Ježiš vždy prekvapí

Už dlhšie obdobie sledujeme v televízii reklamu, ktorá má titul: Slovensko prekvapí. Hlavnou myšlienkou je to, aby sme kladne reagovali najmä na prírodnú krásu našej krajiny a  /znova/objavili miesta, ktoré sa oplatí navštíviť. 

Skúsme túto myšlienku parafrazovať a aplikovať na Pána Ježiša, lebo on zvykol prekvapiť, ako o tom svedčí evanjelium. Pekný príklad nám ponúka návšteva Ježiša zmŕtvychvstalého v spoločenstve zhromaždených apoštolov /Jn 20, 19-23/. Čo je v tejto udalosti prekvapujúce? 

1., Učeníci sa so strachu pred Židmi zamkli a tŕpli čo bude ďalej. V tom vošiel Ježiš. Mnohých prekvapilo, že vošiel aj napriek tomu, že dvere boli zamknuté. Viac si treba všímať, že svojou prítomnosťou zbavil učeníkov strachu. Po jeho návšteve a zoslaní Ducha sa stali inými ľuďmi. Stali sa z nich osobnosti, ktoré už nepoznajú strach a sú pripravení ohlasovať verejne evanjelium. 

Keď majú ľudia z niečoho strach alebo obavy, vytvárajú spoločenstvo, chcú byť čo najviac spolu. Stáva sa to aj vtedy, keď niekoho vyprevádzajú na večnosť. Sú si vedomí, že sa na tomto svete s ním nestretnú a nie je im ľahostajné, čo bude s tým, ktorý odišiel na večnosť. Je užitočné, aby sme vtedy nezamkli dvere pred Pánom, lebo on chce vojsť, utešiť nás a priam apoštolsky nás pozdraviť: Pokoj vám!. Fyzická smrť je nevyhnutná, ale Boh nás uisťuje, že všetko je v jeho réžii a že mu máme dôverovať, lebo pripravuje večnosť pre každého, kto sa usiloval žiť spravodlivo.

2.,Ďalší dôvod Ježišovho prekvapivého správania spočíva v tom, že sa zjavil svojim najbližším, ale neukázal sa tým, ktorí ho odsúdili a mučili. Nezjavil sa, aby im povedal:Aha, tu som!. Navštívil tých, ktorí budú v jeho diele pokračovať a všetci neprajníci uvidia, že dielo evanjelia sa neskutočne vzmáha. 

On nás navštevuje aj v smútkoch a krížoch života, aby nám naznačil, že s nami počíta  s tým, že svojim postojom v náročných situáciách budeme ohlasovať evanjelium. Veľkosť našej viery sa ukazuje aj vtedy, keď treba znášať bôľ a všetky protivenstvá, ktoré do života prídu a navštívia nás. Máme tak ukázať, že sa odovzdávame do jeho rúk dôverujúc jeho prozreteľnosti. Ježiš nám zanecháva takmer identický odkaz, aký poskytol apoštolom, keď povedal: Posielam vás...Aj my môžeme prispieť k tej myšlienke, že sa evanjelium vzmáha a rastie.

3.,Ježiš niekoho prekvapí aj tým, že ukázal apoštolom rany-ruky a bok t.j. znaky svojho umučenia. Niektorých prekvapí, že ich neschoval. Naopak, chcel ukázať, aká je cena nášho vykúpenia. 

My, ľudia sa snažíme schovávať stopy po ranách, ktoré nám uštedril život. Svoje bolesti schovávame vo svojej duši hlboko. Môžu to byť aj bolesti súvisiace so stratou blízkeho človeka. Ježiš nám chce povedať, aby sme ich nasilu neschovávali a volá nás k sebe /Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení a ja vás posilním.../. Najlepší spôsob ako liečiť  životné zranenia spočíva v otvorení sa Kristovi. Nie v uzatvorení sa do seba, ale v odhodlaní zveriť svoje ťažkosti posvätnej prítomnosti Krista. 

Ježišovi učeníci boli pred jeho príchodom akoby väzňami, lebo nevedeli aká bude budúcnosť. Po jeho návšteve sa všetko zmenilo. Stali sa z nich slobodní a odvážni ľudia. On vždy prekvapí, lebo tam, kde je smútok a beznádej, on prináša pokoj a nádej. Poskytnime  Kristovi viac možností, aby v nás pôsobil. Jeho pôsobenie  v nás bude nielen prekvapivé, ale hlavne užitočné z hľadiska večného živita.

PRIAMY PRENOS

 

          V bežnej praxi života sa stretávame s výrazom: prenos. Týka sa napríklad vysielania v televízii. Môže ísť o priamy prenos z určitého podujatia: športového, kultúrneho alebo náboženského. Určitý prenos zažívame aj vtedy, keď sa mysľou prenesieme tam, kde fyzicky nie sme prítomní, ale v duchu navštívime napr. rodný kraj alebo také miesta, kde sme zažili pokoj a radosť.

          Koľkokrát nám aj pri homílii kňaz pripomenie, aby sme sa v duchu premiestnili. Napríklad na Kalváriu alebo do Jeruzalema či Betlehema. Tzn. tam, kde žil a účinkoval sám Ježiš.

          V liturgii sv. omše môžeme objaviť myšlienku, podľa ktorej nás Boží Duch „prenáša zo smrti do života a z biedy do blaženosti.“ Duch Svätý má túto úžasnú silu, ktorú chce využiť na naše duchovné dobro. Určite ide o priamy prenos, no nie tak, ako si myslíme, že sa to udeje v sekunde. Ide o proces, ktorý má svoje zákonitosti. Ktoré sú to?

 

1.)   Začína objavením niečoho, čo sa nachádza na druhom brehu. Objavíme tzv. druhý breh života.

Objavíme život s Kristom, ktorý bude hodnotnejší, bohatší, radostnejší a hlavne život s nádejou na Božie kráľovstvo. Objaviť Krista a krásu i dôstojnosť života s ním znamená objaviť povestný druhý breh. Ten, kto ho neobjavil, má vieru, ktorá je statická, neutrálna, chýba jej dynamika. Prejavom zdravia našej viery je to, že pátrame a hľadáme takú atmosféru, ktorá nás bude napĺňať, ktorá nás nevyhladuje, ale naopak, ponúkne pastvu pre dušu, a nielen pre oči.

 

 

 

2.)            Ten, kto objavil „druhý breh života“, hľadá spôsob a prostriedky, ako sa tam dostať a preskúmať ho.

Na danú situáciu je priliehavá otázky: „Ako sa tam dostanem?“ Možno ti pomôže služba Cirkvi, ktorá ti v Božom slove ukáže cestu, ako na to. Možno zažiješ prajnosť zo strany tých, ktorí už ten breh dobyli a podelia sa s tebou o svoje skúsenosti a zároveň ti poradia. Možno ti Boží Duch vnukne v modlitbe, čo máš urobiť, aby si postupnými krokmi získal sebadôveru a nenechal sa znechutiť vlastnými zlyhaniami na ceste k lepšiemu životu. Boh mlčať nebude, ale ti bude vysielať z druhého brehu signály a povzbudenia, aby si nestratil vytrvalosť a dôveru.

 

3.)      Ak objavíš povestný druhý breh – život s Kristom, postaraj sa o to, aby si už oň neprišiel.

Nech Kristus zostane pre teba trvalou hodnotou. Neopúšťaj tak ľahko to, čo si s pomocou Božieho Ducha nadobudol. Vždy, keď sa niekto stratí alebo zablúdi a zavolá telefonicky o pomoc a radu, povedia mu: „Zostaň tam, kde si, aby sme ťa našli.“ Vždy, keď človek objaví Boha, počuje vnútorný hlas: „Zostaň tam, kde si, lebo Boh si ťa našiel a ty si našiel Boha.“ Na základe tvojho postoja môžu druhý breh objaviť aj iní. Budú pokušenia, aby si sa vrátil alebo hľadal s nepokojnou dušou niečo iné. V tom prípade treba zopakovať výrok Ježišových učeníkov: „Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života.“ (Jn 6, 68)

Tento prenos, ktorý režíruje Duch Svätý, je neomylný. Možno nie je až taký priamy, ako by sme chceli (často je kľukatý), ale môžeme mu bezvýhradne dôverovať, lebo je spoľahlivý. Nikto nedokáže viesť dušu ako Ten, ktorý je posielaný Otcom i Synom. On nás vždy posiela v ústrety životu a bez neho by sme ani skutočný život neobjavili.

Naliehavý prípad

Mnohí ľudia z titulu svojej profesie vedia čo to znamená, keď sa povie, že ide o naliehavý prípad. Ide o niečo, čo je aktuálne, náročné a súrne. Odklad takejto situácie by mohol spôsobiť určité škody. Materiálne, ale aj iné. 

Evanjelium nám pripomína dynamický dialóg medzi Ježišom a Petrom /Jn 21,15-19/. Z tejto dynamiky vyplýva, že ide o naliehavý prípad. Pán pripravuje apoštola na to, že raz zaujme  miesto ako viditeľná hlava spoločenstva, ktoré uverilo v Krista ako v Mesiáša. Nečudujme sa intenzite otázok typu-máš ma rád? Ježiš na Petra nalieha, aby vyznal svoj k vzťah k nemu a aby toto vyznanie znieslo najnáročnejšie kritéria. Prečo je to také dôležité, aby ten, kto nasleduje Pána mal silnú vieru?

1.,Ten, kto uveril, má mať s Pánom osobný vzťah, nie  iba neutrálny. S neutralitou sa stretávame skoro na všetkých úrovniach spoločenského života, ale v oblasti viery je neprijateľná. Možno táto otázka bude dôležitá pri vstupe do večnosti pre každého z nás. Ježiš sa nás bude pýtať ako veľmi sme ho milovali na tomto svete...To, čo je osobnejšie je zároveň dôvernejšie, citlivejšie, hlbšie a také, ktoré poznačí život človeka do hĺbky. Láska ku Kristovi sa potom zračí zo  skutkov, ktoré môžu podať dobrú vizitku o našom spoločenstve s Ježišom. Milovať jeho nadovšetko má byť ambíciou všetkých, ktorí uverili. 

2.,Ježiš nalieha na Petra preto, aby ho presvedčil, že iba s ním, s jeho milosťou, zdolá príkoria pozemského života. Všetky zápasy viery sa zdolávajú na princípe lásky k Bohu. Je to paradoxné, lebo všetky mocenské zápasy  vo svete majú v sebe o.i. aj akcent nenávisti. Ale ten, kto bojuje o dobré veci v duchu evanjelia, má mať v duši usadenú takú lásku, ktorá vychádza od Boha. S nenávisťou v duši nemôžeme bojovať o lepší svet. Ukázal to sám Ježiš, keď bol ukrižovaný na Kalvárii. Nenávidieť máme hriech, takže láska ho potom vytláča preč z nášho zmýšľania a konania. Preto sa Ježiš domáha čistej lásky zo strany apoštola Petra a povzbudzuje aj nás, aby sme sa k jeho svedectvu lásky priblížili.

3.,Iba ten, kto miluje evanjeliovou láskou dokáže Ježiša nasledovať. Aj toto zohráva dôležitú úlohu pri bráne večnosti.  Bol on pre nás takým vzorom, že sme ho nasledovali?  Nie nadarmo potom Ježiš Petra povzbudzuje slovami: Poď, za mnou! Iba ten, kto oplýva Kristovou láskou vie, že ho Pán volá. Najprv vo sviatosti krstu, potom napr. pri povolaní ku kňazstu alebo manželstvu, ale aj pri všetkých náročných rozhodnutiach . Všade tam je prítomný Boh, ktorý sa pýta, či ho milujeme, či mu dôverujeme a či ho chceme nasledovať...Výsledkom  lásky k Bohu je naše úsilie nasledovať Krista a nasledovanie Krista je možné iba na základe tej lásky, ktorú sa učíme osvojovať si z evanjelia.

 Ide významnú a povzbudivú udalosť, ak sme v živote poznali človeka, ktorému by sme mohli napísať na epitaf myšlienku tohto znenia: Miloval Boha a ľudí a snažil sa nasledovať Krista.  V tejto jedinej vete je zahrnutý zmysel celého životného snaženia. Nech je on našim cieľom tu na zemi i vo večnosti.

Otvorené nebo

Niektorí ľudia, ktorí si kúpili nový dom alebo byt oceňujú na ňom najmä výhľad. Vždy, keď niekto príde k nim na návštevu , pochvália sa týmto výhľadom na okolie. 

V Skutkoch apoštolov čítame o prvomučeníkovi Štefanovi/ Sk 7,55-60/. Ten, tesne pred svojou smrťou zvolal pred svojimi mučiteľmi:"Vidím otvorené nebo..." My tento jeho "výhľad" oceňujeme a obdivujeme. Tento uhol pohľadu je unikátny. Tu nejde iba o fyzický pohľad, ale o nastavenie viery a srdca. Na živote niektorých ľudí sledujeme to, že konajú a žijú tak, akoby už teraz videli otvorené nebo. Máme aj my, bežní ľudia, takéto možnosti?

1.,V slovníku dnešného človeka sa často objavuje slovo-sieť. V akom význame? Ak sa niekomu darí a prosperuje vo svojom podnikaní, môže vlastniť celú sieť zdrojov, ktoré mu prinášajú zisky. Naopak, keď sa niekomu v živote nedarí a má veľké existenčné problémy, majú mu pomáhať sociálne  záchytné siete , ktoré mu ponúkajú dávky na prežitie. Štát má za úlohu takéto možnosti vytvoriť. A nezabúdajme na siete, prostredníctvom ktorých dnes komunikujeme.

Či sa niekomu darí alebo nie, Boh má pre každého pripravené siete pomoci a povzbudenia. Sú to siete Božieho slova a eucharistie. Z Ježišovho poverenia ich Cirkev rozprestiera všade tam, kde pôsobí. Od čias Ježiša až do dnes, pripravuje pokrm Božieho slova a Tela, aby pomáhala ľuďom k spáse. Ak tieto prvky registrujeme a využívame ich, potom aj o nás platí, že vidíme otvorené nebo na Božie dary a milosti, ktoré sú pre veriaceho človeka nenahraditeľné.

2.,Obeta. Všade vo svete je veľa zla. Aj to najhoršie zlo a tým je vojna. Ale vidíme aj ušľachtilé príklady ľudskosti a obety. Denne sa môžeme stretnúť s dobrotou ľudského srdca v malej alebo väčšej miere. Je to dielo, ktoré nazývame obeta. 

Ak toto ľudia konajú, napodobňujú Krista, ktorý jediný zmysel svojho verejného účinkovania vložil práve do tohto pojmu. Jeho obeta vyvrcholila na Kalvárii, keď sa obetoval za naše vykúpenie. 

Svojou obetou, či už je veľká alebo menšia, sa pripodobňujeme Kristovi/ neprišiel som, aby ma obsluhovali, ale preto, aby som slúžil/. Nájsť zmysel života v obetavosti, je jeden z vrcholov pozemského života. Ten, kto sa na takéto dielo podujíma, otvára nebo nielen pre seba, ale aj pre iných, na spôsob sv. Štefana. Koľkí ľudia otvorili nebo nám a koľkým ho môžeme otvoriť my?! Keď vidíme okolo seba akúkoľvek biedu, môžeme konať a zmierňovať ju, či už biedu materiálnu alebo duchovnú. 

Boh skrze nás otvára nebo pre iných. Ak niekto koná dobro, robí tak preto, aby ľudia videli, že on nás nenecháva bez pomoci ale dáva nám milosti svojej pokladnice. Platí teda, že nebo je stále otvorené preto, aby rozdávalo ale aj preto, aby prijímalo tých, ktorí ho iným otvárali za pozemského života.

JEDNOTA

 

        Pre život človeka má jednota veľký význam. Všetci,
ktorí žijú v určitom spoločenstve, to môžu potvrdiť. Existuje jednota z vypočítavosti, ktorá sleduje určitý benefit (materiálny), ale nemá hĺbku ani presvedčenie. Existuje aj jednota z donútenia. Násilie nikdy nedocieli stav slobodnej a presvedčenej jednoty. Ideálom  zostáva jednota sŕdc, ktorá je spontánna a je založená na hodnotách.

        Ježišovi veľmi záleží na jednote Božieho ľudu. Prihovára sa Otcovi a prosí, „aby všetci boli jedno.“ A to nie hocijako, ale tak, ako Otec v ňom a on v Otcovi. (Jn 17, 20 – 26). Popri tejto, najdokonalejšej forme, pekný príklad vidíme vo sv. Štefanovi. Je mimoriadne aktuálny najmä dnes (Sk 7, 55 – 60).

1.)         Štefan uprene hľadel na nebo, kľakol si a modlil sa.

Štefan uprene hľadel na nebo. Je to kontrast s našimi pohľadmi, ktoré sú často blúdiace, nervózne a hlavne prázdne. Zahľadieť sa na nebo a jeho hodnoty predpokladá najprv úkon vôle a ochotu zotrvať pri Bohu za každých okolností. Nesmieme byť vyrušení nijakým lákavým podnetom, lebo náš pohľad na Boha je vrcholom dňa.

        Štefan si kľakol a akoby adoroval živého Krista, ktorý sa mu na nebi zjavil. Pred Bohom kľakáme vtedy, keď si uvedomíme, že nás presahuje svojou nekonečnou mocou a múdrosťou,
ale aj preto, lebo on predstavuje tajomstvo, ktoré sa nám definitívne otvorí až vo večnosti. Touto aktivitou naša viera dostane hĺbku a zdvihne náš život k hodnotnejšiemu významu.

        Štefan sa modlil. Toto robí človek vtedy, keď sa chce dostať do Božej priazne a komunikovať. Nie iba jednorazovo, ale túži po tom, aby sa komunikácia s Bohom stala trvalou súčasťou jeho života. A to aj napriek tomu, že on je pre nás veľkým tajomstvom. Komunikácia s Bohom nás robí silnejšími a istejšími v každodennom živote. Ten, kto si pred tajomstvom kľakne vo viere, tajomstvo sa skloní k nemu a otvorí svoje pokladnice.

        Ide o ponuku, ktorú dostávame od sv. Štefana, mučeníka. Na báze jeho svedectva sa môžeme zjednocovať s úkonmi jeho požehnaného života. Lenže Štefan nekonal takto iba
pred smrťou. Išlo o konanie, ktoré mu dávalo zmysel neustále a bez neho by nedokázal žiť.

2.)         Na Štefanovi sa vyzúrilo celé besniace zlo.

Tí, ktorí ho kameňovali, robili tak s brutálnou zúrivosťou. Paradoxné je to, že boli presvedčení o správnosti svojho konania. Napriek tomu sa mučeník ešte angažoval vo veci ich spásy, lebo prosil Boha, aby im túto zlobu nezapočítal.

        Je chvályhodné prosiť za tých, ktorí ubližujú iným. Je ľahšie prosiť za tých, ktorí ubližujú iným, nie nám. Je záslužnejšie modliť sa za tých, ktorých kamene cítime na vlastnej koži. V bežnom chápaní života si kameň žiada odvetu (oko za oko). V poriadku spásy si kameň žiada odpustenie. Majme odvahu sa aj v tomto zjednocovať – v odpúšťaní a v prosbe, aby sa otvorené nebo ukázalo aj páchateľom zla. Diabla odzbrojíme najmä vtedy, ak odmietneme pomstu a zachováme si čistý štít života.

3.)         Štefan ponúkol svoj život ako zmiernu obetu.

Pane, prijmi môjho ducha! Niekedy nás prekvapí nečakaná návšteva. Povieme: „Ani neviem, či mám niečo na ponúknutie.“ Návšteva povie: „Nič si neprosím, iba sa 10 minút spolu porozprávať a posedieť si.“

        Istá mládežnícka pieseň obsahuje tieto slová: „Mám prázdne ruky, Pane...“ Akoby chcel textár povedať, že nemá Pánovi ani čo ponúknuť. Ale Boh odpovie: „Daj mi denne aspoň 10 minút. Poseď si pri mne a porozprávame sa.“ To je méta, ktorá nie je nerealizovateľná ani pri dnešnom uštvanom tempe života. Tento prvok zjednocovania sa nemá pevné miesto v našom prostredí. Rodina, farnosť by mali byť miestom tejto formy jednoty. Boh veľa nežiada. Ponúknime mu niečo zo svojich drahocenností – svoj čas. Ten si vydobyme na úkor prázdnych činností, do ktorých sa bezmyšlienkovito ponárame.

        Na jednote s Bohom a s blížnymi treba pracovať neustále. Jednota nie je zlatá medaila vo vitríne, ktorá znamená aký si bol dobrý kedysi... V jednote musíš byť dobrý neustále, a to bez nároku na medailu. Ak prestaneš na jednote pracovať, tvoj život sa začne potápať. Je v tvojom záujme, aby si denne obnovoval to, o čo prosí sám Ježiš v modlitbe k svojmu Otcovi: „Aby všetci boli jedno.“

Čo ďalej?

Väčšina ľudí má ambíciu zaoberať sa svojou budúcnosťou. Existujú jednotlivci, spoločenstvá i firmy, ktoré ponúkajú služby ako pomoc pri riešení budúcnosti. Nie všetky sú seriózne, preto si treba dávať pozor do akých rúk zveríme svoju budúcnosť. Týka sa to záležitostí finančných, ale aj ľudských a duchovných.

Ježišovi učeníci boli postavení pred takúto záležitosť. Ich milovaný učiteľ sa vzniesol do neba a ešte pred tým sa s nimi rozlúčil. Určite mali v duši niektoré otázky, a to aj napriek tomu, že dostali uistenie o tom, že dostanú "silu zhora". Tie otázky sú typicky ľudské a môžu sa dotýkať každého z nás. 

1.,Čo bude s nami? Azda aj táto otázka bola predmetom ich rozhovoru. Ježiš ich vyučil náuke evanjelia a teraz, čo s tým? Nebolo všetko zbytočné? Nebola to iba epizóda v ich živote, ktorá sa vytratí a na všetko sa zabudne? 

Život ukázal, že takéto obavy neboli opodstatnené. Evanjelium dalo ich životu nový zmysel. Božie slovo ich naplňovalo tak, že pocítili túžbu ísť a zvestovať svetu veľké Božie diela. 

Naša viera sa dostáva do správnej intenzity vtedy, keď máme chuť sa podeliť. A to nielen s dobrami materiálnymi, ale aj s duchovnými. Vtedy sa stávame apoštolmi svojej doby.

2.,Kto bude s nami? Ježiš ako najvyššia autorita odišiel. On, ktorý ich denne usmerňoval, napomínal i karhal, ale aj pochválil a povzbudzoval. Zrazu je jeho miesto prázdne. Kto teraz po ňom prevezme takúto  životne dôležitú úlohu? 

Musia pochopiť, že Pán ich bude ďalej sprevádzať, aj keď iným spôsobom-tajomným. Oni ho neuvidia, ale budú vnímaví na túto jeho tajomnú prítomnosť. A ešte jedna dôležitá vec. Majú pochopiť, že oni sa stali, z Ježišovho poverenia, teraz vodcami tých, ktorí túžia po spáse. Oni sa stanú učiteľmi, staršími bratmi , či otcami a to až po krajnosť života-po obetu svojho života.

 Naučme sa učiť od tých, ktorí sú pri nás. Napriek ľudskej slabosti nás môžu veľa naučiť. A možno o tom ani nevedia. Učme sa učiť iných, nie postojom chladného mentora, ale pozíciou vnímavého človeka, ktorý zmierňuje akúkoľvek ľudskú biedu.

3.,Budeme prijatí? Možno aj táto otázka rezonovala v mysliach apoštolov, keď si uvedomili, že ohlasovanie evanjelia viditeľným spôsobom je teraz na nich. Ježiš im ešte skôr naznačil, aby boli pripravení aj na odmietavé reakcie prostredia. Podstatné je to, že budú prijatí Pánom, ktorý im dôveruje.  Do výbavy dostanú primerané prostriedky a tak ich služba bude predmetom Božieho požehnania. Jednoducho povedané-je to Božie dielo. 

Ak sme Bohom prijatí, máme prijímať život ako službu Bohu a jeho kráľovstvu. Celý náš život je službou, ktorá končí až posledným výdychom. Ak si ľudia z nej vezmú aspoň niečo, čo ich život pozdvihne, bude to znak toho, že náš život nebol daromný a prázdny. Prijímajme od Pána čo najviac, aby sme mohli dávať a užitočne prežiť život.

SVET A MY

 

 

        Počas svojho života natrafíme na veci, javy, situácie, ktoré sa nám nepáčia. Vidíme v nich rôzne formy nespravodlivosti a nemorálnosti. Okomentujeme to slovami: „Mne sa to vôbec nepáči! Nechcem mať s tým nič spoločné! Dávam od toho ruky preč!“ Takto alebo podobne sa vyhraňujeme voči niečomu, čo podľa nás nespĺňa parametre slušnosti a zdravého správania sa.

        Ježiš sa vyhraňuje voči svetu slovami: „Ale ja vám nedávam, ako svet dáva.“ (Jn 14, 27). Vyhraňuje sa, ale nedáva od sveta ruky preč. On ho chce premieňať, lebo do sveta vstúpil diabol. On chce svet liečiť, obnovovať, oživovať. Aký je teda svet, čo môžeme o ňom povedať a ktoré výrazy s ním spojené sú nám dôverne známe?

1.) Hovoriť do sveta. Ísť do sveta.

Hovoriť do sveta znamená hovoriť ľahkovážne, bez úsudku, bez vážnosti. O niektorých ľuďoch sa hovorí, že ich slová nemôžeme brať veľmi vážne, lebo sa nezakladajú na pravde a serióznosti. Ísť do sveta môže znamenať aj pozitívnu vec. Lebo tam sa môžeš naučiť veľa dobrého, vymeniť si skúsenosti, môžeš porovnávať a vyhodnocovať. Ten, kto ide do sveta a zachová si charakter, získa prehľad o veciach a nadhľad nad nimi.

        Teraz tieto dva termíny spojme a vyslovme jednu myšlienku. Znela by takto: „Choď do sveta a hovor mu, prihováraj sa mu!“ Ježiš to tak urobil. Poslal apoštolov do sveta, aby hlásali evanjelium. Takto postupuje s učeníkmi každej doby. Ani my nie sme výnimkou. Svet potrebuje pravidelne počuť slovo spásy.

2.) Svetová úroveň. Svetský duch.

Nedávno priniesla televízia správu o tom, ako mladý Slovák – stredoškolák – vyhral medzinárodnú súťaž. Jeho projekt prevýšil projekty študentov z celého sveta. On už teraz dosiahol svetovú úroveň, lebo sa úspešne meral s tými najlepšími vo svete.

        Keď sa my, veriaci, zúčastníme nejakého podujatia, nie raz konštatujeme, že tam vládol svetský duch. Úroveň toho – ktorého podujatia bola príliš svetská. Čakali sme viac. Očakávali sme nejakú myšlienku, niečo, čo by nás oslovilo a naplnilo. Svetská úroveň sa nám máli, čakali sme viac. Svetová úroveň a svetský duch, to je kombinácia, ktorá sa nám nepozdáva. Ideálom je svetová úroveň po stránke odbornej a zároveň Ježišov duch, po stránke vzťahov a života. Toto očakávame od ľudí, ale aj od seba – čo najvyššiu úroveň služby a Pánov duch, ktorý svedčí aj o morálnej úrovni osobného života.

3.) Svetobežník. Odchod z tohto sveta.

Prvý výraz podáva charakteristiku človeka, ktorý je málo doma. Ba vlastne nemá ani trvalý domov. Je stále na cestách, má nepokojného ducha, je nespokojný, ba až nešťastný, ak by sa mal dlho zdržiavať na jednom mieste. Kedysi by ho nazvali tulákom, teraz je to svetobežník. Je to človek, ktorý je stále v pohybe a nemieni nikde dlhodobo zapustiť korene. Všetci bežíme v ústrety inému svetu. Napomáha tomu pribúdajúci vek a choroby či neduhy. Svetobežníka z jeho  obežnej dráhy stiahne málokto, ale ako bežca do večnosti si ho volá Boh. Iba on nás, ktorí si bežíme svoje preteky, dokáže stiahnuť k sebe.

        Nedávno vysielali reportáž o dôležitosti hospicov. Hovorili, že toto zariadenie má ambíciu dôstojne odprevadiť človeka na druhý svet. Keď si svetobežník, málokedy niekoho potrebuješ. Ale keď nastúpiš cestu do večnosti, neodmietneš pomocnú ruku, lebo pred večnosťou máš rešpekt a bázeň. Pred svetom ani nie. Ak môžeš, modli sa za svetobežníkov, aby nezabúdali, že svet trvalej hodnoty je v Božom kráľovstve. Ak to robíš, znamená to, že im pomáhaš dosiahnuť dôstojné zavŕšenie života a pravý pokoj v duši.

        Ak sa chceme vyhraniť, nevyhraňujme sa voči svetu, ale voči zlu, ktoré sa v ňom nachádza. Nech Boží Duch premieňa aj nás, aby nás zlo nepremohlo definitívne, ale aby si nás získalo Ježišovo evanjelium, lebo iná dokonalejšia forma náuky tu vo svete neexistuje.