Počas cesty

K štýlu súčasných ľudí patrí aj to, že  veľa cestujú. Najmä z pracovných dôvodov. Opúšťajú domov na  celé týždne, aj na mesiace. Iní robia služobné cesty v zmysle-tam a napäť. V istej rodine majú zaužívanú prax, podľa ktorej syn posiela vždy pred cestou správu svojej matke.  Znie jednoducho:"Cestujem tam a tam. Vrátim sa vtedy a vtedy. Pomodli sa za mňa!" Matka hneď reaguje slovami:"Samozrejme, modlím sa za teba. Ty, však, nezabudni urobiť po ceste nejaký dobrý skutok". Ide o zaujímavú a podnetnú konverzáciu. Mala by sa takto alebo v podobnej forme objavovať pravidelne. Urob dobro po ceste, počas cesty, ktorou kráčaš. 

    Predstavme si myšlienku evanjelia. Pán Ježiš počas cesty urobil veľa dobrého, najmä pre tých najbiednejších. Keď kráčal do Jericha, pri ceste zbadal slepého, ktorý žobral a ktorý sa dožadoval uzdravenia. Ježiš ho uzdravil /Lk 18, 35-43/. 

    1.,Náš životný cieľ je večnosť. Do vtedy sme pútnikmi. Ale po ceste máme urobiť veľa dobrého. Máme sa naučiť ušľachtilo zmýšľať a konať a to podľa zásad Božieho zjavenia. Istý životný formát, podľa ktorého by sme mali žiť, sa nachádza v knihe Tobiášovej:" Daj pozor na to, čo robíš, buď rozumný vo všetkých svojich rečiach. Čo sa nepáči tebe, nerob inému. O svoj chlieb sa deľ s hladným a o svoje šaty s nahým. Z toho, čoho máš hojnosť, daj núdznym. Dobroreč Bohu v každom čase a pros ho, aby riadil tvoje kroky a usmerňoval tvoje zámery" /Tob 4/. Ide o starozákonné zásady, ktoré pripravujú cestu evanjeliu a ktoré pripravujú človeka na to, aby si zaslúžil večnú vlasť. 

2.,Slepec z Jericha nám zanecháva aj inú podnetnú myšlienku. A ňou robí pre nás veľa dobra. Učí nás, že preňho je rezignácia cudzia. Jeho životný osud bol z ľudského hľadiska nezvrátiteľný. Bol slepý a žobral. Do konca života bol odsúdený na to, že sa bude domáhať pozornosti ľudí, aby mu prispeli almužnou. Sadol si blízko cesty a žobral. Mal šťastie, že okolo išiel Ježiš, ktorý mu prinavrátil plnohodnotné zdravie. Ten, kto objaví na životnej ceste Ježiša, dostáva silu, aby v čase skúšok nerezignoval. Skúšky sa týkajú najmä nedostatku zdravia, prípadne absencie iných dobier po ktorých túžime. Vtedy sa nachádzame najbližšie k stavu životnej rezignácie. Na ceste takéhoto uvažovania nachádzame Ježiša, ktorý nám naznačuje, že o nás vie, že nie smu ľahostajní, že vie, čo je potrebné pre našu spásu. Nikto nám nedá toľko povzbudenia, ako Ježiš, ktorý prešiel veľkou skúškou utrpenia, ale zdôrazňoval, že prišiel splniť Otcovu vôľu. Ten, kto bojuje s rezignáciou podľa príkladu Ježiša, koná veľké dobro, lebo povzbudzuje ľudí, ktorí sa tiež boria s príkoriami života. 

    3.,Veľa dobra konajú tí, ktorí sa živia duchovným pokrmom. Niekedy sa ľudia pýtajú:"Čím sa živiš?". Pýtajú sa na prácu a zamestnanie, ale táto otázka má aj hlbšiu dimenziu. Čím živíš svoju dušu? V Božom slove nachádzame takéto povzbudenie:"Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst"/Mt 4,4/. Veľa dobrého nám odkazujú tí, ktorí hovoria, že aj duša potrebuje primeraný pokrm. Človek má svoj život vyvážiť tak, aby zohľadnil v hľadaní pokrmu aj  dušu, ktorú dostal od Boha. Z tohto sveta odchádzajú mnohí ľudia  tak, že veľa telesného pokrmu prijať nemôžu, ale môžu odísť duchovne sýti a hneď zasadnúťk stolu na hostine Božieho baránka. Sv. Augustín pekne napísal:"Teraz /na zemi/ nás dojčí nádej, ale živiť nás bude skutočnosť/večnosť/ /Liturgia hodín IV, s.520/. 

    Majitelia telefónov vedia, že sa niekedy nedovolajú, ale ozve sa odkazovač:zanechajte odkaz...Človek, ktorý odchádza na večnosť, má zanechať odkaz v podobe dobra, ktoré konal. Sú chvíle, kedy to vieme priamo a sú situácie, kedy si jeho život "púšťame" akoby na odkazovači a prídeme  pri tom na dobrá, ktorými nás zahrnul. Takto alebo podobne chce všetkým odkázať:urob po ceste, urob dnes niečo dobré. Urob tak každý deň, aby sa tvoj život naplnil pokladmi Božej lásky.

    

Bude všetko zničené?

 

            V poslednom období sa dostáva do centra pozornosti výraz „posledná generácia“. Vytvorili ho tí, ktorí si myslia, že naša planéta sa nachádza v stave extrémneho ohrozenia. Myslia si, že obyvatelia Zeme balansujú na pokraji zrázu, z ktorého niet úniku. Hovoria, že nám hrozí kolaps, ktorý bude mať veľké následky. Zničili sme si životné prostredie tak, že nám hrozí katastrofa. Existujú ľudia, ktorí si myslia, že súčasná generácia je posledná, ktorá ešte môže zachrániť Zem. Ak to neurobí, nezostane z našej planéty nič.

            Pripomína nám to slová evanjelia: „Prídu dni, keď z toho, čo vidíte, nezostane kameň na kameni; všetko bude zborené.“ (Lk 21, 5 – 6) Pán Ježiš hovorí síce o jeruzalemskom chráme a o jeho nádhere, ale rovnako dobre to platí aj o nádhere celej našej Zeme. Nad úvahami o tom, či sa tak stane, je ešte Stvoriteľ. Ale uvažujme nad myšlienkou, či nemôže byť zborená naša viera, či z nej zostala súvislá stavba alebo hrozí, že z nej nezostane kameň na kameni. Čo je potrebné urobiť, aby sme si dnes vieru ako nádhernú stavbu zachránili?

1.)    Treba zmeniť púšť na záhradu.

Aj tohto roku v období Vianoc sa bude konať tradičná kolednícka akcia s názvom „Dobrá novina“. Bude zameraná na pomoc tým najbiednejším v Afrike. Tam, ako vieme, sa nachádzajú vyprahnuté púšte. Žije sa tam ťažko, je tam málo vody. Väčšinou je tam nehostinná púšť. Preto tento názov – „Zmeniť púšť na záhradu“.

            Zmeniť púšť na úrodnú záhradu je ťažké. Sú potrebné veľké peniaze a dobré projekty. Zo záhrady sa stane (s)púšť veľmi ľahko, opačne to ide ťažšie. Pri práci v záhrade sa človek narobí, unaví, ale vidí aj ovocie svoje námahy. Toto ovocie ochutná aj celé okolie nášho života.

            Starostlivosť o dušu si vyžaduje veľkú námahu. Táto činnosť je bolestivá, ale ovocie stojí za to. Úžitok z našej viery, ktorá obsahuje hojnú duchovnú vegetáciu, máme nielen my sami, ale aj celé okolie. Viera niektorých ľudí je poznačená životným krížom, ale je neskutočne životná, chytľavá, zdravá, úrodná a povzbudzujúca. Poukazuje na to, že z duše, ktorá je púšťou, Boh môže urobiť plodonosnú záhradu bohatú na ovocie Božieho kráľovstva.

2.)    Je potrebné viac ako inokedy uprieť svoj pohľad na Ježiša.

On sám hovorí, že vystúpia falošní proroci a povedia: „Hľa, tamto je.“ Nespoliehajme sa na nich, lebo on sám nám ukazuje správnu cestu. Ukazuje na seba. Keď ho prepadli na Olivovej hore vojaci, aby ho zatkli, povedal: „Ja som to.“ Pri sv. omši kňaz v osobe Ježiša hovorí slová premenenia: „Toto je moje Telo.“ Ako keby povedal: „To som Ja. Nemusíte ma krvopotne hľadať, tu som, zamerajte sa na mňa.“ Nás nemusí nikto vodiť za nos. Ježiša objavíme v eucharistii. Hovoríme to teraz, keď sa naše kostoly vyprázdňujú, pričom Pánova prítomnosť v kostole je prítomnosťou unikátnou, tajomnou, ale v duchovnom slova zmysle prítomnosťou najvýdatnejšou čo sa týka tohto sveta. Čo by za to dali minulé generácie, ktoré po Mesiášovi túžili! No nedočkali sa. Obráťme svoju pozornosť na Pána. On nám hovorí: „Toto je moje Telo.“ Preto postojte, pokľaknite a prijmite ma.

3.)    Ten čas je už blízko.

Takto hovoria tzv. proroci, ktorí údajne vedia viac ako vieme my. My však môžeme dať výroku falošných prorokov iný zmysel, a to pravdivejší. Môžeme konštatovať: „Ten čas je tu.“ Je čas ísť s Bohom do bližšieho kontaktu. Otáľať by znamenalo strácať a možno aj zmeškať.

            Predstavme si situáciu, kedy fotograf zoraďuje ľudí, aby urobil spoločnú fotografiu. Deje sa to napríklad v rámci nejakej slávnosti. Kým stlačí spúšť, niektorým povie, aby k sebe pristúpili bližšie, iným dá pokyn, aby trochu ustúpili, prípadne aby sa posunuli viac doľava či doprava. Všetci mu dôverujú, že fotografia bude výborná, pretože on to „má v oku“. Konečný efekt jeho činnosti bude oku lahodiaci.

            Naše svedomie nám má povedať, kedy treba pristúpiť bližšie k Bohu, kedy k sebe navzájom (napríklad pri nejakej iniciatíve či ušľachtilom diele alebo pri vydávaní svedectva hodnôt, ktoré vyznávame). Svedomie nám má naznačiť, kedy máme ustúpiť a neprijať výzvu nejakého zápasu s použitím prostriedkov, ktoré sa priečia ušľachtilosti evanjelia. Svedomie nás má upozorniť, kedy treba ísť akoby bokom, keď sa rozdávajú výhody, ktoré neboli získané čestným a dôstojným spôsobom. Výsledok tohto nášho pohybu môže lahodiť Pánovi, ktorý nás stvoril na svoj obraz a podobu. Božia podoba v nás sa tak nebude dať poprieť.

 

            Kto z milovníkov dobrodružných filmov nevidel dielo „Posledný Mohykán“? Odvtedy tento výraz zľudovel. Používa sa na pomenovanie ľudí, ktorí konajú nejaké dobré dielo, no nemajú nasledovníkov. Čas ukáže, či sme naozaj poslední mohykáni alebo posledná generácia, ktorá chce zachrániť svet. Majme ambíciu zachrániť svet, ale aj svoju dušu! Aby sme neprepadli zlobe. Blízkosť adventného obdobia nás priam volá na túto záchranu, lebo: „Za čo človek vymení svoju dušu?“

Popieranie života

V Berline sa nachádza palác, ktorý sa nazýva Humboldt Forum. Kráľ Fridrich Wilhelm IV. tam kedysi dal namaľovať určité nápisy. Jeden z nich znie takto:"V nikom inom niet spásy, iba v Ježišovi Kristovi, ktorému sa musia všetci pokloniť". Súčasnej nemeckej ministerke kultúry Claudii Rothovej sa tento nápis nepáči. Rozhodla sa, že ho dá  umeleckým spôsobom zatrieť. Nepáči sa jej údajná "nadradenosť" kresťanského náboženstva nad ostatné. Hovorí, že Berlín je kozmopolitné mesto, kde takéto formy nadradenosti trpieť nebudú. Namiesto vyššie uvedeného citátu, chce dať napísať niečo iné, zatiaľ nevedno čo. 

    Pani ministerka nie je jediná, ktorá sa v histórii ľudstva podujala "zatierať" pravdu. Robili to mnohí pred ňou a budú sa pokúšať aj ďalší. Zakrývanie pravdy je dielom nepriateľov evanjelia. Pravdu, podľa ktorej je Ježiš Kristus jediný Spasiteľ ľudstva, nemožno navždy prekryť. Raz sa k tomu ľudia v Berlíne vrátia. A nielen v Berlíne.Vrátia sa, lebo majú radi pôvodné, originálne veci. Po čase začnú odkrývať novšie nátery a budú zvedaví na pôvodnú pravdu. Niet pôvodnejšej pravdy, akou je pravda o Kristovi, ktorý svojou smrťou vykúpil svet.

    Evanjelium hovorí o stretnutí Pána Ježiša  so saducejmi, ktorí popierali zmŕtvychvstanie /Lk 20, 27-38/. Túto pravdu sa pokúšali prekryť absurdným, vymysleným príbehom o žene, ktorá bola postupne vydatá za siedmich bratov, ale so žiadnym nesplodila potomka. Preto položili Ježišovi otázku, komu bude ženou vo večnosti. On pri odpovedi potvrdil existenciu večného života. Úsilie saducejov prekryť pravdu o zmŕtvychvstaní bolo neúspešné. Život bude víťaziť. Ako sa to môže prejaviť?

    1.,Život sa o seba postará. Sú situácie, v ktorých sa rodičia, či starí rodičia pochvália svojimi deťmi resp. vnúčatmi. Povedia :"Ale oňho obavy nemám, on sa dokáže o sebe postarať". Chcú tým naznačiť, že ich ratolesti sú sebavedomé, plné energie a vo všetkých situáciách sa dokážu zorientovať. Boží život sa o seba postará. Má v sebe úžasnú vitalitu, ktorá sa vinie celými dejinami a neochvejne smeruje do večnosti, bez ohľadu na to, aká je momentálne politická situácia alebo spoločenská klíma. 

    Skupina ľudí sa vybrala na túru do horského prostredia. Kráčali popri zurčiacom potoku, ktorý sa zrazu kdesi stratil.Zmizol v zemi. Človek, ktorý ich sprevádzal ich upokojil s tým, že sa po čase znova vynorí. Aj naozaj, po niekoľkých desiatkach metrov sa opäť ukázal, keď sa vynoril akoby spod zeme. Chvíľu ho nebolo vidno, no potom sa znova zjavil. Život Božieho kráľovstva má  viditeľnú stopu. No miestami máme pocit, že sa kamsi stratil. Že zanikol vo virvare a hluku sveta. Máme pocit, ako keby ani neexistovali nijakí reprezentanti, ktorí by potvrdzovali Božie pravdy svojim životom. No, po čase sa znova Božia pravda zjaví a ukáže sa, že jej nositeľmi sú ľudia, ktorí sú ochotní  obetovať sa pre vyššie veci. Vo svojej viere musíme zniesť aj relatívnu neprítomnosť spravodlivosti vo svete a  akoby iba mikroskopické množstvo zástancov Ježišovho učenia. Pripomeňme si jeho povzbudenie:"Kto vytrvá do konca bude spasený"/Mt 24,13/

    2.,Boží život prichádza zhora. Človek vychádza zo skúsenosti, že život prichádza zdola. Keď chce jesť a žiť, musí zasiať a zožať. Veľké dobrodenia svojho života očakáva zdola. V súčasnosti mnohé organizácie, skupiny a spoločenstvá vyzývajú na podnety zdola. Sú medzi nimi aj cirkevné T.zn., že sa pýtajú na názor svojej členskej základne, čo nebolo vždy samozrejmosťou. Kto chce žiť, musí prijímať dobrodenia zdola. Kto chce niečo stagnujúce a spráchnivené oživiť, pýta si radu zdola.

     Boží život však prichádza zhora. Píše o tom sv. Pavol:"Veď naša vlasť je v nebi. Odtiaľ očakávame aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista. On mocou, ktorou si môže podmaniť všetko , pretvorí naše úbohé telo, aby sa stalo podobným jeho oslávenému telu" /Flp 3, 20-21/. To, čo dostávame darom akoby zdola, prichádza preto, lebo milosť rastu uštedruje Boh. Preto dvíha hlavu hriešnik a dúfa, lebo dostal milosť pokánia, preto sa dokážeme zbaviť rôznych smútkov, lebo oživujúci Duch zostupuje z nebies a potešuje nás, preto dvíhame odvážne srdce  na obranu Kristovho evanjelia v tejto dobe, lebo bez povzbudenia od Pána, by sme umreli v strachu. Ak nás niečo poteší zdola, je to preto, lebo nebo je stále otvorené a dáva všetkému rast a silu. 

    3.,V súčasnosti sa uvádzajú v TV mnohé programy, ktoré dávajú návod ako prežiť v extrémnych podmienkach, ako si vystačiť v nejakej divočine s najjednoduchšími prostriedkami. Existuje termín-životné minimum. Ide o určitú sumu, ktorá je určená na to, aby tí najslabší prežili a nezomreli hladom. Je to akýsi základ, ktorý musí príslušná autorita garantovať.

    Existuje duchovný základ života, ktorý je Bohom určený na prežitie do večnosti. Prozreteľnosť nám ponúkla trojzáklad, bez ktorého by naša viera neprežila:1.,Peter. Úrad pápeža je pre katolíka niečím výnimočným. My starší pamätáme na Petrovom stolci iba silné osobnosti. Cirkev ich ocenila titulom blahoslavený, či svätý. 2.,Apoštolské učenie. Apoštoli ho získali od samotného Ježiša. Toto učenie pretrvá do konca čias. Meniť sa nebude, lebo je určené tým, ktorí chcú meniť svoj život. A tí, ktorí zmenia zmýšľanie, už nebudú chcieť odtrhnúť svoj život od evanjelia. 3.,Cirkev. Zrodila sa na Kalvárii, zjavila sa na Turíce, keď boli apoštoli spolu aj s Pannou Máriou. Kto tomuto spoločenstvu zostáva verný a to napriek mnohým ľudským zlyhaniam, má istotu, že našiel také spoločenstvo, ktoré ho do večnosti vovedie. 

    Veríme, že Ježiš vstal zmŕtvych. Veríme vo večný život. Spomeňme si, na veľkonočnú vigíliu, kedy si obnovujeme krstné sľuby. Spomeňme si na to, ako mohutne znie celým chrámom naše vyznanie viery. V niektorých údoch  Cirkvi  však slabne. Nedivme sa, lebo vo svete pôsobí veľa tých, ktorí by radi základnú pravdu našej viery niečím prekryli. My ju môžeme neustále obnovovať. A to takým životom, ktorý ako vzor, nachádzame v Ježišovi z Nazareta.

Zomierame pre život

 V slovníku moderného človeka sa objavuje slovo-zomieram. V ktorých prípadoch? Napríklad niekto povie: zomieram od nedočkavosti. Iní povedia takto: zomieram od hladu. Iní zasa použijú výraz: zomieram od túžby po niečom, napríklad  chcem niečo vlastniť za každú cenu. Týmito vyjadreniami ľudia naznačujú, že sú /údajne/ schopní priniesť aj najvyššie obety, len, aby sa dočkali niečoho, čo má pre nich význam. Väčšinou ide o nadnesené, neuvážené vyjadrenia, ktoré nemusia byť podopreté racionálnym či morálnym základom.

    Zomieram. Existujú situácie, v ktorých toto slovo má iný dopad, omnoho bolestivejší. Niekedy takýmto spôsobom oznamujú ľudia svojmu okoliu diagnózu, ktorú sa nedávno dozvedeli. Naznačujú tým istú nezvratnosť situácie, ktorú bolestivo prežívajú.

    Zomierame, všetci zomierame. A to preto, lebo naše životné kroky neúprosne smerujú do večnosti. Pán Ježiš akoby zmierňoval dopad nášho postupného odchádzania z tohto sveta, lebo hovorí, že máme pripravený "dom jeho Otca" /Jn 14, 1-6/. Ako nás motivuje, aby sme sa neobávali prekročiť prah domu Otca?

    1.,"V dome môjho Otca je mnoho príbytkov". V súčasnosti je núdza o bývanie. Stavajú sa nové byty, staré sa renovujú a byty sa aj vymieňajú, lebo niektorí ľudia počas života sa sťahujú viackrát. Niekedy chcú väčší byt, ale keď prídu do rokov, stačí im aj menší. Existuje aj termín-bytová politika. 

    Príbytky nebeského Otca predstavujú neslýchaný komfort pre utrápenú dušu. Určite nehovoríme o výbave, o nábytku o moderných prvkoch bývania, o technickým vymoženostiach. Hovoríme o atmosfére pokoja a lásky, ktorú dokáže pripraviť jedine Boh. Hovoríme o dostatočnom priestore pre každú dušu, ktorá je prijatá do Božej slávy. Hovoríme o atmosfére, v ktorej nikto nikoho priestorovo neobmedzuje. Príbytok Otca nie je zhotovený na spôsob našej pozemskej bytovej politiky. Nič materiálne do večnosti nevojde. Do večnosti vystúpi duša, ktorá konečne nájde pokoj, aby naplnila svoje najhlbšie potreby.

    2.,"..idem vám pripraviť miesto..." Nové bývanie pre človeka môže znamenať to, že sa nasťahuje do priestorov, kde sú iba holé steny. Inokedy vstúpi do priestorov starých, ktoré treba radikálne renovovať. Sú však prípady, kedy niekto príde do hotového.

    Prísť do večnosti, znamená prísť "do hotového". Ježiš nám už miesto získal a to za nekonečnú cenu svojej krvi. Príbytok v nebesiach máme pripravený, len ho zaujať. Proces zaujatia však prebieha už  počas našej pozemskej púte. Boh rôznym spôsobom preveruje našu túžbu po ňom. Preto prechádzame úskaliami života, ktoré majú často podobu kríža. Zaujatie Otcovho príbytku prebieha postupne a jeho záverečným krokom je naša fyzická smrť. Aj na ňu sa pripravujeme tak, aby bola dôstojná, aby bola primeraná dôstojnosti Božieho príbytku, ku ktorému smerujeme.

    3.,"..aby ste aj vy boli tam, kde som ja.."

    V poslednom období vysiela televízia veľa reklám, ktoré majú deti a mladých povzbudzovať pre športové aktivity. Vystupujú tam osobnosti, ktoré siahli vo svojej kariére na najvyššie ocenenia a vlastnia najjagavejšie medaily. V jednej z reklám sa prihovára protagonista ,obklopený pohármi a medailami, mladým takto :"Nechceš sa aj ty dostať tam, kde som ja?". 

    Sám Ježiš nás povzbudzuje podobnými slovami. Kto by nechcel byť s Bohom navždy a tešiť sa z jeho slávy?! Ježiš  je ovenčený a ozdobený najvyšším ocenením- ocenením kríža. On sa nám zjavuje vo svojom slove a motivuje tak, aby sme zatúžili prežívať s ním večné spoločenstvo. Nebojme sa ísť do užšieho spoločenstva s ním už počas pozemského putovania. Naša viera má obsahovať osobnejší, intímnejší vzťah s Bohom, ako ho  prežívame v skutočnosti. V našom podaní má viera  niekedy rozmer akoby na diaľku- nie bližšie a nie do hĺbky. Dajme  však na javo, že situácia-byť s Bohom spolu, nám nie je cudzia už tu na zemi.

    V histórii Cirkvi boli ľudia, ktorí pre Krista zomierali. Stali sa z nich mučeníci. Bohu vďaka, sú ľudia, ktorí mrú po Kristovi, hoci nie sú v pravom slova zmysle mučeníci, aj v dnešnej dobe. Mrú po Kristovi práve v dobe, ktorá sa v  hodnotách vyhraňuje tak, že chce žiť bez neho. Mreli  i zomierali pre Božie kráľovstvo mnohí z tých, ktorí sú nám dnes vzorom. Sú medzi nimi tí, ktorí sú oficiálne vyhlásení za svätých, ale aj bežní ľudia, ktorí po svätosti túžili. Čakajú nás teraz v Božom príbytku a chcú byť spolu s nami spoluobčanmi svätých.

    

Napraviť alebo vytvoriť nového človeka?

Pravidelne jazdím autom cez určitú križovatku v našom okresnom meste. Je to na naše pomery väčšia križovatka.  Vo svojom  strede má ostovček . Ten je obklopený z bezpečnostného hľadiska železným zábradlím. Materiál bol kedysi nový, natretý bielo-červenými pásmi. Medzičasom železo zhrdzavelo, farba vybledla a zábradlie je pokrivené, či škaredo zdemolované. Pravdepodobne ide o dôsledok dopravnej nehody. Ktosi, keď zbadal tento žalostný obraz, povedal:čo treba skôr urobiť, železo vyrovnať a natrieť alebo osadiť nové materiály? 

    Ide o dobrú otázku na úvod nášho zamyslenia. U niektorých ľudí vidíme pokrivený, až zdemolovaný charakter. Čo je potrebné, charakter vyrovnať, ak je to možné, či vytvoriť nového človeka? Vyrovnaním a nápravou znehodnoteného vnútra, môžeme vytvoriť človeka nového. Ako príklad nám poslúži Zachej mýtnik /Lk 19, 1-10/. Veľkosť jeho podvodov bola nedozierna. Aké veľké museli byť jeho zločiny, keď si mohol dovoliť polovicu majetku rozdať chudobným a  každý podvod refundovať štvornásobne? Snáď sa to nedá ani odhadnúť. Napriek tomu Ježiš z neho vytvoril novo zmýšľajúceho človeka. Takého človeka, ktorý urobil pokánie síce v zrýchlenom konaní, ale jeho rozhodnutie bolo spontánne a úprimné. Ani najzdemolovanajší ľudský materiál nie je pre Ježiša prekážkou, aby z neho vytvoril človeka na svoj obraz. Na mieste je otázka: čo sa Zachej naučil v Ježišovej prítomnosti?

    1.,Naučil sa, že rozhovorom s Ježišom sa dostane na určitú výšku života. Vyštveral sa na strom a odtiaľ komunikoval s Ježišom. Kto sa modlieva nachádza vyšší duchovný stupeň. Včera som absolvoval voľby v budove základnej školy. Všimol som si malé schodište. Tvorilo ho iba zopár schodov. Na každom z nich bol namaľovaný nápis, krátke motivačné heslo. Napr.: zdravíme sa!, alebo: poďakujeme! prípadne: poprosíme! a nakoniec: rešpektujeme sa!. Cestou hore, na každom schode je krátka výzva pre žiakov, ale aj pedagógov. V komunikácii s Bohom stúpame hore, tak ako Zachej. Na každom vyššom bode je pre nás pripravená Božia výzva, ktorá nás má zdokonaliť. 

    Vzápätí však, Ježiš pozýva Zacheja dole /poď rýchlo dolu/. Jeho mieste je medzi ľuďmi. Nemôžeme sa iba modliť. Výsledok rozhovoru s Bohom  musíme odovzdať svojmu prostrediu. Tak máme konať všetci. Láka nás byť s Ježišom tam, kde nedolieha krik a zhon života. Ale našou úlohou je posilňovať spoločenstvo ľudí tým pokrmom, ktorý sme od Pána prijali. Z výšky treba akoby zostúpiť nižšie, kde sa stretávame s priemernosťou, plytkosťou našich blížnych. Striedanie výšok s Bohom a pozemská komunikácia s ľuďmi je trvalým javom života kresťana.

    2.,Ježiš otvoril Zachejovi srdce a on mu s vďačnosti otvoril dvere svojho domu a usporiadal hostinu. Všetci zažili deň "otvárania dverí". Raz ráno pred budovou, v ktorej sídlila nejaká firma sa postupne zhromaždili skoro všetci zamestnanci. Nemohli sa dostať dnu, lebo sa tam čerstvo vymenil zámok.  Kľúče pre všetkých mal  kolega, ktorý niekde cestou do práce uviazol. Ľudia začali byť nervózni, pozerali na hodinky a on stále neprichádzal. Až ktosi z nich povedal:zavolajte mu a spýtajte sa, prečo mešká?

    Iba Boh má kľúče od ľudského srdca. Boh môže "vymeniť zámok" nášho vnútra. Veľmi si prajeme, aby niektorí naši blízki mu otvorili svoje vnútro. Akosi sa to nedarí.  Zrazu dostaneme nápad, že treba Bohu "zavolať", aby sa s tým kľúčom poponáhľal, že voľajako mešká. Je ideálne, ak sa viacerí spoja a prosia Ježiša, aby s tým pomyselným kľúčom prišiel a otvoril srdcia mnohým zatvrdlivcom. Tí sa spočiatku bránia, ale keď sa Božej milosti podvolia , zažijú neskutočný pocit slobody a definitívne zostanú otvorení pre Božiu prítomnosť. Môže to mať aj biblickú podobu hostiny, ktorú z tohto istého dôvodu usporiadal uzdravený Zachej. 

    3.,Zachej prijal Ježiša "s radosťou". Bola to pravá nefalšovaná radosť, ktorú mýtnik cítil v duši. A v radosti mu nezabránil ani fakt, že ho ľudia zaškatuľkovali ako "hriešneho človeka". Máme radosť zo svojej viery? Dokážeme sa tešiť z toho, že sme spoznali a vyznávame pravého Mesiáša v osobe Ježiša z Nazareta? 

    Vždy,keď nás snúbenci pozývajú k svadobnému stolu, uvedú v pozvánke: s radosťou vám oznamujeme...Sú plní nadšenia a neopísateľných pocitov radosti. Keby to tak neprežívali, bolo by to zvláštne...Sme schopní v ktorejkoľvek etape života povedať: s radosťou vám oznamujeme, že sme prijali Ježiša do svojho života a to definitívnym spôsobom..?.Vieme ešte, čo je radostné kresťanstvo? Hriech je to, čo bráni radosti, aby sa usadila v našej duši. Hriech vlastný alebo prostredie nášho okolia, ktoré je presiaknuté odporom voči viere v Ježiša Krista. A pritom platí, že najmä veriaci ľudia sú nositeľmi pravej radosti, lebo Ježiša nemožno ohlasovať inak, ako s radosťou. Ak chýba veriacim radosť, mali by viac dbať na zosúladenie života s tým, čo priniesol Kristus vo svojej blahozvesti.

    Predstavme si situáciu, podľa ktorej chceme opraviť, narovnať skrivený kus železného materiálu. Môžeme sa o to pokúsiť, ale bežnými prostriedkami sa nám to úplne nepodarí. A predstavme si svoj pokrivený charakter. Bežnými prostriedkami ho nevyrovnáme. Musí sa to udiať s pomocou Božej milosti. Podľa vzoru Zacheja treba opustiť mýtnicu, čiže hriech a vykročiť za hlbším poznaním. Možno pozemsky o niečo pritom prídeme, ale získame nekonečne viac-pôdu pod nohami a pozvánku, ktorá nás nasmeruje na večnú Baránkovu hostinu.

Čoho sa máme dožiť

Žijeme v dobe, v ktorej zohrávajú významnú ulohu také pojmy ako sú: vízia, projekt, grafy, čísla...Predstavme si, že mladému človekovi ponúkneme nejakú víziu v horizonte viacerých rokov. Vypočuje si ju a povie:dobre, ideme do toho. Keď ju ponúkneme ľuďom, ktorí strávia tu na zemi menej rokov, ako sa práve dožili, tí zareagujú ako? Povedia:ja sa toho nedožijem, to už nie je pre mňa. A vzápätí dodajú, že sa chcú ešte niečoho dožiť ,  že ešte majú pred sebou nejaký miľnik, ktorý ich motivuje. Je na mieste otázka:čoho by sme sa mali dožiť už tu na zemi?

    1.,Mali by sme sa dožiť takého stavu, že budeme komunikovať s Bohom. Nie laxne a naoko, nie povrchne, nie príležitostne, ale uvedomelo, pravidelne a s plným nasadením tela i duše. Už tu na zemi sa môžeme naučiť komunikovať s Bohom, ak budeme chcieť. Naučíme sa Božiu reč, ktorej základom je láska a tá je zrozumiteľná pre všetkých. Tejto úlohy si bol vedomý aj taký veľký človek, ako sv. Pavol. V Liste Efezanom píše:"...bdejte a proste za všetkých svätých! Aj za mňa , aby mi bola daná reč, keď otvorím ústa, a aby som smelo zvestoval tajomstvo evanjelia..." /Ef 6, 19-20/.Tí, ktorí komunikujú s Bohom dostávajú úlohu, aby zvestovali Kristovo posolstvo so všetkou odvahou a presvedčením. 

    Ľuďom dobre padne, keď sa v živote stretnú s nejakou osobnosťou a môžu sa potom pochváliť: porozprával som sa s ním a bolo to príjemné a hlavne užitočné. Pre človeka, ktorý sa nachádza na prahu večnosti je veľkým šťastím, výsadou a milosťou, keď môžu povedať:stretol som Boha , rozprával som sa s ním a bolo to veľmi oživujúce. Nič tak neoživí dušu človeka ako rozhovor s Bohom.

    2.,Mali by sme sa dožiť chvíle sebareflexie. Tá vyplýva z prvého bodu rozjímania-z komunikácie s Bohom. Rozhovor s Bohom nás má priviesť ku schopnosti objektívne hodnotiť svoj život. Ide o reflexiu nie na cudzí, ale na svoj osobný život. 

    Ľudí nabádame, aby večer používali v meste reflexné prvky. Ochránia ich pred nebezpečenstvom. Stávajú sa viditeľnými a najmä vodiči  túto skutočnosť ocenia. Aj schopnosť sebareflaxie má niečo spoločné s reflexným prvkom. Prečo? Lebo tí, ktorí sa o sebareflexiu snažia, stávajú sa viditeľnými. Sú viditeľné ich skutky, ich schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom, čo v dnešnom svete nie je až také samozrejmé. Ich sebareflexia sa javí ako svetlo v temných časoch súčasného štýlu života. Sú zároveň chránení pred zlom a upozorňujú svet na seba, že toto je cesta bezpečného progresu do večnosti. Sám Ježiš nás na to upozorňuje takto:" Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach /Mt 5,14-16/. Cez sebareflexiu sa stávame reflexnými prvkami v prípade usporiadania života podľa Božej vôle. 

    3.,Máme sa dožiť kajúceho zmýšľania. Ono vychádza zo schopnosti sebereflexie, čiže spytovania svedomia. Kajúco zmýšľa ten, kto začína žiť iným, novým spôsobom života. Okolo pokánia netreba veľa filozofie. Význam pokánia pochopil ten, kto začal žiť inak, ako doteraz. 

    V súčasnosti , žiaľ, stále prebieha vojna medzi Ruskom a Ukrajinou. Istý človek pobudol nejaký čas blízko frontovej línie. Zažil ostreľovanie,  výbuchy bômb, videl smrť v priamom prenose a hlavne celkom blízko. Domov sa vrátil ako iný človek. Hrôza vojny urobila z neho iného človeka. Hrôza hriechu môže urobiť z človeka akoby novú bytosť. Vidí, ako vybuchujú životy tých, ktorí odmietajú Boha a spoločenstvo s ním. Po zvážení situácie menia svoje životné priority a začnú sa dopytovať za skutočnosťami, ktoré sa vynárajú na obzore večnosti. Kajúci človek sa stáva dôležitým svedkom budúcich vecí, ktoré pripravuje Boh. 

    Majme ambíciu dožiť sa tejto méty. Ak to urobíme, náš život sa stane plným a sýtym. Všetko ostatné je potom druhoradé. Táto výbava bude pre nás dostačujúca na to, aby sme boli prijatí do Božích príbytkov. Pozemské miľniky sú iba cestou a prostriedkom k nebeskému. Nie nadarmo Ježiš hovorí:"Božie kráľovstvo je medzi vami!"/Lk 17,21/.

Musíš s tým počítať

 Vždy, keď sa chystáme autom na dlhšiu cestu, vypočujeme si správu o počasí, aby nás nič mimoriadne neprekvapilo. Rovnako sa snažíme dozvedieť sa správy o tom, aké sú cesty, či v smere našej jazdy nie sú nejaké prekážky napr. práce na cestách alebo iné dopravné obmedzenia. Po zhodnotení všetkých informácii máme obraz o tom, s čím musíme na cestách počítať.

    Je to tak aj v živote. Keď prídu isté roky, musíme počítať so zákonitosťami, ktoré /ne/nastanú najmä vo vyššom veku. Ktoré máme na mysli?

    1.,Stárnutie. Inými slovami povedané-stárnutím niečo strácame. Strácame silu, odolnosť, energiu. Už to nie je tak, ako kedysi. Vrámci niektorých športových podujatí/beh na lyžiach, cyklistika/ si  všimnime jednu skutočnosť. Okolo trate sa pohybujú ľudia z realizačného tímu pretekára a oznamujú mu o.i, koľko  stráca na vedúceho pretekára, aby bol v obraze. Nám nemusí nikto oznamovať, koľko strácame na tých, ktorí sú mladší a vitálnejší. To vie posúdiť každý, reálne zmýšľajúci človek. Veriaci človek sa však nepozerá iba na to, že stráca, ale aj na to, že niečo získava. Získava istotu, že kormidlo svojho života viditeľnajšie a ochotnejšie odovzdáva Kristovi.  Častejšie opakuje výrok, krátku modlitbu, ktorá sa objavuje v našich kostoloch v spodnej časti obrazu Božieho milosrdenstva:Ježišu, dôverujem ti!. Táto modlitba je situovaná tak, aby sme správne reagovali na momenty, v ktorých si  uvedomíme, že oproti minulosti zaostávame. A  vieme, že tento proces je nezvratný. Medzi najsilnejšie prostriedky, ktoré máme k dispozícii, patrí práve táto krátka modlitba:Ježišu, dôverujem ti!. 

    2.,Odkázanosť. Každý človek sa tomu bráni. Odkázanosť, či už absolútna alebo iba čiastočná, je nepríjemná. Ale ide o realitu, ktorej sa niektorí nedokážu vyhnúť. Ľudia sa povzbudzujú takto: ešte vládzem, ešte si urobím všetko okolo seba, nechcem byť na nikom závislý, prekonávam sa...Roky , choroby a imobilnosť však urobia svoje. Niekedy sa nedokážeme tomuto javu brániť a musíme ho prijať. 

    Aj tu platí, že môžeme svoje bôle a svoju nemohúcnosť zveriť do rúk toho, ktorý bol odkázaný ,z ľudského pohľadu, na Kalvárii iba na seba-na Ježiša Nazaretského. Našu odkázanosť môžeme porovnávať s jeho odkázanosťou s tým, že on vie, čím si odkázaný človek prechádza.To o ňom píše autor listu Hebrejom:"Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiš, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania. Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami, veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu. /Hebr 4, 14-15/. On nás upozorňuje na ešte jednu podstatnú odkázanosť-odkázanosť na ňom. Ide o odkázanosť nie čiastočnú, ale celoživotnú. Vyjadril ju takto:"Bezo mňa nemôžete nič urobiť"/Jn 15,5/. Bez milosti zhora nie sme schopní urobiť nič dobré a už vôbec nie znášať akékoľvek obmedzenia a odkázanosti ľudského života. A nezáleží na tom, či sme starší alebo mladší, zdraví, či nemocní. 

    3.,Vekom strácame plnohodnotný kontakt s týmto svetom. Akoby sa zabúdali reč súčasnosti, ale zároveň začali rozumieť reči večnosti. Viac sa orientujeme na večnosť, lebo zisťujeme, že si prestávame rozumieť s ľuďmi okolo seba, že ťažšie hľadáme spoločné témy a možno aj ľudí do spoločnej debaty. Komunikácia so súčasnosťou sa pre nás stáva náročnejšia, viac sa otvárame večnosti. 

    Misionári, ktorí odchádzajú do ďalekých krajín, musia najprv prejsť kurzom. Učia sa reč, spoznávajú kultúru a určité zákonitosti života tej krajiny, v ktorej chcú pôsobiť. V určitom bode ľudského života nastáva prelom. Človek sa otvorenejšie začína zaoberať vecami, ktoré súvisia s večným životom. Intenzívnejšie sa zaoberá kultúrou Božieho kráľovstva a všíma si zákonitosti, ktoré platia pre večnú blaženosť. Komunikácia s večnosťou sa stáva častejšou, zreteľnejšou a takou, ktorá vlieva do srdca starnúceho života nádej. Všetky iné-pozemské nádeje postupne strácajú svoje význam. O to viac začína žiariť nádej, ktorá nikdy nezhasne a ktorá sa dotýka večného spoločenstva s Bohom a ktorá sa stáva jedinou realitou. 

    V živote treba počítať s tým, že naše sily a kondícia telesná i duševná budú upadať. Je to zákonitosť, ktorá je nezvratná. Rozumný človek sa na túto situáciu psychicky i duchovne pripravuje priebežne. Môže však počítať s pomocou od Boha. Pán Ježiš sa nám prihovára slovami:"Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním"/Mt 11,28/. Táto otvorenosť voči Bohu je našou záchranou. On riadi náš život a vedie nás takými cestami, ktoré neomylne vedú k bránam večnosti.