Počas svojho života niektorí stretnú a pozdravia sa s významnou
osobnosťou. Je to pre nich celoživotný zážitok. Často o tom rozprávajú
celý život. Takéto rozprávanie má veľmi jednoduchú myšlienku, ktorá sa dá
vyjadriť takto: „Pristúpil ku mne a podal mi ruku.“ Znamená to, že medzi
desiatkami či stovkami natiahnutých rúk si dotyčná osobnosť vyberie niektoré,
ktorým podá svoju ruku. Ten, kto zažije takúto alebo podobnú scénu, vyjadrí
prekvapenie nad tým, že vysoko uznávaný a rešpektovaný človek sa prihovorí
neznámemu a osloví ho. Takýchto
situácií v živote veľa nie je. Z takýchto mávame aj fotografie vo
svojom súkromnom archíve.
Predstavme si situáciu, ktorá sa odohrala pri rieke Jordán
pred 2000 rokmi. Účinkuje tam prorok Ján Krstiteľ. Na scéne sa však objavuje
Ježiš z Nazareta. Pristupuje k Jánovi a žiada o krst.
Krstiteľ udivený hovorí: „Ty prichádzaš ku mne?“ V týchto slovách cítime
jeho prekvapenie, údiv a nadšenie. Ako keby chcel povedať: „Ty, Pane, ktorý
si Boží Syn; ktorý si vekmi očakávaný Mesiáš, ty sa tak znižuješ, že prichádzaš
ku mne?“ Týmito slovami vyjadruje zároveň aj náš vianočný údiv. V duchu Vianoc
si totiž ujasňujeme pravdu, podľa ktorej Boží Syn prichádza medzi nás,
hriešnych a slabých ľudí. Nenachádzame pritom výstižnejšie volanie, ako je
toto: „Ty prichádzaš k nám?“
Sv. písmo spomína viaceré situácie, v ktorých sa Ježiš z Nazareta
priblížil k niektorým jednotlivcom.
1.)
Ježiš
a Peter
Pri
istej príležitosti padol Peter, vedomí si svojich zlyhaní, na kolená pred
Ježišom a zvolal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny!“ V tomto
zvolaní cítime hlbokú ľútosť a zároveň aj prekvapenie, že Ježiš, Boží Syn,
sa ujíma toho, kto robí pokánie. Apoštol Peter akoby chcel povedať: „Ktože som
ja, že sa Ježiš vôbec mnou vôbec zaoberá?“
My sa niektorými ľuďmi vôbec nezaoberáme, mnohých si nevšímame
a najviac chceme ignorovať tých, ktorí ubližujú iným. U Ježiša je to
opačne. On prišiel kvôli hriešnikom; on sa chcel nimi zaoberať. Očakával iba
jedno: že prejavia takú hĺbku ľútosti nad svojimi činmi, ako to urobil apoštol
Peter. Sme my, ľudia dnešnej doby, vôbec schopní ľútosti, ktorou sa prezentoval
sv. Peter, budúci prvý pápež?
Naše prejavy ľútosti bývajú veľmi často plytké, neprenikajú
do hĺbky nášho srdca, často sú štylizované alebo majú charakter pretvárky a sú
nehodné Pánovho odpustenia.
Božie slovo nás povzbudzuje k tomu, aby sme prehodnotili
hĺbku ľútosti nad spáchanými hriechmi.
2.)
Ježiš
a pohanský stotník
Pri istej príležitosti
pristúpil k Ježišovi akýsi pohanský stotník prosbou o uzdravenie
niekoho vo svojej domácnosti. Ježiš mu nielenže chcel vyhovieť, ale rozhodol
sa, že ho aj osobne navštívi. Stotník v pokore protestoval: „Pane, nie som
hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Ale povedz iba slovo...“
Stotník nemal v úmysle
prijať Ježiša vo svojom dome. Nebola v tom arogancia ani nezdvorilosť, ale
pokora. Naozaj sa cítil nehodný prijať Ježiša pod svojou strechou. Navyše, už
všetci vedeli, že Ježiš uzdraví aj na diaľku; že mu stačí, aby si len pomyslel
a povedal pár slov.
Do istej miery je táto scéna vyjadrením súčasnosti. Mnohí vravia,
že uverili, ale chcú udržať Ježiša „na dištanc“, chcú mať od Ježiša odstup. Sú
si vedomí toho, že Ježiš zblízka je nebezpečný preto, lebo môže v ich živote
urobiť zmeny; že ich bude chcieť zbaviť plytkosti, pohodlnosti a povrchnosti.
Vyhovuje im taký status, podľa ktorého je medzi dotyčným človekom a Ježišom
určitý odstup. Ich viera spočíva v tom, že uverili v Ježiša, Božieho
Syna, ktorý robí divy a zázraky aj dnes, ale nepotrebujú k tomu osobnejšiu
či bezprostrednejšiu komunikáciu. Keby vedeli, ako sa mýlia!
Čím je nám Ježiš bližšie, tým viac poznania a milosti sa
nám môže dostať. Vianočné sviatky nám prinášajú tento odkaz: Boh je nám tak
blízko, že v osobe malého Dieťaťa vstúpil do bezprostredného kontaktu s ľudským
spoločenstvom. Bližší nám môže byť už len vo večnosti.
3.)
Ježiš
a Lazarove sestry
Podľa svedectva Sv.
písma je známe, že Ježiš sa omeškal na pohreb Lazara, svojho priateľa. Do ich
domu vstúpil až neskoršie. Jedna zo sestier zosnulého mu vyšla v ústrety so
slovami: „Pane, keby si býval tu...“ Znie to ako výčitka, ktorú vyslovuje
ubolená a utrápená duša.
Táto myšlienka vyjadruje o. i. aj počínanie človeka, ktorý by
rád určoval Ježišovi, kde, kedy a ako má byť. Boli by sme radi, keby sa
Ježiš správal presne podľa našich inštrukcií, aby nevybočoval z noriem nášho
chápania a našich predstáv. Ak Boh koná inak, ako si to prajeme, začíname
byť nervózni až nepriateľskí voči nemu. Lenže Božia prítomnosť v tomto svete
má mnoho podôb. Vyjadril to aj text ranných chvál zo 7.1. 2023. V texte prosíme,
aby sme: „... odhaľovali mnohostrannú prítomnosť Pána Ježiša v tomto svete.“
Boh nechce, aby sme mu určovali, ako sa má správať a podľa čoho má konať.
Ani naše modlitby nemajú mať tú tendenciu. Práve naopak. Našou úlohou je hľadať
naše vlastné miesto, konkrétny bod, v ktorom by sme boli schopní hľadať,
objavovať a nachádzať Ježiša. Ježiš vždy koná tak, aby to bolo v prospech
našej duše, aj keď je to pre nás niekedy ťažko pochopiteľné.
Ani v súčasnosti sa na konaní Ježiša nič nezmenilo.
Stále má a bude mať úmysel približovať sa k nám. Nie každý z ľudí
si to uvedomuje a nie každý to vie. Zrak viery však odhalí Ježišovu
blízkosť, blízkosť jeho slov a jeho spásonosného konania. Keď si to
uvedomíme, už sa nebudeme pýtať: „Ty prichádzaš ku mne?“ Zvoláme slovami Písma:
„Príď, Pane, nemeškaj!“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára