Ovocie Veľkej noci II.

 V osudoch etiópskeho veľmoža /Sk 8, 26-40/ a Šavla /Sk 9, 1-20/, nachádzame veľa spoločných čŕt. No ich životné púte totožné neboli. Uvažujúc nad ich osudmi, nájdeme dosť materiálu na to, aby sme poukázali na niektoré rozdielnosti. V prípade veľmoža, ktorý sa vracal z púte z Jeruzalema poznáme iba krátku, ale hodnotnú epizódu jeho obrátenia a prijatia Ježiša Krista. Šavol, vlastne apoštol Pavol, zanechal po sebe veľké svedectvo par excellens, svojho obrátenia a následného účinkovania v službe evanjelia.  

    1.,Veľmož po katechéze, ktorú absolvoval u Filipa a následnom krste, pokračuje v ceste domov. Necíti podnet, že by sa mal vyhraniť voči doterajšiemu miestu pôsobenia. Vracia sa na kráľovský dvor, duchovne bohatý nielen preto, že bol na židovskej púti v Jeruzaleme, ale preto, že bol oboznámený s náukou príchodu Mesiáša, ktorú vzápätí prijal. Podstatné je, že s Ježišom v srdci vstúpil na kráľovskú pôdu. Jeho duša nikdy nebola tak bohatá, ako keď sa vrátil z púte, ktorá poznamenala jeho život natrvalo. Šavol sa po udalostiach pri Damasku už k svojej profesii nevrátil. Uvedomil si nezmyselnosť svojho zmýšľania a konania, keď z plných síl bojoval proti kresťanom. Po svojom duchovnom vytriezvení vstúpil definitívne na ten pravý a jedinečný kráľovský dvor, ktorý združuje všetkých, ktorí chcú svoj život obetovať službe evanjelia. Skutočným Kráľom je ten, ktorý vstal z mŕtvych. A skutočne s ním kráľujú tí, ktorí povstávajú zo svojich hriechov a otvárajú sa tak Pánovej veľkonočnej milosti. Veľmoža z Etiópie možno prijali doma s veľkými očakávaniami, Židia čakali na návrat Šavla márne. Vrátil sa, ale ako Pavol. Svet, ktorý reprezentoval predtým mu síce už chystal popravisko, ale Pánova vinica mu nachystala veľkolepé duchovné radosti a Pán vinice aj definitívnu, nehynúcu slávu. Diabol, ktorý je plný zlosti, nenávidí obrátenia a návraty k pravému Bohu. 

    2.,Je isté, že Šavol pri svojom počiatočnom opojení z nenávisti voči kresťanom nevedel, čo robí. Dokážeme to pochopiť, lebo nepoznal Ježiša Krista. Keď ho spoznal zblízka, nenávisť voči nemu opadla. Veľmož z Etiópie síce vedel, čo robí, keď vycestoval na púť, ale nevedel, čo číta. Boril sa s traktátmi proroka Izaiáša a nebyť Božieho posla Filipa, ktovie, či by bol niekedy pochopil, že prorok hovorí o príchode Mesiáša, ktorý prišiel v osobe Ježiša z Nazareta. Jeden nevedel, čo robí, druhý nevedel, čo číta. Pán prijíma aj tých, čo nevedia. Keď ich poučí, všetko potrebné pochopia. Svet sa vysmieva z tých, čo nevedia. Boh sa ich však ujíma a ukazuje cestu spásy. Tí, ktorí vedia, ako užívať tento svet, nemusia byť totožní s tými, ktorí dokážu užívať Božiu milosť. Tí, ktorí objavili Božiu milosť, už netúžia po tom, aby si užívali tohto sveta sebazničujúcim spôsobom. 

    3.,Reakcia ľudí. Veľa by sme dali za to, keby sme poznali reakciu priateľov veľmoža, keď im zvestoval, že sa dal pokrstiť. O tom nevieme nič. Ale reakciu ľudí na Šavlovo obrátenie poznáme. Hlavným protagonistom týchto reakcií je učeník menom Ananiáš. Keď sa dozvedel o Šavlovi, nezdržal sa úprimnej poznámky:"...koľko zla narobil /Pánovým/ svätým v Jeruzaleme. Aj tu má moc od veľkňazov poviazať všetkých, čo vzývajú tvoje meno". Ananiáš, ako keby Bohu vyčítal, že sa Šavlom takto zaoberá. Potom však, pochopil, že kým Šavol zväzoval a spútaval kresťanov pre väzenie, medzitým Pán pomaly rozväzoval putá jeho uväznenia v omyloch a službe židovského náboženského sveta. Pavol sa definitívne oslobodil z týchto pút preto, aby slúžil tým, ktorí sú v celej histórii Cirkvi zatýkaní a perzekuovaní pre svoju vernosť Kristovi. Iba Boh môže byť autorom takého veľkolepého plánu. Podľa jeho scenára sa v ňom počíta nielen s tými, ktorí trpia prenasledovanie, ale aj s tými, ktorí ho spôsobujú...

Nájsť vhodného človeka

V meste sa stretli dvaja kamaráti. Vídavajú sa málokedy, lebo jeden pracuje v okresnom meste, druhý v zahraničí.  Rozrozprávali sa o mnohých veciach, o.i. aj o autách. Jeden za zdôveril, že to jeho mu dobre neslúži. Často chodieva do servisu. Druhý muž pohotovo reagoval slovami:"Choď tam a tam. Robia tam šikovní majstri. Dajú ti auto do poriadku!". Ako sme len vďační za dobrú radu! Veru, dokážeme oceniť, keď trafíme na skvelého odborníka, na ktorého dostaneme dobrú indíciu. 

    V Knihe Genezis nachádzame stať, ktorá hovorí o Jozefovi Egyptskom. Mal v Egypte vysoké postavenie. Keď nastal v krajine hlad, faraón poslal sťažujúcich sa ľudí práve k nemu. Povedal:"Choďte k Jozefovi a urobte všetko, čo vám povie!" /Gn 41, 55/. A Jozef otvoril sýpky...Skutky apoštolov píšu o zjavení anjela, ktorý komusi z prvých kresťanov povedal:"Pošli do Joppe a zavolaj si Šimona s prímením Peter,on ti povie slová, v ktorých budeš spasený ty i celý tvoj dom"/ Sk 11,13-14/. Evanjelia spomínajú udalosti, ktoré predchádzali Ježišovmu umučeniu. Učeníci sa ho pýtali, kde mu majú pripraviť veľkonočného baránka / Mk 14,12-16/. Ježiš ich posiela za nejakým človekom, ktorý im poskytol "hornú sieň, pripravenú a prestretú".

     Čo nám pripomínajú tieto biblické udalosti? Slávenie eucharistie:chlieb, slovo a miestnosť. Vystupujú tu až traja/Jozef Egyptský, Peter, a neznámy majiteľ hornej siene/, ktorých služba sa musí spojiť do jedného celku, aby sme mohli hovoriť o predobraze eucharistického slávenia. Dnes je to iné. Dnes povieme, že treba ísť za kňazom, aby sme mohli sláviť eucharistické tajomstvo. Jeden človek-kňaz, v osobe Kristovej, nám pripraví chlieb Pánovho tela tým, že otvorí pomyselné sýpky darov Cirkvi, zároveň nám ohlási Slovo, ktoré vedie k spáse a pripraví aj "hornú sieň", čiže dá k dispozícii chrám, v ktorom sa slávi nekrvavým spôsobom obeta Kalvárie. Novozákonný kňaz je Jozefom z Egypta, Petrom, ale aj človekom, ktorý poskytne najdôstojnejšiu miestnosť v živote Cirkvi-kostol. Cirkev už dvetisíc rokov privoláva:ak chcete nasýtiť svoje duše, choďte za kňazom! On nám pripraví všetko, čo je potrebné pre spásu.

Ovocie Veľkej noci I.

 Sú ľudia, ktorí môžu veľa dokázať a veľa urobiť pre nejakú vec. Z histórie poznáme starobylý výraz-veľmož.  Jednoducho si ho vysvetlíme takto:ide o človeka, ktorý veľa zmôže, lebo je bohatý a má aj vysoké postavenie. Pouvažujme nad dvoma z radov veľmožov:nad bezmenným hodnostárom etiópskej kráľovnej /Sk 8,26-40/ a nad veľmožom ducha-Šavlom z Tarzu, ktorý sa stal Pavlom / Sk 9,1-20/. Ten prvý bol veľmožom iba u jedného panovníka a iba na určitom ízemí, druhý je považovaný za veľmoža ducha pre Cirkev po celom svete. Ten prvý možno po smrti  kráľovnej stratil svoje spoločenské pozície, ten druhý po smrti svojho Kráľa  získal a upevnil svoju autoritu po celom svete a navždy. Ten prvý sa zo zoznamov histórie vytratil, o druhom z nich hovoríme neustále. Napriek tomu nám obaja zanechali skvelý podnet na úvahu a rozjímanie. V čom tkvie ich prínos?

    1.,Obidvaja boli pokrstení. Kým cesta etiópskeho veľmoža bola ku krstu akási jednoduchšia, pričom podľa Skutkov apoštolov mu na obrátenie  stačila katechéza na spiatočnej ceste z Jeruzalema, Šavol to mal akési ťažšie. Po udalosti pri Damasku oslepol, tri nič nejedol a nepil a je isté, že aj psychicky sa musel s novou situáciou vyrovnávať. Cesta k viere a ku krstu môže byť rozmanitá. Niekto dostane dar viery  akoby na podnose, s donáškou domov, iný musí veľa vystáť a obetovať . Boh vie, čo kto a koľko potrebuje. Týka sa to aj odchodu do večnosti. Sú ľudia, ktorí akosi  plynule prejdú do večnosti, ale poznáme mnohé prípady, kedy tá cesta k spáse je sprevádzaná utpením a bolesťou. Pán života a smrti vie, koľko kto potrebuje, aby prišiel k bránam večnosti.

    2.,Obidvaja boli aj pred krstom nábožní ľudia. Veľmož putoval do Jeruzalema, aby sa poklonil Bohu a pri spiatočnej ceste na voze čítal úrývky z Izaiáša. Šavol bol nábožný až tak, že si vyžiadal oficiálne dovolenie vyhľadávať kresťanov, ktorých považoval  za hlavných nepriateľov kresťanstva, a predvádzať ich pred židovskú vrchnosť na odsúdenie. Niektorí ľudia svoju vieru mrzačia, ženú niektoré veci do extrémov. Každý z nás potrebuje svoju vieru kultivovať v duch evanjelia. Nedávno som sledoval v televízii hokejový zápas. Na adresu istého mladého hráča povedal komentátor toto:"Je to diamant, aj keď ešte nie je vybrúsený". Chcel tým povedať, že je to veľký talent, ale musí sa ešte veľa učiť, aby ho rozvinul naplno. Viera je ako diamant nesmiernej hodnoty. Ale človek musí prejsť určitým očisťovaním, aby ho mohol prijať a uživotniť. A aj keď vieru prijme, aj potom musí neustále pracovať, aby život podľa evanjelia "nezriedil", ale ani ho nepostúpil  deštruktívnej trýzni.

    3.,Obidvaja prijali krst po neočakávanej udalosti. My na Slovensku tomuto javu hovoríme-blesk z jasného neba. V prípade veľmoža išlo o stretnutie s  apoštolom Filipom a v prípade Šavla išlo o niečo, čo charakterizujeme ako-nomen omen. Bol to v pravom zmysle "blesk z neba", lebo Šavla ožiarilo také svetlo, že jeho následkom spadol na zem a oslepol. Boh sa nezdráha využiť svoju moc a často šokuje. Bulvár ma rád šokujúce skutočnosti. Aj Boh ich používa. S tým rozdielom, že bulváru nejde o morálnu stránku veci, ale Bohu ide o obrátenie človeka, aby našiel správnu cestu. Boh vždy zvolí primeraný rozmer udalostí tak, aby na človeka zapôsobili oslovujúcim a premieňajúcim spôsobom. Sú ľudia, ktorí na spôsob Šavla, potrebujú na istý čas akoby oslepnúť, zažiť akúsi formu neistoty a tápania a pritom očistenia. Boh ich však nenecháva iba tak. Po čase im ukáže svoje svetlo a novú cestu, ktorú pre nich pripravil. 

    4.,Obidvaja boli zverení  do rúk autority, Bohom potvrdenej. Etiópčan do rúk Filipa a Šavol do rúk Ananiáša. Boh sa postará aj o sprostredkovateľa milostí. Raz zvolí cestu oficiálnu, inokedy intuitívnu. Jedna i druhá smeruje k jednému-k poznaniu Mesiáša, ktorý je našim Spasiteľom. Filip nemal takú ťažkú prácu s veľmožom ako ju mal Ananiáš so Šavlom. Šavol síce odpor nekládol, ale kládla  ho jeho minulosť. Ananiáš musel najprv sám prijať skutočnosť, podľa ktorej si Boh môže vybrať "nádobu na ohlasovanie" aj spomedzi bývalých nepriateľov...Modlievajme sa tých, ktorí sprostredkujú milosti k spáse. Tiež musia mať silnú a obetavú vieru, ktorá niekedy presahuje rámec bežného uvažovania a rozlišovania. Niet človeka, ktorý by na svojej ceste viery nestretol nejakého Filipa alebo Ananiáša, ktorí otvorili rezervoáre milostí a plným priehrštím rozdávali. 

Dôležitosť špecialistu

Raz, pri návšteve lekára, som si vypočul dialóg medzi lekárom a staršou osobou-pacientkou. Zachytil som iba záver rozhovoru, v ktorom lekár zdôrazňoval:"Musia sa na to pozrieť špecialisti".  Týmito slovami odporúčal pacientke návštevu špecializovaného pracoviska. Páčilo sa mi to. Páčilo sa mi to, lebo preukázal určitú pokoru. Nehral sa na niekoho, nerobil zo seba proroka, alebo odborníka na všetko. Hoci, ako lekár,je špecialistom sám o sebe. 

    Skutky apoštolov prinášajú zaujímavý postreh. Ktosi z prvotnej Cirkvi mal zjavenie anjela. Ten sa mu prihovoril slovami:"Pošli do Joppe a zavolaj si Šimona s prímením Peter. On ti povie slová, v ktorých budeš spasený ty i celý tvoj dom"/Sk 11,1-18/. Anjel ho odkázal na "špecialistu", Petra, lebo ten je svedkom prvej kategórie. Dôverne poznal Pána Ježiša a tak môže hodnoverne hovoriť v jeho mene. Zvlášť, keď ide o Božie slovo, ktoré pomáha na ceste spásy. 

    Istý človek oslavoval životné jubileum. Bol majetným človekom a tak si zaplatil viacerých účinkujúcich. Keďže sa hlásil  k Cirkvi, pozval si aj miestneho kňaza. Poprosil ho, aby na úvod hostiny povedal pár slov. Ale, prízvukoval:"Nehovorte príliš dlho, lebo je tu aj ľudový rozprávač, ktorý je hlavným bodom programu"...Nezavolal si "Petra" t. j. kňaza, aby povedal slovo spásy, ale len preto, aby bol predskokanom akéhosi rozprávača, v repertoári ktorého boli aj polovulgárne príhody. 

    Zavolať si "Petra" t. j. duchovnú osobu, aby usmernil a povzbudil dušu kráčať za Kristom, je dnes veľkým prejavom svedectva viery. Ak nechceme, aby vulgárnosť,prázdnota a dvojzmyselnosť dominovali v slovníku človeka a aj v jeho  vnútri, potrebujeme častejšie počuť slovo spásy. Táto myšlienka nech je dovetkom a ovocím sviatku Dobrého Pastiera, ktorého slová sú :"Duch a život". 

Dostupnosť služby

 Pred časom som zachytil v médiach správu o tom, ako sa hlási o slovo istý operátor a robí si reklamnú pozíciu. Dobrá reklama musí o.i obsahovať aj určitú chváloreč na svoju prácu. Operátor uvádza, že ich služby sú.1.,rýchle, 2.,dostupné a 3.,spoľahlivé. Tieto tri prvky sú naozaj charakteristické pre súčasného človeka. Toto oceňuje v prvom rade. Kristus ponúka svoje služby stále a akoby chcel vyhovieť mentalite súčasného človeka, ponúka adresátom evanjelia ten istý trojzáprah-rýchlosť, dostupnosť a spoľahlivosť. 

    1.,Rýchlosť. Spomeňme si na udalosť povolania apoštolov. Ježiš kráča popri mori a vidí rybárov, ako sa namáhajú pri rybolove. Pozýva ich, aby ho nasledovali. A svätopisec uvádza, že oni "hneď" zanechali siete a išli za ním. /Mk 1, 14-20/. Výraz-hneď, svedčí o tom, že príliš nezaháľali a neodkladali svoje rozhodnutie Ježiša nasledovať. To-hneď môže znamenať, že ani neochutnali dobrá tohto sveta a vydali sa za svojim Majstrom. To-hneď môže znamenať, že okamžite po prvom opojení vôňami tohto sveta vytriezveli, a už nechceli nič iné, iba Ježiša nasledovať celým srdcom. To- hneď môže znamenať, že po anabáze v prostredí svetských príjemností precitli, a vnútorne očistení pokáním sa oddali iba službe Bohu a Cirkvi. Nič na tom nemení skutočnosť, že obdobie skúmania pozemských dobier mohlo trvať aj celé roky. Podstatné je, že to- hneď, sa dá aplikovať na rôzne životné situácie. Tu sa nemyslí ani tak na konkrétne hodnoty rýchlosti, ako skôr na odhodlanie zanechať zlo, priemernosť a úprimne  navždy slúžiť objavenej Pravde. 

    2.,Dostupnosť. Evanjelium opisuje situáciu, podľa ktorej sa dvaja učeníci Jána Krstiteľa rozhodli nasledovať Ježiša.  Našli odvahu a spýtali sa, kde býva. Odpovedal im:"Poďte a uvidíte". A ven deň zostali u neho. /Jn 1,38-9/. Táto udalosť svedčí o dostupnosti Ježišovej služby spásy. Nešlo ani tak o to, aby zistili adresu Ježišovho bydliska, ako skôr o myšlienku, ktorá mala skúmať základné zásady Pánovho posolstva-kde bývaš, kde si doma, ktoré sú tvoje nosné pravidlá, o ktorých hovoríš, že vedú k večnému životu? Sú tieto myšlienky dostupné aj pre nás, obyčajných rybárov, ktorí ťa chcú nasledovať? Pán Ježiš ukazuje prostredníctvom služby kňazov, že sú určené všetkým, ktorí chcú v láske nasledovať Učiteľa z Nazareta. Lebo povolaní kňazi pochádzajú z rôznych spoločenských vrstiev a tak dokazujú, že dvere Pánovho domu sú otvorené pre všetkých. Aj ich pôsobenie nie je určené iba pre privilegovaných, ale pre každého jedinca s otvoreným srdcom. 

    3., Spoľahlivosť. Sv. Pavol píše Timotejovi:"Spoľahlivé je to slovo: Ak sme s ním zomreli, s ním budeme aj žiť"/ 2,Tim 2,11/.Vo svete je stále  dosť ľudí, ktorí pre Ježišovo posolstvo zomierajú ako mučeníci, ale sú aj takí. ktorí zomierajú v službe Pánovi tak, že odmietajú užívanie   materiálnych dobier , aby im neprekážali na ceste za Kristom. Ježišov tábor je preto plný života, lebe preň mnohí zomierajú. Ale aj zmierajú v túžbe po večnom živote. Pánova služba neznesie "mŕtvolný pach" pôžitkárstva, ale vytvára priestor pre život a to formou služby blížnemu.  Spoľahlivosť tejto tézy potvrdzujú mnohí, ktorí odmietajú žiť iba pre tento svet a viac sa orientujú pre pohľad do večnosti. 

Dobrý Pastier

 

 

        Pravdepodobne všetci poznáme situáciu, keď sa v domácnosti niečo pokazí. Situácia je vážna a potrebujeme ju riešiť. V každej domácnosti existuje tzv. zoznam pomocníkov v núdzi. V ňom nájdeme ľudí, ktorí by mohli pomôcť v týchto kritických situáciách. Ide napr. o poruchu elektriny, plynu alebo s odpadom a pod. Keď sme v úzkych, nájdeme príslušný titul v zozname pomocníkov v núdzi, zavoláme a povieme: „Príď k nám, zober si náradie, potrebujeme tvoju pomoc.“ Takýmito alebo podobnými výrazmi naznačujeme, ako veľmi potrebujeme pomocnú ruku od odborníkov.

        Vo veľkonočnom období slávime Nedeľu Dobrého Pastiera. Uvedomujeme si dôležitosť prítomnosti kňaza alebo zasvätenej osoby v našom prostredí. Uvedomujeme si to najmä vtedy, keď potrebujeme prijať sviatosti alebo cítime, že náš život potrebujeme vyvážiť prítomnosťou osoby duchovného charakteru.

        Cirkev rozmanitými hlasmi pozýva mnohých, aby vstúpili do duchovného stavu. Hovorí im: „Poďte k nám! Poďte medzi nás a pomáhajte nám na ceste spásy!“

        Môžeme si pomôcť aj situáciou, ktorú opisujú Skutky apoštolov (Sk 9, 31 – 42) Istí ľudia poslali apoštolovi Petrovi takýto odkaz: „Príď bez meškania aj k nám.“ K tomu smerujú prosby veriaceho spoločenstva, ktoré si vyprosuje nové duchovné povolania. Čo očakávame od kňaza?

           1.) V dnešných časoch zaznamenávame zvýšený záujem o všetko, čo           má domáci pôvod.

To, čo je domáce, sa považuje za zdravé, kvalitné, čisté, plné vitamínov. Aj preto vidíme a čítame reklamy, ktoré nás upozorňujú na to, že: „mäso, ktoré sa ponúka, je domáce“, to isté sa týka mliečnych produktov, zeleniny a podobne.

Všetko, čo je domáce, aspoň podľa reklamy, je žiadané a lepšie sa predáva. Toto možno vzťahovať aj na chlieb. Všade nachádzame reklamy na domáci chlieb. Reklama zájde ešte ďalej a nabáda nás, aby sme chlieb aj ovoňali. Pripomína nám to vôňu domova.

        Kňaz zhotovuje eucharistiu, eucharistický chlieb. O ňom hovorí sám Ježiš: „Ja som chlieb života. Kto prichádza ku mne, nikdy nebude hladovať, a kto verí vo mňa, nikdy nebude žízniť.“ (Jn 6, 35)

        Kňaz nám zhotovuje a rozdáva eucharistiu, tento nebeských chlieb. Keď k nemu privoniame, pocítime závan vône večnosti. Je to závan večného domova. Prijímame pokrm, ktorý nám pomáha na ceste, na ktorej nachádzame večný domov. Kňaz nám dorába pokrm chleba pre večný život.

        Nič nie je také domáce ako práve chlieb z neba.

        2.) Záber kňazskej služby je široký.

V pastoračnom prostredí nachádzame miesta, ktoré sú obdarené dlhodobou tradíciou viery, ale sú aj miesta, ktoré ešte len na rozvinutie viery čakajú. Kňaz pristupuje svojou službou zodpovedne k ľuďom, ktorí žijú v tom prvom, ale aj v druhom prostredí.

Sv. písmo porovnáva dve mestá – Jeruzalem a Samáriu. 
(Sk 8, 1 – 8) O Jeruzaleme sa píše: „V ten deň sa začalo veľké prenasledovanie Cirkvi v Jeruzaleme...“Na druhej strane o Samárii je zaznačená iná charakteristika. Apoštol Filip prišiel do Samárie a zvestoval evanjelium. Svätopisec napísal: „A v meste nastala veľká radosť.“ Veriaci v Jeruzaleme sa ocitli v nebezpečenstve a obyvatelia Samárie si naopak, užívali duchovné blaho ohlasovania evanjelia.

Táto rozdielnosť sa prejavuje v Cirkvi dodnes. Na svete sú miesta, kde veriaci prežívajú prenasledovanie pre svoju vieru a sú miesta, kde ľudia žijú v slobode a bez akýchkoľvek obmedzení sa môžu stretávať s radostnou blahozvesťou.

V tejto tzv. „pandemickej dobe“ počúvame z médií takmer denne vyhlásenie: „Buďme zodpovední!“ O duchovných pastieroch v súčasnosti očakávame zodpovednosť za vernosť. Či už pôsobia v prostredí, ktoré je založené nepriateľsky voči Cirkvi alebo v prostredí, kde môžu spolupracovať so všetkými zložkami spoločenského života a využiť celý svoj potenciál. Cirkev potrebuje verných a zodpovedných aj v prostredí ohrozenia, ale aj v prostredí určitých istôt pri ohlasovaní evanjelia.

3.) Kňaz vovádza človeka do hĺbky tajomstva.

Občas sa sťažujeme na to, že nám chýbajú odborníci alebo ľudia, ktorí si dobre zastanú svoju pozíciu v živote. Ako príklad môžeme uviesť dve situácie zo Sv. písma. (Jn 5, 1 – 9) V rybníku Betsata v Jeruzaleme bola voda, ktorá mala liečivé účinky. Na uzdravenie v nej čakalo veľmi veľa ľudí. Ježiš medzi nimi objavil človeka, ktorý bol dlhé roky ochrnutý. Nadviazal s ním rozhovor. Dozvedel sa, že ochrnutý: „...nemá človeka“, ktorý by mu pomohol ponoriť sa do hĺbky liečivej vody.

    Skutky apoštolov hovoria o Etiopčanovi, ktorý bol veľmožom

pri kráľovnej. Vracal sa z púte z Jeruzalema. Sedel vo svojom voze a čítal proroka Izaiáša. Pristúpil k nemu apoštol Filip s otázkou: „Rozumieš, čo čítaš?“ Veľmož odpovedal záporne s tým, že „nemá človeka“, ktorý by mu to vysvetlil. (Sk 8, 26 – 40) V jednom i v druhom prípade chýba človek. Nie hocijaký, ale taký, ktorý má s úbožiakom a nevedomým súcit. Chýba človek, ktorý by dal bokom svoje osobné záležitosti a venoval sa iným. Chýba človek, ktorý by umožnil postihnutému ponoriť sa do hĺbky liečivého prameňa, ale aj taký, ktorý by pomohol inému ponoriť sa do liečivého živlu Božieho slova.

    Kňaz je človek, ktorý má tieto služby vo svojej charizme. Má sa

ujímať tých, ktorí sú slabí, nemohúci a neduživí – či už telesne alebo duchovne. On sám má spolu s nimi vojsť do hĺbky liečivých milostí, ktoré vyplývajú z eucharistie a z Božieho slova. Nik nás tak nedokáže do tejto hĺbky voviesť ako kňaz, ktorý je najbližším Ježišovým spolupracovníkom. Kto objaví Krista a uverí v neho, má hĺbky poznania takmer na dosah ruky.

    Kňaz je poslaný medzi ľudí. Niektorí otvoreným a vážnym

spôsobom prosia o jeho službu a sú za to vďační Božej prozreteľnosti. Ale sú aj takí, ktorí o tom nevedia, že  túžia po takých tajomstvách, ktoré môže vysluhovať jedine kňaz. Kto túži po večnej vlasti, sa má zdržiavať v dosahu kňazského pôsobenia. Kňazská služba obsahuje všetko, čo je potrebné na to, aby sme sa vymanili postupne z pozemských súradníc a vstúpili na pôdu nebeskej vlasti.

Čo sme sa naučili počas pandémie?

 Všetci si prajeme, aby koronapandémia a s ňou spojená blokáda života skončila. Niektorí jednotlivci rep. spoločenstvá už bilancujú, vyhodnocujú jej dôsledky. Objavujú sa otázky typu:čo ti dala pandémia? Niektorí ľudia sa proti takto formulovanej otázke vzoprú a povedia, že skôr na mieste je otázka:čo ti pandémia vzala? Mnohí by odpovedali, že život a zdravie najbližších rodinných príslušníkov, priateľov, kolegov a známych. Niektorým vzala živobytie a pod. Myslím si, že existuje aj jedna výstižná otázka:čo nás doba pandémie naučila? Pýtajme sa takto z pozície farnosti.

    1,Protipandemické opatrenia obsahovali aj nutnosť premeriavať interiér kostola. Nebolo to len tak, zdlhej chvíle, ale museli sme poznať plochu kostola v metroch štvorcových. Na meter štvorcový bol stanovený počet účastníkov bohoslužieb. Išlo neraz o pracné vymeriavanie hraníc, pozícii a vzdialeností medzi ľuďmi. Práve tento fakt ma priviedol k myšlienke, podľa ktorej máme rozmýšľať, ako veľmi sme vzdialení od svojho blížneho a ako ďaleko od Boha v praxi života. Práve dvojmetrové vzdialenosti od seba nás prinútili uvažovať nad tým, čo robiť, aby sme si boli bližší, najmä v ťažkých životných situáciách.  Doba priniesla aj prejav odcudzenia sa človeka človeku. Fyzický dištanc od blížneho v čase pandémie môže byť potrebný, ale v praxi služby máme rozmýšľať nad tým, ako zrušiťpomyselnú hranicu, ktorú vytvorila pýcha, egoizmus, opovrhnutie človeka človekom.

    2,V čase protipandemických opatrení nastali medzi veriacimi určité roztržky. Boli sme svedkami sporu medzi tými, ktorý bez pripomienok prijali pokyn prijímať eucharistiu na ruku a tými, ktorí trvali na zachovaní doterajšej praxe, teda do úst, na jazyk. Obidva tábory polemizovali o tom, ktorý spôsob je vrúcnejší, úctivejší, až do takej miery, že niektorí z nich,  keby mohli, tak by sa vzájomne exkomunikovali. Na pretrase bola otázka:na ruku alebo do úst?. Nikto z nich by nebol rebeloval, keby si spomenul na to, koľko ľudí je na svete takých, ktorí žijú z ruky do úst...t. j. nemajú zabezpečené štandardné spôsoby nasýtenia svojej rodiny. Na svete je veľa ľudí, ktorí hladujú fyzicky, ale aj duchovne...V istom slova zmysle žijú aj duchovne len z ruky do úst, t.j.málokedy vidia kňaza, možnosti vyspovedať sa, či prijať eucharistiu majú obmedzené...  A my máme všetkého v hojnosti...Z úcty k tým, ktorí fyzicky a duchovne živoria, prijmime s pokorou odporúčania autorít, ktoré nesú zodpovednosť za riadenie o.i. aj liturgického života a správania sa. Ďakujme za to, že nám Boží pokrm nechýba a vyprosujme pri slávení svätých tajomstiev hojnosť aj pre tých, ktorí majú k dostatku ďaleko. 

    3,V istej fáze pandémie sme sa nevyhli ani počítaniu ľudí pri vstupe do kostola. Niekedy nastala taká situácia, že sa skrížili dva faktory: nízka schopnosť sebadisciplíny vstupujúcich do sakrálneho priestoru a údajná nedostatočná úctivosť osôb, ktoré asistovali pri sčítavaní veriacich, prichádzajúcich na bohoslužby. Je fakt, že niekedy niektorí veriaci, viac ako dôrazne, nabádali kňazov, aby zákazy nerešpektovali a slúžili ako doteraz. Tým ich dostávali do ťažkých situácii. Treba si všimnúť aj medvediu službu tých, ktorí v rámci tzv. kolektívnej zodpovednodti priam bdeli nad vchodom do kostola a "hlásili" kompetentným všetko, čo zachytil ich mobil. Tým si vybíjali najmä svoju nevraživosť voči konkrétnemu kňazovi alebo Cirkvi ako takej. Na takúto situáciu nebol nikto pripravený. Počiatočné kontroverzie nám priviedli k tomu, aby sme boli všeobecne viac disciplinovaní, ale aby sme nestrácali zo zreteľa aj čnosť úctivosti, ktorá musí sprevádzať akékoľvek, aj nepríjemné, obmedzenia v živote. Myslím si, že väčšina z nás sa veľa naučila, najmä z pozície vnímania kostola, Božieho príbytku a našej obmedzenej účasti na bohoslužbách. Odnesme si do života starú a pritom vždy aktuálnu biblickú pravdu:"Toto bolo treba robiť a tamto nezanedbávať"/Lk 11,42/.