Pri vzájomnej komunikácii sa dopúšťame dvoch extrémov. V prvom chceme blížneho skoro uhovoriť. Povieme:"Je toho toľko, čo ti chcem povedať!". A potom spustíme. Ide to z nás ako neovládateľná riava, ktorú nemôže nič zastaviť. Opačný extrém spočíva v tom, že sme nielen vecní/čo by nebolo zlé/, ale až nedôstojne úsporní a slová z nás treba doslova páčiť. Vtedy za naše ústa a jazyk viac hovorí tvár, oči, mimika, gestikulácia...Podobne je to aj v modlitbe. Niekedy chceme Boha akoby uhovoriť záplavou slov, inokedy len mlčíme, ranení rôznymi životnými situáciami.
Ježiš nám ponúka svoju modlitbu/Mt 6,7-15/. Voláme ju Modlitbou Pána. Je dostatočne obsiahla, ale nie na spôsob ľudských nekonečných hovorov, ak by som použil terminológiu z oblastí mobilných operátorov. Obsahuje všetky náležitosti, ktoré by modlitba mala mať. Je našou úlohou, aby sme ich primerane rozvinuli. No na druhej strane modliaceho sa neunavuje, lebo je výstižná a zasahuje všetky oblasti nášho života. Nachádza sa teda niekde "v strede". Nie je ani pridlhá, ani príliš krátka. Predstavuje "zlatú strednú cestu". Obsahovo je taká bohatá, že prináša modliacemu sa pevný bod v živote. O toto nám ide v pôstnom období. Máme sa usilovať nájsť stred pri užívaní hmotných dobier. Aj modlitba dňa v liturgii nám toto odporúča, aby sme sa vyznačovali "striedmosťou", ktorou chceme pozdraviť umučenie nášho Pána. A nezabúdajme na pevné body v živote, ktoré majú byť protiváhou nášmu neistému a chaotickému duchovnému životu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára