Medzi
najväčšie atrakcie zimných lyžiarskych disciplín patrí zjazd v stredisku Kitzbűhel.
Je tam trať, ktorá sa volá Hahenkam s dĺžkou 3312 m a s prevýšením
860 m. Ide o najťažšiu trať zo všetkých. Mesto Kitzbűhel má údajne cca 8000
obyvateľov. V čase konania lyžiarskeho podujatia je v meste a okolí
okolo cca 60 000 ľudí.
Počas
ľudových misií v našej farnosti sme zaznamenali nárast účastníkov na
liturgii. Určite nie v takom rozsahu ako je to na športovom podujatí v Kitzbűhli,
ale predsa. Duch pokánia podnietil mnohých, aby zamenili nachvíľu teplo domova
za studený kostol. Bolo by vítané, keby si veriaci túto prax osvojili natrvalo.
Naše chrámy sú dimenzované na prijatie väčšieho množstva ľudí. Vždy, keď zomrie
pravidelný účastník bohoslužieb, jeho miesto zostáva prázdne. Náhrada
neprichádza, alebo len veľmi ťažko. Misie majú byť okrem iného impulzom na
zvýšenie frekvencie účasti na bohoslužbách. Boží kult dokáže chytiť za srdce a pozýva
tých, ktorí sa chcú aktívne zúčastniť slávenia božieho kultu. Bez nich je
kostol prázdny, smutný a vykazuje žalostný pohľad.
Zjazdovka
v Kitzbűhli je extrémne náročná. V histórii konania podujatia si na
nej mnohí „vylámali zuby“ – a to v skutočnom i prenesenom slova
zmysle. Trať je prudká, zľadovatená; pretekár sa vystavuje riziku. Dielo misií
je náročné. Cesta kajúcnika však nesmeruje nadol, ale smerom hore, k Bohu.
Dielo misií je plné rizika. V čom spočíva? V tom, že tí, ktorí sa
pustia touto trasou, riskujú,
že sa budú musieť rozlúčiť s hriechom. Nejde o celkom bežnú udalosť
na ceste viery. Misie ako dielo Ducha Svätého vystavujú kajúcnika rozhodnutiu:
odísť alebo sa odhodlať kráčať cestou pokánia a zmeny života. Cesta
pokánia nebýva prudká, ani krkolomná, no napriek tomu sa na nej niečo láme.
Láme sa naša zatvrdlivosť, naše nesprávne názory na život, naša pýcha. Ten, kto
sa po nej pustí, má istotu, že si na nej „nevyláme zuby“, ale pocíti zmier,
ľahkosť a hodnotné duchovné zdravie.
Pred
niekoľkými dňami zomrela najstaršia obyvateľka planéty. Bola to francúzska
rehoľná sestra, ktorá skonala vo veku 118 rokov. Bola úplne slepá a pripútaná
na vozík. Posledné roky stále opakovala: „Boh na mňa zabudol, pretože ma
neberie k sebe.“
Misie
nám pripomínajú, že Boh na nikoho nezabudne. Nezabudne na toho, kto si myslí,
že dostal málo Božích darov; nezabudne na toho, kto si myslí, že pre svoje
hriechy nie je hoden Božieho odpustenia; nezabudne ani na toho, kto pre svoju
vieru očakáva z Božej strany nejaké zadosťučinenie za životné útrapy;
nezabúda ani na tých, ktorí potrebujú impulz, reštart či podnet k väčšej horlivosti
a kreativite pri konaní hodnotných diel. Božie dary idú „naprieč celým
spektrom“ (povedané politickou rečou) Božieho ľudu.
Stačilo
prísť, sadnúť si, otvoriť uši a srdce a zjednotiť sa s atmosférou
v kostole. Okrem Božej milosti ju stvárňovali pátri misionári, ktorí
mnohým pomohli na ceste pokánia. V katechézach alebo vo sviatosti
zmierenia znova načrtli Boží plán spásy. Existuje slogan, ktorý sa používa v bežnej
praxi života: Odvážnym a pripraveným praje šťastie. Prečo ho
neaktualizovať pre dielo misií? Ten, kto našiel odvahu pozrieť sa do zrkadla
svojho svedomia, ten, kto bol pripravený vyvodiť zo svojho stretnutia s Bohom
dôsledky, ten našiel šťastie. Ide o šťastie, ktoré spočíva v dôvernejšom
spojení s Ježišom, ktorý prišiel volať chorých a hriešnikov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára