Nedá sa spočítať, koľkokrát v živote sme počuli výraz-ešte nie, až potom, keď vyrastieš. Kam to patrí? Patrí to k detstvu. K dospievaniu zasa patrí veta-ešte nie, lebo nie si na to zrelý. Sú fázy života, kedy si človek praje, aby už bol dospelý, zrelý, aby už dorástol do určitých výšok telesných, ale aj ľudských a duchovných. Kedy sa stáva zrelým pre večný život? My tieto kritéria, ktoré patria do Božej kompetencie, veľmi nepoznáme. On najlepšie vie, kedy semeno života vyrastie do takej miery, že prináša úrodu a je pripravené prejsť do večnosti. Je to veľké tajomstvo, ktorého režisérom je sám Boh-Pán života a smrti. Na ceste do večnosti sú prekážky, s ktorými sa musí každý vysporiadať. Spomínajú sa v evanjeliu: bohatstvo, starosti a ošiaľ s pozemského života/ Lk 8,4-15/. Cesta do večnosti vedie tadiaľto.
1.,Zápas s túžbou po bohatstve pozemského sveta. Zápas o materiálne dobrá sa môže vyhrotiť na maximum. Dokonca sa stáva, že človeka prerastie, vymkne sa mu z rúk. Kým žijeme, sme vystavení tlaku a vábeniu bohatstva. Veľkou pomôckou v tomto zápase je pre nás myšlienka, podľa ktorej Boh má pre nás aj iné dary, nielen hmotné. Sú skôr ozdobou duše a celkovo náš život vyvažujú. Ak sa človek zaujíma nielen o telesné dobrodenia, ale aj duchovné dary, zostáva správne nastavený pre večnosť. Niekedy sa stáva, že niekomu zvoní mobil v taške. Keď ho vyloví, povie:to je budík, nevypol som ho. Takýto budík predstavuje túžbu po večnom živote. On je kdesi ukrytý, neviditeľný, ale je funkčný. A keď sa človek začne trocha zaujímať aj o duchovné dary, začne ho vnímať a počuje jeho zvuk.
2.,Starosti, ako zdroj zápasu o večnosť. Každý človek má starosti, ale má si osvojovať myšlienku, ktorá nedopustí, aby sa nimi zhrýzal nadmieru. Nedávno bol sviatok Sedembolestnej Panny Márie. Hlavná odpustová slávnosťna Slovensku sa konala v Šaštíne. Boli na nej prítomní aj najvyšší ústavní činitelia. Jedna z fotografií bola veľmi zaujímavá. Zachytila premiéra SR skloneného na stoličke, s hlavou v dlaniach. K tomu bol napísaný krátky komentár-má starosti. Takto sa cítime niekedy všetci. Máme hlavu v dlaniach a rozmýšľame ako ďalej. Človek, ktorý má starosti zvykne takto reagovať-dá si hlavu do dlaní. Sviatok Sedembolestnej nám ukázal, že užitočnejšie pre nás je to, keď si hlavu plnú starostí vložíme do rúk Božej Matky. Veď ona držala v dlaniach aj hlavu svojho umučeného Syna. Cesta na zemi s Máriou je vynikajúca myšlienka, ako s hlavou plnou starostí nezabudnúť na večný cieľ. Ona si praje, aby sme svoje ubolené srdce vložili do jej dlaní, lebo oni liečia, povzbudzujú a motivujú. Mariánska úcta je vhodná a účinná cesta do kráľovstva blaženosti.
3.,Prekážkou do večnosti môže byť aj ošiaľ z tohto sveta. Ošiaľ je je jav, ktorý má svoj začiatok, krátkodobé, ale intenzívne trvanie a potom prudký, väčšinou bolestivý pád. Ošiaľ z tohto sveta ešte nikomu nezaručil Božie kráľovstvo. Ak človek nemá v sebe niečo hlbšie, ak nie je hlbšie zakorenený, tak potom vytriezvenie z ošiaľu mu spôsobí veľkú bolesť. Prijatie evanjelia nikdy nie je sprevádzané ošiaľom. Má síce svoju epizódu nadšenia, ale ošiaľ nepatrí do arzenálu ohlasovania dobrej zvesti. Pôsobenie evanjelia je viac tiché, dôrazné, postupné, intenzívne, naliehavé. V dnešnom svete musí byť človek hlboko zameraný na evanjeliové čnosti, aby ho nezmietol ošiaľ z pozemského sveta. Kto ide do hĺbky, kto sa modlí a komunikuje s Bohom, má hĺbku života zabezpečenú pre všetky životné vytriezvenia z ošiaľu.
Pre večnosť dozrievame. A to aj vtedy, keď sme slabí a často klesáme. Ak dokážeme, aj ako slabí, spojiť svoje skutky s Kristom, on ich povýši na úroveň večnosti. Boh sa stará o našu zrelosť pre večnosť. Ponúka nám cestu aj prostriedky. Občas nám oznamuje, že musíme povyrásť, dospieť, ale robí všetko preto, aby sme konečný cieľ neminuli.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára