Raz som bol svedkom rozhovoru, v rámci ktorého istý človek oznamoval druhému, že mení zamestnanie. Ten druhý najprv iba počúval, ale potom sa spýtal:stojí ti to za to?, čo ti ponúkajú?, posunie ťa táto zmena niekam?, zmení to tvoju situáciu?
Evanjelium nám prináša správu o tom, že Pán Ježiš strávil na púšti 40 dní /Lk 4,1-13/. Je púšť taká dôležitá? Čo nám môže priniesť?, čo nám môže ponúknuť?, posunie nás niekam?. Aj žalmista si kladie otázku:"Či Boh môže pripraviť stôl aj na púšti?...A či on môže aj chlieb dať a svojmu ľudu mäso obstarať?" A vzápätí odpovedá kladne:"Rozkázal teda horným oblakom a otvoril brány nebies, a pršala im manna za pokrm a dal im chlieb z neba"/Ž 78/. Teraz nemyslíme iba na púšť piesočnatú, ale najmä na spôsob života, ktorý sa nám odporúča v pôstnom čase. Myslíme na isté obmedzenia, ktoré si naordinujeme tak, aby sme ubrali z hojnosti materiálnych dobier a touto obetou sa spojili s obetou Kristovou. Takto štylizovaná púšť nás motivuje, aby sme urobili niektoré spásonosné kroky. O aké kroky ide?
1.,V bežnej praxi života používame výraz-prvé kroky. Prvé kroky človeka sú nestabilné, ťarbavé, neisté. Preto mu musí pomáhať dospelý. Najprv mu drží obidve ruky, neskôr iba jednu a až potom ho nechá kráčať samostatne.
Nedávno sme si vypočuli v správach príbeh istej Slovenky, ktorá trpí sklerózou multiplex. Liečia ju v Moskve prostredníctvom kmeňových buniek. Keďže teraz prebieha na Ukrajine vojna, mala veľký problém sa kvôli liečbe do Moskvy dostať. Nakoniec sa jej to podarilo. Ba dokonca mala šťastie, že aj na ceste naspäť jej pomohli cudzí ľudia. Nemôže stáť na vlastných nohách, jej kroky sú neisté, musí sa niečoho pridržiavať. Cudzí ľudia sa jej ujali, pomohli jej nájsť nocľah a odprevadili ju na letisko.
Pôstnou disciplínou chceme prispieť k tomu, aby nám zosilneli "nohy". Paradoxne, tým, že si uberáme z pohodlia života, sa môžeme stať silnejšími. Viac vynikne duchovná sila. Možno že nájdeme takých ľudí, ktorí nám pomôžu pri neistých krokoch v praxi viery, alebo naopak, my pomôžeme niekomu, kto stráca stabilitu v čnosti a potrebuje oporu. Neistoty v dnešných časoch je veľa. Mnohým sa podlamujú nohy, ale nie preto, žeby fyzicky nevládali, ale kvôli absencii morálnych hodnôt v živote.
2.,My, ľudia robíme niekedy postupné kroky. Toto realizovať znamená neponáhľať sa, neunáhliť sa a nevynechať nič podstatné. Vynechanie nejakého dôležitého prvku môže znamenať ohrozenie nášho úsilia. Svet zavádza postupné kroky pre dosiahnutie svojich cieľov. No často sa mu stáva, že ignoruje a zaznáva krok podstatný-vysporiadanie sa s hriechom. Nepočíta so svedomím, hoci mnohí sa oháňajú frázou: s najlepším vedomím a svedomím...Neznamená to, že si spytujú svedomie alebo vyjadrujú ľútosť nad svojimi zlyhaniami. Ide im iba o to, aby legitimizovali svoje, niekedy neúprimné, kroky na ceste za úspechom. Tí, ktorí si svoje skutky vyhodnocujú pred Bohom, nepôjdu bezhlavo za pochybnými cieľmi. Stávajú sa z nich duchovne bohatí a šťastní ľudia. Zbavovanie hriechu sa stáva pre nich prioritou a tak zachovávajú Bohom chcenú postupnosť takých krokov, ktoré vedú k spáse. Pôstne obdobie nás má motivovať k tomu, aby krok vysporiadania sa s hriechom, bol trvalou súčasťou našich plánov a ambícií.
3.,Človek je rád, keď môže zachovávať istý systém. Robí systematické kroky. V každej činnosti si hľadá nejaký systém. Robí to preto, aby jeho činnosť bola plynulá, úspešná a aby mu spôsobovala radosť. Systém chceme objaviť aj v náboženských pravdách, ale aj v praxi evanjeliového zmýšľania a konania. Práve toto hľadáme najviac aj u Ježiša. Týka sa to najmä takých situácií, v ktorých nás Ježiš povoláva k vyšším métam dokonalosti. Jeden systém počínania Učiteľa z Nazareta vidíme na príklade povolania mýtnika Léviho/Lk 5, 27-32/.Keď ho Ježiš zavolal , on "hneď zanechal všetko". Najmä svoju hriešnu minulosť. Ježiš, keď niekoho povoláva, keď niekoho omilostí, odpustí mu hriešnu minulosť, už ju viac nepripomína. My, ľudia, máme s tým problémy. Dnes je môdou pripomínať minulosť, dokonca až s úmyslom zničiť všetky ciele a úsilia tohto človeka. Ľudia sa radi vŕtajú v minulosti inych. Vo svojej vlastnej, pomenej. Lévi urobil od radosti, že spoznal Ježiša, veľkolepú hostinu. Chýba nám radosť. Nahrádzame ju často bezuzdnosťou. Pravej radosti nie je veľa. Aj my, kresťania , prejavujeme málo radosti nad tým, že sme spoznali nášho Vykupiteľa, že vo viere v Mesiáša -Krista sa nám dostalo najväčšieho poznania, že bol to on, ktorý nás svojou smrťou na kríži zbavil jarma otroctva hriechu. Takáto radosť absentuje a ľudia ju nahrádzajú bezuzdnosťou alebo sa utápajú vo fatálnom smútku, v ktorom niet ani štipky nádeje. Lévi bol človek, ktorý povýšil evanjelium nad všetky svoje doterajšie i budúce plány. Nezdráhal sa zrúcať to, z čoho tak výdatne profitoval, lebo si uvedomil, že musí stavať svoj život na úplne inom základe, ako doteraz. Máme odvahu urobiť také niečo aj my? Zbúrať staré a začať stavať nové...
Čas pôstu je časom púšte. V duchu sa pre ňu rozhodnime. Rodí sa na nej veľa zdravého ovocia. Žatva púšte býva bohatá. Náš pôstny krok nech je rázny a plný dôvery voči Ježišovi, ktorý "sa vrátil od Jordána plný Ducha Svätého". Tým istým Duchom môže naplniť aj nás a naše pôstne aktivity.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára