Fázy života

         Prednedávnom bol v našej farnosti vzácny hosť, ktorý sa prihovoril birmovancom. Je to horský záchranár a výborný znalec Vysokých Tatier.

         V príhovore zazneli z jeho úst mnohé zaujímavé informácie. Poslucháči sa dozvedeli, že Tatry existujú 4 milióny rokov, pričom dnešná podoba Tatier je stará 10 tisíc rokov.

         Zásluhu na tom majú ľadovce, ktoré pod vplyvom oteplenia schádzali z našich veľhôr a následkom pohybu ich vyrysovali do súčasnej podoby.

         Na porovnanie: Himaláje sú staré 80 miliónov rokov. Z toho vyplýva,
že veci v prírode sú v neustálom pohybe. Živá aj neživá príroda má svoje fázy a obdobia, ktoré znamenajú, že jednotlivé veci sa kryštalizujú, formujú, vyvíjajú.

         Aj každý človek má svoje obdobia a fázy, ktorými prechádza. Každý z nás má svoje osobné dejiny. O niektorých z nich sme schopní hovoriť
aj verejne, niektoré si nechávame pre seba, resp. pre svojich najbližších.

         Väčšinou ide o obdobia zmien v podobe rastu alebo úpadku v oblasti viery, vzťahov a pod.

         Evanjelium 4. pôstnej nedele prinieslo nádherné podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15, 1 – 3, 11 - 32). Hlavnou postavou je márnotratný syn, tzn. mladší syn otca, ktorý sa vybral na skusy do sveta. Jeho životný príbeh nám pripomína, že prešiel minimálne tromi fázami. O ktoré ide?

1.                 Fáza stability. Začína narodením a trvá do okamihu odchodu z rodičovského domu. V priebehu tohto času zažil rovnováhu života. Mal dostatok všetkého – prajnosti v rodine, materiálny dostatok – jednoducho,
nič mu nechýbalo. Napriek tomu po istom čase ho začala fáza stability znepokojovať a provokovať k inému kroku. Túto životnú situáciu mnohí poznajú. Zažívajú materiálnu a možno i duchovnú rovnováhu. Po istom čase sa u nich prejaví nespokojnosť a začnú hľadať čosi iné. Dostatok života začnú považovať za príťaž a za niečo, čo ich obmedzuje – najmä v oblasti osobnej slobody. Dnes je veľa ľudí, ktorí hľadajú takmer zúfalo stratenú rovnováhu života, lebo odišli od Boha. Kým ju mali zakotvenú v Bohu, chápali to ako rutinu, ako každodennú všednosť bez zmeny a pestrosti. Život s Bohom sa im javil fádnym, nezáživným. Vykročili mimo Boha, aby dosiahli to, čo im chýbalo a po čase zistili, že stúpili do prázdna. Našťastie, našli v sebe ešte záchytné body, ktoré im pomohli dostať sa naspäť na úroveň komunikácie s Bohom. Naučme sa byť vďační, že máme napriek životným ťažkostiam možnosť budovať rovnováhu s Bohom. On nám dopraje takej hojnosti a stability, ktorá nám postačí na cestu do Božieho kráľovstva. Poprosme dnes aj za tých, ktorí majú stále aktívny status „hľadajúci“, aby ich hľadanie doviedlo naspäť
do otcovského domu. Tak, ako sa to splnilo v prípade márnotratného syna.

2.                 Fáza dobrodružstva. Svoj počiatok má v odchode márnotratného syna z domu. Trvá až do okamihu, kedy sa tento človek dostal v živote na dno – stáva sa pastierom svíň. Jeho odchod z domu nemusel byť zlý, keby so sebou nebral časť majetku. Ak by odišiel z domu s úmyslom založiť si svoju budúcnosť prácou svojich rúk, tak by sa nikto nečudoval. Jeho problém tkvel v tom, že si zobral so sebou peniaze, s ktorými nevedel rozumne zaobchádzať. V jeho rodnom dome túto úlohu plnil zodpovedne otec. Syn ešte nebol na to pripravený. Urobil krok, ktorý znamenal krok do rizika. Určite dostal doma dobrú školu, ale ešte nebol 100%-tne pripravený, aby šiel cestou samostatnosti. Takýto krok môže urobiť človek, ktorý svoju nádej vkladá v Ježiša Krista. Patrónom takýchto ľudí je sv. Pavol, apoštol, ktorý napísal: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ (Flp 4, 13) Život nás niekedy núti, aby sme urobili kroky nad rámec naučeného. Ide o našu schopnosť existovať, žiť, pracovať samostatne, ale vždy s pomocou Pánovej milosti. Fáza dobrodružstva končí málokedy úspechom. Dobrodruhov stíhajú rôzne pády. Hovoríme pri tom,
že precenili svoje sily a schopnosti. Dobrý osud nečaká ani dobrodruhov
vo viere, ktorí stratili zmysel pre Krista, ktorý jediný im môže zaručiť život a pokojný rast.

3.                 Fáza návratu. Začína tým, že márnotratný syn „vstúpil do seba“ a uvedomil si niekoľko skutočností: pocítil biedu svojho života, ocitol sa na dne, porovnal život predtým a teraz, zahanbil sa sám pred sebou a odhodlal sa
na cestu späť. Vracal sa síce s prázdnymi a deravými vreckami, ošklbaný a otrhaný týmto svetom, ale so vzácnou skúsenosťou obrátenia a túžby po zmene života. Jednoznačne možno povedať, že materialistické zmýšľanie a dobrodružstvo hýrivého spôsobu života sa ukázalo ako škodlivé a neúspešné. Túto skúsenosť si odniesol do svojho života raz a navždy. Čo nám to pripomína? Návrat hriešnika z jeho hriešnej cesty. Pod vplyvom hriechu prichádza všeobecný úpadok vo viere, v mravoch, potom prichádza pocit ľútosti a úprimná ľútosť nad svojím životným postavením. Znakom životaschopnosti je to,
že človek nestratí odhodlanie postaviť sa na odpor svojmu osudu. Berie ho s pomocou Božou do vlastných rúk a začne sa pozerať za minulosťou,
ktorá preňho znamenala dostatok všetkého. Cirkev prijíma každého márnotratného syna, ktorý požiada o Božie otcovské náručie. Dostane sa mu ho, ak jeho túžba po zmene života nie je predstieraná, ale úprimná.

Nevieme, ako dlho trvala anabáza márnotratného syna od okamihu opustenia rodiny až po opätovný návrat do prístavu istoty. Možno to bolo niekoľko týždňov, mesiacov, možno rok, lebo peniaze sa rýchlo zvyknú rozkotúľať. Bohu nejde o dĺžku hľadania a precitnutia z ošiaľu tohto sveta. Roky hľadania a strádania vôbec nemusia byť na ujmu záverečného zúčtovania.
Ak hriešnik zavolá, Boh sa mu ozve, ukáže a otvorí otcovskú náruč. K tejto istote majú smerovať aj všetky naše svätopôstne aktivity a snaženia. Ide o to, aby sme nestratili z dohľadu otcovskú otvorenú náruč. Ona je zárukou Božej dobroty, lásky a milosrdenstva.

Čo dokážeme vlastnými silami?

Obdivujem horolezcov,lebo majú nesmiernu odvahu a nepokojného ducha,ktorý sa neuspokojí s bezpečnými nížinami,ale ťahá človeka vysoko nad bezpečné pásmo života. História i súčasnosť pozná celé výpravy,ktoré sa podujali zdolať končiare najvyššie. Niekedy úspešne,inokedy s tragickými dôsledkami. Veľmi sa cení,ak niekto vylezie na končiar sám/sólo/ a navyše bez použitia kyslíka. Vôbec to nie je samozrejmé. Hore ide ten,kto je kondične najlepšie a s kyslíkom sa tiež nedá hazardovať,najmä,ak ho je málo. Takéto výstupy sa cenia:človek sám,bez pomoci iného človeka a bez použitia kyslíka. Mnohokrát tu ide o život. Častejšie sa stáva,že hore idú viacerí a majú aj kyslík. Aj ten,ktorý vystúpil hore sám a bez kyslíka,má ďakovať Najvyššiemu za to,že vystúpil hore a živý sa vrátil naspäť. Evanjelia hovoria o tom,že niektorí zo zástupu odmietli uveriť,že Ježiš robí zázraky sám od seba. Ak by uverili,museli by priznať,že je Bohom. Toto odmietli a tvrdili,že Ježiš potrebuje pomoc,že nie vlastnou mocou robí zázračné veci,ale na základe spolupráce s diablom:"Mocou Belzebula,kniežaťa zlých duchov,vyháňa zlých duchov"/Lk 11,14-23/. Ježiš nepotrebuje na pomoc nikoho,veď je Božím Synom. To my,potrebujeme pomoc a denne sa o tom presviedčame. Často sa medzi zamestnávateľmi objavujú otázky:"Nemáš ľudí? Potrebujem ľudí!" Pozemské skutočnosti neevidujú až tak veľa "sólovýstupov",kde by človek sám od seba dotiahol veci do konca. Dôraz kladieme na spoluprácu,na "tímového ducha". Boh môže všetko sám,my nie. Kto kráča životom bez Boha,ako sólochodec,vidno na ňom,že je zanedbaný. Že jeho zmýšľaniu a konaniu chýba hlbka a charakter. Aký to paradox! Tí,ktorí vystúpia spôsobom-sólo na vrchol v Himalajach,preukážu pevnú vôľu,nezlomný charalter a veľkú silu ducha. No tí,ktorí idú životom spôsobom-sólo,bez Boha,málokedy svedčia o svojom charaktere. Takýto ťažko vystúpia na vrchol charakteru. Mať Boha za priateľa,za spolupútnika,za Spasiteľa,znamená mať dostatok síl vystúpiť na všetky životné končiare,ktoré preveria našu pripravenosť pre večnosť.

Dôležitosť Božieho slova.

Spomeniete si niekedy na staré časy strávené na vysokej škole? Koľko hodín ste strávili nad  skriptami a rôznymi poznámkami z prednášok? Nedá sa to presne určiť. Študent nemá rád siahodlhé texty. Rád ich skracuje. Najprv si celý text "preletí" očami. Potom zoberie do ruky ceruzku alebo zvýrazňovač a začne si text selektovať. Rozdelí ho na časti,ktoré sú/podľa neho/ dôležité a menej dôležité,prípadne také,ktoré si vôbec nezasluhujú jeho pozornosť. Sám si urobí akúsi hierarchiu textu. Niektoré z týchto textov sa stali legendárnymi,lebo kolovali z generácie na generáciu,takmer bez zmeny,až kým neprišiel nový pedagóg s novými textami na štúdium. Neplatilo to o vyučujúcich,ktorí žiadali pri skúške text namemorovaný do "poslednej litery". Študent je však tvor vynaliezavý,nová situácia je preňho výzvou. Niektoré situácie od nás vyžadujú,aby sme išli naplno,na doraz. V literatúre čítame,že na bojisku vojaci bojovali "do posledne kvapky krvi". Vždy,keď som sa vrátil ako dieťa z nákupu,musel som doma "vyúčtovať do posledného haliera". Občas sa stane,že učiteľ potrestá žiaka tak,že mu dá napísať viackrát nejaký text. Pritom povie,že to musí byť napísané "do poslednej bodky". Každý,kto sleduje v TV športové zápolenie,počuje moderátora,ako chváli hráčov,lebo "bojujú do posledných síl". Niektoré preteky sú tak dramatické,že nemôžeme odbehovať od prijímača,lebo sa bude rozhodovať "do poslednej sekundy". Raz bol istý človek na polícii zahlásiť krádež. Vykradli mu dielňu. Konštatoval,že ho vykradli "do posledného klinca". V Matúšovom evanjeliu čítame,že sa "nepominie ani jediné písmeno ani jediná čiarka zo Zákona,kým sa všetko nesplní"/Mt 5,17-19/. V Božom texte nemožno selektovať na vysokoškolský spôsob. Nemožno oddeliť časti podstatné "od nepodstatných". Všetky sú rovnako dôležité. Nemožno ich kategorizovať s tým,že niektoré majú visačku prvej triedy a niektoré sú podradné. A už vôbec neplatí,že niektoré upadnú do zabudnutia,lebo sa "stratia v modernom svete". Myslime na to,že "do posledného dychu" pozemského života,nás chce Pán živiť pokrmom svojho Slova. Toho Slova,ktoré je Prvé a Posledné/alfa a omega/.

Čisté miesta.

Istá rodina sa odhodlala k rekonštrukcii bytu. Také rozhodnutie nie je jednoduché,ale nutnosť človeka k takémuto kroku dovedie. Keď som tam vkročil,privítalo ma jedno stavenisko. Byt sa zmenil na stavebný dvor. Všade prach,špina,obkladačky,sáčky so špárovacou hmotou atď. Domáci ma privítali a pozvali ďalej so slovami:"Nájdi si jediné čisté miesto v tomto neporiadku a sadni si". Po krátkom hľadaní som také miesto našiel. Domáci si posadali na zvyšky starého strhnutého linolea. Na túto návštevu som si spomenul,keď som chystal body na príhovor v súvislosti so slávnosťou Zvestovania Pána. Je to jasné:Boh hľadal jediné čisté miesto na tejto zemi. Našiel ho v Nazarete. Konkrétnejšie:pod srdcom panny,ktorá sa volala Mária/Lk 1,26-38/. Čistejšie miesto na zemi nenájdeme. Archanjel Gabriel jej oznamuje,že počne a porodí syna,ktorý bude Božím Synom-Mesiášom. Porodí Ježiša,ale navždy zostane čistou a neporušenou Matkou Božieho Syna. 1,Ľudia dnes čisté miesta vyhľadávajú. Nachádzajú ich v prírode. Tam sa utiekajú,aby si oddýchli. Čisté miesta sú dnes luxusom. Všetci vieme,že dnes si zachovať čistotu,nielen v prírode,je ťažké. Napriek tomu,a možno práve preto,ľudia čisté miesta hľadajú. Cítia sa pošpinení,cítia,že zlyhali a túžobne hľadajú oázy čistoty v prírode. Vnútorné pošpinenie,však príroda odstrániť nedokáže. Dosiahneme ju jedine návratom k Bohu,spojeným s kajúcim vyznaním hriechov. 2,Človek túži aj po miestach čistých vzťahov. Duša po nich túži. Chce takto žiť v rodine a chce pracovať v atmosfére takýchto vzťahov. Nie vždy sa mu ich dostane. Diabol vie,že sú to citlivé miesta spolunažívania medzi ľuďmi. Kde len môže,všade vloží pascu,aby človekovi znepríjemnil vzťahové záležitosti. Aj túto čistotu treba udržiavať,a to aj za cenu veľkých obetí. Je veľa ľudí,ktorí vo vzájomných sporoch vedome "ťahajú za kratší koniec povrazu",len aby udržali krehký zmier a relatívny pokoj na poschodí,v bytovke,na ulici,v pracovnej dielni,či kancelárii. Tu,naozaj,nič nemusí mať trváci charakter. 3,Ak nám čistota života leží na srdci,máme vyhľadávať tú,ktorá je Najčistejšou spomedzi ľudského pokolenia. Úcta k Matke Božieho Syna je životne dôležitá,ak sa chceme zasadiť za čistotu svojej duše a čistotu vo vzťahoch. Boh už toto najčistejšie miesto na zemi našiel a vyzdvihol ho. Nám treba už len k nemu doputovať a tešiť sa v ňom.

Pokánie-zmeniť seba.

Na každom kroku sa dnes hovorí,že sú potrebné zmeny. Žijeme tridsať rokov v podmienkach demokracie,no zmenám sa nevyhneme. Pri príležitosti ukončenia štúdia,predniesol pedagóg absolventom tieto povzbudivé slová:"Vy musíte zmeniť tento svet!" Čím naznačil,že starší už na to nemajú,že svoju príležitosť premrhali. S kým sa dnes stretneme a začneme rozprávať o práci,výsledok je taký,že všetci volajú po zmene systému. Hovoria,že je zle nastavený systém,lebo tí,čo sú hore,nevidia ľudí,ale iba čísla. Systém môže byť nešetrný voči ľuďom. A napokon,túžbou mnohých je zmeniť legislatívu v ich odbore. Hovoria,že je to legislatíva,ktorá viac zotročuje,a nie pomáha a uľahčuje prácu. A tak,by sme mohli pokračovať ďalej. Pán Ježiš nám v evanjeliu prízvukuje nutnosť a dôležitosť pokánia:"ak nebudete robiť pokánie,zahyniete"/Lk 13,1-9/. Pokánie je zmena života. Dôležitá je zmena systému i legislatívy,ale najpotrebnejšia je zmena života v zmysle pokánia. Tá ovplyvňuje všetko. Ako sa má prejaviť? 1,veriaci človek by mal pracovať na tom,aby bol silnejší. Silnejší v skúškach a krížoch,ktoré doliehajú s neúprosnou nástojčivosťou. Nikto sa im nevyhne,ani neutečie pred nimi. Skúšky života bývajú na programe dňa,tak ako denné menu v reštaurácii. Kto prijíma eucharistiu a pravidelne sa modlí,stáva sa silnejšim a zároveň schopnejším postaviťsa odhodlane proti hriechu. Jeden z kandidátov na post prezidenta mal v kampani slogan:Postavme sa proti zlu!. Nemôže hovoriť o boji proti zlu ten,kto ho na inom poli života presadzuje. Najprv sa treba zamyslieť nad povestným "brvnom vo vlastnom oku". 2,zmena života,by mala obsahovať aj rozhodnejší nesúhlas s hriechom. Platonický spôsob je nedostačujúci. Je to iba plytvanie slovami spojené predstieraným záujmom vykoreniť hriech. Predstavme si človeka po náročnej operácii. Po istom čase ho nútia postaviť sa na nohy a chodiť. Prvé kroky sú neisté,nestabilné. Po niekoľkých dňoch sú istejšie a istejšie. Sú prejavom skutočnosti,že sa pacient zotavuje. Ak sa človek rozhodne istejšie zakročiť proti hriechu a vymení postoj chaotický za presvedčivejší,je to znak,že sa zotavuje v duši a túži po slobodnom živote v Kristovi.  Práve v pôstnej dobe máme možnosť urobiť viac,aby sme sa posunuli od imitácie boja s hriechom k reálnym krokom,ktoré budú znakom vitality a ozdravenia duše. 3,zmena života súvisí aj s ochotou "viac sa spriateliť" s Kristom. Do svojho počínania,by sme mali vložiť viac motívacie-kvôli Kristovi...Nestačí,ak konáme dobré skutky,z dôvodov súcitu,ale oni by sa mali zmeniť na záslužné pre večný život. Dosiahneme ich tak,že do motívov svojho konania vložíme myšlienku-pre Krista. Každé ráno si máme vzbudiť úmysel konať tak,aby naše počínanie bolo na Božiu slávu. To stačí,aby sme posvätili deň takým spôsobom života,ktorý nás viac zblíži s Ježišom a s jeho zmýšľaním. Prídeme na to,že naša komunikácia s Ježišom počas života,je málokedy osobná, oplývajúca túžbou dôvernejšie sa spojiť s Bohom. Viac nám vyhovuje komunikácia akoby "cez plot". Držíme si od neho odstup,a pritom si namýšľame,že zadosťučiníme požiadavke rozhovoru s Bohom. Kontakt s Bohom formou:cez plot je nedostatočný. Nie je výsledkom skutočnej snahy o pokánie. Ešte stále v atmosfére pôstu ,môžeme poprosiť Pána slovami evanjelia:"Pane,nechaj ma ešte tento rok..."Pane,daj mi milosť,aby som už teraz, v tomto pôstnom čase, nastúpil cestu úprimnej zmeny,prostredníctvom pokánia. 

Boh dáva o sebe vedieť.

Koľkokrát v živote počujeme jemnú výčitku:"Mohol si dať o sebe vedieť". Táto krátka veta je veľavravná. Svedčí o tom,že sme niekomu chýbali. A že sme si nesplnili základnú povinnosť,ktorá je vecou slušnosti:dať vedieť,či sme napr. docestovali,ako sa máme,či ide všetko podľa plánu atď. Túto výčitku nám môže adresovať iba blízky človek z rodiny,alebo priateľ,ktorému na nás záleží a opačne. Môžeme Bohu vytknúť,že sa nám nehlási,že nedáva o sebe vedieť? Sotva. Presvečil sa o tom Mojžiš,vodca židovského ľudu. Čítali sme o tom úryvok z knihy Exodus/porov Ex 3,1-15/. Boh sa unikátnym,neopakovateľným spôsobom predstavil Mojžišovi. Ako? 1,vizuálne. Boh sa mu zjavil v plameni ohňa. Oheň pohlcoval trňový ker,no ten nezháral. Mojžiš tento úkaz nemohol nevidieť. Boh sa prispôsobuje zraku,najmä duchovnému,každého človeka. Potvrdzuje to sv.Ján apoštol vo svojom prvom liste. Píše:"Čo bolo od počiatku,čo sme počuli,čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali,to zvestujeme: Slovo života"/1 Jn 1,1/. K tomuto vyznaniu sa pridáva aj starec Simeon,ktorý pri pohľade na nazaretskú rodinu v chráme konštatuje,že "jeho oči uvideli spásu"/Lk 2,30/. Mojžiša upútal oheň,ktorý horel,no trňový ker nedokázal pohltiť. Boh dáva o sebe vedieť preto,aby si kresťan všimol rozmanité ohne na tomto svete. Napríklad tam,kde horí spravodlivosť,kde sa krivdí a ubližuje. Oheň neprávosti sa nachádza tam,kde je tyrania,neúcta podvod a násilie. No,vnímavý človek vidí svojim duchovným zrakom aj akoby malé ohníky dobra,pokoja,súcitu a obetavej lásky. Sú možno malé,ale nezhárajú. Človek cíti,že sú neuhasiteľné a teda trváce,pretrvávajúce všetky nepohody tohto sveta. Kresťan má reagovať tak,že sa ma zapojiť do diela,aby naznačil,že chce bojovať proti zlu a podporovať všetky dobré aktivity. Človek dobrej vôle,nemôže nevidieť tieto "spaľujúce" prvky života,ktorými Boh na seba upozorňuje. 2,Boh sa dáva poznať z počutia. Sv. Pavol píše Rimanom:"Viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo"/Rim 10,17/. Mojžiš počul Boží hlas,ktorý ho oslovil po mene:"Mojžiš, Mojžiš!"Boh nás pozná a volá nás. Už v okamihu krstu sa dostávame s Bohom do zvláštneho vzťahu. Tam nás Boh zavolá po mene. To môže znamenať len jedno:že nie sme pred Bohom outsideri,ani siroty,ba ani vyvrheli. Ľudské spoločenstvo nás síce môže za takých považovať,no Boh nikdy. Celú svoju lásku vyjadruje tým,že sme preňho vlastníctvom určeným pre spásu. Mojžiš,síce sviatostný krst nepoznal,no blízkosť Božej lásky určite áno. 3,človek cíti,že ho Boh povoláva k niečomu konkrétnemu.Cíti,že ho Boh posiela. V knihe Exodus čítame,že Pán posiela Mojžiša,aby išiel" k synom Izraela". Aké milé a nežné bolo z Božích úst počuť,že ľudí volá svojimi synmi...On nás posiela k iným ľuďom a chce,aby sme vedeli,že ich máme považovať za jeho synov. Aká náročná predstava,keď máme vidieť v zlých ľuďoch prítomnú Božiu dobrotu! Sú to Boží synovia. No Boh chce,aby sme najprv išli za jeho jediným,jednorodeným Synom,ktorý je Mesiáš. On nás pripraví a vyformuje tak,aby sme boli schopní prijať iných za Božích synov a zároveň za svojich bratov. Spolupatričnosť s Božím Synom je dôležitá preto,aby naše splnenie poslania bolo bezúhonné a čo najdokonalejšie. Boh dáva o sebe vedieť tak,že nás posiela,a my,tomuto volaniu nedokážeme vzdorovať ani ho odmietnuť. Ku koľkým ľuďom sme boli poslaní dnes a ku koľkým budeme zajtra? Aj teraz,sme spojení s Božím Synom. Nič dokonalejšie ani byť nemôže,ako žiť v spoločenstve s Pánom. Je to najlepšia príprava,aby sme svoje životné poslanie splnili podľa Božej vôle. 

Dať z toho lepšieho v nás.

Občas si pospomínam na roky svojho detstva. Napríklad na to,že som chodil niekedy so starou mamou na nákup. Spomínam si na jeden nákup v mäsiarstve. Bola to typická mäsiareň vtedajšej doby. Dominovali jej železné háky,na ktorých viselo mäso. Stará mama pristúpila k pultu,znalecky sa pozrela na vystavené druhy mäsa a povedala:"dajte mi z tohto". Predavač zobral nôž s úmyslom vyrezať požadované množstvo,keď ho stará mama zastavila a povedala:"nie,z tohto,ale z toho lepšieho!" Mäsiar prevrátil očami,rozkýval mäso na háku a šikovným pohybom odrezal kus mäsa práve z tej oblasti,ktorú stará mama nechcela. Ešte v tej istej sekunde,naučeným pohybom "pľasol" mäso na váhu/digitálne ešte neboli/ a uprel oči na ručičku na váhe. Tá sa rozkývala a až,keď sa zastavila,sa mala stanoviť cena. Podľa váhy. Mäsiar,však nečakal,kým sa váha ustáli. Z voleja určil váhu mäsa a zároveň napísal cenu ceruzkou na mastný papier,do ktorého mäso zabalil. On zo svojej strany očami,akoby ručičku váhy rozpohyboval,my,so starou mamou na druhej strane pultu,sme ju hypnotizovali,aby sa zastavila. Mäsiar bol šikovnejší. Ak táto váha existuje dodnes,určite sa stále na nej ručička ešte kýve...Spomínam to preto,lebo,vtedy som si z mäsiarstva,okrem mäsa,odniesol aj výraz,pochádzajúci od starej mamy:dajte z toho lepšieho. Povedal som si,že v živote budem dávať ľuďom vždy z toho najlepšieho,nech by som vykonával akúkoľvek profesiu. Zistil som,že aj Boh si berie k sebe z toho najlepšieho. Uvedomil som si,že rady najbližších rodinných príslušníkov rednú. Zrazu je okolo mňa,akosi voľnejšie...Aj zopár priateľov,spolubratov som odprevadil na druhý svet. Stále mám pocit,že Boh si berie odo mňa len z toho najlepšieho. Nemôžem mu to zazlievať. Ja,totiž,prijímam od neho z toho najlepšieho. Ba,len to najlepšie. Stačí mi pohľad na eucharistický stôl a niet o čom...K tejto myšlienke ma inšpiroval spolubrat,ktorý v pohrebnej homílii použil túto myšlienku. Povedal,že smrťou toho ktorého človeka,akoby odišiel kus dobrého sveta...Boh si berie,ale aj dáva. O miere jeho dobroty škoda debatovať. Ak veríme,že Boh nám dáva to najlepšie, myslíme na to,že od nás sa očakáva to isté-dokonalý prejav služby a lásky.