Iná cesta.

V blízkom príbuzenstve máme niekoľko detí cca do štyroch rokov. Raz som bol svedkom,ako jeden z nich,štvorročný chlapec,zjavne ovplyvnený bojovníkmi nindža,sa pokúšal preskočiť kovovú bráničku do ich dvora. Nemal to ľahké,lebo bol v plnej "zbroji". Ovešaný rôznymi predmetmi,ktoré imitovali vyzbroj bojovníka nindža sa rozbehol z istej vzdialenosti k prvému pokusu. Rozbeh bol dobrý,no napriek tomu zostal mladý bojovník nindža stáť asi meter pred bráničkou. Nevzdal sa. Pomaly sa vrátil na štartovaciu čiaru. Nastal čas druhého pokusu. Znova nasledoval rozbeh,tentoraz už bez zastávky pred bráničkou. Pokus bol neúspešný,lebo chlapčisko narazilo na plechové pole bráničky a pomaly sa zosunulo na zem. Napodiv,ani toto fiasku ho neodradilo od reparátu. Do tretice rozbeh,odraz takmer ideálny,slušný výskok a ..nič. Chlapec uviazol na hornom ráme bráničky a nemohol ani vpravo ani vľavo. Ktosi mu naveľa pribehol na pomoc a sňal neúspešného bojovníka z bráničky na zem. Medzi tým sa celá pospolitosť dospelákov váľala od smiechu,lebo počínanie chlapca bolo komické. Na záver svojej šou chlapec konštatoval:musí byť aj iná cesta. Niekedy sme Bohu vďačný za to,že nám ukáže druhú cestu. Vďacní za ňu boli traja mudrci. Navštívili Herodesa a potom Betlehem,kde vzdali príslušnú úctu a poklonu Mesiášovi. Keď sa ich misia skončila,"inou cestou sa vrátili do svojej krajiny"/ Mt 2,12/. Inú situáciu opisuje sv. Marek/ Mk 6,34-44/. Apoštoli dostali od Ježiša pokyn,aby sa pričinili o nasýtenie niekoľkotisícového zástupu. Oni zostali ohúrení a svoje počudovanie vyjadrili takto:"Máme ísť nakúpiť za dvesto denárov chleba a dať im jesť?". Tým nepriamo naznačili,že potrebujú nájsť inú cestu. Lebo cesta nákupu chleba bola nereálna. Počas vianočných sviatkov vyznávame,že Boh sa stal človekom,Boží Syn prijal ľudskú prirodzenosť. Boh je všemohúci. Niekedy sa pýtame,či Boh nemohol nájsť inú cestu k našej spáse? Inú ani nehľadal. Táto "vianočná" je optimálna. Alternatívu nebolo treba hľadať. Občas v živote precitneme,lebo zistíme,že žijeme dosť "pozemsky". A takto aj zmýšľame. Neuspokojuje nás to. Začneme hľadať niečo iné-hlbšie. Začneme sa pýtať,či pre nás neexistuje iná cesta. Áno,existuje. Je to cesta evanjelia. Ak si Boh zvolil "cestu človeka",aby nás vykúpil,tým naznačil,že pre nás je pripravená "cesta Božia".

Zmena.

Počas života sa stávame svedkami rôznych zmien. Napríklad na miestach šéfov. Starí odchádzajú,prichádzajú noví. Podriadení si kladú otázku:čo prinesie zmena? Nastúpi nový šéf a každý je zvedavý ako začne. Bude niečo meniť v zaužívanej štruktúre organizácie? Na prekvapenie všetkých-zmeny sú minimálne. Ostáva tá istá kancelária a v nej nábytok. Ba dokonca platí,že sa nemenia ani ľudia okolo. A vôbec,bude nejaká zmena? Údajne áno. Šéf sa pokúsi zmeniť "zlú atmosféru" medzi kolegami. Vybral si to najťažšie. Ľahšie je vymeniť nábytok,vymeniť personál. Ale zmeniť atmosféru? To je silná káva! Cez Vianoce vyznávame,že Boh sa stal človekom. Boh prijal ľudskú prirodzenosť. Bude to znamenať nejakú zmenu? Aj áno,aj nie. Píše o tom opát sv. Maxim Vyznavač. V jeho diele čítame:"Boh sa stáva dokonalým človekom a nič nemení na ľudskej prirodzenosti ,výnimkou je iba hriech..."/ LH I,s.403/. Boží Syn si ponecháva z ľuskej prirodzenosti všetko,ale prišiel zničiť hriech a toho,od koho pochádza. Z ľudského pohľadu,by sme mohli situáciu parafrazovať a povedať,že sa rozhodol pre "ťažšiu verziu". Prišiel,aby zmenil klímu,aby z neprajnej voči človekovi,urobil priateľskú z hľadiska spásy. Nikto iný by to nedokázal,iba Mesiáš-Boží Syn. Túto úľavu priniesol celému ľudstvu Boží Syn. Cítime už teraz zmenu atmosféry? Dýcha sa nám voľnejšie?  Ĺudia,ktorí prijali sviatosť pokánia hovoria,že áno. Ĺudia,ktorí sa usilujú odpustiť krivdy hovoria,že hej. Ĺudia,ktorí sa modlia,sú presvedčení,že to cítia. Ĺudia,ktorí prinášajú obety a kladú ich Ježišovi k nohám,sú presvedčení,že to tak je. Všetci ľudia dobrej vôle vydávajú o tom svedectvo.

Stretnutie na vrcholnej úrovni.

Tí,ktorí pravidelne sledujú správy,vedia,že politici sa často stretávajú. Niektoré stretnutia označujeme ako "schôdzky na najvyššej úrovni". Nejde ani tak o vrcholnú úroveň rozhovorov,ale skôr o zastúpenie. Ak sa stretnutia zúčastňujú prezidenti,premiéri alebo predsedovia parlamentov,potom sa môžeme vyjadriť,že ide o stretnutie na vrcholovej úrovni. V tomto prípade funkcia osôb robí stretnutie vrcholovým. Keď si pozorne prečítame text Jánovho evanjelia,zistíme,že sa zaoberá stretnutím istých ľudí "na najvyššej úrovni"/ Jn 1,35-42/. Na scéne evanjelia defilujú:Ján Krstiteľ,Ondrej,Šimon Peter,Ján. Toto stretnutie označujeme ako vrcholové nie preto,žeby protagonisti tvorili špičku spoločnosti,ale preto,lebo všetci sa prepracovali k dôležitému vrcholu. Označili Ježiša z Nazareta ako Mesiáša:Našli sme Mesiáša. V tejto krátkej vete je vyjadrených niekoľko dôležitých skutočností. 1,Únava z hľadania. 2,Radosť z nájdenia a 3,Odhodlanie k svedectvu. Ide o kolobeh,ktorému sa my,veriaci nevyhneme. Neustále hľadáme,lebo Boh často prekvapuje a tvári sa,že je skrytý. Dnes sa mnohí ani nedokážu úprimne radovať,lebo sú stiesnení ponižovaním so strany niektorých verejných činiteľov,ktorí si podvodmi na ľuďoch budujú kariéru a vytvárajú tučné kontá. Opravdivo sa radovať dokážeme iba v Bohu. Túto radosť nám nik nevezme. Je totiž hlboko v duši,lebo tam dosiahne iba viera. Odhodlanie žiť ako Kristus je výsadou kresťana. Kresťan by mal mať ambíciu žiť podľa Kristovho vzoru. Už len táto snaha sa prejavuje ako svedectvo. V dnešnom svete je hrdinstvom žiť podľa návodu evanjelia. Vlastne,nikdy to nebolo jednoduché a už vôbec nie dnes. Nemusíme sa obávať,že nám dôjdu sily. Radi sa stretávajme na "najvyššej úrovni" t.j.pri slávení eucharistie. Silnejší a výdatnejší zdroj posily nanájdeme.

Profil Jána Krstiteľa.

2.januára 2019 som videl na RTVS zaujímavý dokumentárny film s názvom: Pavúk. Zaoberal sa životným príbehom slovenského horolezca storočia Paľa Pochylého. Ide o paradoxnú skutočnosť,no pripomína mi profil Jána Krstiteľa. Dovolím si uviesť niekoľko postrehov. Z filmu vyplynulo,že Pochylý bol tak trocha zvláštny človek so samotárskymi sklonmi. Bol nekonvenčným človekom. Označovali ho za "sólolezca". Obvykle nepotreboval nijakú podpornú skupinu ľudí. Medzi jeho vrcholné výkony patril prechod hrebeňom Vysokých Tatier v zimných podmienkach. 162 km prešiel sám za 14 dní. Odborníci hovoria,že táto trasa nie je extrémne fyzicky náročná. Náročné je to najmä po stránke psychickej. Byť sám,vo fujavici,v mraze,to nie je jednoduché. Keď ste dvaja,to sa ešte dá. Jeden je pre druhého oporou. Ale sám? Všimnime si Jána Krstiteľa. Je sám,ktorý musí na kohosi ukázať prstom a povedať:toto je Boží Syn! Krstiteľ išiel "sólo". Bol sám,jediný,ktorý mal túto vzácnu kompetenciu od Boha. Vieme sa vžiť do jeho situácie? Aký to bol nápor na jeho psychiku! Byť sám s týmto posolstvom a riskovať vlastný źivot. Riskovať,že vás budú označovať za blázna,rojka a naivného človeka,to nie je príliš radostná perspektíva. Napokon Ján skonštatoval:"Hľa,Boží Baránok,ktorý sníma hriech sveta"/ Jn 1,29-34/. Vo filme zaznieva hlas Pavúka. Hovorí,že najťažšie sú prvé tri,štyri dni v lone vysokohorskej prírody. Potom si zvykneš,lebo "splynieš" s prírodou. Ján Krstiteľ bol neustále konfrontovaný s rôznymi neprajníkmi. Jeho pôsobenie určite nebolo ľahké. Zvykol si. Prijal svoju úlohu v živote. "Splynul" so svojim poslaním. Jeho život bol jeho poslaním. A opačne: jeho poslanie bolo jeho životom. Takto je to jednoduchšie na prijatie kríža. Namiesto odporu,prijatie toho,čo má prísť. Vidím spoločné rysy týchto dvoch velikánov. Žili v rôznych dobách,mali rozdielne poslanie. Ale vyznačovali sa spoločnou myšlienkou slobody človeka. Pochylý pretavil túžbu po slobode v heroickom zápase s prírodou. Ján poukazoval na slobodu nadčasovú,lebo ona sa týka možnosti prijať Mesiáša ako vysloboditeľa z otroctva.

Myšlienka do dňa.

Kdesi sa stala dopravná nehoda. Cestujúci vystúpili z autobusu šokovaní a bezradní. Z autobusu vyšiel po vlastných jeden z pasažierov. Urobil pár krpokov a potom skolaboval. Všetci vykríkli. Jeden z cestujúcich sa ho hneď ujal a poskytol mu prvú pomoc. Robil to nie neisto,ale naučenými a vycvičenými pohybmi prebral po chvíli človeka k životu. Ostatní sa na záchrancu obrátili s otázkou:kto ste?.Odpovedal len toľko,že je vojak a má zdravotnícky výcvik. Sv. Ján Krstiteľ,pôsobiac pri Jordáne,neprestal udivovať. Chodili za ním mnohí:sympatizanti,tí,ktorí mali ambíciu ho nasledovať,ale aj špehovia,ktorých vyslali ľudia z najvyšších miest/ Jn 19,28/. Všetci,bez ohľadu na to,s akým úmyslom za ním prišli,sa ho pýtali:kto si? Ako keby skúmali jeho potenciál. Ako keby sa chceli dozvedieť viac o jeho možnostiach. Ako keby sondovali až kam môže tento človek zájsť so svojim nepochybným talentom a charizmou. Začal nový rok. Možno že sa už viacerí odvážili Ježišovi adresovať otázku:kto si? Budeš stačiť,Pane,na moje problémy a starosti? Budeš mať dosť trpezlivosti so mnou,nemotorným kresťanom,ktorý často na ceste životom zlyháva? Zatiaľ si Ježiša,akoby,premeriavame,skúmame,pozorujeme. Sme istí svojimi biedami,ale odhadnúť Ježišov-Boží potenciál,to je nad naše sily. Ak už taký veľduch,ako bol Ján Krstiteľ,tvrdí,že "po ňom príde väčší ako je on",tak potom majme dôveru. On je väčší ako naše starosti,ktoré nás denne moria a trápia. Určite nám odpovie,že je alfa a omega,že on je všetko.

Vianočné zamyslenie.

Pre človeka ,pre jeho správanie sú charakteristické niektoré vlastnosti. Napríklad,prostredie môže vplývať na jeho život. Často počujeme výrazy:vidno,že bol vojakom alebo policajtom. Alebo z iného prostredia:vidno,že je ešte len študent. A napokon:správa sa zodpovednejšie,vidno,že už má rodinu atď. Po dlhšom čase som sa dostal do situácie,kedy som si mohol pozrieť hranú rozprávku. Samozrejme českú. Ako inak-o čertoch. Česká rozprávka bez čertov,to by bola snáď rarita. Táto bola typická-o čertoch. Žiadne prekvapenie. Prežívame vianočné obdobie. Liturgický slovník je typický pre toto obdobie. Každý,kto sa źučastňuje vianočnej liturgie,pozná,pre ňu,typické výrazy:myšlienka,hlas a Slovo. 1,Myšlienka. Niet geniálnejšej,akou je myšlienka na spásu. Žiadna sa nevyrovná tej,ktorá oznamuje,že všetci ľudia môžu byť večne šťastní a blažení. Akurát sa treba popasovať s faktom,že spása prichádza skrze malé dieťa,ktoré sa narodilo v biede a je uložené v miestnosti pre hospodárske zvieratá! Kto môže tak ľahko túto myšlienku prijať?! Nie je to jednoduché prijať,keď nás cirkev učí,že v malom betlehemskom Dieťati máme vidieť toho,ktorý oslobodí človeka od ťarchy duchovnej biedy,vrátene hriechu. V hlave máme množstvo myšlienok. Víria nám v hlave tak,že často sa nám zdá,že hlavu máme v úli. Máme ich vyselektovať. postarať sa o to,aby tie daromné a prázdne odišli a zostali iba také,ktoré nás priblížia k Bohu. Nesmie medzi nimi chýbať tá,ktorej obsahom je spásne poslanie Ježiša,Božieho Syna,narodeného v biede Betlehema z Matky,ktorá si ale navždy ponechá panenstvo. Táto,dominantná myšlienka,vytlačí z mysle ostatné,ktoré sa do plánu spásy "nezmestia". 2,Hlas. Všetci veriaci vedia,že patrí Jánovi Krstiteľovi. On je "hlas na púšti",ktorý nabáda všetkých,aby sa na Mesiášov príchod zodpovedne pripravili. Z hlasu,v bežnom slova zmysle,niektorí ľudia žijú. Sú to umelci,pedagógovia,kňazi atď. Raz mi jeden z nich,uznávaný umelec, povedal:z hlasu dnes nevyžiješ.  Chcel povedať,že o kultúru u nás nie je veľký záujem. Dôvodom je skutočnosť,že mnohí ľudia majú existenčné problémy a na kultúru nemyslia. My, veriaci máme vo veciach jasno. Bez hlasu o pokání,hynieme,nevyžijeme. Bez hlasu o novom živote sa strácame. Ten,ktorý bol hlasom pri Jordáne,tvrdil,že "musí ubúdať". Jeho poslaním bolo,aby pripravil cestu Spasiteľovi. Keď svoje dielo dokonal,odišiel. Jeho hlas sa akoby stratil,zanikol. My ho však neustále potrebujeme počuť. Bez neho duchovne hynieme strácame sa pre myšlienku Božieho kráľovstva. 3,Slovo. Koľkokrát sme v živote počuli:dávam ti svoje slovo. Prijali sme to vážne. Zistili sme,že slovo človeka má ešte svoju "váhu". No sú situácie,kedy ľudské slovo sklame,aj keď živí v človekovi nádej. Slovo-Boži Syn má takú "váhu",že môže "oslobodiť svet od všetkých neporiadkov,odvrátiť choroby,zahnať hlad,oslobodiť nevinne väznených,ujať sa utláčaných,cestujúcim dopriať bezpečnosť,vzdialeným z domova šťastný návrat,chorým zdravie a umierajúcim večnú spásu"/Kvetná Nedeľa a Veľkonočné Trojdnie,s.68/. O sile Slova sa mohli presvedčiť všetci,ktorí sa dali na cestu pokánia. Dokonca aj takí,ktorí už už stratili zmysel života,no včas sa objavili Slovo spásy. Nezabudnime spomenúť  ľudí,ktorí svedčia o tom,že v krížoch a skúškach života im bolo oporou Slovo,ktoré je hodné naśej maximálnej pozornosti. Myšlienka je nádej,hlas je život a Slovo istotou,a to všetko na ceste spásy.

Novoročná úvaha.

Pre rôzne životné situácie je primerané,keď človek povie,že bol blízko niečoho alebo naopak-ďaleko.  Pokiaľ hovoríme,že niekto zašiel ďaleko,myslíme jeho vytrvalosť a trénovanosť. Náš najznámejší a  najúspešnejší horolezec Peter Hámor absolvoval výstupy na všetkých štrnásť osemtisícoviek v Himalajách. Myslím si,že tak skoro ho nikto neprekoná. A to preto,lebo zašiel poriadne ďaleko. Dňa 1.januára 2019 vyslala NASA/Národný úrad pre výskum a vesmír/ do vesmíru sondu New Horizons. Dostala úlohu dostať sa do blízkosti neprebádaného telesa,ktoré má dĺžku asi tridsať kilometrov. Keď sa dostane do vzdialenosti 3.500 km od objektu,urobí fotografiu. Objekt je vzdialený cca 6,6 miliárd kilometrov od Zeme. Odborníci tvrdia,že ľudstvo ešte nikdy tak ďaleko nebolo,taký vzdialený objekt ešte nenavštívilo. Skutočne,ľudstvo týmto objavom zašlo poriadne ďaleko. Niekedy je vhodnejšie úspech človeka vyjadriť opačne-bol si blízko. Niekedy je úspechom dostať sa ďaleko,inokedy sa považuje za úspech dostať sa blízko. Napríklad,v prípade vyššie uvedeného objektu je to v podstate jedno...Liturgia vianočného obdobia nás učí:"Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi,ktorého ustanovil za dediča všetkého a skrze ktorého stvoril aj svet"/ Hebr 1,1/. Ľudstvo tak ďaleko ešte nebolo ako teraz,čo sa týka vzťahu k Bohu. Alebo,ak chcete,tak blízko. Lebo Boh prijal ľudskú prirodzenosť,stal sa človekom. Stal sa podobným nám všetkým,okrem hriechu. Žijeme v požehnaných časoch. Boh nám už bližšie nebude,ak neberieme do úvahy večný život. Svet pred nás stavia rôzne nástrahy a chce zastrašovať. Chce vymazať z mysle človeka nádej,optimizmus,radosť dôveru,úctu a v konečnom dôsledku aj lásku. Chce docieliť,aby dnes človek,plný zúfalstva a beznádeje konštatoval ,že svet je prázdny,lebo nijakého Boha nieto. Naozaj,zachádza "priďaleko". Tak ďaleko,čo sa týka negatívneho vplyvu na človeka,že ďalej už ani nemôže.Žijeme v paradoxných časoch. Čas veľkej milosti t.j čas veľkej návštevy Boha na zemi,je zároveň časom silného pôsobenia zloby. Vianočná liturgia na tento fakt pamätá,keď hovorí,že prišiel Emanuel-Boh s nami. Prozreteľnosť pamätala na to,že zloba bude vyprázdňovať a zbavovať ľudské mysle a srdcia  Božej prítomnosti. Ako balzam na dušu pôsobia slová Písma:"Pán je blízko. O nič nebuďte ustarostení/ Flp 4,5-6/. Myslím si,že táto myšlienka je vhodná ako novoročné prianie. Je nadčasová upokojujúca,povzbudzujúca a hlavne preniknutá Pánovým Duchom.