Všetci si prajeme, aby koronapandémia a s ňou spojená blokáda života skončila. Niektorí jednotlivci rep. spoločenstvá už bilancujú, vyhodnocujú jej dôsledky. Objavujú sa otázky typu:čo ti dala pandémia? Niektorí ľudia sa proti takto formulovanej otázke vzoprú a povedia, že skôr na mieste je otázka:čo ti pandémia vzala? Mnohí by odpovedali, že život a zdravie najbližších rodinných príslušníkov, priateľov, kolegov a známych. Niektorým vzala živobytie a pod. Myslím si, že existuje aj jedna výstižná otázka:čo nás doba pandémie naučila? Pýtajme sa takto z pozície farnosti.
1,Protipandemické opatrenia obsahovali aj nutnosť premeriavať interiér kostola. Nebolo to len tak, zdlhej chvíle, ale museli sme poznať plochu kostola v metroch štvorcových. Na meter štvorcový bol stanovený počet účastníkov bohoslužieb. Išlo neraz o pracné vymeriavanie hraníc, pozícii a vzdialeností medzi ľuďmi. Práve tento fakt ma priviedol k myšlienke, podľa ktorej máme rozmýšľať, ako veľmi sme vzdialení od svojho blížneho a ako ďaleko od Boha v praxi života. Práve dvojmetrové vzdialenosti od seba nás prinútili uvažovať nad tým, čo robiť, aby sme si boli bližší, najmä v ťažkých životných situáciách. Doba priniesla aj prejav odcudzenia sa človeka človeku. Fyzický dištanc od blížneho v čase pandémie môže byť potrebný, ale v praxi služby máme rozmýšľať nad tým, ako zrušiťpomyselnú hranicu, ktorú vytvorila pýcha, egoizmus, opovrhnutie človeka človekom.
2,V čase protipandemických opatrení nastali medzi veriacimi určité roztržky. Boli sme svedkami sporu medzi tými, ktorý bez pripomienok prijali pokyn prijímať eucharistiu na ruku a tými, ktorí trvali na zachovaní doterajšej praxe, teda do úst, na jazyk. Obidva tábory polemizovali o tom, ktorý spôsob je vrúcnejší, úctivejší, až do takej miery, že niektorí z nich, keby mohli, tak by sa vzájomne exkomunikovali. Na pretrase bola otázka:na ruku alebo do úst?. Nikto z nich by nebol rebeloval, keby si spomenul na to, koľko ľudí je na svete takých, ktorí žijú z ruky do úst...t. j. nemajú zabezpečené štandardné spôsoby nasýtenia svojej rodiny. Na svete je veľa ľudí, ktorí hladujú fyzicky, ale aj duchovne...V istom slova zmysle žijú aj duchovne len z ruky do úst, t.j.málokedy vidia kňaza, možnosti vyspovedať sa, či prijať eucharistiu majú obmedzené... A my máme všetkého v hojnosti...Z úcty k tým, ktorí fyzicky a duchovne živoria, prijmime s pokorou odporúčania autorít, ktoré nesú zodpovednosť za riadenie o.i. aj liturgického života a správania sa. Ďakujme za to, že nám Boží pokrm nechýba a vyprosujme pri slávení svätých tajomstiev hojnosť aj pre tých, ktorí majú k dostatku ďaleko.
3,V istej fáze pandémie sme sa nevyhli ani počítaniu ľudí pri vstupe do kostola. Niekedy nastala taká situácia, že sa skrížili dva faktory: nízka schopnosť sebadisciplíny vstupujúcich do sakrálneho priestoru a údajná nedostatočná úctivosť osôb, ktoré asistovali pri sčítavaní veriacich, prichádzajúcich na bohoslužby. Je fakt, že niekedy niektorí veriaci, viac ako dôrazne, nabádali kňazov, aby zákazy nerešpektovali a slúžili ako doteraz. Tým ich dostávali do ťažkých situácii. Treba si všimnúť aj medvediu službu tých, ktorí v rámci tzv. kolektívnej zodpovednodti priam bdeli nad vchodom do kostola a "hlásili" kompetentným všetko, čo zachytil ich mobil. Tým si vybíjali najmä svoju nevraživosť voči konkrétnemu kňazovi alebo Cirkvi ako takej. Na takúto situáciu nebol nikto pripravený. Počiatočné kontroverzie nám priviedli k tomu, aby sme boli všeobecne viac disciplinovaní, ale aby sme nestrácali zo zreteľa aj čnosť úctivosti, ktorá musí sprevádzať akékoľvek, aj nepríjemné, obmedzenia v živote. Myslím si, že väčšina z nás sa veľa naučila, najmä z pozície vnímania kostola, Božieho príbytku a našej obmedzenej účasti na bohoslužbách. Odnesme si do života starú a pritom vždy aktuálnu biblickú pravdu:"Toto bolo treba robiť a tamto nezanedbávať"/Lk 11,42/.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára