Fázy života

         Prednedávnom bol v našej farnosti vzácny hosť, ktorý sa prihovoril birmovancom. Je to horský záchranár a výborný znalec Vysokých Tatier.

         V príhovore zazneli z jeho úst mnohé zaujímavé informácie. Poslucháči sa dozvedeli, že Tatry existujú 4 milióny rokov, pričom dnešná podoba Tatier je stará 10 tisíc rokov.

         Zásluhu na tom majú ľadovce, ktoré pod vplyvom oteplenia schádzali z našich veľhôr a následkom pohybu ich vyrysovali do súčasnej podoby.

         Na porovnanie: Himaláje sú staré 80 miliónov rokov. Z toho vyplýva,
že veci v prírode sú v neustálom pohybe. Živá aj neživá príroda má svoje fázy a obdobia, ktoré znamenajú, že jednotlivé veci sa kryštalizujú, formujú, vyvíjajú.

         Aj každý človek má svoje obdobia a fázy, ktorými prechádza. Každý z nás má svoje osobné dejiny. O niektorých z nich sme schopní hovoriť
aj verejne, niektoré si nechávame pre seba, resp. pre svojich najbližších.

         Väčšinou ide o obdobia zmien v podobe rastu alebo úpadku v oblasti viery, vzťahov a pod.

         Evanjelium 4. pôstnej nedele prinieslo nádherné podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15, 1 – 3, 11 - 32). Hlavnou postavou je márnotratný syn, tzn. mladší syn otca, ktorý sa vybral na skusy do sveta. Jeho životný príbeh nám pripomína, že prešiel minimálne tromi fázami. O ktoré ide?

1.                 Fáza stability. Začína narodením a trvá do okamihu odchodu z rodičovského domu. V priebehu tohto času zažil rovnováhu života. Mal dostatok všetkého – prajnosti v rodine, materiálny dostatok – jednoducho,
nič mu nechýbalo. Napriek tomu po istom čase ho začala fáza stability znepokojovať a provokovať k inému kroku. Túto životnú situáciu mnohí poznajú. Zažívajú materiálnu a možno i duchovnú rovnováhu. Po istom čase sa u nich prejaví nespokojnosť a začnú hľadať čosi iné. Dostatok života začnú považovať za príťaž a za niečo, čo ich obmedzuje – najmä v oblasti osobnej slobody. Dnes je veľa ľudí, ktorí hľadajú takmer zúfalo stratenú rovnováhu života, lebo odišli od Boha. Kým ju mali zakotvenú v Bohu, chápali to ako rutinu, ako každodennú všednosť bez zmeny a pestrosti. Život s Bohom sa im javil fádnym, nezáživným. Vykročili mimo Boha, aby dosiahli to, čo im chýbalo a po čase zistili, že stúpili do prázdna. Našťastie, našli v sebe ešte záchytné body, ktoré im pomohli dostať sa naspäť na úroveň komunikácie s Bohom. Naučme sa byť vďační, že máme napriek životným ťažkostiam možnosť budovať rovnováhu s Bohom. On nám dopraje takej hojnosti a stability, ktorá nám postačí na cestu do Božieho kráľovstva. Poprosme dnes aj za tých, ktorí majú stále aktívny status „hľadajúci“, aby ich hľadanie doviedlo naspäť
do otcovského domu. Tak, ako sa to splnilo v prípade márnotratného syna.

2.                 Fáza dobrodružstva. Svoj počiatok má v odchode márnotratného syna z domu. Trvá až do okamihu, kedy sa tento človek dostal v živote na dno – stáva sa pastierom svíň. Jeho odchod z domu nemusel byť zlý, keby so sebou nebral časť majetku. Ak by odišiel z domu s úmyslom založiť si svoju budúcnosť prácou svojich rúk, tak by sa nikto nečudoval. Jeho problém tkvel v tom, že si zobral so sebou peniaze, s ktorými nevedel rozumne zaobchádzať. V jeho rodnom dome túto úlohu plnil zodpovedne otec. Syn ešte nebol na to pripravený. Urobil krok, ktorý znamenal krok do rizika. Určite dostal doma dobrú školu, ale ešte nebol 100%-tne pripravený, aby šiel cestou samostatnosti. Takýto krok môže urobiť človek, ktorý svoju nádej vkladá v Ježiša Krista. Patrónom takýchto ľudí je sv. Pavol, apoštol, ktorý napísal: „Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.“ (Flp 4, 13) Život nás niekedy núti, aby sme urobili kroky nad rámec naučeného. Ide o našu schopnosť existovať, žiť, pracovať samostatne, ale vždy s pomocou Pánovej milosti. Fáza dobrodružstva končí málokedy úspechom. Dobrodruhov stíhajú rôzne pády. Hovoríme pri tom,
že precenili svoje sily a schopnosti. Dobrý osud nečaká ani dobrodruhov
vo viere, ktorí stratili zmysel pre Krista, ktorý jediný im môže zaručiť život a pokojný rast.

3.                 Fáza návratu. Začína tým, že márnotratný syn „vstúpil do seba“ a uvedomil si niekoľko skutočností: pocítil biedu svojho života, ocitol sa na dne, porovnal život predtým a teraz, zahanbil sa sám pred sebou a odhodlal sa
na cestu späť. Vracal sa síce s prázdnymi a deravými vreckami, ošklbaný a otrhaný týmto svetom, ale so vzácnou skúsenosťou obrátenia a túžby po zmene života. Jednoznačne možno povedať, že materialistické zmýšľanie a dobrodružstvo hýrivého spôsobu života sa ukázalo ako škodlivé a neúspešné. Túto skúsenosť si odniesol do svojho života raz a navždy. Čo nám to pripomína? Návrat hriešnika z jeho hriešnej cesty. Pod vplyvom hriechu prichádza všeobecný úpadok vo viere, v mravoch, potom prichádza pocit ľútosti a úprimná ľútosť nad svojím životným postavením. Znakom životaschopnosti je to,
že človek nestratí odhodlanie postaviť sa na odpor svojmu osudu. Berie ho s pomocou Božou do vlastných rúk a začne sa pozerať za minulosťou,
ktorá preňho znamenala dostatok všetkého. Cirkev prijíma každého márnotratného syna, ktorý požiada o Božie otcovské náručie. Dostane sa mu ho, ak jeho túžba po zmene života nie je predstieraná, ale úprimná.

Nevieme, ako dlho trvala anabáza márnotratného syna od okamihu opustenia rodiny až po opätovný návrat do prístavu istoty. Možno to bolo niekoľko týždňov, mesiacov, možno rok, lebo peniaze sa rýchlo zvyknú rozkotúľať. Bohu nejde o dĺžku hľadania a precitnutia z ošiaľu tohto sveta. Roky hľadania a strádania vôbec nemusia byť na ujmu záverečného zúčtovania.
Ak hriešnik zavolá, Boh sa mu ozve, ukáže a otvorí otcovskú náruč. K tejto istote majú smerovať aj všetky naše svätopôstne aktivity a snaženia. Ide o to, aby sme nestratili z dohľadu otcovskú otvorenú náruč. Ona je zárukou Božej dobroty, lásky a milosrdenstva.