Cirkev-platforma ohlasovania evanjelia.

Predstavme si takúto situáciu: Do sídla nejakej inštitúcie vojde človek ,ktorý chce niečo vybaviť. Nestačí mu pracovník prvého kontaktu,domáha sa stretnutia so šéfom. Musí prejsť cez sekretariát a musí požiadať o prijatie. Povie:"Ohláste ma,som ten a ten". Ešte predtým môže,totiž,zaznieť otázka:"Ste ohlásení?" Pán Ježiš si na počiatku svojho verejného účinkovania vyvolil učeníkov,poučil ich a poslal do sveta. Neraz sa tak stalo za dramatických okolností. Potvrdiť to môžu sv. Peter a Pavol,ktorých označujeme ako piliere Cirkvi. Oni boli prví a za nimi idú ďalší a ďalší. Aj nás sa súčasný svet pýta,keď deklarujeme,že chceme ohlasovať evanjelium:ste ohlásení? Odpovieme,že áno,lebo sa odvoláme na  Jána Krstiteľa,na apoštolské kniežatá Petra a Pavla a vôbec na tých,ktorí stáli na prahu evanjelia. Tí všetci nás už pred dvetisíc rokmi ohlásili a my chceme pokračovať v ich diele. Akým spôsobom tento proces prebieha? 1,Udalosť ohlasovania je zastrešená Cirkvou. Bežne sa stáva,že vám niekto neznámy zazvoní na dome alebo zavolá na telefón a ponúkne nejaké služby. Naša otázka znie:odkiaľ je ten človek,ku komu patrí,kto ho zastrešuje? Je to n ejaká seriózna a dôveryhodná inštitúcia alebo ide skôr o podvodníka,ktorých je dnes neúrekom. Kto zastrešuje ohlasovateľov evanjelia? Už dvetisíc rokov to robí Cirkev a bude tak robiť do konca čias. Keďže je tu Cirkev,Božie Slovo sa ohlasuje. My všetci tvoríme Cirkev,my všetci sme ohlasovateľmi. Pri vysviacke na diakona hovorí biskup-svätiteľ tieto slová novovysvätenému diakonovi:"Prijmi evanjelium Kristovo. Stal si sa jeho hlásateľom. Dbaj,aby si to,čo čítaš veril,čo veríš učil a čo učíš aj uskutočňoval". Vždy,keď sa zúčastníme sv.omše a budeme počuť úryvok evanjelia s primeraným výkladom,spomeňme si na tieto slová obradu diakonskej vysviacky. Sú adresované,určitým spôsobom,každému z nás. 2,Vysvetlime si dva pojmy,ktoré,opticky,majú totožný obsah:hlásateľ a ohlasovateľ. Kedysi som sa rozprával s mladým dospievajúcim chlapcom. Pri debate o povolaní mi oznámil,že uvažuje o profesii televízneho hlásateľa. Údajne ho to veľmi baví.Pôsobí mu to radosť,keď môže počúvať televízne športové komentáre a vybavuje sa mu pred očami obraz,že raz bude robiť to isté. Zároveň však ešte dodal,že ho jemne "provokuje" aj ohlasovanie evanjelia,ktoré je postatnou časťou kňazského povolania. A tak stojí pred dilemou:buď televízny hlásateľ alebo ohlasovateľ Božieho Slova...O niekoľko rokov sa to dozvieme. Pri rodinnej debate na túto tému mu chcel niekto "pomôcť" pri rozhodovaní. Povedal mu:"Ako športový hlásateľ budeš komentovať dianie a informovať verejnosť o tom,čo chcú počuť. Pri ohlasovaní evanjelia musíš hovoriť aj náročné a nie vždy príjemné pravdy. No,s určitosťou budeš vedieť,že ohlasuješ pravdy,ktoré sú potrebné pre spásu". My všetci si odovzdávajme najmä pekné a príjemné veci,ak máme na to dôvod. Ale podávajme si navzájom najmä také skutočnosti,ktoré sú tvácne,také,ktoré zostávajú,také,ktoré nám pomôžu preklenúť časnosť a večnosť. 3,Hlas. Známa,staršia slovenská herečka,raz spomínala na svoje prijímacie pohovory na VŠMU. V komisii boli uznávaní bardi slovenského divadelníctva. Za úlohu dostala predniesť nejaký text. Začala veľmi bojazlivo. Sotva ju bolo počuť,lebo stála pred kapacitami a mala veľkú trému. Keď starí a nahluchlí páni,ktorí tvorili komisiu,začali hundrať a pokrikovať,musela pridať do hlasu. Hovorili:Kto je to? Veď nemá nijakého hlasu. Táto chce byť herečka?!" Základom slova ohlasovanie je termín-hlas. Je to dôležité pripomenúť,aby ani dnes nemohol svet vytýkať,že Cirkev nemá hlasu,že ju nepočuť,že nám chce pomôcť k spáse a pritom hovorí potichu a nezrozumiteľne. Cirkev vždy hovorila nahlas a zrozumiteľne. Tento fakt dokazuje liturgia,keď krátko po sebe ponúka na uctievanie svätých,ktorí boli a sú bardami na poli ohlasovania a svedectva-sv Petra a Pavla a sv. Cyrila a Metoda. Ich sviatok nás povzbudzuje,aby hlas Cirkvi v službe ohlasovania bol aj tým našim hlasom. Nemrhajme hlasom iba v profánnych prostrediach ako sú štadióny,haly,sály,diskusné fóra a pod. Použime hlas najmä tam,kde treba vydať svedectvo o Kristovi. Ak ho nemáme na patričnej úrovni,tak si ho zdokonaľujme a pestujme,aby služba ohlasovania nebola vyprázdnená,ale aby vyťažila z potenciálu,ktorý skrýva vnútro každého jedného z nás. 

Titul si treba zaslúžiť.

Vposlednom čase majú viacerí vysokopostavení ľudia problémy s dokázaním faktu,že oprávnene nadobudli akademický titul. Titul si treba zaslúžiť. Vedia to tí,ktorí nie podvodom a špekuláciami,ale poctivou prácou získali jednotlivé akademické stupne. Treba urobiť skúšky,publikovať články,zúčastňovať sa sympózii a nakoniec obhájiť prácu pred komisiou. Mnohí by asi nespávali pokojne,keby sa dopracovali k titulu špekuláciami a podvodmi. Božie Slovo nám v Druhej knihe Kráľov /4,8-11. 14-16/.ponúka obraz niekoľkých ľudí,ktorí oprávnene nosia tituly. Nie ten akademický,ale taký,ktorý hovorí o ich ušľachtilom charaktere. Pripomeňme si ich. 1,Zámožná žena. U jej  rodiny našiel prorok Elizeus prístrešie a pohostinstvo. Zámožný je ten,kto sa nemusí obávať materiálneho nedostatku,lebo je dobre zabezpečený. Duchovne zámožný človek je taký,ktorý sa nemusí obávať v tomto svete ničoho a je na dobrej ceste k spáse. Vo svojej duši,ale aj v praxi života vytvára prajné prostredie pre tých,ktorí potrebujú útočisko,odpočinok,pookriatie. Duchovne zámožný človek si neschováva iba pre seba,ale rozdáva a nikdy mu nechýba. V dnešnej dobe existujú celé mestské štvrte,kde majú svoje obydlia materiálne zámožní ľudia. Majú ich obohnané vysokými múrmi,vzájomne spolu nekomunikujú,ba dokonca sa ani nemusia poznať a nikdy sa nezblížia. Duchovne bohatí ľudia sa neschovávajú,nestavajú getá. Neizolujú sa,ale prostredníctvom hlasnej reči svojej viery sa stávajú viditeľnými a známymi. Nesústreďujú svoje aktivity na jedno miesto,ale ,všade vnášajú Božieho Ducha. Ich duchovné konto rastie a rozdávajú  z neho plným priehrštím. 2,Svoj titul si obháji aj samotný prorok Elizeus. Titul "svätý muž Boží" mu udelila vyššie spomenutá zámožná žena. Všímala si ho a zistila,že tento titul Elizeovi patrí. Mohli by sme ho pretlmočiť do takejto podoby:ide o človeka,ktorý často a pravidelne komunikuje s Bohom. Jeho komunikácia s Bohom je priama,chcená,nie náhodná. Každý,kto sleduje politické dianie vie,že zástupcovia spoločenského života si neraz posielajú odkazy cez média miesto toho,aby sa osobne stretli a rozprávali sa z tváre do tváre. Mnoho veriacich nekomunikuje s Bohom priamo. Svoj vzťah k Bohu vnímajú napríklad cez peniaze,postavenie a rôzne pozemské výhody. Ich vzťah k Bohu sa potom odvíja od toho,či sa im darí alebo nie. Svet potrebuje veriacich,ktorí hľadajú spôsoby priameho oslovenia Boha,nie sprostredkovane,cez materiálne skutočnosti. Medzi Bohom a človekom by nemal existovať nijaký predel. Ak existuje,znamená to jediné,že človek sa obáva otvoriť svoju dušu pred Bohom a chce sa pred  ním schovávať. 3,Ďalším človekom s plnohodnotným titulom je Elizeov sluha Giezi. Nejde o typického sluhu,ktorý bezmyšlienkovite a rutinne koná svoje povinnosti. Jeho pozícia je omnoho dôležitejšia. Keď sa ho Elizeus pýta,čo by mal pre domácu pani urobiť, hneď odpovedá,že manželia sú bezdetní a že to ťažko znášajú. Giezi citlivým spôsobom naznačuje,že vie o ich trápení,že je dobrý pozorovateľ a že domácim nezávidí ich majetok. Naopak,stáva sa ich tútorom pre Božím mužom Elizeom. Sluhom Božím je človek,ktorý vie o trápeniach svojich blízkych. Nezneužíva to,nevysmieva sa,nie je škodoradostný,ale hľadá možnosti pomoci. Nikto nemôže mať všetko na tomto svete. Sú takí,ktorí sa tak tvária,ale nie je to obraz skutočnosti. Buďme takými sluhami,ktorí citlivo predkladajú pred Boha náročné situácie tých,ktorí sa nachádzajú v žiali a súžení. Boh nás za takúto službu bohato odmení. Titul Boží sluha je v Cirkvi predstupeň na ceste k blahorečeniu a svätorečeniu. Ide o oficiálny proces. Ale snažme sa aj bez oficialít o titul služobníka,ktorý vie,že náš Pán je všemohúci a že môžeme od neho čakať maximum. Prosme ho,domáhajme sa,aby prejavil svoju moc a pomoc najmä vo vzťahu k tým,ktorí sú slabí a hynú nielen materiálne,ale aj duchovne. Pán sa aj nás pýta:"Čo môžem,podľa teba,pre niekoho niečo urobiť?".

Návrat do spoločenstva.

Ľudia,ktorí vychovávali deti,či vnúčatá,poznajú dôverne takúto situáciu. Deti sa väčšinou hrajú na dvore,či na ulici. Nie raz prídu domov špinaví a zaprášení,čo je primerané pre ich správanie. Matka zachytí ich pohyb pri dverách a povie:"Ani mi sem nechoďte,kým sa nedáte do poriadku". Prakticky to znamená,že špinavý odev treba vyzliecť,obuv tak isto,potom sa umyť a až tak vstúpiť do obydlia. Nik,kto má na sebe špinavé veci,do vnútra,do spoločenstva nesmie.  Evanjelium hovorí,že Pán Ježiš uzdravil malomocného/Mt 8,1-4/. Prikázal mu,aby,už ako uzrdravený,navštívil kňazov a získal od nich svedectvo,že je uzdravený a že sa môže znova vrátiť do spoločenstva. Malomocný človek t. j. človek postihnutý touto nevyliečiteľnou/na tú dobu/ a nákazlivou chorobou,musel žiť mimo spoločenstva zdravých ľudí. Bol,v podstate,odvrhnutý od zdravého jadra. Vrátiť sa do spoločenstva ako očistený je silný motív. Platí to aj po stránke duchovnej. Človek,ktorý sa očisťuje na duši,stáva sa platným a obohacujúcim prvkom spoločenstva. Byť očistený od hriechu-to je v prvom rade subjektívna záležitosť. Byť znova členom spoločenstva resp.vrátiť sa doň,to už je vec presahujúca osobný rozmer jednotlivca-týka sa celého spoločenstva. V každom prípade majú tieto situácie spoločného menovateľa-túžbu po Kristovi a túžbu po očisťovaní. Ježiš každému hovorí:"Chcem,aby si bol čistý".

Nikdy nie si sám.

Niektoré filmy s tzv.akčnou tématikou,prinášajú obraz osamelého hrdinu,ktorý bojuje proti presile. Je obdivuhodné,ako zdoláva svojich nepriateľov,likviduje ich rad radom,až kým nenadobudne postoj spokojnosti a určitej satisfakcie za spôsobené krivdy. Starý Zákon miestami spomína kráľa Dávida,akoby osamelého hrdinu/1 Sam 21 a 22/. Dávid je na úteku a navštívi kňaza Achimelecha. Ten,keď ho zbadal,stŕpol a spýtal sa:"Prečo si sám a nik nie je s tebou?". Takto reagoval na skutočnosť,podľa ktorej mal Dávid so sebou iba sluhov,a nie ozbrojencov. Achimelechovi to bolo čudné,lebo Dávid bol známy a uznávaný muž. Je dosť ľudí,ktorí sú presvedčení,že bojujú za dobré veci,ale veľa spojencov nemajú. Cítia sa ako akční hrdinovia alebo ako Dávid,ktorý nemal istý čas pri sebe ani ozbrojeného strážcu. Dávid,však nebol bezbranný.1, Od kňaza Achimelecha žiadal chlieb. Ten mu odvetil,priam,nadčasovým spôsobom:"Nemám po ruke obyčajný chlieb,ale iba posvätný chlieb". Kto chce obstáť v duchovnom zápase na tomto svete,nepostačí mu iba plná dóza na pečivo z pekárne. Do boja sa rôznymi prejavmi zla je to málo. Na to nestačí iba  obyčajný chlieb,potrebujeme ten posvätný,ktorý vzniká na eucharistickom oltári. Achimelech sa týta Dávida,či sú jeho sluhovia čistí,t,j. či zachovali rituálnu,telesnú čistotu. Aby eucharistia priniesla v živote prijímajúceho účinok,je potrebná čistota úmyslu a čistota vnútra. Rituálna,telesná nestačí. V kladnom prípade aj jednotlivec,sýtený pokrmom zhora,nadobúda veľkú vnútornú silu a môže vzdorovať presile zloby. 2,Dávid vedel,že musí mať pri sebe aj skutočnú zbroj. Dopytoval sa na meč. Kňaz mu ponúkol meč,ktorý zostal po Goliášovi,ktorého Dávid kedysi zabil v súboji. Dávid vyjadril uspokojenie,čo dokumentoval slovami:"Nijaký iný sa mu nevyrovná". Každý veriaci potrebuje takúto výzbroj. Nehľadajme,ale,Goliášov meč,veľmi by nám nepomohol. Užitočnejšou a účinnejšou zbraňou je meč Božieho Slova. Božie Slovo v praxi života. Pripraví o silu nejedného goliáša na tomto svete. Ono je väčšie a silnejšie tak,že mu neodolajú nijakí sebevedomí a ozbrojení jednotlivci,oplývajúcimi pozemskou výzbrojou lži ,podvodu a násilia. Dávid vedel,čo potrebuje,aby prežil. Aby sme prežili,zostávajúc na hodnotách viery,vieme,akú výzbroj potrebuje naša duša. A vieme,kde ju bez problémov nájdeme.

Cítiť sa komfortne.

Niektorí naši rodičia a starí rodičia vyrastali v situácii materiálneho nedostatku. Niekedy doslova biedili,inokedy prežili ako tak. Dnešná generácia tento stav nepozná. Istý človek mi rozprával o svojom detstve. Bolo ich niekoľko detí. Tí starší,chlapci,si v nedeľu odovzdávali kabát-zimník,ako štafetu. Na prvú omšu v nedeľu ráno si ho obliekol starší brat. Po bohoslužbách musel,ale utekať domov,lebo už naňho čakal mladší brat,ktorý si chcel ten istý kabát obliecť na druhú svätú omšu. Vtedy sa to považovalo za normálne,dnes by mnohí ukazovali preplnené šatníky hábami,ktoré už nik nechce nosiť. Môj známy hovorí,že vtedy sa nik nesťažoval na to,že mu kabát veľmi nesedí,lebo nebol kúpený na jeho postavu. Čo na tom,že sa v ňom necítil komfortne? Hlavné bolo to,že splnil svoj účel-bol riešením do zimy. V Prvej Knihe Samuelovej so zatajeným dychom čítame o zápase Dávida s Goliášom/1 Sam 17/. V čase,keď sa proti sebe postavili Izraeliti a Filištínci,situácia vyústila do zápasu dvoch:statného Filištínca menom Goliáš a mladíka menom Dávid. Na ich fyzický nepomer reagoval izraelský kráľ Saul tak,že navliekol Dávidovi svoje brnenie,aby aspoň trocha pôsobil navonok bojovne. Dávid vyzeral možno ako strašiak a preto,že sa necítil v brnení dobre,radšej si ho vyzliekol a spoľahol sa na to,čo bolo preňho prirodzené-pastiersky výzor,prak a kamene. Týmto vyzbrojený Filištínca porazil. Svet nás rozmanitým spôsobom motivuje,aby sme si navliekli jeho zbrane, aby sme boli násilnejší,aby sme odplácali zhorším za zlé alebo aby sme aspoň pasívne súhlasili s /ne/morálkou doby. Tvrdí,že nepotrebujeme ani bojovať,stačí ,keď si len "oblečieme výzbroj " tohto sveta a hneď budú všetci vedieť,že nie sme proti...Svet nás chce odiať do svojho odevu,chce,aby sme hrali v jeho dresoch,pod jeho zástavou...Pre nás,kresťanov to nie prirodzené. Možno sa v odeve evanjelia nebudeme cítiť ktovie ako komfortne,ale svoju bezpečnosť skôr či neskôr oceníme. V rúchu evanjelia a sviatostí sme pre Zlého,prakticky nezdolateľným protivníkom. Vráťme sa k tomu,čo je pre nás vlastné a z čoho má nepriateľ strach. Nenosme odev tohto sveta,lebo nám nesedí a navyše degraduje našu vieru.

Hierarchia hodnôt.

Z detstva si pamätáme na situácie,kedy sme sa dožadovali niečoho od svojich rodičov. Potrebovali sme ich dovolenie,aby sme mohli navštíviť nejaké podujatie,niekam ísť s kamarátmi alebo sme potrebovali peniaze na niektoré veci. Rodičia pomerne často reagovali na naše naliehanie tak,že povedali:dobre,ale najprv urobíš to a to a až potom môžeš ísť...Dôležité je tu slovo-najprv. Pán Ježiš poúča svojich učeníkov slovami:"Pokrytec,vyhoď najprv brvno zo svojho oka!"/Mt 7,1-5/. Znova sa tam objavuje slovo-najprv. Čo znamená? Je výchovné,lebo nás učí hierarchii hodnôt. Na celý život si máme pamätať,že v poriadku dôležitosti sú na prvom mieste povinnosti,až potom zábava. Vychováva nás,aby sme si pamätali,že niektoré veci si musíme zaslúžiť,vybojovať,vyobetovať. A napokon nás vedie k presvedčeniu,že niektoré veci nám "chutia sladšie",keď pred nimi vykonáme tie ťažšie,náročnejšie. Možno aj dnes na nás čaká niečo,čo má charakter-najprv...Povzbudení touto Božou myšlienkou sa náročnejšej veci ujmime,aby sme si vychutnali to,čo súvisí so zábavou a s odychom.

"Nebojte sa!"

         Z času na čas zažijeme niečo nevšedné. S odstupom času sa môže stať z tohto okamihu životná chvíľa. Vieme, že už viackrát sa opakovať nebude.

         Istý človek rozprával, že mal možnosť sadnúť si a povoziť sa v automobile, ktorý šoféroval automobilový pretekár. Išlo o vyhodnotenie nejakej súťaže a jednou z cien bola aj jazda v aute pretekára. Dodnes na to spomína. Išlo o životný zážitok. Jeho poslucháči mu hneď položili otázku: „Nebál si sa?“ Odpovedal: „Nie. Viac som sa bál vtedy, keď som si sadol vedľa začínajúceho šoféra, ktorým bol môj syn.“

         Je to tak. Keď sme v opatere akéhokoľvek odborníka, strach sa pominie, lebo sme v dobrých a istých rukách. Pán Ježiš sa nám prihovára v evanjeliu: „Nebojte sa ľudí.“ (Mt 10, 26 – 33)

         Počas života stretneme niekoľko ľudí, ktorí nám ublížia alebo chcú nám urobiť zle. Niekedy ide o jednorazový atak, inokedy dlhodobý. Po čase túto zlobu odhalíme a psychicky a duchovne sa na to pripravíme. Jednoducho, povieme, že sme si zvykli a odoláme. Pôsobenie zlého človeka nie je definitívne. Škodí len dovtedy, kým mu Boh túto schopnosť neodoberie. V týchto momentoch prosíme Boha, aby nám „odňal tento kalich“. Prosíme o to, aby sme sa zlého človeka zbavili. Ak sa tak neudeje, tak vieme, že musíme prosiť inak. Svoju prosbu formulujeme do podoby  - aby sme dokázali niesť svoj kríž. Ak sa niekto opýta: „Nebojíš sa?“ Odpovieme: „Nie, lebo sme v rukách Božích, t. j. v rukách ozajstného Majstra, ktorý dopustí, ale neopustí.“

         Prečo musíme znášať v živote útoky zo strany iných ľudí?   

     1.)  „To som ja, nebojte sa.“ (Jn 6, 16 – 21)

Pán Ježiš sa nám týmito slovami predstavuje a hovorí, že vie o našom utrpení, o našich bolestiach, vzdychoch a slzách. Ak je skutočnosť taká, že Boh nám necháva kríž na pleciach, potom to znášanie bolesti musí mať hlbší význam. Taký, ktorý presahuje rámec pozemského sveta. Ide o jeden zo spôsobov, ktorým sa nám Boh predstavuje slovami: „To som Ja!“

         Predstavme si situáciu zo života. Vo svojej súkromnej zbierke objavíme staršiu fotografiu. Na nej sú žiaci zo ZŠ. Je to fotografia, ktorá má niekoľko desiatok rokov. Ukážeme ju známym a povieme: „Hľadajte, kde som ja.“ Vo väčšine prípadov to nedokážu. Napokon musíte ukázať prstom a povedať: „Toto som ja.“

         Aj Boh sa nám predstavuje v znášanom utrpení. Prihovára sa nám: „Neboj sa, to som Ja!“ Potom nám umožní, aby sme uprostred utrpenia s istotou prežívali jeho blízkosť.

    2.)  „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ (Mk 15, 39)

Tieto slová vyriekol stotník na kalvárii, lebo sa stal svedkom Ježišovej hrdinskej agónie na kríži. Vyjadruje nimi obdiv voči trpiacemu a umierajúcemu Spasiteľovi.

V utrpení a bolesti, ktorú znášame od iného človeka, môžu ľudia spoznať trpiaceho Krista. Na adresu trpiaceho človeka povedia s obdivom: „Je to Boží syn, lebo znáša útoky neprajníkov.“  Niektorí ľudia si na tento hrdinský obdiv musia počkať až do okamihu predsmrtného utrpenia. Iní tým prechádzajú za života. To všetko preto, aby aj zlomyseľníci videli, že je tu prítomný Kristus, ktorý trpí s trpiacim človekom. Kristus od trpiaceho nikdy neodchádza. Takto s obdivom pozerajme na človeka, ktorý znáša akékoľvek utrpenie zo strany iných ľudí.

    3.)  „Pokoj vám! Ja som to! Nebojte sa!“

Slovami veľkonočnej vigílie Pán Ježiš upokojuje atmosféru v apoštolskom zbore. Vstupuje do ich spoločenstva ako nositeľ trvalého pokoja. Chce, aby tento dar pokoja  prijali aj uprostred hrôz a mučení, ktoré v budúcnosti zažijú pri ohlasovaní evanjelia.

K výzve pokoja sú zaviazané najmä autority. V pohnutých časoch a situáciách je požiadavka na príslušnú autoritu, aby zabezpečila pokoj. Stáva sa to napríklad pri športových zápoleniach, na štadiónoch. Vtedy vyzvú kapitána družstva, aby k rozhnevaným ľuďom prehovoril. Mocou svojej autority má zabezpečiť pokoj.

Apoštoli potrebovali Pánov pokoj, lebo počas života zakúsili aj veľa nepríjemností a útokov. Ježišov pokoj im dodal odvahu a silu. Ide o zvláštnu formu Ježišovho pokoja. Ježišov pokoj nie je pokojom od niekoho alebo od niečoho. Pokoj  na základe Kristovej prítomnosti predstavuje najväčšiu posilu pre trpiaceho človeka. Nie nadarmo pri liturgii sv. omše kňaz adresuje veriacim výzvu: „Pokoj Pánov nech je vždy s vami!“

Každému z nás, ktorí sa ocitneme v ťažkej situácii dobre padne počuť slová: „Neboj sa!“ Obyčajne ich povie človek, ktorý je naším priateľom alebo ten, kto našiel riešenie nášho problému či človek, ktorý chce vniesť optimistického ducha do situácie.

Takéto slovo má veľký vnútorný dopad. Buďme pre iných, ktorý prežívajú útlak takýmito oporami! Dodajme im odvahy, aby sa nebáli, keď uverili Kristovi. Tak, ako uverili apoštoli Ježišove výzve pokoja, aj my dodajme pokoja a odvahy tým, ktorí sa na nás spoliehajú.