Od Ježiša možno mnoho očakávať.

Istý človek,odborník v ekonomike,odchádzal do dôchodku. Uznanie a renomé si získal tým,že dokázal pozdvihnúť krachujúce firmy. Urobil také opatrenia,ktoré dokázali zachytiť pád nejakej inštitúcie. Dokázal nastaviť systém tak,aby sa inštitúcia vymanila z mínusových čísel a dostala sa do pokojných vôd existencie. Len čo prekročil prah dôchodkového štýlu života,už mu zaklopal ktosi na dvere. Prišli za ním ľudia,ktorí reprezentovali nejakú krachujúcu inštitúciu a povedali,že potrebujú pomoc. Prosili ho:"Nechceme od vás nič viac iba to,čo ste urobili tam a tam". A na svetlo vytiahli jeho úspešné účinkovanie v akejsi firme. Nechceli nič viac a nič menej,len tú stratégiu,ktorú uplatnil na predchádzajúcom pôsobisku. Evanjelium zachytilo Ježiša pri návšteve v nazaretskej synagóge/Lk 4,21-30/. Ujal sa slova a stopercentne vystihol túžby svojich rodákov,keď povedal:"Počuli sme,čo všetko sa stalo v Kafarnaume,urob to aj tu,vo svojej vlasti". Akoby počul ich nástojčivú výzvu:Nechceme od teba nič viac,iba to,čo si urobil v Kafarnaume. Škoda,že si neuvedomili,že môžu od Ježiša očakávať omnoho viac,ako iba zopár zázrakov a uzdravení. On im ponúkol omnoho viac. Ponúkol im možnosť uveriť v neho ako v Mesiáša,ktorý prišiel vyslobodiť človeka z jarma hriechu a smrti. Ktorý človek je pripravený takto prijať Ježiša do svojho života? 1,Ten,ktorý potrebuje zažiť hlbku života. Je to človek,ktorý sa jej dožaduje,lebo zažíva iba plytkosť. Počuje síce denne slová,ale sú to iba frázy,slogany,heslá,výkriky,pokyny,nariadenia,vyhrážky,ultimáta. Dnešný človek je s týmto stavom denne konfrontovaný a často znechutený a sklamaný. Chýba mu pravdivosť a hlbka. Tú nájde až vtedy,keď sa započúva do Božieho slova,bude nad ním uvažovať a urobí z neho meradlo svojho konania. Vtedy objaví dokonca,pravú radosť,ktorú môže dať iba Boh vo svojom slove. 2,Ten,kto príliš dôveroval tomuto svetu. Dôveroval a zostal sklamaný. Vytvoril si v tomto svete príliš veľa istiacich prvkov. Naučil sa viac dôverovať svetu ako Bohu. Vo vzťahu k nemu si vytvoril málo istiacich pút. Možno práve preto,sa objavujú v posledných rokoch v našich kostoloch obrazy,na ktorých dominuje Ježiš,z ktorého vychádzajú lúče milosti a v spodnej časti obrazu sa nachádza nápis:Ježišu,dôverujum ti. Možno ide o prozreteľnostnú myšlienku pre ľudí tejto doby,ktorí sú príliš istení k tomuto svetu. K tomuto svetu pripútaní byť môžu,ak sú najprv ku Kristovi. Pri každej návšteve pozdvihnime zrak k obrazu Božieho milosrdenstva a povzbuďme sa krátkou,ale účinnou modlitbou k Tomu,ktorý jediný je hoden absolútnej dôvery. 3,Ten,kto cíti ambíciu rozdávať a rozdávať sa. Pri tejto aktivite potrebuje Boha ako zdroj,prameň,pokladnicu všetkých darov. Človek,ktorý sa sýti Pánovou prítomnosťou je žiadaný. Ako osoba je pre dnešný svet málo prijateľný,ale svet lačnie po hodnotách,ktoré vyznáva a podľa nich aj žije. Ĺudia chcú priam z neho strhnúť všetky tieto hodnoty a ukoristiť pre seba. Presne tak,ako vojaci na Kalvárii strhli z Ježiša šaty a hodili o ne lós. Zrejme ani netušili,čo hodnotné od zomierajúceho Pána získali. Po Poprade občas jazdí malé auto-elektromobil. Na boku má nápis:Som nabitý!. To znamená,že je k dispozícii,že jazdí na energiu,ktorú musí najprv nabiť a až potom môže ukázať svoje schopnosti v uliciach mesta. Kresťan je akoby nabitý energiou,ktorú získava od Boha tým,že s ním komunikuje. A neraz musí ukázať vitalitu,silu,odolnosť a pružnosť v nástrahách tohto sveta. Nabitý Božou silou sa chce rozdávať,lebo cíti,že toto je jeho poslanie. Boh urobí pre nás viac,ako si môžeme myslieť, predstavovať a dúfať. Pre každého z nás môže urobiť viac ako urobil v Kafarnaume,Nazarete a inde. On z nás môže urobiť služobníkov evanjelia,ktorí prijali Krista ako záruku večného života.  

Talent,či povolanie?

Pred nejakým časom v sídle istej inštitúcie odmeňovali talenty. Jeden z organizátorov povedal nasledujúce slová: talent treba najprv vyhľadať, potom si ho udržať a formovať ho. Určite hovoril z vlastných skúseností. Vždy,keď hovoríme o zasvätenom živote,máme na mysli paralelu s talentom. Aj povolanie treba vyhľadať,udržať si ho a následne formovať. Tí,ktorí vyhľadávajú talenty majú k dispozícii prostriedky. Majú tímy,štruktúry,projekty a hlavne finančné prostriedky. Sú to akoby záchytné siete,ktoré "ulovia" nadaných ľudí pre nejakú činnosť. No nestačí to,lebo talenty treba udržať. Udržať sa dajú,ak im niekto predstaví budúcnosť. Budúcnosť takú, v ktorej budú môcť realizovať svoje schopnosti a hlavne takú,ktorá im zabezpečí materiálne potreby,pokiaľ možno,do maximálnej miery. Až potom prichádza finále. Tam materiálne lákadlá nestačia. Talent musí chcieť na sebe pracovať. A popritom sa zopár ľudí dobre zabezpečí a zarobí na základe objavenia nadaného človeka. Tam musí talent ukázať svoj charakter. Nie všetky talenty ustoja svoju slávu. Mnohí ho nedotiahli do konca. Zastali na pol ceste. A čo má s tým spoločné povolanie? Aj povolanie treba objaviť. Môžu pomôcť štruktúry,projekty ba dokonca i finančné prostriedky. No najväčším inšpirátorom povolania je štýl života,ktorý kandidáta osloví. Štýl,ktorý obsahuje isté odriekanie,slobodu a aj duchovnú náplň povolania. Povolania majú dnes ťažkú pozíciu/kedy mali ľahkú?/. Povolania totiž bývajú konfrontované s extrémne zaujímavými ponukami sveta. Popri nich sa môže povolanie javiť ako žobrák stojaci vedľa štýlovo nahodeného elegána. Tak je to správne,lebo takto stál aj Pôvodca každého povolania,keď o sebe povedal,že "Syn človeka nevie,kde by hlavu sklonil". Napriek tomu tzv.hendikepu sa našli takí,ktorí Ježiša kontaktovali s otázkou:Učiteľ,kde bývaš? Z toho vyplýva,že povolania si dokážu aj dnes udržať vysoký štandard záujmu tých,ktorí dokážu demaskovať prefíkané spôsoby nachádzania adeptov na rôzne iné činnosti. Ak by také existovali v oblasti povolaní,skôr,či neskôr by sa prezradili a skončili svoju pochybnú existenciu. Povolania treba formovať. Táto činnosť má byť permanentná. Zostáva aktuálnou do konca života. V prípade talentov  táto ambícia končí na veku a na fyzických možnostiach ľudského organizmu. V prípade povolania sa formačná fáza realizuje až do odchodu z tohto sveta. Talent opúšťa arénu ako bohatý človek,nezriedka však s podlomeným zdravím,na základe extrémne ťažkého tréningu. Povolaný človek môže odísť ako formovaný a pripravený pre Božie kráľovstvo. Paradoxne sa stalo to,že zopár talentov opustilo kariéru,kvôli tomu,že našli zmysel života v zasvätenom živote. Stal sa však aj opak. Niektoré povolania zanechali cestu zasväteného života,lebo ich zmohla vidina realizovania talentu na báze komerčného zhodnotenia svojich schopností. Aj povolaný človek je človekom talentu. Dostáva od Pána schopnosť privádzať ľudí k dokonalému majstrovstvu-k schopnosti zaklopať na dvere nebeskej vlasti.

Čo je modlitba?

Každý rok mám tú milosť,že môžem niektorého dospelého človeka pripraviť na prijatie sviatosti krstu. Raz mi jeden z nich položil otázku: čo je to modlitba? A dodal: povedzte to obrazne,nie v poučkách. Po niekoľkominútovom "prevetrávaní" mozgových buniek som na niečo prišiel. Spomenul som si na starého otca. V detstve som s ním strávil relatívne dosť času. V jeden večer sa vrátil z maštale,v ktorej obriadil statok. Umyl sa a začal večerať. Na jedálnom lístku bolo jednoduché menu: chlieb a slanina. Po niekoľkých minútach v dedine vypli prúd. Starý otec zažal sviečku a spokojne pokračoval vo večeri. Sviečku mu ožiarila celú plochu stola. Nožom si krájal slaninu na drobné kúsky a tak isto chlieb. Každý kúsok pomaly a uvážlivo prežul. Nikam sa neponáhľal. Urobil z toho dôstojný obrad a vložil doňho takmer posvätný charakter. Po skončení večere starostlivo a zbožne pozbieral každú omrvinku zo stola a vložil do úst. Po večeri sa krátko pomodlil a naširoko sa prežehnal. Nemyslím si,že to bolo niečo mimoriadne,lebo naši dedovia to približne takto robievali vo svojich príbytkoch. Večera,v dedovej inetrpretácii,mi pripadala ako modlitba. Adeptovi na krst som celý postup vysvetlil následovne: Pri modlitbe musíš na stôl položiť sviecu,nie pod mericu/Mk 4,21-25/. Myslel som na svetlo Božieho slova,ktoré môže ožiariť celý stôl tvojho života. Najlepšie je modliť sa vo svetle Pánovej prítomnosti. Bez neho je pokus o modlitbu "príliš tmavý". Božie svetlo ožiari každý kút dňa,ktorý si prežil. Jednotlivé zážitky a skúsenosti dňa by si mal akoby rozkrájať na menšie kúsky a dôkladne ich "požuť" a nie v chvate nahádzať pred Božiu tvár. Vyžaduje sa dôkladná analýza jednotlivých udalostí a vyvodenie primeraných dôsledkov do praxe života. Nesmieš zabudnúť,že potrebuješ očistiť stôl svojho života a zbaviť ho aj tých najmenších odrobiniek hriechu vo forme ľútosti a pokánia. Aj to by mala byť súčasť tvojej modlitby. V modlitbe by sa malo zrodiť predsavzatie zanechať hriech resp. urobiť všetko tak,aby sme mu zamedzili. Z modlitby máme zrazu celkom pekný a dôstojný obrad. Takto pripravený duchovný pokrm nám určite zachutí a nasýti našu túžbu po Bohu.

Analýza úspechu a neúspechu.

V správach takmer denne počujeme o rôznych nešťastiach. Týka sa to napr. dopravných nehôd na cestách,tragédii na koľajniciach,či pádov lietadiel. V takomto prípade nastupujú odborníci a tí skúmajú,čo sa vlastne stalo. Či zlyhal človek alebo technika. Všetky tragédie a nešťastia sa následne analyzujú. Skúma sa krok po kroku,čo sa vlastne stalo. Ako nasledovali po sebe jednotlivé udalosti,ktoré viedli k nešťastiu. Zlo sa vždy analyzuje,možno preto,aby sme do budúcna boli opatrnejší. Dobro sa analyzuje málo. Keď dôjde šťastlivo do cieľa auto,vlak,či lietadlo,všetci sa tvária akosi normálne,že to tak musí byť vždy a že ani nijaký iný koniec nebol v pláne. Všimnime si v tomto kontexte Markovo evanjelium/Mk 4,1-20/. Na začiatku štvrtej kapitoly Ježiš rozpráva podobenstvo o rozsievačovi. Ak sa niektoré zrná neujmú,hneď je naporúdzi analýza,ktorá referuje prečo sa tak stalo. Napríklad: prišli vtáci a pozobali zrno,nebolo hlboko v zemi,keď vyšlo slnko zahorelo a pretože nemalo koreňa uschlo. A napokon: tŕnie vyrástlo a udusilo zrno atď. Takmer dôkladná analýza neúspechu. Čo sa píše o "úspešných" zrnách? Iba to,že vzišli a priniesli úrodu. Žiadna iná analýza,len "suché" konštatovanie,že všetko prebehlo tak,ako malo. My,vo svojom živote analyzujeme všeličo. Zisťujeme,že sme schopní konať zlo,ale dokážeme svoj život povýšiť aj na úroveň,ktorú odporúča evanjelium. Určite sa treba pýtať,prečo sme konali zlo. No nezostaňme iba pri tom. Anylyzujme aj dobro a dary,ktoré sme dnes dostali. Snažme sa vyvarovať suchého konštatovania,že je to normálne. Za každým dobrom a darom hľadajme živého Boha,ako darcu. Potom naša analýza nebude iba štatistikou,ale bude naplnená vrúcnosťou vďaky,ktorá nemá mať konca.

Kde sa stratí zrno?

Často sa rozprávam s rodičmi o ich problémoch. Najviac ich trápi strata viery u detí resp. vnúčat. Ide o ťažkú situáciu pre celú Cirkev. Rodičia analyzujú problém takto. Hovoria: celý život sme im/deťom/vštepovali vieru,navštevovali sme bohoslužby,modlili sme sa doma,chodili na púte a výsledok je biedny. Kde sa stratilo to semienko,čo sme zasiali? Nikto z ľudí to presne nevie,kde sa strácajú dobré veci. Evanjelium hovorí o rozsievačovi/Mk 4,1-20/. Je to človek,ktorý väčšinou odvedie dobrú prácu. Napriek tomu nemôže zaručiť,že sa všetky semená ujmú. Prečo? Lebo niektoré pozobú vtáci. Niektoré vyschnú,iné zakrnú alebo sa udusia. Niektoré dobrodenia nám "ukradnú" iní ľudia. Sú určené nám. No ak ich odmietneme,Boh ich udelí iným,ktorí nemali pôvodne "pole position"/fanúšikovia F1 vedia, o čom hovorím/ pri prijímaní darov viery. V tejto súvislosti je aktuálne podobenstvo o minách/Lk 19,11-28/. Sú situácie,kedy dobro z človeka vysychá. Viera prestáva byť vyživovaná z vnútra. Absencia viery je potom čitateľná aj navonok. Iste, niektoré veci napr. potraviny,sú žiadané aj vo vysušenom stave/práve v tejto podobe sú najviac vyhľadávané/. Neplatí to o viere v Boha. "Vysušená" viera je najhorší status,aký si vieme predstaviť,lebo cesta späť do stavu "čerstvosti" je zložitá,ak vôbec...Bez modlitby,bez eucharistie človek dlhodobo neudrží stav vitality viery a duchovne vysychá. Niektoré skutočnosti,ktoré máme my,veriaci pripravené v talóne, sa ujímajú ťažko. Iní ich udusia. Robia to preto,lebo závidia alebo si chcú  prisvojiť autorstvo dobrých aktivít alebo len tak,z princípu,lebo sú vyznavačmi zla. Majú dlhé lakte,široké ramená,popredné miesta v spoločnosti,tučné kontá v bankách,kontakty naprieč politickým spektrom a neštítia sa použiť akékoľvek prostriedky,keď chcú zamedziť dobrým veciam a presadiť svoje teórie. Lenže pozor,lebo semeno dobra sa len tak ľahko nestratí! Možno nie je viditeľné,ale kdesi v pahrebe tlie a čaká,kedy bude aktivované. Nijaká obeta nevyjde navnivoč. Tí,čo "dusia" dobré veci sa neskôr "udusia vlastnou chamtivosťou a nespravodlivosťou". Nezabúdajme však,že aj tak je percentuálne najviac semena,ktoré padne do dobrej pôdy a prinesie úrodu. Inak by rozsievač nerobil svoju prácu a z rozsievača sa nestal žnec.

Byť v službe Slova.

Každému človekovi dobre padne,keď sa môže aspoň na chvíľu cítiť ako pán. Skupina vysokoškolákov brigádovala na renovácii nejakej staršej budovy. Bol to kaštieľ. Ubytovaní boli v časti kaštieľa,ktorý už prešiel rekonštrukciou. Jeden zo študentov volal domov a povedal:"Sme ubytovaní v kaštieli. Stali sa z nás veľkí páni". Kedysi som zachytil v správach vyjadrenie,týkajúce sa požiaru kdesi v lese,v ťažko prístupnom teréne. Redaktor povedal:"Hasiči sú konečne pánmi situácie". Všetci,by sme si priali,aby sme takto vyriešili všetky náročné životné situácie. Cirkev sa nebojí použiť iné slovo ako pán,. A to v súvislosti s človekom,ktorý realizuje dielo evanjelia. Pomenuváva ho služobník. Nie pán,ale služobník. Napríklad:služobník oltára alebo povedané rečou dnešného evanjelia-služobník slova/Lk 1,1-2/. Sv. Lukáš píše istému Teofilovi,že prebral učenie od tých,ktorí boli služobníkmi Slova t.j.od očitých svedkov Ježišovho pôsobenia. Je správne,aby sme pomenovali ohlasovateľov Slova služobníkmi Slova? Nemali by sme radšej zvoliť formuláciu-pán Slova? Služobník Slova je výstižné vyjadrenie. Prečo? 1,preto,lebo v tomto Slove je sám Boh. Ćlovek nemôže reagovať inak,ako pokorným postojom poklony. Ak mu viera vnuká myšlienku,podľa ktorej je Slovo sám Boh,potom nemá inú možnosť,ako adorovať a klaňať sa. Predstavme si,že počúvame zápalistú argumentáciu nášho spoludiskutéra na nejakú tému. Počúvame ho pozorne a keď skončí,tak si povieme:niečo na tom bude. Iná situácia. O nejakom dieťati sa hovorí,že je talent. Keď sa o tom presvedčíme,tak povieme:niečo v ňom je. Ani v prvom,ani v druhom prípade naša viera v človeka nedosiahla ešte stupeň istoty,no vážne predpoklady tu sú. Každý,kto  úprimne hľadá, pri kontakte s hlbkou a pravdivosťou Božieho slova,musí konštatovať:niečo v ňom t.j. v Slove, je. Neznamená to ešte plné rozvinutie viery,ale nastúpenie na takú cestu,na konci ktorej platí,že Boh je všetko vo všetkom. 2,preto,lebo Slovo Boha nemožno prispôsobiť podľa vlastného vkusu a vlastnej predstavy. Raz som sa stretol na pohotovosti s človekom,ktorý tam prišiel so zakrvavenou rukou. Rana bola dosť škaredá. Povedal,že sa pokúšal rukami ohnúť kus plechu,lebo pracoval na stavbe svojho domu. Avšak neuspel. Plech neostal v polohe,do akej ho dostal  ohnutím. Náhle vystrelil,vrátil sa do polohy pred ohnutím a spôsobil ranu,ktorú bolo treba zašívať mnohými stehmi. Božie slovo nemožno ohnúť podľa vlastných predstáv. Kto by sa o to pokúšal,zariskoval by. Riskoval by,že sa vážne poraní. Ani nie tak fyzicky,ako skôr na duši,lebo zvolil nesprávny postoj voči Božiemu slovu. Správny postoj spočíva v tom,že nie my máme "ohnúť Slovo" podľa vlastných predstáv,ale opačne. Ono chce formovať nás. Každý,kto to pochopí,stáva sa služobníkom Slova a ono sa mu odmení tým,že vyhojí jeho rany balzamom milosti a nastolí v jeho duši zmier a pokoj. 3,preto,lebo Slovo nemožno umlčať. Mám v živej pamäti slová  kňaza,ktorý pri istej príležitosti hovoril o svojom povolaní. Cítil,že sa ho dotkol Boh. No, namiesto prijatia výzvy odporoval. Odišiel za prácou do ďalekej cudziny,nastúpil na zaoceánsku loď,kde pracoval v rôznych službách. To všetko kvôli tomu,aby umlčal hlas povolania. Boh vtedy,akoby mlčal. Len nepokoj v duši mladého muža zostával ako daň za to,že utekal pred Bohom. Po rokoch únavného úteku sa vzdal Slovu. Zistil,že útek nemá zmysel,že energiu môže radšej využiť na iné účely. A tak,poznačený mnohými zápasmi,nastúpil na cestu kňazstva. Ľudské slovo umlčíme:vypneme televízor,rozhlas aj inú techniku,ak chceme. Božie slovo nie. Ak by sme to aj chceli urobiť,naše počínanie by bolo naivné a hlúpe. Boh chce v nás vykonať veľké dielo. Chce,aby sme kráčali cestou spásy. Preto potrebujeme počúvať Božie slovo,aby nás na tejto ceste udržalo v kondícii aktívnej viery. Byť služobníkom Slova znamená,byť pánom situácie spásy.

Vyvýšené miesto.

Od nepamäti ľudia rečnili. História pamätá na veľkých rečníkov,ktorí mali pred sebou davy ľudí a vplývali na nich svojou rečou. Niekedy mala charakter demagógie,inokedy priniesla hodnotné myšlienky. Ani dnešok nie je výnimkou. Reční sa na rôznych úrovniach spoločenského i osobného života. Reční sa málo i veľa,duchaplne i hlúpo,s dobrým úmyslom i podvodne. Rečník mal vždy svoje vyhradené miesto. Sú miesta,ktoré sú stabilne vyhradené pre rečníka:tribúny,pulpity,niekedy poslúži aj prevrátená drevená bedňa. Niekedy ide iba o malú vyvýšeninu.  Vidíme,že tribúny,ktoré boli zhotovené z ideologických dôvodov,nadobudli priam monštruóznu veľkosť,aby sa poslucháč cítil celkom malý a nepatrný. V knihe Nehemiášovej čítame,že zákonník Ezdráš si "stal na drevenú vyvýšeninu,ktorú zhotovili na túto príležitosť",aby vykladal slová Zákona/Neh 8,2-10/. Deje sa tak stále aj v praxi Cirkvi. Tí,ktorí prednášajú/nie rečnia/ Božie slovo alebo ho vykladajú,stoja na vyvýšenom mieste,aspoň symbolicky. Dnešné chrámy už nemajú mohutné kazateľnice,ako kedysi,ale napriek tomu umožňujú,aby sa prednášateľ,či kazateľ odobral na zvláštne miesto a odtiaľ prednášal Pánovo slovo. Prečo je to dôležité? 1,Preto,aby sa zohľadnil praktický ráz-aby sa reč rozliehala. A Božie slovo sa naozaj rozlieha. Žalmista na to upozorňuje,keď hovorí:"Po celej zemi rozlieha sa ich hlas"/Ž,19/. Rozliehať sa, znamená mať schopnosť rovnomerne silno ohlasovať Slovo. A toto sa aj deje do dnes. Od jordánskych púští,od galilejských vodných plôch je rovnako ďaleko do Ameriky,Ázie,či Európy. Všade sa dnes rozlieha Pánovo slovo. Jeho účinnosť nezávisí od kilometrov,ale od otvorených ľudských duší. Rozliehaním sa,Boží hlas neslabne. Práve naopak,znie ešte možno mohutnejšie tam,kde by sme predpokladali technicky slabú počuteľnosť. On sa rozlieha nielen v kostoloch,kaplnkách,bohoslužobných priestoroch,ale najmä v ľudských srdciach. A práve preto,že sa rozlieha v chrámoch,rozlieha sa aj dušiach ľudí,ktorí počúvajú s otvoreným srdcom. 2,Preto,aby bol poslucháč motivovaný pozrieť smerom hore. Poslucháč,musí počas prednesu,aspoň niekedy vzhliadnuť smerom hore-na rečníka,či kazateľa. Áno,keď chceme prijať Božie slovo,musíme pozrieť hore. Hlavou,pohľadom,no najmä srdcom. Boh si zaslúži,aby sme preukázali pokorný postoj prijatia jeho myšlienok,lebo sú to cesty spásy. Aký je dnešný človek? Niekedy zahľadený do svojho sveta. Ponorený do vlastných myšlienok,s pohľadom upretým do zeme alebo niekam do neznáma. Je to pohľad neprítomného človeka. Fyzicky,síce jestvujúceho na konkrétnom mieste,ale duchom neprítomného. Starosti,problémy,skúšky nás oberajú o schopnosť pozrieť vyššie. Ambíciu,prebrať nás k životu,má práve Božie slovo. Svätopisec hovorí a odporúča,aby sme sa vzchopili a "zodvihli hlavu,lebo sa blíži naše vykúpenie"/Lk 21,28/. Chce,aby sme zodvihli pohľad s ním dušu od ničoty a prázdnoty do výšky,lebo Boh nás pozýva k sebe,aby sme boli schopní vnímať Božiu ponuku pravého života. Hovorí ako ten,kto má moc rozdávať život " v hojnosti"/Jn 10,10/. 3,Preto,aby rečníci,kazatelia mali silu stáť svojim životom vyššie,lebo k tomu ich predurčuje služba slova. Vyššie postavenie pri hlásaní neznamená,že sa stávajú automaticky nadčlovekom. Znamená to,že majú pracovať na sebe,aby ich život viac zodpovedal požiadavke Slova,ktoré sami ohlasujú. Schopnosť a milosť ohlasovať je spojená s nutkaním žiť nie na "vyššej nohe",ale na vyššom stupni dokonalosti. Slovo,ktoré vojde do vnútra človeka má schopnosť ponúkať vyššie méty dokonalosti podľa evanjelia. Myslime v modlitbách na tých,ktorí sa namáhajú v službe Slova,aby dokázali zladiť službu Slova s praktickým životom,v ktorom sa má účinok ohlasovania prejaviť. Touto túžbou sa majú prejaviť ohlasovatelia Slova,ale aj poslucháči. Božie slovo totiž vychováva všetkých tak,aby sa stali ohlasovateľmi posolstva,ktoré prijali od Pána.