Od nepamäti ľudia rečnili. História pamätá na veľkých rečníkov,ktorí mali pred sebou davy ľudí a vplývali na nich svojou rečou. Niekedy mala charakter demagógie,inokedy priniesla hodnotné myšlienky. Ani dnešok nie je výnimkou. Reční sa na rôznych úrovniach spoločenského i osobného života. Reční sa málo i veľa,duchaplne i hlúpo,s dobrým úmyslom i podvodne. Rečník mal vždy svoje vyhradené miesto. Sú miesta,ktoré sú stabilne vyhradené pre rečníka:tribúny,pulpity,niekedy poslúži aj prevrátená drevená bedňa. Niekedy ide iba o malú vyvýšeninu. Vidíme,že tribúny,ktoré boli zhotovené z ideologických dôvodov,nadobudli priam monštruóznu veľkosť,aby sa poslucháč cítil celkom malý a nepatrný. V knihe Nehemiášovej čítame,že zákonník Ezdráš si "stal na drevenú vyvýšeninu,ktorú zhotovili na túto príležitosť",aby vykladal slová Zákona/Neh 8,2-10/. Deje sa tak stále aj v praxi Cirkvi. Tí,ktorí prednášajú/nie rečnia/ Božie slovo alebo ho vykladajú,stoja na vyvýšenom mieste,aspoň symbolicky. Dnešné chrámy už nemajú mohutné kazateľnice,ako kedysi,ale napriek tomu umožňujú,aby sa prednášateľ,či kazateľ odobral na zvláštne miesto a odtiaľ prednášal Pánovo slovo. Prečo je to dôležité? 1,Preto,aby sa zohľadnil praktický ráz-aby sa reč rozliehala. A Božie slovo sa naozaj rozlieha. Žalmista na to upozorňuje,keď hovorí:"Po celej zemi rozlieha sa ich hlas"/Ž,19/. Rozliehať sa, znamená mať schopnosť rovnomerne silno ohlasovať Slovo. A toto sa aj deje do dnes. Od jordánskych púští,od galilejských vodných plôch je rovnako ďaleko do Ameriky,Ázie,či Európy. Všade sa dnes rozlieha Pánovo slovo. Jeho účinnosť nezávisí od kilometrov,ale od otvorených ľudských duší. Rozliehaním sa,Boží hlas neslabne. Práve naopak,znie ešte možno mohutnejšie tam,kde by sme predpokladali technicky slabú počuteľnosť. On sa rozlieha nielen v kostoloch,kaplnkách,bohoslužobných priestoroch,ale najmä v ľudských srdciach. A práve preto,že sa rozlieha v chrámoch,rozlieha sa aj dušiach ľudí,ktorí počúvajú s otvoreným srdcom. 2,Preto,aby bol poslucháč motivovaný pozrieť smerom hore. Poslucháč,musí počas prednesu,aspoň niekedy vzhliadnuť smerom hore-na rečníka,či kazateľa. Áno,keď chceme prijať Božie slovo,musíme pozrieť hore. Hlavou,pohľadom,no najmä srdcom. Boh si zaslúži,aby sme preukázali pokorný postoj prijatia jeho myšlienok,lebo sú to cesty spásy. Aký je dnešný človek? Niekedy zahľadený do svojho sveta. Ponorený do vlastných myšlienok,s pohľadom upretým do zeme alebo niekam do neznáma. Je to pohľad neprítomného človeka. Fyzicky,síce jestvujúceho na konkrétnom mieste,ale duchom neprítomného. Starosti,problémy,skúšky nás oberajú o schopnosť pozrieť vyššie. Ambíciu,prebrať nás k životu,má práve Božie slovo. Svätopisec hovorí a odporúča,aby sme sa vzchopili a "zodvihli hlavu,lebo sa blíži naše vykúpenie"/Lk 21,28/. Chce,aby sme zodvihli pohľad s ním dušu od ničoty a prázdnoty do výšky,lebo Boh nás pozýva k sebe,aby sme boli schopní vnímať Božiu ponuku pravého života. Hovorí ako ten,kto má moc rozdávať život " v hojnosti"/Jn 10,10/. 3,Preto,aby rečníci,kazatelia mali silu stáť svojim životom vyššie,lebo k tomu ich predurčuje služba slova. Vyššie postavenie pri hlásaní neznamená,že sa stávajú automaticky nadčlovekom. Znamená to,že majú pracovať na sebe,aby ich život viac zodpovedal požiadavke Slova,ktoré sami ohlasujú. Schopnosť a milosť ohlasovať je spojená s nutkaním žiť nie na "vyššej nohe",ale na vyššom stupni dokonalosti. Slovo,ktoré vojde do vnútra človeka má schopnosť ponúkať vyššie méty dokonalosti podľa evanjelia. Myslime v modlitbách na tých,ktorí sa namáhajú v službe Slova,aby dokázali zladiť službu Slova s praktickým životom,v ktorom sa má účinok ohlasovania prejaviť. Touto túžbou sa majú prejaviť ohlasovatelia Slova,ale aj poslucháči. Božie slovo totiž vychováva všetkých tak,aby sa stali ohlasovateľmi posolstva,ktoré prijali od Pána.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára