Mládeži

          Na najvyššej športovej úrovni sa začína presadzovať mladý slovenský hokejista, Martin Pospíšil, má 24 rokov. Čítal som o ňom, že už prekonal 5 otrasov mozgu. Z toho dva tej najvyššej kategórie. Mnohí si povedali: „Chlapče, váš si zdravie a vráť sa k bežnému životu!“ No on pokračuje vo vrcholovom športe a ide za svojím cieľom. Človeku napadne jediná otázka: Aký obrovský potenciál má mladý človek?! A to je to, načo chce poukázať svet i Cirkev – na budúcnosť, na potenciál.

         Dnes slávime 38. svetový deň mládeže (1985). Cirkev od mladých očakáva veľa – čo to je? Odpoveď nájdeme v spoločných modlitbách 33. nedele cez rok. Čítame tam: „Aby mladí ľudia, ktorí hľadajú svoje miesto v živote, rozpoznali svoje talenty, správne si zvolili povolanie a v službe druhým nachádzali svoje šťastie.“ Ide o stručné, ale podstatné skutočnosti, ktorými sa majú mladí ľudia zaoberať. Týka sa to aj tých, ktorí sa im venujú a vychovávajú ich.

1.)Mladý človek má hľadať svoje miesto v živote.

Istí novomanželia sa rozhodli vycestovať dlhodobo do zahraničia. Oznámili to každý svojim rodinám. Obidvaja dostali rovnakú otázku: Z čoho budete žiť? Otázka smerovala k zdroju obživy. Mala aj duchovný rozmer. Z čoho budete žiť duchovne, keď tam, kam idete, nie sú ani naše kostoly?

         Hneď sa nám núka druhá otázka: Podľa čoho budete žiť? Aké zásady si zvolíte? Zásady, ktorých sa človek drží, by nemali ubližovať, ale zveľaďovať, prehlbovať vieru. Cieľom zásad má byť slobodný človek, ktorý má dôležitú úlohu – plniť Božiu vôľu. Má to robiť presvedčivo a radostne. Zásady nemajú tyranizovať, ale viesť k pravej slobode života podľa evanjelia. Takisto platí, že nie je dobré svojimi zásadami vyvíjať nátlak na iných. Možno ich ponúknuť a svojím spôsobom života dokazovať, že majú blahodarný vplyv na dušu. Ak vychádzajú zásady z evanjelia, človek, ktorý sa ich drží, našiel svoje miesto v živote.

2.)Mladý človek má rozpoznať svoje talenty a správne sa rozhodnúť pre povolanie.

Ak ide o veriaceho človeka, má dať šancu aj duchovnému povolaniu. Aj napriek súčasným okolnostiam, ktoré duchovné degradujú a jeho adepta skoro kriminalizujú, má nechať priestor Božej milosti. Má umožniť, aby sa Boží hlas stretol s jeho dušou. Je potrebné, aby sa Boží hlas stretol s jeho dušou, aby mohol Boh poslať svoj pozdrav a aby duša primerane odpovedala. Predpokladá sa však, že mladý človek zostúpi viac do hĺbky života a tam sa bude pýtať ohľadom svojho životného povolania. V hluku a zmätku sveta sa to väčšinou nedozvie.

Dnes sa nám núkajú heslá typu: Dajme veciam druhú šancu, aby sme ekologicky ozdravili svet. Poďme vyššie a dajme šancu duchovnému povolaniu, aby mal kto evanjeliovo uzdravovať svet pre potreby Božieho kráľovstva.

3.)Životné šťastie má tvár obetavej služby.

Kedysi pred rokmi bol istý chirurg známy tým, že zanechal po zákroku charakteristický rez na tele pacienta. Vždy hovorieval: „Toto je moja robota. Podľa toho ma poznáte. To je akoby môj podpis.“

Mladý človek má mať ambíciu zanechať všade svoj charakteristický podpis obetavosti. V každej činnosti má byť čitateľný jeho rukopis láskavej služby. Ak prijíma sviatosť Kristovej lásky, t. j. eucharistiu, získava dobrý základ pre takýto postoj k životu. Najsvätejšia obeta – sv. omša – nás všetkých, najmä mladých, robí pripravených na cítenie s tými, ktorí sa ocitli v zložitej situácii.

Nezabúdajme na to, že zárodky obetavého životného postoja sa objavujú už v rodine. Ak v nej vládne atmosféra prajnosti, obetavosti, vytvára sa tak trvalá predispozícia na spôsob zmýšľania a konania podľa vzoru Ježiša Krista. Svet i Cirkev majú potom úžitok z mladých ľudí, ktorí vzdorujú sebectvu a pôžitkárstvu evanjeliovým duchom nezištnej lásky.

 

V súčasnosti zažívame mnohé otrasy. Týkajú sa spoločensko-politického života, ale aj života náboženského. Nie je ľahké udržať si a prehlbovať vieru. Mladý človek vstupuje do náročných čias. Ale s istotou možno povedať, že má potenciál. Potenciál na prekonávanie prekážok i na svedectvo viery. Modlime sa za mládež, aby využila svoj potenciál tak, aby sa zápas o dobro evanjelia nevytratil z tohto sveta.

Svetový deň chudobných

 

         Pred rokmi vystupoval v televíznom programe bývalý vysokopostavený manažér, ktorý sa pohyboval v automobilovom priemysle. Volal sa Štefan Chudoba. Reláciu moderoval už nebohý slovenský herec Milan Lasica. Manažérovi sa prihovoril spôsobom, ktorý mu bol vlastný, tzn. s jemnou iróniou a humorom. Manažérovi položil otázku: „Ako to ide dohromady – Chudoba a sponzor?“ Otázka vyvolala na tvárach všetkých zúčastnených úsmevy. Ale zároveň navodila aj tému dnešnej nedele.

         Dnes si pripomíname Svetový deň chudobných. Nedávno sme slávili spomienku na sv. Alžbetu Uhorskú, ktorá je patrónkou všetkých chudobných. Chudobní sú našimi sponzormi, ale smerom do večnosti. Keď sa usilujeme ich život vylepšiť a venujeme im určité finančné prostriedky, oni sa nám potom odvďačia. Keď prekročia prah večnosti, stávajú sa našimi sponzormi večného života, lebo za nás prosia.

         Prečo sa máme zaoberať otázkou chudobných?

1.)Pán Ježiš hovorí: „Chudobných budete mať vždy medzi sebou.“ (Jn 12, 8)

Chudoba tu vystupuje ako konštanta pre náš pozemský život. Slovo „konštanta“ prekladáme ako nemennú hodnotu. Z toho vyplývajú pre nás dva paradoxy:

a)    Do konca čias nezmizne chudoba z tohto sveta.

Chudoba je podľa Božej prozreteľnosti trvalou súčasťou života. My ju máme odstraňovať, ale chudobní medzi nami vždy budú.

b)   Chudoba ako hodnota.

Spýtajme sa hociktorého chudobného, či je spokojný s tým, že je chudobný. Väčšina odpovie záporne. Málokto sa zmieruje s tým, že má byť chudobným človekom. Napriek tomu Ježiš hovorí o chudobe ako o istom ideáli. V histórii Cirkvi sa vždy našli jednotlivci, ktorí žili chudobu ako ideál, prostredníctvom ktorého nasledovali Pána Ježiša. Do tejto oblasti treba zahrnúť aj ľudí, ktorí sa všemožne snažia vymaniť z objatia chudoby, ale nedarí sa im to. Napriek tomu svoju situáciu prijímajú ako Božiu vôľu. Sú odkázaní na pomoc blížneho, ale hlavne na Božiu milosť, aby aj v stave chudoby mohli plniť Božiu vôľu. Teda chudoba je tu ako trvalý jav. Trvalým javom by preto malo byť naše angažovanie sa v jej odstraňovaní.

2.)Svet chudobných umožňuje iným, aby otvorili svoje srdcia.

Platí tu to biblické: „Effeta!“ „Otvor sa!“ (Mk 7, 34) V dnešnom svete sa často hovorí, že je potrebné niečo odblokovať v zmysle používania techniky. Bežný používateľ to nedokáže, ale sú špecialisti, ktorí to zvládnu. Je dôležité, aby sme dokázali odblokovať lakomstvo, ktoré chudobní okusujú takmer denne. V tomto prípade je špecialistom na odblokovanie evanjeliová láska chudobného Krista. Iba jeho príklad dokáže odblokovať zatvrdnuté lakomé ľudské srdcia.

              Na obchodoch nachádzame visačky, na ktorých je z jednej strane napísané – Otvorené a z druhej strane – Zatvorené. Postup je veľmi jednoduchý. Podľa potreby sa visačka otočí buď na jednu alebo druhú stranu. Stačí len otočiť.

              Srdce človeka sa len tak ľahko obrátiť nedá. Z večera na ráno to nie je možné dosiahnuť. Dosiahneme to až vtedy, keď vo vnútri svojho srdca pobadáme, že aj od nás sa očakáva aktívna účasť na odstraňovaní chudoby. Ľudské srdce nie je možné rýchlo premeniť tak ako visačku na obchode.
Zo srdca, ktoré má napísané – Zatvorené – sa môže stať srdce s výrazom – Otvorené. Tu ale musí pôsobiť Božia milosť. Deň chudobných je dôležitým dňom pre tých, ktorí by mali pretvoriť svoje srdce z bodu pohŕdania chudobnými do bodu aktívnej obetavej služby.

3.)Chudobná vdova (Mk 12, 41 – 44)

Chudobná vdova bola Ježišom ocenená, hoci dala iba minimum – nejaké dve drobné mince. Mnohí boháči nad tým pohŕdavo mávli rukou, pretože sami dávali veľké sumy. Lenže ich príspevok Boh neocenil tak, ako chudobnú almužnu dotyčnej vdovy.

         Chudobní svojou prítomnosťou spôsobujú určitú vyrovnanosť v spoločnosti. Materialisticky založení ľudia by svet pochovali. Pochovali by vzťahy aj ducha spoločnosti. Naopak, chudobní spôsobujú rovnováhu. Pritom sú inšpirovaní vzorom sv. nazaretskej rodiny. Vtedy asi nebolo chudobnejšej rodiny ako bola rodina Jozefa, Márie a malého Ježiša. Z chudoby tejto rodiny vzišiel najväčší klenot ľudstva – Mesiáš, Boží Syn. Chudobnejší ľudia sú viac otvorení na hľadanie Boha a utiekajú sa k nemu.

         Pre nás je to povzbudenie, aby sme našli rovnováhu v srdci. Existujú legitímne spôsoby, ako zmeniť atmosféru v srdci, aby sa stala prajnejšou voči situácii chudobných. Cirkev podporuje chudobných od nepamäti. Nepodporuje chudobu ako takú, ale pomáha chudobným. Má osvedčené zdroje, cez ktoré prúdia prostriedky prispievateľov na tieto ciele. Aj v dnešnej dobe je potrebné, aby využívali hlavne takéto. Nepodporujme takých ľudí,  ktorí si tieto prostriedky nevážia a zneužívajú ich rozmanitým spôsobom. Treba použiť adresné a overené chodníky s tým, že naše milodary nájdu správneho adresáta. Aspoň raz v roku by sme mali svojím príspevkom – buď ako jednotlivci alebo ako rodina – podporiť chudobných v ktorejkoľvek časti sveta.

 

         V histórii Cirkvi si mnohí vyvolili evanjeliovú chudobu ako životnú métu. Hrdinsky sa zriekli všetkého materiálneho a vytvorili veľkolepé diela. Nie je potrebné, aby sa dnes bohatí stali chudobnými. A tiež nie je potrebné, aby sa chudobní stali bohatými. Ide o vyrovnanosť v živote človeka – aby majetnejší sa stali ušľachtilými sponzormi a chudobnejší aby ďakovali za dar akejkoľvek pomoci. Vďaka tejto vyrovnanosti by svet dosiahol rovnováhu, ktorá by bola oslavou Boha. Toho Boha, ktorý je najmocnejší a najbohatší, ale zároveň toho, ktorý nám zanechal nádherný príklad chudoby v osobe Ježiša Krista.

 

Ako zvládnuť základ?

 

         Vždy, keď sa človek zaúča do nejakej činnosti, hovoria mu,
že najprv musí zvládnuť základ. Ide o základné kroky, poučky, definície alebo pohyby. Až potom, keď zvládne základ, môže sa dostať vyššie a priúčať sa náročnejším činnostiam.

         Ako sa môžeme priúčať večnosti? Čo patrí medzi základné veci, ktoré sú akousi abecedou na dosiahnutie večného cieľa?

         Tieto základné kroky objavíme napríklad v podobenstve
o 10-tich pannách (Mt 25, 1 – 13).

1.)Skúsenosť z podobenstva nás učí, že lampa a olej patria spolu.

Prázdna lampa bez oleja je nepoužiteľná a olej bez lampy nemá žiadne využitie. V obidvoch prípadoch je naša reakcia rovnaká. Bola by to škoda. Lampa je viac na očiach, málokedy na ňu zabúdame.
Na olej zabudneme, lebo si myslíme, že je už vo vnútri, že ho tam už niekto dal pred nami.

         Z pohľadu viery nie je prázdna lampa nič iné ako póza. Pózovať môže hocikto. Ak zapózuje človek, kt. nič nedokáže, ide len o prázdne gesto. Ak však zapózuje človek, ktorý má talent, jeho póza nie je plytká ani prázdna. Má hĺbku.

         Viera bez uživotnenia je len prázdnou pózou. Viera v praxi je postojom duchovne bohatého človeka, ktorý pochopil veľa z Ježišovej náuky a svedčí o dôležitosti spojenia lampy s olejom a života
so skutkami viery.

 

 

2.)Ježišovo podobenstvo nás formuje v tom zmysle, že sa máme učiť bdeniu.

Ženích do polnoci neprichádzal, všetci zaspali. Bdenie nie je ničnerobenie, nie je ani prázdnou a bezduchou sekvenciou ľudského života. Nejde ani o frustráciu či dezilúziu z nevydareného života. Bdenie podľa evanjelia nie je ani premárnením spánku a zaháňania driemot.

         Predstavme si človeka, ktorý sa nachádza v bdelej kóme. Nemôže sa hýbať, ani komunikovať. Nedáva najavo, čo sa v ňom odohráva, ale žije.

         Evanjeliové bdenie znamená to, že človek je akoby paralyzovaný pre skutky zla, nehýbe sa v rytme tohto sveta, nereaguje pozitívne
na všetky jeho podnety. Napriek tomu žije, ba žije plnohodnotný život. Je pevne spojený s Kristom, ktorého síce fyzicky nevidí, no s otvoreným srdcom ho očakáva. Čnosť bdenia dosahujú tí, ktorí žijú síce na tomto svete, ale svoje najvyššie a najhlbšie nádeje a ambície vkladajú do života s Bohom.

3.) K podstatným úkonom viery patrí aj schopnosť vrátiť sa k zdroju a načerpať (Choďte radšej k predavačom a kúpte si olej.)

Tento návrat nie je stratou času, neznamená ani zaostávanie v určitej činnosti a ani nikoho neusvedčuje zo zábudlivosti. Tu ide o pokoru, podľa ktorej môžem napredovať iba vtedy, ak sa vrátim a doplním z renomovaného zdroja. Bez tohto návratu nebudem rásť ani duchovne plodne konať. Vraciam sa vtedy, keď som pochybil
či zhrešil. Vraciam sa vtedy, keď cítim, že moje vnútro je skoro prázdne alebo vtedy, keď potrebujem nové impulzy, lebo pôvodné nadšenie viery zvetralo. Zdroj – Kristus – je nemenný. Čaká, je neustále bohatý, nestráca na hodnote, prijíma všetkých bez rozdielu. Neškrtí prítok milosti pre hriešnikov. Svoju výdatnosť poskytuje všetkých, ktorí si uvedomia, že bez tohto božského zdroja sa stáva ich život suchopárny a nič hodnotné sa v ňom neurodí.

Tí, ktorí sa nevracajú k zdroju Božích darov a utekajú bezhlavo vpred, ženú sa za chimérou a vidinou šťastia, ktorá sa začne strácať a meniť sa na vyblednutý plagát niekde pri ceste.

 

         Meškajúcim pannám  evanjelia by sme dali druhú šancu. Nabudúce by sa určite lepšie pripravili. Na zvládnutie základu sa treba ponamáhať. Základy sú ťažké a dosť bolia. O to radostnejšie sa potom stavia smerom nahor.

Niečo o prvých miestach

Predstavme si situáciu zo školských lavíc. Pedagóg reaguje na žiaka, ktorý je známy svojou nedisciplinovanosťou. Upozorní ho napr. takto:"Sadni si tak, aby som na teba videl". V inom prípade ho usadí, na veľkú nevôľu dotyčného žiaka , do prvej lavice. 

    Podľa evanjelia sa na prvé miesta pozerali inak zákonníci a farizeji. Tých nemusel nikto vyzývať, aby sa zviditeľňovali, lebo sa o to starali sami. Ježiš, keď podáva ich negatívnu charakteristiku, hovorí:"Všetko,čo robia, konajú iba preto, aby ich ľudia videli" /Mt 23, 1-12/. Chtiac-nechtiac, ľudia si ich nemohli  nevšimnúť. Nárokovali si na všetky viditeľné a zároveň podstatné miesta v spoločnosti. Boli presvedčení, že tak to bude naveky. Ježiš ich presvedčenie naštrbil, keď ich verejne obvinil z pokrytectva.

     Na čo kladie Ježiš dôraz?

    1.,Dáva na javo, že on má právo zamiešať poradie dôležitosti. Do konečného zúčtovania prehovorí on. Vysvetľuje:"Kto je medzi vami najväčší, bude vašim služobníkom". V prvom rade tu hovorí o sebe. On-Boží Syn, sa obetuje pre všetkých ako najposlednejší sluha. A dobrovoľne prijal smrť, ktorá bola vtedy charakteristická pre najhoršieho zločinca.

     Čomu alebo komu dnes ľudia slúžia? A.,Slúžia "svojmu zámeru". Niekedy veľmi bezohľadne a nezákonne. Tento trend sa alibisticky vysvetľuje v kladnom slova zmysle ako-urobiť všetko, čo je potrebné pre dosiahnutie svojho cieľa. B.,Poslúžia "dobrej veci". Je len otázka, čo sa pod tým dobrom skrýva. Nie je dobro ako dobro. Skôr, ako by sme prikývli na takúto činnosť, overme si, či požadované dobro súhlasí s morálkou evanjelia a s dobre formovaným svedomím. C.,Ponuka poslúžiť "dobru človeka". Pomáhať iným v ich biednom položení je nanajvýš ušľachtilé a vždy aktuálne. Pomáhať iným k spáse je pred Bohom vysoko hodnotené, hoci svet takéto kategórie neuznáva a usiluje sa ich vymazať zo všetkých  médii,štúdií a diskusií. Kto dnes verí tomu, že spása je tá najdôležitejšia úloha v živote? A my sme povolaní, aby sme toto hlásali...

    2., Ježiš rieši otázku titulov. Hovorí svojim poslucháčom, aby sa nenechali oslovovať  rabbi, učiteľ ba ani otec. Farizeji naopak. Oni si na tomto oslovení potrpeli. Ježiš všetkých učí, že jediným oprávneným nositeľom týchto titulov je on sám. Všetky sa naňho vzťahujú. Otázku titulov vyriešil raz a navždy. Nikdy mu nebudú odňaté. 

    V dnešnej dobe sa o mnohých verejných činiteľoch hovorí, že svoje tituly/akademické/ získali podvodom. Odmietajú sa k tomu priznať. Pri zohľadnení všetkých aspektov spravodlivosti, by im nemali patriť. 

    Je tu dôležitá otázka: z akého titulu máme odmietať niektoré ideály sveta? Z akého titulu máme pozerať na svet očami evanjelia? Z akého titulu máme považovať Ježiša Krista za Mesiáša a nášho Vykupiteľa? Z titulu nasledovania Krista. Ten, kto ho nasleduje úprimne, má v duši pokoj, našiel zmysel života a už nepotrebuje hľadať inú, alternatívnu cestu spásy. Titul-nasledovník Krista je našim najkrajším pomenovaním. 

    3.,Počas svojho krátkeho života sa stretával sv. Ján Krstiteľ s predstaviteľmi viacerých stavov. Prichádzali k nemu ako kajúcnici, ktorí hľadajú odpoveď na otázku:čo máme robiť? Po ňom začal verejne účinkovať sám Ježiš. Kritizoval farizejov a zákonníkov t.j. miestne autority. Celkom logicky sa ho ľudia pýtali:čo máme teraz robiť? Čo máme robiť, keď nemáme oporu v tých, ktorí nás vedú? Otázka je nadčasová. Platí aj dnes. 

    Podľa evanjelia, by Ježiš odporúčal to, čomu sa hovorí:plnenie svojich povinností. Ale dodal by, že máme mať väčšiu vnútornú slobodu a väčší rozmer lásky. Kto sa učí takto zmýšľať a konať, len tak ľahko nezlyhá. Povedal by, že máme vkladať väčšiu dôveru do komunikácie s ním. Tam získavame potrebnú silu do všetkých zápasov. 

    V prípade ťažkých chorôb a diagnóz sa niekedy ponúkne ľuďom pokusná liečba. Neoverená, riskantná, ale často predstavujúca jediné riešenie. Ľudia do nej vkladajú svoje nádeje. Niekedy pokus vyjde, inokedy nie. 

    Božia terapia nie je pokus. Viera v Ježiša nie je improvizáciou ani riešením 50 na 50. Boží postup je overený, dostupný a plnohodnotný. Boh však necháva slobodu, nikoho nenúti, aby ho prijal. Niet nad život s Bohom. V Ňom sa snúbia všetky hodnoty a dannosti, ktoré niekedy márne očakávame od svojho okolia. Iba on môže dať nášmu srdcu patričný zápal. 

    Usporiadajme si svoj život tak, aby Boh na nás videl. Neschovávajme sa pred ním. A pre svoje okolie si zachovajme zásadu:"Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky... /Mt 5,16/. Boh sa bude cez nás zviditeľňovať. 

ČO SO SVÄTÝMI?

 

         Predstavme si situáciu, ktorá je nám viacerým dobre známa. V rodine zomrie otec alebo matka a zostanú po nej veci, napr. ošatenie. Keď išlo o veriaceho, zostanú po ňom napr. obrazy, knihy, sošky. V istej rodine si nechali bokom sošky a ktosi sa opýtal: „A čo so svätými?“

         Liturgia Cirkvi nám pripomína slávnosť Všetkých svätých. Niekto sa opýta: „A čo s nimi? Čo so svätými z čias minulých? Čo nám tento sviatok hovorí?

1.) Sviatok Všetkých svätých nám hovorí, že existuje cesta
do večnosti.

Tí, ktorí sú už vo večnosti, ju našli. Každý má svoju cestu, žiadna nie je identická, aj keď môže byť podobná.

         Mladí ľudia sa zaujímajú o rôzne hudobné skupiny. Mnohé sa skôr či neskôr rozpadli. Dôvod? Napríklad málo miesta a pretlak osobností, pričom každá z nich chce preraziť a získať slávu.

         Každý, kto hľadá Boha, stáva sa osobnosťou. Na svojej ceste sa túži o niekoho oprieť. Aj ten, kto poslúž ako opora, stáva sa osobnosťou. Každý, kto chce preraziť na ceste slávy a udržať si ju naveky, stáva sa osobnosťou, ktorá je hodná nasledovania. Pozemská sláva sa pred našimi očami mení na trosky, rozdáva sa, ale pravé osobnosti túžia po takej sláve, ktorá sa nemení a zostáva naveky.

2.) Slovenčina pozná výraz „byť pri niečom“ alebo „byť
pri niekom“.

Napríklad „niekto je pri sile, pri rozume, pri sebe, pri zdroji,
pri koryte, pri moci, atď. ...“ Ide väčšinou o situácie, keď sa niekomu darí alebo jeho život predstavuje určitú úroveň a spokojnosť.  Sviatok Všetkých svätých nám zdôrazňuje myšlienku, podľa ktorej sa
do večnosti dostáva ten, kto sa v živote držal „pri Bohu“.

         V živote je o. i. dôležité, aby sme sa držali určitej línie, ktorá nás vedie neomylne za dobrým cieľom, napríklad pri písaní akademických prác sa študent opiera o diela určitých renomovaných autorov. Tí, ktorí prácu posudzujú, sa vyjadrujú, či sa tejto určenej línie držal
až do samého záveru. My sa máme držať Božej línie a neodkláňať sa tendenčne od nej. Mnohí plní radosti sú dnes vďační za to, že ich Boh vrátil na tú správnu cestu, keď sa rozbehli iným smerom. Ak sme s Bohom svoju cestu začali, tak ju aj naplňme „s očami upretými
na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery.“ (Hebr 12, 2)

3.) Pre Božie kráľovstvo je určený aj ten, kto si prizná status pútnika.

V niektorých zahraničných filmoch vidíme, že človek,
ktorý navštívi istú inštitúciu vo veci vybavovania osobných záležitostí, má na šatách visačku s nápisom: Návštevník. Po vybavení svojich záležitostí visačku odovzdá na vrátnici inštitúcie.

         Adept Božieho kráľovstva musí uveriť, že je na zemi pútnikom. Nesmie sa nechať zlomiť ilúziou, že tento pozemský svet je vrcholom toho, čo Boh dokáže. Má mať na mysli slová Ježiša Krista, ktoré adresoval Natanaelovi: „Veríš preto, že som ti povedal: „Videl som ťa pod figovníkom? Uvidíš väčšie veci ako toto.“ (Jn 1, 47 – 51) Pútnik dúfa vo vždy väčšie a väčšie veci ako sú tie, ktoré sa mu aktuálne mihajú pred očami. Nikdy a nikde sa nepristaví príliš dlho,
aby nestratil z uhla pohľadu realitu, ktorú Boh ešte skrýva. Ňou
ale vnadí tých, ktorí chcú prežívať večne Boží ideál domova,
ktorý chce naplniť každého človeka dobrej vôle.

         Čo so svätými? Sú hodní nasledovania, sú našimi radcami a orodovníkmi. Nepodceňujme ich miesto pri Pánovi vo večnosti. Ich život sa Bohu páčil, lebo veľmi túžili po nebeskom pokoji. Nechceli ho len pre seba, ale chcú ho vyprosiť aj pre nás, ktorí sa k nim s dôverou utiekame.

Naplno!

 

 

            V živote sa občas zmietame medzi dvomi extrémami. V tom prvom platí, že niečo nerobíme naplno. Napr. v športe sú niektorí kritizovaní za to, že nedávajú do hry všetko, že „nejdú naplno“. Iný extrém spočíva napr. v hluku.  Rodič vojde do študentskej izby a napomenie svoju ratolesť slovami: „Musíš mať tú hudbu naplno? Prosím, stíš ju!“

            Evanjelium nám pripomína, že Boha treba milovať naplno: „...celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou.“ (Mt 22, 34 – 40) Občas s obdivom prídeme k niekomu a povieme: „Ako môžeš milovať naplno? To ani na chvíľu neznížiš intenzitu svojej lásky?“ Je vôbec možné prekonávať a posúvať hranicu lásky dopredu? Istý recept nám zanechal sv. Pavol, keď písal Solúnčanom (1Sol 1, 5 – 10). On nás vedie etapovito.

 

1.)  Niektorí o nás rozprávajú že „sme k vám prišli“.

Boha treba privolávať do nášho života (Príď k nám, príď k nám, Duchu Svätý...) Počas Ježišovho života ho mnohí k sebe pozývali (Lazárova rodina, svadba v Káne Galilejskej, farizeji).

            Prednedávnom sa na východnom Slovensku triasla zem. Mnohí to pocítili aj tu. Viacerí obyvatelia museli volať odborníka, statika, aby posúdil, či môžu v takejto rozvibrovanej budove bývať. Mal skúmať, či sa život v dome s trhlinami neskončí tragédiou.

            Ježiša pozývame k sebe aj preto, aby skúmal náš život, či nie je plný trhlín alebo či nie je príliš rozkolísaný, či hodnoty, ktorými zastrešujeme svoj život, sú skutočnými hodnotami. Či sa nám takto postavený život nezrúti na hlavu a nespôsobí zmätok v duši na ceste do večnosti. On jediný dokáže posúdiť stav nášho života tak, aby nielen varoval pred škodami, ale aj našiel riešenie.

2.)  Sv. Pavol chváli Solúnčanov takto: „...vy ste vo veľkom súžení s radosťou Ducha Svätého prijímali slovo.“

Pavol chváli obyvateľov Solúna za to, že ho prijali a zároveň prijali aj drahocenné slovo spásy.

            V komunikácii medzi ľuďmi sa objavuje výraz: „Dávam ti slovo!“ Je to niečo na spôsob prísahy. Niekto chce potvrdiť určitú vec tým, že „dáva slovo“. To najcennejšie, čo má. Vieme veľmi dobre, že na slovo niektorých ľudí sa nedá spoľahnúť. No iní urobia maximum preto, aby splnili, čo sľúbili.

            Boh urobil niečo podobné. Povedal ľuďom: „Dávam vám svoje Slovo.“ A poslal svojho Syna, lebo on je tým Slovom, ktoré chce spasiť všetkých ľudí. Sv. Jakub nám odkazuje, akým spôsobom ho máme prijať. Píše: „Preto odložte všetku nečistotu a akúkoľvek zlobu a v tichosti prijmite zasiate slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše.“ (Jak 1, 21)

            Naša skúsenosť hovorí, že nedokážeme vždy prijať určité veci v živote. Napríklad iný vývoj udalostí, ako sme očakávali alebo slovo, ktoré napomína, podrobuje kritike, usmerňuje. Navonok sa zdá, že sme všetko prijali, ale vo vo vnútri môže prebiehať zápas, ktorý človekom zalomcuje a preverí jeho čnosti. Po takomto zápase nám Boh môže povedať: „Dávam ti slovo. Mlčal si, zatínal zuby až doteraz. No teraz prehovor. Dávam ti slovo, aby si svedčil o účinku môjho rozhodnutia.“ On chce, aby sme svedčili o tom, ako prebiehal náš vnútorný zápas s Božím slovom a ako sme sa nakoniec rozhodli. Prijatie Pánovho slova má vždy požehnaný účinok, ak mu umožníme, aby v nás tvoril, staval a ukázal cestu.

 

 

 

 

3.)  Sv. Pavol vysoko hodnotí pôsobenie svojho apoštolátu u Solúnčanov,

keď vydáva svedectvo: „...ako ste sa od modiel obrátili k Bohu, aby ste slúžili Bohu živému a pravému...“

            Človek na nejakú neprajnosť a zlobu reaguje tak, že sa odvráti. Môže odvrátiť oči, môže odvrátiť tvár alebo aj celé telo. Ani to však nemusí stačiť. Od zla sa treba odvrátiť a dištancovať aj dušou.

            Raz ktosi pochválil významného rodáka tak, že povedal: „Zostal telom i dušou našim obyvateľom.“ Ak hovoríme, že túžime po večnosti, musíme to potvrdiť telom i dušou a od hriechu sa celý odvrátiť bez toho, že by sme poškuľovali po lákadlách a pokušeniach doby. Rozhodné odvrátenie sa od hriechu prináša pokoj, vnútornú silu a účinnejšiu komunikáciou s Bohom.

 

 

            Svet nám hovorí, aby sme ho užívali naplno. A keď sa nám bude chamtivosť a pôžitkárstvo míňať, svet znova všetko doplní. Trvá to dovtedy, kým nezbadáme, že sme oklamaní.

            Boh nám hovorí, aby sme žili vieru v neho naplno. A keď s nám bude míňať odvaha a sila, on nás posilní, aby sme sa nezlomili. Keď sa na nejaký čas od neho odvrátime, on nás vylieči a privedie späť. Viera sa dá žiť naplno iba vtedy, keď je v nás láska. V láske je všetko, čo nám pomáha napredovať.

Misie

 

         Z bežného slovníka súčasného človeka poznáme výraz: misia, misie. Vojaci zvyknú hovoriť, že idú na misiu, t. j. idú tam, kde sa bojuje. Ak človeka čaká nejaká náročnejšia a dlhodobejšia úloha v živote, nie raz konštatuje, že je to jeho misia. V konečnom dôsledku nezabúdajme, že jednou z najdôležitejších úloh Cirkvi sú misie,
t. j. ohlasovanie evanjelia vo svete.

         Cirkev sa aj v liturgii venuje tejto téme. Jednu nedeľu v roku zasvätí sláveniu, ktoré má veriacim pripomenúť ich misijné poslanie. Na mieste je tu otázka: Kde sa vytvára priestor na misijnú prax?

1.)Misie vo svete

Do misií odchádzajú ľudia, ktorí sú na to primerane pripravení, a to teoreticky i prakticky. Musia zvládnuť miestny jazyk, zoznámiť sa s cudzou kultúrou, snažiť sa porozumieť danej mentalite, atď.  Ale to najdôležitejšie spočíva v tom, že musia mať srdce, ktoré horí za Krista a jeho evanjelium. S týmto planúcim srdcom ako s najkrajšou predispozíciou potom odchádzajú pôsobiť aj do oblastí, ktoré sú rizikové.

Pred niekoľkými dňami vstupovali v televíznych správach RTVS ľudia, ktorí sa venujú ľuďom, ktorí sa stali obeťami obchodovania. Obchodovanie s ľuďmi je stále prekvitajúcim biznisom. Predstavili aj logo kampane – kovový odznak v tvare modrého srdca. Vysvetlili to tak, že modrá, studená farba o. i. pripomína aj ľudskú bezcitnosť, ktorá sa naplno prejaví pri obchodovaní s ľudským materiálom.

         Ľudia s tzv. modrým srdcom v misiách neuspejú – necitlivosť a bezcitnosť nie sú atribúty vhodné na dôstojný život a už vôbec nie pre misie – hoci niekedy sme svedkami zázraku, ktorý spočíva v tom, že niekedy sa pobytom v misiách pohne srdce človeka. Z necitlivého srdca sa vytvorí srdce planúce, ktoré chce slúžiť a obetovať sa vo veci evanjelia. Z necitlivého, modrého, sa zrodí srdce prekrvené Božou milosťou.

2.)Misie v najbližšom okolí

Ide o miesta, kde bývame, pracujeme a vôbec, komunikujeme s okolím. Pre mnohých z nás je to najbližšia misia. V rámci tejto misie sa stretávame s ľuďmi, ktorí sú zlomení. Je veľa ľudí poznačených utrpením svojím i utrpením všeobecne. Sú zlomení, lebo sa im nevyplnili túžby alebo sú poznačení mnohorakými zlyhaniami. Predmetom našej misie môžu byť aj oni – zlomení na duchu či vo viere. Tieto fatálne zlomy sa dajú vyliečiť iba prispením milosti nebeského Lekára, Ježiša Krista.

         Presviedča nás o tom sv. Ján takto: „Kto zachováva jeho (Božie) prikázania, ostáva v Bohu a Boh v ňom.“ (1 Jn 3, 23 – 24). Ten, v kom sa nachádza Boh, nezlomí svoje vnútro tak, aby stratil zmysel života. Práve naopak. Získa ho a udrží pre potreby Božieho kráľovstva.

         V praxi života sa stretávame aj s ľuďmi, ktorí to majú „nahnuté“. Väčšinou tým myslíme fakt, že sú blízko určitého nebezpečenstva. Mnohí to majú nahnuté vo viere. Dnes sú mnohí na polceste medzi vierou a jej zánikom. Stáva sa, že dobré svedectvo života im pomôže, aby sa narovnali. Niekedy stačí impulz zo strany niekoho, kto
ako „misionár“ hovorí a koná v zastúpení Krista.

         Pekné vyjadrenie na túto tému sa nachádza u proroka Zachariáša: „Toto hovorí Pán zástupov: V tých dňoch desať ľudí                    zo všetkých národov, rozličných jazykov chytí judejského muža za okraj rúcha a povie: „Pôjdeme za vami, lebo sme počuli, že s vami je Boh.“ (Zach 8, 20 – 23)

         Ide o veľké vyznačenie pre človeka, o ktorom sa vie, že je s ním Boh. Misie potrebujú najmä takých, ktorí sa usilujú byť blízko Boha.

3.)Misie v rodine

Dnes je už, žiaľ, samozrejmosťou, že rodina nie je jednoliata
vo viere. Často verí iba menšina, niekedy iba jeden. Niekedy je iba malé dieťa tým misionárom, ktoré uverilo. Niekedy iba ten, kto sa priženil, či privydal do neveriacich pomerov.

         Dnes sa vysoko cenia ľudia, ktorí niečo „rozbehli“, t. j. zaslúžili sa o rozprúdenie dobrého diela. Hodnotovo nezaostávajú ani tí,
ktorí zasievajú dobré veci. Zrnká ich obiet nie sú hneď viditeľné,
ale v pokore čakajú v pôde na svoju chvíľu. Rodiny strácajú vieru,
ale Boh môže niekedy vzbudiť niekoho, kto ako misionár zasadí zrno viery, a tým založí vieru v rodine. Naše rodiny sa stávajú misijným územím, ktoré čakajú na svoju úrodu.

 

         Boh nám dnes chce povedať, že viera nie je to, čo si myslíme alebo žijeme. Viera vôbec nie je samozrejmosťou – ona je Božím darom, a ten ju získava, kto o ňu prosí a obetuje sa.