sobota 7. januára 2023

Krst Pána Ježiša

 


        Počas svojho života niektorí stretnú a pozdravia sa s významnou osobnosťou. Je to pre nich celoživotný zážitok. Často o tom rozprávajú celý život. Takéto rozprávanie má veľmi jednoduchú myšlienku, ktorá sa dá vyjadriť takto: „Pristúpil ku mne a podal mi ruku.“ Znamená to, že medzi desiatkami či stovkami natiahnutých rúk si dotyčná osobnosť vyberie niektoré, ktorým podá svoju ruku. Ten, kto zažije takúto alebo podobnú scénu, vyjadrí prekvapenie nad tým, že vysoko uznávaný a rešpektovaný človek sa prihovorí neznámemu a osloví ho.  Takýchto situácií v živote veľa nie je. Z takýchto mávame aj fotografie vo svojom súkromnom archíve.

        Predstavme si situáciu, ktorá sa odohrala pri rieke Jordán pred 2000 rokmi. Účinkuje tam prorok Ján Krstiteľ. Na scéne sa však objavuje Ježiš z Nazareta. Pristupuje k Jánovi a žiada o krst. Krstiteľ udivený hovorí: „Ty prichádzaš ku mne?“ V týchto slovách cítime jeho prekvapenie, údiv a nadšenie. Ako keby chcel povedať: „Ty, Pane, ktorý si Boží Syn; ktorý si vekmi očakávaný Mesiáš, ty sa tak znižuješ, že prichádzaš ku mne?“ Týmito slovami vyjadruje zároveň aj náš vianočný údiv. V duchu Vianoc si totiž ujasňujeme pravdu, podľa ktorej Boží Syn prichádza medzi nás, hriešnych a slabých ľudí. Nenachádzame pritom výstižnejšie volanie, ako je toto: „Ty prichádzaš k nám?“

        Sv. písmo spomína viaceré situácie, v ktorých sa Ježiš z Nazareta priblížil k niektorým jednotlivcom.

1.)           Ježiš a Peter

Pri istej príležitosti padol Peter, vedomí si svojich zlyhaní, na kolená pred Ježišom a zvolal: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny!“ V tomto zvolaní cítime hlbokú ľútosť a zároveň aj prekvapenie, že Ježiš, Boží Syn, sa ujíma toho, kto robí pokánie. Apoštol Peter akoby chcel povedať: „Ktože som ja, že sa Ježiš vôbec mnou vôbec zaoberá?“

        My sa niektorými ľuďmi vôbec nezaoberáme, mnohých si nevšímame a najviac chceme ignorovať tých, ktorí ubližujú iným. U Ježiša je to opačne. On prišiel kvôli hriešnikom; on sa chcel nimi zaoberať. Očakával iba jedno: že prejavia takú hĺbku ľútosti nad svojimi činmi, ako to urobil apoštol Peter. Sme my, ľudia dnešnej doby, vôbec schopní ľútosti, ktorou sa prezentoval sv. Peter, budúci prvý pápež?

        Naše prejavy ľútosti bývajú veľmi často plytké, neprenikajú do hĺbky nášho srdca, často sú štylizované alebo majú charakter pretvárky a sú nehodné Pánovho odpustenia.

        Božie slovo nás povzbudzuje k tomu, aby sme prehodnotili hĺbku ľútosti nad spáchanými hriechmi.

2.)           Ježiš a pohanský stotník

Pri istej príležitosti pristúpil k Ježišovi akýsi pohanský stotník prosbou o uzdravenie niekoho vo svojej domácnosti. Ježiš mu nielenže chcel vyhovieť, ale rozhodol sa, že ho aj osobne navštívi. Stotník v pokore protestoval: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Ale povedz iba slovo...“

Stotník nemal v úmysle prijať Ježiša vo svojom dome. Nebola v tom arogancia ani nezdvorilosť, ale pokora. Naozaj sa cítil nehodný prijať Ježiša pod svojou strechou. Navyše, už všetci vedeli, že Ježiš uzdraví aj na diaľku; že mu stačí, aby si len pomyslel a povedal pár slov.

        Do istej miery je táto scéna vyjadrením súčasnosti. Mnohí vravia, že uverili, ale chcú udržať Ježiša „na dištanc“, chcú mať od Ježiša odstup. Sú si vedomí toho, že Ježiš zblízka je nebezpečný preto, lebo môže v ich živote urobiť zmeny; že ich bude chcieť zbaviť plytkosti, pohodlnosti a povrchnosti. Vyhovuje im taký status, podľa ktorého je medzi dotyčným človekom a Ježišom určitý odstup. Ich viera spočíva v tom, že uverili v Ježiša, Božieho Syna, ktorý robí divy a zázraky aj dnes, ale nepotrebujú k tomu osobnejšiu či bezprostrednejšiu komunikáciu. Keby vedeli, ako sa mýlia!

        Čím je nám Ježiš bližšie, tým viac poznania a milosti sa nám môže dostať. Vianočné sviatky nám prinášajú tento odkaz: Boh je nám tak blízko, že v osobe malého Dieťaťa vstúpil do bezprostredného kontaktu s ľudským spoločenstvom. Bližší nám môže byť už len vo večnosti.

3.)           Ježiš a Lazarove sestry

Podľa svedectva Sv. písma je známe, že Ježiš sa omeškal na pohreb Lazara, svojho priateľa. Do ich domu vstúpil až neskoršie. Jedna zo sestier zosnulého mu vyšla v ústrety so slovami: „Pane, keby si býval tu...“ Znie to ako výčitka, ktorú vyslovuje ubolená a utrápená duša.

        Táto myšlienka vyjadruje o. i. aj počínanie človeka, ktorý by rád určoval Ježišovi, kde, kedy a ako má byť. Boli by sme radi, keby sa Ježiš správal presne podľa našich inštrukcií, aby nevybočoval z noriem nášho chápania a našich predstáv. Ak Boh koná inak, ako si to prajeme, začíname byť nervózni až nepriateľskí voči nemu. Lenže Božia prítomnosť v tomto svete má mnoho podôb. Vyjadril to aj text ranných chvál zo 7.1. 2023. V texte prosíme, aby sme: „... odhaľovali mnohostrannú prítomnosť Pána Ježiša v tomto svete.“ Boh nechce, aby sme mu určovali, ako sa má správať a podľa čoho má konať. Ani naše modlitby nemajú mať tú tendenciu. Práve naopak. Našou úlohou je hľadať naše vlastné miesto, konkrétny bod, v ktorom by sme boli schopní hľadať, objavovať a nachádzať Ježiša. Ježiš vždy koná tak, aby to bolo v prospech našej duše, aj keď je to pre nás niekedy ťažko pochopiteľné.

 

        Ani v súčasnosti sa na konaní Ježiša nič nezmenilo. Stále má a bude mať úmysel približovať sa k nám. Nie každý z ľudí si to uvedomuje a nie každý to vie. Zrak viery však odhalí Ježišovu blízkosť, blízkosť jeho slov a jeho spásonosného konania. Keď si to uvedomíme, už sa nebudeme pýtať: „Ty prichádzaš ku mne?“ Zvoláme slovami Písma: „Príď, Pane, nemeškaj!“

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára