentatívne gestá. Paradoxne, nemusia nič znamenať.

        Futbalista domáceho mužstva strelil gól. Desaťtisíce fanúšikov sa dostalo do vytrženia. Hráč sa rozbehol smerom k tribúne. Spojil prsty oboch rúk, vytvoril z nich srdce a ukázal ho fanúšikom. Táto symbolika dostala dav do ešte väčšej extázy. Hráč chcel takto vyznať, aké veľké srdce má pre fanúšikov. Po čase ho vystriedali. Neuniesol to. Kopol do plastovej stoličky pri odchode z ihriska. To srdce tam   už nebilo...

        Dobré nastavenie srdca nespočíva vo veľkých gestách, ktoré sa míňajú účinku, ale v tom, že s ľahkosťou konáme drobné diela.

2.)  Nastavenie srdca

Ako každé ráno otec si sadol do auta, aby porozvážal rodinu za povinnosťami. Hneď zbadal, že tu niečo nesedí.  Výška sedadla. Dorastajúci syn sa už totiž oboznamoval s interiérom auta a sedadlo si nastavil podľa seba, nevrátil ho do pôvodnej polohy.

        Srdce veriaceho človeka má byť nastavené v duchu evanjelia, ktoré má veriaci často počúvať. Toto nastavenie treba neustále aktualizovať, tzn. srdcu sa treba venovať. AK to človek nerobí, jeho srdce nastaví svet – a to podľa svojho. Dotyčný to možno ani nezbadá. Srdce človeka má byť stále pod Božím dohľadom.

 

3.)  Dedičstvo

Na úrade notára sa otvorili dvere. Pojednávanie sa skončilo. Drobné skupiny účastníkov sa vyrojili na chodbu. Niektorí hneď odchádzali domov, iní ešte živo prejednávali výsledky dedičského konania. Zazneli aj takéto uznanlivé hlasy: „Rozdelili to múdro, mali srdce.“

        Niekedy je situácia taká, že po materiálnej stránke nieto čo dediť z rôznych dôvodov. Ale jedno možno dediť stále – srdce! Rodičia a príbuzní odovzdávajú srdce, spôsob života, zmýšľanie a hodnotový systém. Toto dedíme chtiac-nechtiac aj bez oficiálneho dedičského konania.

 

        Srdce je vždy „v kurze“. Nikdy nebude devalvovať. V ňom je princíp nášho života. Máme žiť tak, aby mali v tomto svete čo odovzdať a iní čo dediť-srdce.

 

Našli sme...

 

        V dnešnej dobe sa obce a mestá chcú pochváliť údajom o prvej písomnej zmienke. Prakticky niet u nás obce, ktorá by sa o tento údaj nezaujímala. Sme hrdí na svoju históriu a s radosťou a hrdosťou vyhľadávame o tom akékoľvek informácie.

        Delegácia takejto obce sa vrátila z archívu s touto radostnou správou: „Našli sme to! Údaj bol overený, našiel sa dôkaz o prvej písomnej zmienke.“ Právom mali dôvod na radosť.

        Sv. Peter komunikuje s Pánom Ježišom pričom Učiteľ ponúka civilizovaný odchod: „Aj vy chcete odísť?“ Je to reakcia na voľbu, ktorú dostali mnohí Ježišovi učeníci. Niektorí ju aj využili a Ježiša opustili. Peter rozmýšľal inak. Povedal: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“
(Jn 6, 69) Je to to isté, ako by povedal: „My sme už našli, nepotrebujeme už nič hľadať. Našli sme zmysel života, našli sme ideál, za ktorým pôjdeme.“ Rozhodnutie Šimona Petra a jeho kolegov bolo nezvratné s výnimkou Judáša. Ako k tomu došlo, že Ježiš bol pre nich všetkým?

1.)Apoštoli zistili, že popri Ježišovi povyrástli.

Starší ľudia o svojom dospievaní veľa povedať nevedia. Dospievanie je skôr témou súčasnosti. V minulosti nebol čas na zvláštne prežívanie dospievania. Už ako deti mali na starosti nejaké rodinné povinnosti. Na sladkosti dospievania nebol čas. Ľudia sa akoby skôr stali dospelými oproti dnešným deťom. Mnohí ľudia povedia, že ani nemali nejakú špeciálnu mladosť. Treba však zdôrazniť, že nijaký extrém nie je dobrý. Lebo aj detstvo a dospievanie má mať svoje čaro.

        Učeníci pri Ježišovi dospeli relatívne rýchlo. Myslíme na dospievanie duchovné, nie fyzické – veď skoro všetci už mali svoje rodiny.

        Byť blízko pri Ježišovi predstavuje určité riziko. Ježiš nás bude dvíhať vyššie. Je to sprievodný znak komunikácie s ním. Kráčať s ním vyššie znamená niekedy vystúpiť aj na Kalváriu.

2.)      Apoštoli zistili, že pri Ježišovi sa stávajú slobodnejšími.

Učeníci nepotrebovali veľa času na to, aby zistili, že sú v jeho prítomnosti slobodnejší (3 roky). Videli, že ich Učiteľ odmietal niektoré predpisy Zákona, lebo zotročovali človeka a tým stratili svoj význam. Zistili, že aj Ježiš má určité požiadavky. Uňho nemá miesto bezzásadovosť, pričom stanovuje nové kritériá, ktoré prinášajú nový život a neprijímajú sa ľahko. (odpustiť 77 ráz, stať sa služobníkom vo vzťahu k blížnym). To boli požiadavky, s ktorými učeníci museli vnútorne bojovať a až tak prijať Ježišove tézy. Ježišova sloboda nie je zadarmo.

        Sloboda v Kristovi neznamená, že on zruší všetky požiadavky a normy pre večný život. Práve naopak. Stanovuje nové, ale tak, že sa už meniť nebudú. Stávajú sa nadčasovými a budú mať zmysel a úžitok pre tých, ktorí ich príjmu za svoje. Nič ideálnejšie pre Božie kráľovstvo nebude ako je poznanie Ježiša Krista.

3.)  Ježiš dáva výnimočnú nádej.

Kdesi sa konali voľby. Tie sú súčasťou nášho života. Istý človek dal hlas svojmu kandidátovi. No po určitých krokoch tohto zvoleného kandidáta konštatoval: „Hanbím sa za svoju voľbu. Choval som plané nádeje.“

        Chlapec po skončení ZŠ nastúpil do učilišťa. Chcel sa naučiť remeslu. Dostal sa k určitému majstrovi odborného výcviku. Ten mal už dobré meno. Starší kolegovia mu vraveli: „Za to, čo sa u neho naučíš, sa nikdy nebudeš hanbiť.“

        Sv. Pavol svojho času napísal Rimanom: „Nádej nezahanbuje.“ (Rim5, 5) Za to, čo sa naučíš od Ježiša, sa nikdy nebudeš hanbiť. Život apoštolov to potvrdzuje. Apoštol národov píše na inom mieste: „...nehanbi sa za svedectvo v našom Pánovi...“ (2Tim 1, 8)

        Poslaním tohto sveta je vsugerovať nám, kresťanom, aby sme sa za svoju vieru v Ježiša Krista hanbili. Toto sa nesie od vzniku kresťanstva až do dnešných čias. Kresťania nie raz prežívajú zbytočný komplex menejcennosti. Konajú tak pod nátlakom a názorom sveta. Hanbiť sa treba za iné. Napríklad za to, že odmietame evanjelium alebo ho prijímame v instantnej forme, t. j. rozpustené v bludoch a zmätkoch tejto doby. Niekedy si pod vplyvom tejto tendencie ani nevychutnáme nádej vyplývajúcu z evanjelia. My, kresťania, sme stále v strehu. Veľa energie míňame na to, aby sme sa vyhýbali a odrážali dehonestujúce názory a útoky tohto sveta.

        U sv. Jána čítame: „Našli sme toho, o ktorom písal Mojžiš a proroci...“ (Jn 1, 45) Toto oznámil Filip Natanaelovi. Mnohí ľudia hľadajú to alebo toto, ale nie Toho, tzn. samotného Pána. Keď spoznáme jeho, všetko ostatné stratí svoju dôležitosť. Platí biblické: „Hľadajte Pána, kým ho možno nájsť...“ (Iz 55, 6)

Chlieb z neba

 

       Istý človek sa vrátil domov zo zahraničia. Pracoval tam niekoľko rokov. Keď sa vrátil domov, rozprával o svojich skúsenostiach. Svoje rozprávanie vždy zakončil touto vetou: „Nič ti tam nespadne z neba iba tak.“ Všetko, čo dosiahol, je výsledkom veľkého úsilia. Každý a všade žiada od človeka výkon. Je pravdou, že bez úsilia a námahy sa človek nikam nedopracuje.

       Ježiš hovorí o sebe, že je chlieb z neba. On je Boží Syn, ktorý zostúpil z neba a ponúkol sa nám ako chlieb. Tiež nespadol „iba tak“. Prijal ľudskú prirodzenosť, narodil sa do ľudského spoločenstva, pracoval a vyučoval na Božiu slávu a svoj život ukončil bolestnou smrťou na kríži. Toto všetko malo svoj význam. Jeho obeta bola potrebná. Prečo je Ježiš pre nás chlebom z neba?

1.)         Naši predkovia zvykli zabaliť chlieb do obrúska.

Niekde tento zvyk ešte pretrváva. Vždy, keď ho išli krájať a podávať, museli najprv obrúsok rozbaliť.

       Pomyselný obrúsok Pána Ježiša a jeho Tela je chudoba, v ktorej sa narodil a v ktorej prežil celý pozemský život. Patrí tam aj jeho nevýslovné utrpenie a krutá smrť na kríži. Každý, kto chce uveriť v neho ako v Božieho Syna, musí tento pomyselný obrúsok rozbaliť a preniknúť do podstaty. Bez pochopenia Ježišovej chudoby, utrpenia a smrti by sme veľa z jeho poslania nepochopili. Tento prienik do Ježišovho tajomstva môže dokázať iba viera. Ona jediná má schopnosť preniknúť cez šat Ježišovej postavy do vnútra poslania, ktoré mal na tomto svete. Tento obrúsok na Ježišovi odvíjame vždy s úctou a s láskou. Len tak pocítime sladkosť a hodnotu viery v neho.

2.)         Vždy, keď sa dokončieva proces pečenia chleba, niekto naň pozrie, povie: „Už je upečený a pripravený.“

Niektorým ľuďom stačí iba jeden pohľad na to, aby zistili, či je chlieb upečený, alebo mu ešte niečo chýba.

       Aby sme boli pripravení na prijatie chleba z neba, musíme sa pozrieť na kríž a uvedomiť si, že Ježišova obeta bola vykonaná aj za mňa. Som pripravený prijať tento čistý chlieb ako ovocie Pánovej obety alebo ho prijímam iba automaticky, bez myšlienky.

       Prijímanie eucharistického chleba má byť sprevádzané uvedomením si pravdy, podľa ktorej Ježišova obeta bola vykonaná aj za moje hriechy. Ježišova obeta je dokonalá, ale moja príprava trpí občas nedostatkami. Častý pohľad na Ukrižovaného nám pomáha vrátiť sa do reality.

3.)         Spomínam si na čas strávený v základnej vojenskej službe.

My, mladí, ktorí sme narukovali, sme sa k strave ani nedostali. Prebiehali nás starší, ktorí dostali kompletný obed. Kým sme my prišli na rad, niekedy už nebolo čo jesť. Stalo sa aj to, že v polovici obeda velitelia zavelili: „Vstyk, odchod!“ Okamžite sme museli vstať a odísť. Mohli sme však jedno urobiť. V kuchyni pri okienku bol nakrájaný chlieb. Bohuvďaka, bolo ho dosť. Každý si bral plnými priehršťami a kládol ho do vojenskej kapsy. Chlebom sme suplovali nedostatok varenej stravy. Chlieb sa nám vtedy zdal ako pokrm v núdzi života.

       Eucharistický chlieb je dar a pokrm najmä pre núdznych tohto sveta. Človek sa môže ocitnúť v núdzi materiálnej i duchovnej. Eucharistický chlieb mu pomáha preklenúť všetky neduhy a ťažkosti spojené s pozemským životom.

       Pri návšteve banky som si všimol slogan. Bola to reklama na jeden z bankových produktov. Znel takto: „Ak budete používať tento náš produkt, už vás nič nezastaví.“

       Ak budeme prijímať chlieb z neba, nič nás nezastaví na ceste za Kristom. Nijaká ťažkosť alebo absencia nejakého dobra. Eucharistický chlieb nás pohýna k tomu, aby sme za Kristom neochvejne kráčali. Nehanbime sa priznať, že eucharistia je pre nás všetkých, ktorí môžeme byť v stave akejkoľvek núdze.

Všetci veríme, že eucharistia, to je sám Kristus. Ten je darom nebies. Ježiš sa identifikoval s chlebom života. Jeho prítomnosť cítime denne. V sile tohto pokrmu sa snažíme vykonávať si svoje povinnosti a hlavne vytrvať vo viere.

       Eucharistia je chlieb z neba, a to preto, aby sme vo večnosti našli pôvodcu tohto pokrmu, Ježiša, Božieho Syna.

EŠTE PÁR SLOV O CHLEBE...

 

       Občas vidím pri kontajneri na odpad pohodený chlieb. Býva už od dažďa premočený, rozťahaný po okolí. Hostinu si z neho urobili vtáci, pridali sa mačky, aj iná háveď.

Pripomína mi to Ježiša. Jeho Sv. Telo bolo akoby „rozťahané“ Annášom aj Kajfášom či inými židovskými predstaviteľmi a hlavne Pilátom z Pontu. Nakoniec si na ňom zgustli tí najagresívnejší a najprimitívnejší – žoldnieri, ktorí ho mučili a ukrižovali.

Ježiš často hovorieval o svojom tele – eucharistii. Hovorieval, že on je „pravý chlieb z neba“, že on je ten „chlieb, ktorý zostúpil z neba a dáva život“, a napokon, že on je „chlieb života“. (Jn 6, 24 – 35) Čo možno o tomto vzácnom pokrme povedať každodenným spôsobom?

 

1.)Skupinka ľudí vošla do jedálne. Hľadala voľné miesto na stolovanie.

Miestnosť bola už takmer prázdna, no služba ešte nedala stoly hygienicky do poriadku. Napokon si našli miesto za stolom, na ktorom dominovali omrvinky. Ktosi povedal: „Tu niekto nedávno jedol chlieb.“ Počas svojho života dokážeme nájsť aspoň omrvinky dobra. A ak vieme, že za nimi stoja ľudia, ktorí prijímali eucharistický pokrm, tak vieme, že tento pokrm bol pre nich všetkým. Iba v sile eucharistie dokážeme konať Božie skutky, ako ich spomína evanjelium. Aj omrvinky dobra na stole nášho života stačia na to, aby sme postúpili na večnosť. Aj omrvinky dobra stačia ako svedectvo pre iných, že sme eucharistický chlieb neprijímali nadarmo.

 

2.)„Čo máme jesť?“ spýtal sa študent doma po návrate z internátu.

Typická otázka , lebo ju poznajú mladí aj starí, deti aj rodičia. Odpoveď rodičov znela: „Chlieb, lebo je pôst.“ Mladý ohrnul nos, ale pôstnu disciplínu narušiť nechcel, a tak si
na chlebe pochutil.

       Dnešný človek hľadá módne veci, to, čo je atraktívne.  Ide mu o prestíž a postavenie. Eucharistický chlieb je jednoduchý svojím výzorom. Cirkev nič „lepšie“ nemá ako je Pánovo telo. Ono nie je módnou skutočnosťou. Nie je ani vecou prestíže ani spoločenského postupu. My radi hľadáme exkluzívnejšie skutočnosti, no na eucharistickom pokrme nič také nenájdeme, iba strohosť, pokoru, poklonu, mlčanie a oddanosť.

 

3.)       Do obchodu vbehol tesne pred záverečnou

zákazník. Hľadal chlieb, ale v tom čase už bol vypredaný.

Pracovníka sa spýtal, či im nejaký nezostal. Išli sa pozrieť a s veľkou úľavou konštatovali, že ešte jeden bochník zostal. Zošuchol sa a zapadol medzi ostatné pečivo, takže ho nebolo vidieť.

Najhoršie je, keď eucharistický pokrm „zapadne“ medzi iné skutočnosti. Nie je dobré, keď sa sprofanizuje a dá s na úroveň takých vecí, ktoré nemajú nič spoločné s pokrmom duše. Človek potom hľadá niečo na duchovné osvieženie a nenachádza nič, čo by mu prinieslo pokoj. Potom musí prácne vymaniť eucharistický chlieb spomedzi iných lákadiel a znova objaviť čaro Božieho chleba z neba.

Núdza nie raz človeka k takémuto kroku privedie, aby hľadal a nachádzal. Lebo možno ten pravý chlieb z neba zapadol, čo sa týka nášho záujmu o poschodie nižšie. Treba sa pred Pánom zohnúť a pokloniť a aj pokľaknúť, aby sme jeho úžitok znova objavili.

 

Eucharistia vyvoláva v človekovi tzv. sväté túžby. Motivuje, aby prijímajúci túžil po vyšších veciach. Ona aj udržiava človeka v tomto nastavení. Čím častejšie ju prijímame, tým viac po Bohu túžime.

 

Láska znesie dotyky (mladomanželom)

 

        V týchto letných mesiacoch sa môžeme v televízii stretnúť s reklamou na osviežujúci nápoj, ktorý je vhodný na horúce dni. Obsahom reklamy o. i. je aj slogan: Láska znesie dotyky.

        Toto platí pre všetky kategórie života človeka. Týka sa to vzťahov medzi snúbencami, medzi mladými manželmi, manželmi v zrelom veku, ale aj vo vzťahu rodičia a deti, ale i opačne.

        Dotyky nás sprevádzajú celý život. Sú charakteristické a potrebné pre každodenný život. Ktoré sú tie najdôležitejšie?

 

1,) Dotyk Božej milosti

Boh sa dotýka každého, lebo Boh je Láska. Pán Ježiš sa dotýkal ľudí vo svojej dobe. Niektorých aj fyzicky, napríklad keď uzdravoval. Viac sa ale dotýkal svojím slovom, ktorým uzdravoval takisto.

Táto tendencia je dôležitá aj pre dnešnú dobu, aby sme všetci mali v úmysle umožniť Božej milosti, aby sa nás dotýkala.

Najúčinnejšie sa to prejavuje pri slávení eucharistie a pri prijímaní ostatných sviatostí. Sviatosti sú hlavným zdrojom dotykov Božej milosti.

 

2. Dotyk spoločenstva

Celý život prežijeme v určitom spoločenstve. Nie každé je ideálne, ale pre život ho potrebujeme. Potrebujeme s niekým komunikovať, potrebujeme odovzdávať a prijímať. Táto prax je možná len v spoločenstve. Na túto situáciu je príznačný výraz – zázemie. Potrebujeme zázemie materiálne, odborné, ale azda najviac ľudské a duchovné.

Láska potrebuje takéto zázemie, aby sa mohla rozvíjať a aby mohla prenikať do skutkov každodenného života.

Všetkým začínajúcim manželom prajeme, aby takéto zázemie našli.

 

3.) Dotyk vzájomnosti

Novomanželia si sľubujú vzájomnú lásku a vernosť. To, čo by ich malo charakterizovať, je schopnosť byť oporou. V stavebníctve poznáme výraz oporný múr. Existujú takéto múry, ktoré majú stáročie.  Na prvý pohľad nejavia znaky narušenia. Oporný múr musí veľa zniesť, veľa prijímať. Ak nie, už nemôže mať titul oporný.

Človek potrebuje druhého, aby mu bol oporou. Dnes treba veľa zniesť, dnes treba absorbovať veľa otrasov, veľa prijímať a ustáť rôzne životné situácie. Nikto to tak nedokáže, ako najbližší človek. Každý potrebuje nejaký oporný bod v ľudskom spoločenstve.

Novomanželom prajeme, aby spĺňali kritériá oporného bodu jeden pre druhého.

 

Láska znesie dotyky. No nie hocijaké. Nie také, ktoré ničia a rúcajú, lebo sú aj také. Láska favorizuje dotyky prajnosti, obetavosti, čistoty a vzájomného znášania všetkých pozemských osudov.

 

Chlieb náš každodenný

 

 

        Súčasťou nášho stravovania je aj chlieb. Najčastejšie ho servírujeme na raňajky, ale nebýva zriedkavosťou, že je súčasťou našich stravovacích návykov aj na obed. Má svoje dôstojné miesto na stole, je položený na prútenom košíku, ktorý zahaľuje plátenná utierka. Obyčajne je nakrájaný na menšie kúsky a je k dispozícii pre každého. Medzi stolujúcimi prebieha aj takáto interakcia: „Podaj mi chlieb!“ Je pekné, že tento zvyk existuje od nepamäti a udržiava sa a snáď budeme chlebovú kultúru rozvíjať aj v budúcnosti.

        Pán Ježiš hovorí v evanjeliu, že je chlieb života. (Jn 6, 24 – 35) Pán Ježiš začal tému chleba rozoberá veľmi dômyselne, lebo tento produkt bol trvalou súčasťou aj vtedajších kultúr. Patril medzi hlavné zložky každodenného pokrmu. Pán Ježiš katechizoval židov v tom zmysle, že to on je nebeský chlieb, t. j. sám Kristus je pokrm pre našu dušu. My tento pokrm potrebujeme, ak máme v úmysle zaklopať na brány nebeského kráľovstva. Bola to veľmi náročná téma a určite neľahká na pochopenie pre jeho poslucháčov. Čo nám môže povedať téma chleba dnes?

1.)           Chlieb ako súčasť pôstu.

Chlieb dokážeme ponížiť tak, že povieme: „Budem len o chlebe a vode.“ Nižšie sa už ani hádam nedá ísť, len o chlebe a vode. Kto sa drží tejto pôstnej disciplíny, požíva v našich očiach veľkú cenu a úctu. Za bežných okolností si chlieb niečo pýta. Aj my sa pýtame: „Čo bude k chlebu?“ Chlieb sám o sebe sa nám máli. Sme zvyknutí k nemu niečo pridružiť, napr. nátierku alebo iné produkty, ktorých je v dnešnej dobe veľké množstvo.

        Cirkev veľmi často hovorí o eucharistii ako o dôležitej zložke nášho duchovného rastu. Všetky katechézy Cirkev sústreďuje na Krista, ktorý je týmto pokrmom neprekonateľný. Možno by niekto položil naivnú otázku: „A čo k tomuto chlebu?“ Možno sa niekomu máli eucharistický chlieb sám o sebe. Niekto povie: „Niečo sa pýta k tomuto chlebu.“ No a vzápätí odpovedáme: „Spôsob života.“ Eucharistický chlieb ako pokrm nepotrebuje nijaký doplnok, pretože je absolútne dokonalý. Pýta si štýl života podľa evanjelia. K tomuto chlebu smerujú kroky a štýl života každého kresťana. Eucharistický chlieb formuje život a život si pýta eucharistický pokrm.

2.)           Chleba môže byť málo.

Tu si nik nepýta  niečo k nemu, ale v centre pozornosti je množstvo. Predstavme si situáciu, podľa ktorej Ježiš rozmnožil chlieb. (Jn 6, 1 – 15) Mal k dispozícii iba 5 jačmenných chlebov. Nikto sa nepýtal, čo k nemu. Všetci sa pýtali, či ho bude dosť.

        Málokto sa pýta, či je dosť eucharistického pokrmu. Každý, kto je vzdelaný vo viere, vie veľmi dobre, že ak nám slúžia kňazi, bude aj chlieb. Teda nie je správna otázka, či je dosť eucharistického chleba, ale otázka, či je dosť takých ľudí, ktorí majú oňho záujem. Stáva sa, že sa v obchode zaujímame o konkrétny potravinový produkt a obchodník povie, že ho dostávajú len veľmi zriedka. Je potrebné vystihnúť správny čas. Ak je obchodník ústretovejší a zákazníka pozná, tak mu povie: „Dám vám vedieť, kedy bude na našich pultoch.“

        Cirkev pravidelne informuje veriacich o čase a mieste konania sv. omše. Tým nepriamo dosvedčuje, že súčasťou slávenia bude aj eucharistická hostina. Je otázka, koľkí po nej túžia, lebo ona si vyžaduje poriadok v duši a poriadok v živote. Preto sa nezaoberajme naivnou otázkou, či je tohto nebeského chleba dostatok. Skúmajme, či je v nás dostatok odvahy a sily na to, aby sme pristúpili k eucharistickému stolu.

3.)           Pán Ježiš hovorí o sebe, že je chlebom z neba a kto bude jesť tento chlieb, bude mať večný život.

Ide vlastne o nepatrný kúsok, ktorý nazývame hostia. Je to malý kúsok chleba, v ktorom je prítomný sám Boh. Navonok jednoduchá, strohá matéria. Prečo je tento chlieb navonok taký jednoduchý a prostý? Prečo mu nedáme punc a podobu väčšej slávnostnosti? Veď nás vedie do nebeského kráľovstva... Je to preto, lebo sám Ježiš žil jednoduchým, až chudobným spôsobom života. Nikdy sa z tejto normy nevymykal. Aj spôsob jeho umučenia bol prísne jednoduchý a pritom brutálny, lebo zodpovedal trestu, ktorý si zaslúžil najväčší zločinec.

        V Ježišovom živote od jeho počatia v lone matky až po krutú smrť na kríži nachádzame síce veľa jednoduchého, ale hlbokého. Žiaden triumfalizmus, ani sláva sveta, lebo tú Kristus odmietol. Tomu zodpovedá aj chlieb, ktorý denne nachádzame na oltároch Cirkvi. Je jednoduchý, ale príliš významný na to, aby sme ho ignorovali, alebo ním pohŕdali. Koľkí dnes hrešia tým, že sa prezentujú takýmto postojom voči eucharistii.

        Vždy, keď kupujeme v obchode nejaký tovar, prvé, čo nám padne do oka, je vonkajšia vizáž, obal, o ktorom sa hovorí, že predáva ako prvý. Keď sú produkty zabalené jednoducho, možno ich aj prehliadneme, hoci môžu byť vitamínovo, obsahovo hodnotnejšie ako tie, ktoré majú na sebe lesklý obal. Ak si človek uvedomí túto pravdu, nedá sa pomýliť v živote iba vonkajšími vecami. Prijímanie eucharistického pokrmu nás učí rozlišovať medzi skutočnosťami trvácnymi a takými, ktorých životnosť je minimálna. Eucharistia nám otvára oči. Nielen tie fyzické, ale otvára nám pohľad vnútra. Doprajme si toho chleba a povedzme Cirkvi: „Podaj mi z tohto chleba, ktorý podávaš pri slávení eucharistického tajomstva!“