Jedna z liturgických piesní začína slovami?"Hľa,otvára sa brána nebies dokorán..."/JKS 417/. Tieto slová majú dvojaký význam. Ide o to, že Božia milosť zhora neustále prúdi. A zároveň vidíme, že Boh prijíma do svojho kráľovstva svoje deti, ktoré mu boli v pozemskom živote oddané. Všetci si prajeme, aby sme po skončení pozemského putovania mohli na túto pomyselnú bránu zaklopať a pokorne sa domáhať prijatia do nového večného domova.
Prajeme si, aby sa na naše zaklopanie ozvalo to evanjeliové:"Effeta-Otvor sa!"/Mk 7,31-37/. Takto zvolal sám Ježiš, keď uzdravoval hluchonemého človeka. Sv. Otec František na začiatku Synody konštatoval, že je potrebné:1.,počúvať, 2.,stretnúť sa a 3.,rozlišovať. Táto schéma, premietnutá do praxe života, by nám mala pomôcť pri vstupe do Božieho kráľovstva.
1.,Počúvať. Počúvať Boha, blížneho a svoje svedomie. Anglický herec Daniel Day Lewis, ktorý hral napríklad vo filme :Posledný Mohykán, je známy tým, že počas kariery veľa filmov nenatočil,ale tie, ktoré zrealizoval, stáli za to. Po každom z nich sa dlhodobo uchýlil do súkromia. V jednom rozhovore povedal, že v tomto filmovom biznise je príliš veľa slávy a hluku. Dokonca, hovorí Lewis, človek prepočuje dôležité veci. Hluk doby ho oberá akoby o vlastnú identitu, berie mu súkromie, pokoj, vyrovnanosť.
Je toľko vecí, ktoré nám dnes bránia počúvať podstatné skutočnosti. V súčasnosti je frekventovaný výraz:"nepočuť vlastného slova". Náš je svet je veľmi uvravený. Charakterizuje ho záplava slov, často prázdnych a klamlivých. A zasa opačne, často nachádzame ľudí, ktorí sú ponorení iba do svojho vnútorného sveta. Tento svet sa im stal akýmsi azylom, lebo sú nevypočutí a trpko prežívajú svoje sklamanie zo života. Pre jedných aj druhých je východiskovým bodom stretnutie s Bohom. Rozprávajme sa s Bohom. Naučíme sa optimálne hovoriť a primerane mlčať a to podľa proporcii, ktoré stanovuje Boh. Získame tým skvelé výhliadky pre Božie kráľovstvo.
2.,Stretnúť sa. Dnes nie je zriedkavosťou počuť slová:"mali by sme sa konečne stretnúť, dlho sme sa nerozprávali, nemáme čas, aby sme si sadli a porozprávali sa atď."Životný štýl nás oberá o možnosti duchovného obohatenia sa. Pred časom mi istý človek povedal, že sa podujal na syzifovskú aktivitu. Rozhodol sa obtelefonovať, či ponavštevovať spolužiakov s návrhom spoločného stretnutia. Nespočetne krát pri tom položil otázku:"chceš sa stretnúť?".
Boh nám stále posiela výzvy a pýta sa:"chceš sa stretnúť s ľuďmi, ktorí hľadajú mňa?" V našich kostoloch je dosť miesta na stretnutie ľudí, ktorí sú síce poznačení vlastnou slabosťou a nedostatočnosťou, ale chcú sa stretnúť s Pánom. Stretnutie s Bohom človeka poznačí, ovplyvní a zmobilizuje ho k tomu, aby aj iným položil otázku:"chceš sa stretnúť s Bohom?". Ak sa budeme stretávať s Bohom, budeme mať v sebe dosť materiálu k tomu, aby sme sa vzájomne obohacovali a pomáhali si na neľahkej ceste životom. Hľadajme najmä takých ľudí, ktorí hľadajú Boha. A Boh nám potom ukáže cestu, na ktorej objavíme aj takých, ktorí ho nehľadajú, ale my do nich vtlačíme pečať svojej viery.
3.,Rozlišovať. Predstavme si situácia, ktorá môže nastať v obchode. Kupujúci má záujem o ovocie. Pristúpi ku košu v ktorom sú pomaranče. Siahne rukou do koša a vyberá-rozlišuje. Najprv pohľad a potom dotyk s ovocím. Niektoré exempláre mu vyhovujú, dá ich do svojho vozíka a ostatné nechá v koši. Testuje okom a dotykom. Predstavme si inú situáciu. Skúsený futbalový tréner testuje chlapcov-futbalistov. Spolieha sa na to, že má vycvičené oko, ktoré zachytí aj dotyky hráča s loptou. Skúma, či na to má alebo nie. Testuje sa trénerovo oko a dotyk adepta s loptou.
Majme bystré a pozorné oko duše, aby sme rozlíšili dobro od zla. Cvičme sa v tom celý život. Treba obdivovať tých, ktorí sa to naučili, lebo sami podľa týchto pravidiel aj žili. A ak sa im to vždy nepodarilo, zažili dotyk. Zažili dotyk milosti vo sviatosti pokánia. Testovali svoj duchovný zrak, všetko vyhodnocovali a dotýkali sa neviditeľným spôsobom Pánovej milosti v dare odpustenia hriechov. Nemôžeme súhlasiť so zlom, preto máme od Boha dar rozlišovania, aby náš život v pokoji vplynul do večnosti.
Vždy, keď Cirkev niekoho vyprevádza na večnosť, dúfa, že sa mu brána nebies otvorí. Dúfa, že nad vstupujúcou dušou zaznie svedectvo Božieho Syna:"Poďte, požehnaní môjho Otca..."/Mt 25,34/. Do sídla niektorých inštitúcií nás nepustia. Privíta nás oznam, podľa ktorého "nepovolaným je vstup zakázaný". Tých, ktorých sme na večnosť vyprevadili, dostali status-povolaní pred Božiu tvár. My, nepovolaní/zatiaľ/ ostávame vonku, aby sme im pomohli modlitbami a obetami, aby sa stali povolanými aj pre večnú radosť. Modlime sa, aby bolo čím viac takých, ktorí sú požehnaní do takej miery, aby bez miery zažívali Božiu lásku a pokoj.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára