Pred nedávnom natočili v Čechách kriminálny film. Má historický kontext. Pri tejto príležitosti si filmári vyrobili aj naše mesto Svit. Nie celé, iba niektoré časti. Dej sa totiž odohráva o.i. aj vo Svite. Za tým účelom vyrobili makety niektorých budov. Urobili ich v určitom pomere k skutočným rozmerom niektorých stavieb. Napríklad rozmer Spoločenského domu vo filme nie je 21m, ale iba 3m. V určitej mierke totiž ľudské oko nerozozná fikciu od skutočnosti. Táto skutočnosť sa využíva vo filme. Niektoré stavby sú vyrobené ako miniatúry, ale budia dojem, že sú skutočné. Dnes sa ľuďom často ponúka fikcia, aby ju prijali za realitu.
Evanjelium prináša podobenstvo o boháčovi a Lazárovi /Lk 16, 19-31/. V prvej časti sa dej odohráva v pozemskom svete. Tam má dominantné postavenie boháč a Lazár je považovaný za outsidera. Niekto by si mohol myslieť, že túto realitu bude kopírovať aj večnosť. Ježiš však ukazuje, že takáto predstava môže fikciou, nie skutočnosťou. Ukazuje, že realitou môže byť aj opačná situácia. Vo večnosti dominuje Lazár a boháč zostáva vyvretý. Aká je teda realita?
1.,V pozemskom živote sa boháč nachádza dnu-uprostred prepychu a Lazár sa dostal iba k bráne, ktorá vyúsťuje do prepychu. Vo večnosti je to opačne:blaženosť večnosti si užíva Lazár a boháč zostáva von. Niektoré inštitúcie´/firmy, podniky/ uchovávajú ako historikum pôvodnú bránu, ktorá bola postavená ako prvá v ich zariadení. Zrenovujú ju a ponúkajú na obdiv.
Cirkev ponúka bránu, ktorá sa otvára do večnosti. Je to brána sviatostná. Koľkí zostávajú dobrovoľne pred ňou a odmietajú do nej vstúpiť? Ide o bránu pôvodnú, ktorú pripravil Kristus pred dvetisíc rokmi. Cirkev si ju neustále udržiava a ponúka tým, ktorí túžia po večnosti. Ona nikdy nestratí na hodnote, nikdy nestratí svoj potenciál ani svoju výdatnosť, čo sa týka posväcovania ľudí. Nikdy ju plnohodnotne nemôže nahradiť iná brána, čo ako moderná a žiarivá. Tá sviatostná je neprekonateľná, lebo má svoj pôvod od Krista. Koľko je takých, ktorí nevyužívajú Božiu ponuku, aby prešli jej prahom a prijali Božie dary? A pritom budú stále platiť slová liturgickej piesne:"Hľa, otvára sa brána nebies dokorán a oko hľadí ta k nebeským výšinám"/JKS 417/.
2.,Boháč mal piatich bratov. Zrejme vie, aký spôsob života viedli, keď žiada, aby Abrahám poslal k nim posla z večnosti a napomenul ich. U Lazára sa žiadna ľudská rodina nespomína. Spomínajú sa iba psy, ktorí chudákovi lížu rany. Iba tí mu robia spoločnosť, no zároveň aj službu, ktorú by inak malo konať ľudské spoločenstvo.
V živote treba reflektovať to, kto nám robí spoločnosť. Lebo sú takí, ktorí nás dokážu ponoriť do absolútnej biedy. Žijú spôsob života, ktorý iných privádza do duchovnej biedy. Stačí si znova prečítať podobenstvo o márnotratnom synovi a hlavne to, na čo doplatil/Lk 15, 1-32/. Treba, aby sme pravidelne preverovali, koho máme za priateľov a dôverníkov, kam nás títo ľudia svojim vplyvom ťahajú...Našimi skutočnými dobrodincami sú tí, ktorí ošetrujú naše rany. A to nielen telesné, ale najmä duchovné...To sú tí, ktorí stoja pri nás najmä v zložitých situáciách, keď pomoc iných zlyháva. Často tam patria ľudia, od ktorých by sme pomoc možno ani nečakali...
3.,Boháč i Lazár spoznali situáciu, keď im stačilo málo, nie veľa. Lazár počas života túžil aspoň po tom, čo "padalo z boháčovho stola", no nikto mu nič nepodal. Po skončení pozemského života zatúžil boháč, ktorý sa ocitol v pekle, po malom množstve vody, že by si ovlažil aspoň koniec jazyka, lebo hrozne trpel...no, nedočkal sa.
Mnohí starší ľudia hovoria, že už toho veľa nepotrebujú, čo sa týka materiálnej stránky. Nikto z nás toho veľa nepotrebuje. No sme naučení, mať veľa, hojne, vo veľkom množstve. A ešte stále nemať dosť. Vlastne niekedy ani nedokážeme určiť, kedy máme dosť. Je paradoxné, že mnohí ľudia nemajú ani na omrvinku chleba a ani istú vodu na ovlaženie v spare života. Pokúsme sa niekedy prežiť istý čas, možno jeden deň, s tým, že použijeme iba to najnutnejšie, iba minimum, aby sme sa zjednotili s tými, ktorí nemajú nič. A hlavne s Ježišom, ktorí nemá, "kde by hlavu zložil"/Lk 9,58/. Vtedy môžeme získať z minima maximum pre svoje ambície večnosti.
Myšlienka, podľa ktorej iba boháči budú vo večnosti je fikciou. Ale aj téza, že do večnosti sa dostanú výlučne chudobní ľudia, môže byť mylnou. Tam je miesto pre tých, ktorí si budú všímať biednych okolo seba a pomáhať. Tam je miesto pre tých, ktorí budú ďakovať Bohu za to, že im poslal niekoho, kto zmiernil ich ťažkú situáciu. Tam je miesto pre tých, pre ktorých budú samozrejmosťou skutky lásky. Lebo, ako hovorí páter Pio, v láske sú obsiahnuté všetky radosti sveta.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára