V súčasnej dobe sa Cirkev na celom svete zaoberá hľadaním nových impulzov. Na ich dosiahnutie si zvolila cestu synody. Sv.Otec František vymenoval kardinála Jeana-Clauda Hollericha za generálneho relátora Synody biskupov. Tento luxemburský arcibiskup vo svojom úvodnom príhovore povedal:"...všetkých vás spoločne pozdravujem: biskupov, kňazov, zasvätené osoby, laikov, kresťanov zo všetkých kontinentov, angažovaných kresťanov, kresťanov na okraji Cirkvi, kresťanov pokrokových i konzervatívnych, starých i mladých, mužov a ženy všetkých generácií, bratov a sestry hľadajúcich Boha.." A pokračuje:"V skutočnosti by som to nemal byť ja, kto vás pozdraví, ale mali by sme sa pozdraviťvšetci navzájom" /Ekklesia-Synodálna Cirkev, s.1/. Kardinál pozýva k bratstvu, zjednoteniu, vzájomnej úcte a porozumeniu. Akoby chcel nadviazať na slová evanjelia, ktoré nám pripomínajú:"...choď sa najprv zmieriť so svojim bratom..." /Mt 5, 17-37/. Choď sa najprv zmieriť s bratom a až potom sa budeš môcť s ním pozdraviť a pestovať spoločenstvo a účinne na niečom spolupracovať.
Kardinál Hollerich zároveň uvádza, ako sa to dá dosiahnuť. Pozdraviť niekoho znamená:" 1.uvedomiť si jeho prítomnosť, 2.znamená vpustiť ho do svojho života, 3.znamená nechať sa vyrušiť stretnutím s druhým".
1.,Uvedomiť si prítomnosť blížneho. Koľkokrát počujeme, že niekto povie:"Čo to robíš, nie si tu sám!". Tým naznačuje, že niekto si všíma iba seba a iných podceňuje, prípadne sa správa sa tak, že iných vyrušuje a znepríjemňuje im život.
Skupina bývalých spolužiakov sa stretla na spoločnom posedení. Ktosi doniesol staré tablo, na ktorom boli všetci odfotení. Každý hľadal najprv seba. Zazneli pokriky:"Aha, tu som!". Až potom sa pýtali spolužiakov:"A ty si kde?". Je to logické a správne. V tomto prípade je na mieste hľadať najprv seba, ostatných až potom.
V praxi evanjelia má to byť však opačne. Najprv hľadáme dobro blížneho, seba odsúvame, aby sme iným pomohli a uľahčili im život. Ježiš chce, aby sme sa najprv zaujímali o blížneho s otázkou:"A ty si kde?" Do akej ťažkej situácie si sa dostal? Ako ti môžem byť nápomocný?" Ide o dobrú životnú lekciu, podľa ktorej sa zbavujeme sebectva a pýchy.
2.,V pustiť blížneho do svojho života. Dnes to vôbec nie je jednoduché. Na svete je toľko sklamaných a znechutených ľudí, ktorý natrafili na špekulantov, podvodníkov, darebákov, klamárov. Mnohí preto zostávajú stáť na prahu akejkoľvek komunikácie. Odmietajú postúpiť ďalej, lebo sa obávajú sklamania. Ľudia ,však musia komunikovať so susedmi, musia spolupracovať na pracovisku, musia chcieť založiť si rodinu a vychovávať deti...
Pred niekoľkými rokmi sa istá rodina rozhodovala, či si adoptovať dieťa. Bolo to rómske dieťa. Dlho doma premýšľali, či ho majú vpustiť do svojho pokojného života. Uvažovali, koľko bude s ním problémov a či nie je lepšie upustiť od tejto myšlienky. Nakoniec sa rozhodli dieťa prijať a dnes im robí radosť, hoci ono musí vo svojom kolektíve neustále bojovať o prijatie. Celý život sa učíme prijímať ľudí do života. Mnohým dávame opakovanú možnosť, aby si naše prijatie zaslúžili. Sme odkázaní na to, aby sme sa uchádzali o prijatie blížnymi. Túžime byť prijatí Bohom a Ježiš nás uisťuje, že sa tak stalo. Ak sme prijatí Bohom, chceme zažiť momenty prijatia aj v ľudskom spoločenstve. Niet človeka, ktorý po takom niečom netúžil.
3.,Máme sa nechať vyrušiť prítomnosťou blížneho. Pri vybavovaní určitých záležitostí, nachádzame na dverách inštitúcií nápis:Nevyrušovať!. Je to na mieste, lebo ľudia pri istých činnostiach potrebujú maximálne sústredenie.
No život prináša situácie, ktoré nás vyrušia z relatívneho pokoja. Kto z nás mohol zostať chladný, keď agresor vojensky napadol našu susednú krajinu? Kto môže zostať pokojný, keď ničivé zemetrasenie v Turecku a Sýrii spôsobilo ťažké straty na ľudských životoch? Tieto aj iné skutočnosti nás majú prebrať z určitej letargie a pokojného užívania si života. Ak sa nedáme sami vyrušiť prítomnosťou núdzneho, tak sa o to postará sám Boh. Chce od nás obetu, aby sme pomáhali iným a sami získali odmenu pre večnosť. Takáto forma vyrušenia blížnym môže mať pre nás hodnotu Božieho kráľovstva.
Koľko sa len rodič natrápi, kým naučí dieťa pozdraviť?! Zo slušnosti. Koľko sa len my, dospelí natrápime, kým sa naučíme pozdraviť nielen zo slušnosti, ale z úcty. Niekedy sa nám to podarí, inokedy nie. Nechajme sa inšpirovať liturgickým pozdravom:Pán s vami. A odpoveďou:I s duchom tvojím. Ak je Pán s nami, nech je aj s tými, ktorých v živote stretneme alebo s nimi zdieľame určité spoločenstvo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára