Aspoň kúsok neba.

Po skončení istého podujatia sa jeden z účastníkov vyjadril takto:"Zažili sme kúsok neba". Pri akej príležitosti sa takto môže človek vyjariť? Učite pri takej, ktorá ho naplnila radosťou, pri ktorej sa oduševnil a povzbudil, alebo motivoval k určitému dielu. Slová väčšinou nestačia na to, aby sme vystihli v plnom rozsahu to, čo človek prežíva v šťastnom rozpoložení. Preto sa obmedzíme na na krátke, ale výstižné konštatovanie-kúsok neba. 

Večnosť sa získava postupnými krokmi, ktorými chceme napredovať. Urobíme vždy len kúsok, iba odrobinku, iba čiastočku dobra, ale Boh z toho môže vyskladať mozaiku našich zásluh pre jeho kráľovstvo. Evanjeliá nám na viacerých miestach pripomínajú skutočnosť, podľa ktorej nemusíme konať gigantické veci, ale stačí, keď budeme verní v maličkostiach.  

1.,Rozsievač./Mt 13, 1-23/. Biblický rozsievač rozsieva zrno na svojom poli. Rozsieva drobné čiastočky tak, aby padli do pôdy. Zdanlivo  môže na nás jeho aktivita pôsobiť chaoticky. Akokeby mu chýbal istý systém, poriadok... Nato, aby sa raz z  jeho činnosti zrodila úroda je potrebný Boh. Boh, ktorý dáva vzrast aj tomu najmenšiemu dobru, ktoré vykonáme. Pole nášho dosahu je dostatočne veľké na to, aby sme ho obsiali dobrými skutkami. Potrebný je jediný súlad, ktorý spočíva v tom, aby sme konali dobré skutky s úmyslom osláviť Boha. Len on jediný môže dať vzrast našim skutkom. 

2.,Odrobinky. /Mt 15,27/. Istá kanaánska žena, ktorá sa domáhala pred Ježišom uzdravenia svojej dcéry, použila dôvtipnú argumentáciu. Povedal mu:"...aj šteňatá jedia odrobinky, ktoré padajú zo stola ich pánov...". Znova sme pri malých kúskoch, nie pri veľkých sústach. Aké užitočné by bolo pre našu dušu, keby sme dokázali zachytiť aspoń omrvinky toho, čo padá zo stola Božieho slova a týmto pokrmom sa živiť. V zhone súčasného života to vôbec nie je jednoduché. Ale,  keby sme neprijímali aspoň omrvinky Božieho slova, potom sme vystavení riziku prázdnoty a blúdenia. Aj malá omrvinka v chlebe Slova môže znamenať cestu pokánia a získania večného života. 

3.,Čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších bratov, mne ste to urobili /Mt 25,40/. Znova sme sa ocitli pri drobnostiach. Dobro nemáme konať iba pre tých, ktorí niečo vo svete znamenajú. Teda s takým úmyslom , aby si nás všimli a revanšovali sa nám. Ježišovi "najmenší bratia" sú tí, ktorí nemajú materiálny potenciál na to, aby sa dokázali odvďačiť. A možno nemajú ani ľudsky na to, aby si to vôbec všimli, keď im niekto prejavuje dobrodenia. Konanie dobra nemá byť zacielené iba personálne na niekoho,kto v tomto svete niečo znamená, ale má mať univerzálne poslanie. Je adresované tým, ktorí sa ocitli v akejkoľvek núdzi. Drobné skutky konané nenápadným ľuďom, ktoré  realizujeme so štipkou obetavosti, nám pomôžu pomôcť k veľkému cieľu-k večnej blaženosti. Pavol Hammel v jednej zo svojich piesní má takýto text:"Zvezieme sa na kolotoči, na kolotoči do neba, ak v srdci bude mať aspoň kúsok pochopenia pre iných a v duši žiaden , žiaden úskok, len čistý pohľad nevinných". 

Petrovo dozrievanie vo viere

 

Kedy už konečne dospeješ? Takáto otázka či skôr výzva sa objavuje v rodinách často. Rodič vie posúdiť, kedy sa má začať syn alebo dcéra správať inak. Už nie detsky, ale viac dospelo. Sú chvíle, kedy priam zúfalo hľadá aspoň náznaky zodpovednejšieho správania sa tak, aby mohol skonštatovať, že všetko je na správnej ceste.

        Niečo podobné sa očakáva od kresťana vo veciach viery. Viera musí v človekovi rásť. Boh to očakáva. Ježiš čakal na rast vo viere aj v osobe Šimona Petra. Tento apoštol mal na to všetky predpoklady. Pri istej príležitosti charakterizoval svojho učiteľa slovami: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ A vzápätí mu kontroval sám Ježiš slovami: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov...“.
(Mt 16, 13 – 20)

        Onedlho na to sa akoby všetko zmenilo. Keď začal Ježiš hovoriť o svojom utrpení a smrti, Peter sa naľakal. Zľakol sa predstavy, že by ten, ktorého vyznal ako „... živého Boha“, mal trpieť, a napokon aj zomrieť. Ježiš ho vzápätí pokarhal: „... nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“  (Mt 16, 21 – 27) Tým naznačil, že od Šimona Petra očakáva vyšší stupeň vyznania. Akoby mu povedal: „Kedy konečne dospeješ?“ A netrvalo dlho, aby sa takým stal. V čom konkrétne mala Petrova viera dospieť?

1.) Musel prijať skutočnosť, podľa ktorej ten, ktorý je nedotknuteľný, musel zniesť hrubé zaobchádzanie svojimi protivníkmi.

Sv. Otec Lev XIV. často zdôrazňuje, že v dnešnom svete musíme nanovo objavovať tvár a prítomnosť Pána Ježiša. Pre nás, ľudí tzv. modernej doby, to znamená, že ho máme nachádzať v dvoch protichodných štýloch: v každodennej rutine alebo v prudkých a nečakaných zmenách, ktoré si vyžiadala hektická doba. Jedno i druhé môže človeka oberať človeka o energiu a chuť pozitívne myslieť. V prvom prípade hrozí nebezpečenstvo uzavretia sa do vlastnej situácie, z ktorej niet východiska. Skutočným oživujúcim prvkom je Ježiš Kristus. Iba on môže do mysle a údov človeka vniesť vitalitu, ktorá zabráni prieniku beznádeje a depresie. Viera je svetlým momentom v okamihu temnoty v duši.

 

2.) Šimon Peter sa musel vyrovnať s tým, že toho, ktorý je svätý, ba najsvätejší, konfrontovali tí, ktorí by bez neho neurobili nič dobré.

Spravodajstvo z domova i zo sveta nám občas prinesie informáciu o tom, že niekto (napr. inštitúcia či iná relevantná autorita) udelí niekomu nejaký titul alebo hodnosť. Obyčajne sa tak stane v rámci nejakého jubilea či slávnosti. Všetci sme sa narodili s titulom – svetský. Narodili sme sa, aby sme na tomto svete prežili istý čas, a to preto, aby sme bližšie spoznali svojho Stvoriteľa. Všetci sme svetskí, ale prišiel Boží Syn, aby nám udelil iný titul – titul – svätý.  Nikto iný nám ho nemôže udeliť, iba ten, ktorý nám dáva podiel na svojej svätosti. Boží Syn prišiel, aby sme sa neuspokojili s titulom – svetský. Prišiel preto, aby nás navnadil na titul, ktorý je definitívny – svätý. Náš pozemský život má vtedy správny charakter, ak chceme v ňom pozbierať čo najviac impulzov pre večnosť. Dokonca aj tí, ktorí sú doslova ovešaní svetskými titulmi, majú o to viac zabojovať o titul definitívny. Zaujímať sa o svätosť je čnosť, ktorá je Bohom vnuknutá a javí sa ako vrchol a koruna pozemského úsilia. Hovorí o tom, ako sa môžeme z pozície – svetský – dostať na úroveň – svätý.

3.) Šimon Peter musel pochopiť, že ten, ktorý je Sudca celého sveta, sa dobrovoľne nechal súdiť tými, ktorí bez neho nemôžu dosiahnuť pravú slobodu ducha.

Tí, ktorí sú neslobodní kvôli svojmu hriechu, chystajú proces s tým, ktorý je ich Vykupiteľom.

        Najvyšší gréckokatolícky duchovný predstaviteľ na Ukrajine, vyšší arcibiskup Svjatoslav Ševčuk, hovorí o slobode: „Sloboda znamená zachovať si vnútornú integritu a odvahu myslieť inak, ako diktuje mocenský aparát, ale vždy v duchu kresťanského rozlišovania.“

        Platí to najmä teraz, keď sa moci domáha diktatúra hriechu a kresťan musí mať veľkú dávku odvahy na to, aby nestratil zmysel pre ducha evanjelia. Takúto slobodu „nám vydobyl Kristus“ (Gal 5, 1) Hriechom ideme proti nemu akoby hriešnici, ktorí zdvíhajú ruky proti Sudcovi ľudského pokolenia.

        Arcibiskup Ševčuk ďalej hovorí o súčasnom vedení vojsk. Dnes sú na raketách kamery. Strelec vie veľmi presne, kam mieri, či zasiahne bojisko alebo civilné obyvateľstvo.

        Zloba vie byť krutá a adresná. Tak konajú tí, ktorí sú otrokmi hriechu. Človek zrodený evanjeliom má vedieť, že jeho konanie z lásky má byť adresné. Tam, kde zasiahla adresnosť krutosti, tam je na mieste skutok milosrdenstva. Láska má vyvažovať, ba prevažovať zlo. A to je v našich silách, lebo Sv. Otec Lev XIV. hovorí, že v liturgii sa nás zmocňuje Kristovo tajomstvo, premieňa nás a dáva sa nám znova narodiť ako Božím deťom. Ak sa naučíme takto uvažovať, určite sa staneme dospelými vo viere.

Boh je živý

 

V bežnej praxi života sa stretávame s výrazom: zmieta sa medzi životom a smrťou. Väčšinou súvisí s telesným zdravím človeka. Ide o stav neistoty. Buď bude niekto žiť alebo zomrie. Rečou matematiky – 50 na 50.

Túto frázu môžeme úspešne aplikovať aj v otázke viery. Ide o situáciu, kedy sa niekto v oblasti viery nachádza na rázcestí. Nezabudnime však ani na to, že aj štýl života svedčí o niekom, či je bližšie k životu alebo sa stráca v hektickom a bezohľadnom prístupe k životu.

Mnohí z nás poznáme konkrétnych ľudí, o ktorých táto charakteristika platí, a to takmer 100%-tne. Keďže sa zmietajú medzi životom a smrťou, tak sa im snažíme všemožne pomôcť, aby sa od smrti odvrátili a jediným východiskom bol pre nich život.

My, kresťania, veríme v Boha, ktorý žije. Veríme v živého Boha. Jedna z mládežníckych piesní obsahuje refrén: „Lebo Pán je živý!“ Je primeraná najmä pre veľkonočné obdobie, ale nie je bez pravdy ani v iných situáciách života.

V evanjeliu zaznela otázka: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ (Mt 16, 13 – 20) Ježiš sa takto pýta svojich učeníkov. Tí vzápätí bez dlhého uvažovania odpovedajú: „Za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“ Všetko sú to veľké osobnosti. Kto by ich nepoznal! Majú jedno spoločné – všetci sú po smrti. Správne odpovedá iba Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, Syn živého Boha.“ Šimon Peter odpovedal správne a výstižne. Ježiš je živý Boh. Všimnime si ešte inú skutočnosť. Väčšinou sa oficiálne modlitby pri liturgii končia slovami: „...lebo on žije a kraľuje na veky vekov.“ Liturgia nás povzbudzuje k tomu, aby sa naša viera neustále opierala o prvok Boha, ktorý je živý, a nie mŕtvy. Akým spôsobom dáva Boh najavo, že je živý? Pomôžme si evanjeliom.

1.)           Boh dáva vnuknutia.

Presvedčil sa o tom Peter, keď mu Ježiš povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.“  Boh vnuká podľa vlastného rozhodnutia myšlienky tým, ktorých si pripravuje na ich prijatie.

        Každý človek primerane svojej profesii v živote prijme radu, podnet či poznatok, aby svoju prácu a odbornosť zdokonalil. Aby zdokonalil svoju vernosť evanjeliu, má prijímať eucharistiu a počúvať Božie slovo. Tento pokrm predstavuje plnosť duchovného dobra tu, na zemi. Teda nejde len o hocijakú plnosť, lebo sv. Ján vo svojom evanjeliu píše: „Z jeho plnosti sme dostali milosť za milosťou.“ (Jn 1, 16) Pri slávení eucharistie, teda pri slávení eucharistického dobra, sa nám dostáva božského vnuknutia a podnetov tak, aby sme svoj život čo najviac priblížili evanjeliu. Stačí na to jediný predpoklad – mať čisté a otvorené srdce.

 

2.)           Boh dáva stabilitu.

Je to tiež jeden zo znakov, že Boh je živý. Adresátom tohto daru bol znovu Šimon Peter. Vypočul si: „ Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.“

Často robíme poriadok vo svojich veciach. Tie, ktoré nepoužívame, odstraňujeme a tie, ktoré zostanú, nanovo uložíme do skríň. Sú situácie, kedy sa ľudia sťahujú. Veci si ukladajú do rôznych dóz a škatúľ alebo ich iba-tak ručne prenášajú. Všetky tieto alternatívy majú jedno spoločné – najprv ukladáme škatule, ktoré sú väčšie a ťažšie tak, aby tvorili dobrý základ. Až potom ukladáme menšie, slabšie, labilnejšie. Tomuto nás naučila životná skúsenosť.

        Niektoré skutočnosti si v našom živote zaslúžia väčšiu stabilitu. A to nielen kvôli praktickosti, ale najmä kvôli účinku. Zvýšenú pozornosť máme venovať tomu, aby základom nášho života bola viera v Boha. Ak to tak nie je, stáva sa, že do základu ukladáme veci slabé a labilné. Preto sme svedkami javu, podľa ktorého sa mnohým život zrúti a musia ho potom znovu prácne a podľa nového systému uložiť. Priznajme si, niekedy nám viac vyhovujú nestabilné a voľné spôsoby života. Tie hodnotnejšie sú považované za ťažšie a náročnejšie.

        Podobnú situáciu nachádzame v evanjeliu. Hovorí nám o vytvorení hierarchie hodnôt v živote. (Lk 17, 7 – 8) Ježiš rozpovedá podobenstvo o sluhovi, ktorý hneď potom, ako sa vráti z poľa, musí najprv pripraviť večeru svojmu pánovi, obslúžiť ho, kým sa nenaje a až potom bude jesť a piť on. Tieto zásady nám pripomínajú, že základom života je plnenie povinností voči Bohu. Toto je trvalý základ, ktorý nás nikdy nesklame. Ak je Boh základom, tak potom náš život bude základom pre Božie kráľovstvo.

3.)           Boh dáva dôveru.

Znovu je v akcii Peter, ktorý sa dozvedá, že Pán iba jemu odovzdá „kľúče od Božieho kráľovstva“. Symbolika je jasná. Kľúč je dôležitý prvok života. Obyčajne ho nedávame cudzím a neznámym ľuďom, aj keď je možné všeličo. Ten, kto z nejakého dôvodu dáva svoj kľúč inému, dáva najavo, že mu dôveruje. Dať niekomu kľúče znamená prejaviť voči nemu dôveru.

        Niečo podobné urobil Ježiš, keď ponúkol svoj príbytok apoštolom, ktorí ho chceli nasledovať. (Jn 1, 35 – 39) Na ich záujem nasledovať ho Ježiš odpovedal: „Poďte a uvidíte!“ A oni túto možnosť využili a zostali u neho.

        Takýmto spôsobom im odovzdal pomyselný kľúč od svojho príbytku, ale aj kľúč k povolaniu.

        Sú ľudia, ktorí môžu ponúknuť kľúč k úspechu. Kľúč k úspechu môže odovzdať iba ten, ktorý ho už predtým účinne využil. Tu hovoríme o ceste obety, ktorú vykonal Kristus za našu spásu. Hovorí nám, aby sme odovzdávali kľúč k úspechu v prospech Božieho kráľovstva tým, že sa budeme za blížnych obetovať. Takýto kľúč má nesmiernu cenu.

        Poznáme ľudí, ktorí podávajú aj iný kľúč. Je to kľúč z bludiska života. Ponúkame ho tým, ktorí zablúdili. Východiskom, t. j. kľúčom z tejto bludnej situácie, je odmietnutie hriechu. Kristus hriech zavrhol, odmietol a týmto spôsobom nám ponúkol ideál, ktorý nás vymanil z otroctva zatratenia. Platí aj naďalej, že budeme zachránení pre život, ak prijmeme od Pána pomyselný kľúč očisťovania od hriechu.

        Kým žijeme na zemi, nemáme v sebe istotu Božieho kráľovstva. Zmietajú nami rôzne pocity, ktoré sú produktom nášho spytovania svedomia a uvažovania o živote. Vo chvíľach neistoty nám podáva ruku Ježiš, ktorý nás zo zmätku a neistoty i strachu dvíha svojou pravicou a volá: „Prečo si zapochyboval, maloverný?“ Touto školou prešiel sám Šimon Peter, ale potrebujeme ňou prejsť aj my. Lebo iba Kristus je Cesta, Pravda a Život.

Ako upútať Ježiša

Niektorí pravidelne, iní sporadicky sledujeme v nedeľu na  TV Lux  obedňajšiu modlitbu Anjel Pána z Vatikánu.  Prednesie ju Sv. Otec a pridá ešte aj nejakú katechézu, či modlitbu. Vonku na námestí, pod balkónom sa zhromaždia tisíce ľudí. Predstavujú určitú pestrosť, lebo sú tam napr. rehoľníci v rôznych habitoch, študenti škôl, ktorí majú v rukách vlajky a transparenty, ale aj skupiny pútnikov, ktorí držia zástavky tej ktorej krajiny. Každá sa usiluje upútať pápežovu pozornosť tak, aby si ich všimol, prípadne zareagoval a účastníkom zamával. 

V evanjeliu čítame o tom, ako sa usilovala dostať do Ježišovej blízkosti a priazne istá kanaánska žena /Mt 15, 21-28/. Prišla v súrnej veci, lebo jej dcéru trápil zlý duch a bola si istá, že jej učiteľ pomôže. Chcela upútať jeho pozornosť preto sa rozhodla kričať. Zrejme to robila intenzívne, lebo apoštoli Ježiša prosili, aby nejako zasiahol. Iné prostriedky k dispozícii nemala a tak kričala. Nepoznala nikoho, kto by jej "vybavil" čo i len krátke vypočutie. Ako sme počuli, svoj cieľ dosiahla, ba dokonca ešte zožala pochvalu od samého Ježiša, ktorý vyzdvihol jej vieru. Stále platí, že sa oplatí dostať sa do jeho blízkosti a priazne. A všetci sa máme o to usilovať. Ktoré spôsoby sú zaručené úspechom tak, aby Pán na ne reagoval?

1.,Pokánie. Ide o starý osvedčený postup, ktorý favorizoval  sám Kristus-kajajte sa a verte evanjeliu! Súvisí s vyznaním hriechov, ľútosťou a s úsilím o zmenu života. Kto sa dnes tým zapodieva? Ešteže na Veľký Piatok a Popolcovú stredu evidujeme tzv. prísny pôst, ktorý rešpektujeme, lebo sa objaví aj vo farských oznamoch. Väčšinou však pokánie býva zatlačené do úzadia, lebo máme množstvo iných povinností, ktoré nám bránia zamyslieť sa nad svojim životom. Úkony pokánia sa redukujú do symbolických a sterilných giest a väčšinou nemajú vplyv na zmenu života. Tak sme pohrúžení do životného štýlu doby, že požiadavka pokánia sa nám dostáva do pozície-ak chceš môžeš, ale nemusíš...Nie je mnoho takých účinných príležitostí dostať sa do Ježišovej priazne ako je pokánie. Boh je na našu zmenu života citlivý a posiela nám potom duchovné dary a potechy, ktoré presahujú všetky pozemské výsady.

2.,Modlitba. Ide o overenú aktivitu, ktorá je človekovi blízka od nepamäti. Ani ona sa nedostane do programu dňa pravidelne. Ĺudia sú väčšinou spokojní so sebou s tým, že modlitbu, najmä mladí, delegujú starším vekovým generáciam, lebo oni to tam hore všetko vybavia...Mnohí sa netaja ambíciou, že modlitbou chcú zmeniť svet. Chcú zmeniť ľudí, atmosféru, spoločnosť atď. Zabúdajú na to, že modliaci sa má mať prvotný úmysel zmeniť seba samého. Modlitba má najprv smerovať  k tomu, aby sme sa ako priaznivci modlitby povzbudili k živšiemu nasledovaniu Krista. Našim patrónom v tomto odhodlaní zostáva mýtnik z Ježišovho podobenstva, ktorý celú svoju modlitbu v chráme zhrnul do jedinej, ale podstatnej vety:Bože, buď milostivý mne hriešnemu! Takáto modlitba s určitosťou zaklope na Boží sluch a upozorní ho na to, že je tu niekto, kto chce najprv" vyhodiť brvno zo svojho oka" a až tak sa bude zaoberať záležitosťami blížnych.

3.,Nezištná služba blížnemu. Ide o takú činnosť, ktorá umožní rásť našim blížnym.

 Včera v správach referovali o spôsobe zavlažovanie stromov v mestských parkoch. Je obdobie sucha. Neprospieva to ani človeku ani prírode. V Košiciach používajú veľké plastové nádoby-vaky, do ktorých sa zmestí 1500 litov vody. Tie umiestnia do kruhu okolo stromu zhruba na úrovni koruny. Voda sa postupne z vakov uvoľňuje do pôdy a vyživuje najmä také miesta, kde sa nachádzajú korienky, vlásočnice, ktoré potrebujú prijať čo najväčšie množstvo vody. Keď sa vak vyprázdni, prídu pracovníci a vodu doplnia. Strom tak permanentne dostáva primerané množstvo vlahy.

Svojou službou blížnemu dodávame vlahu, aby sa mohol pozbierať, aby mohol rásť. Je dosť ľudí, ktorí vystierajú ruku a očakávajú pomoc. Kresťan pravidelne prijíma rosu sviatostnej milosti a má sa s ňou podeliť tam, kde chýba. Týka sa to ľudí, ktorí potrebujú pomoc materiálnu, ale mnohí sa dožadujú pomoci vo forme ľudskej blízkosti , niekoho, kto by ich vytiahol  k vyšším hodnotám života. Najmä v období duchovného sucha a vyprahnutosti sú na mieste oživujúce aktivity, o ktorých hovorí Ježiš v evanjeliu-čokoľvek ste urobili jednému z mojich najmenších...Tak, ako existujú pravidelné zbierky na materíalne potreby určitých ľudí, tak je potrebné, aby sme pozbierali sily a odhodlali sa aj na praktickú a konkrétnu službu blížnemu. Je potrebný duchovný zavlažovací kruh ľudí-spoločenstvo, ktorý prinesie ovlaženie a mnohým  pomôže tak, aby našli cestu spásy.

Nie je potrebný okolo toho veľký krik, ktorý by sa rozliehal krajom. Sú aj celkom tiché prejavy domáhania sa Božej blízkosti. Môžu byť účinnejšie ako hlasný prejav kanaánskej ženy z evanjelia. Rozsievač seje v tichosti, ale úrodu zbiera v hlasnejšom vďakyvzdávaní, lebo radosť z dobrého diela sa ukrývať nemá.

Svet hľadá nových svätých.

Pred nedávnom sa v médiach objavila správa o smrti istého nepálskeho horolezca /Nirmal Purja/. Zomrel mladý, v stave etrémnej kondície, na vrchole síl vo veku 43 rokov. Stal spolu s viacerými horolezcami obeťou hôr na území Pakistanu. Preslávil sa najmä tým, že za cca pol roka zdolal všetkých 14 osemtisícoviek. Je isté, že toto sa nepodarí hocikomu. Ďalšie zamýšľané rekordy v súvislosti s horami už nerozšíri. Z radov odborníkov zazneli po jeho smrti aj tieto poučné slová:"Dnes sledujeme kultúru preplnených expedícii, termínov, sponzoringu a mediálneho tlaku na dosiahnutie vrcholu za každú cenu. Hory nie sú trofeje. Ego musí zostať v základnom tábore". 

Vrcholy sú pre ľudí veľmi lákavé. Sú také vrcholy, ktoré sú obdivuhodné, ale tie nebesia nepreniknú. Zostávajú pod nebeskou klenbou. Existujú však vrcholy také, ktoré preniknú nebesia. Tí, ktorí ich zdolajú/sv. Vavrinec/ získavajú poctu nebeského kráľovstva. Získavajú ich za ako výsledok obetavosti a vernosti zásadám evanjelia. 

Sv. Otec Lev XIV. sa nedávno stretol s mladými ľuďmi v Assisi./2026/. Bolo to na sviatok Premenenia Pána. Predniesol im katechézu, ktorá má túto hlavnú myšlienku:"Svet i Európa hľadá nových svätých". Povzbudil tak mládež, aby túžila nielen po vrcholoch tohto sveta, ale aby sa zaujímala aj o také vrcholy, ktoré budú svedčiťo raste v čnostiach, najmä láske voči blížnemu. Pápež ďalej predniesol myšlienku vo vzťahu k niektorým protikladom dnešnej doby. Napr.:svetlo-tieň, ticho-slovo, úžas-nepochopenie. Rozoberme si ich podrobnejšie.

1.,Svetlo a tieň. Na adresu určitých ľudí niekedy povieme, že sú iba tieňom toho, čo boli kedysi. Týka sa to napr. určitých danností profesionality alebo aj zdravotného stavu. 

Je však pravdou, že u mnohých zostal už iba tieň viery. Rokmi pretrhli putá s Kristom i Cirkvou. Stávajú sa takým tieňom, ktorý  neprerastá do svetla, ale ponára sa do tmy. 

Tieň sa môže javiť aj ako úľava v sparote dňa. Ale nemôže byť vrcholným momentom viery a konania. Presvedčil sa o tom aj taký veľký človek, ako bol prorok Eliáš /1 Kr 19,1-8/. Prorok dal pozabíjať všetkých pohanských prorokov, ale následne musí utekať pred hnevom kráľa. Unavený si ľahol v tieni borievky a zaspal. Keď sa zobudil našiel pri sebe  položené jedlo. Prihovoril sa mu Pánov anjel týmito slovami:"Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou dlhú cestu". V tieni borievky mal iba pookriať, aby mohol pokračovať v ceste ďalej.  

Nemali by sme zostávať v tieni veľkých svedkov viery. Môžeme pri nich pookriať, povzbudiť sa, odpočinúť si, ale potom máme pokračovať v ceste tak, aby sme vytvorili vlastnú líniu svätosti. ktorou nasledujeme Ježiša Krista. 

Mnohí, Bohu vďaka, sa z tieňa dostali do svetla. Sami sa stali svetlom, lebo nasledujú Svetlo, ktorý vyšlo z výsosti. Určití ľidia majú u nás veľký kredit. Povieme, že ten a ten je lumen...Ide o šikovných a schopných ľudí, ktorí ostatných predčia svojimi schopnosťami. 

Lumen-svetlo je ten, kto sa spriatelí so Svetlom a toto spojenie si zachová do konca života. Aj celkom jednoduchý človek môže byť označený ako lumen, lebo stretol pravé Svetlo, živý sa ním sám a ešte aj iných podnecuje, aby čaru a významu tohto Svetla podľahli. Pomáhajme si navzájom tak, aby sme nezostali v tieni biedy a v tme hriechu, ale aby sme pokročili k Svetlu, ktoré sýti naše duše. 

2.,Ticho-slovo. Žijeme v dobe, ktorá nepraje týmto termínom. Víťazí hluk, krik a rôzne heslá, ktoré slúžia morálne lacnej propagande. Pre ticho a slovo treba pripraviť podmienky. Lev XIV. mladým v Assisi povedal:"V týchto dňoch ste sa stretávali , počúvali jeden druhého a prešli od hluku prekrikujúcich sa a protichodných hlasov k umeniu rozhovoru". Odtiaľ, z pápežových slov, pramení toto ponaučenie: stretávaj sa s Kristom, počúvaj ho a rozprávaj sa s ním. On ťa naučí umeniu stretávať sa s ľuďmi, počúvať ich a hovoriť s nimi. Vtedy sa stanú tvoje slová a postoje hodnotnými, lebo budeš interpretovať Božiu vôľu t.j. to, čo si získal komunikáciou s Ježišom. Komunikácia s ním nie je stratou času, ale ziskom. Slovo hodnotného človeka môže preťať ticho niekoho, kto zatrpkol, rezignoval a prestal komukoľvek dôverovať. A zasa ticho posvätného charakteru môže byť liekom na prebujnenú vravu ľudského handrkovania a prázdneho rozumkovania. Ak platí stará zásada, podľa ktorej ticho lieči, tak potom dodajme, že lieči aj každé slovo, ktoré vychádza z Božích úst.

3.,Úžas-nepochopenie. Na sviatok Premenenia Pána zazneli v evanjeliu slová:"Učiteľ, dobre je nám tu...". Tento citát znamená, že učeníci chceli predĺžiť chvíľu s premeneným Kristom. Sú situácie, kedy sa dostávame do úžasu a radi by sme si príjemné chvíle predĺžili. V poslednom čase je toho príkladom čas, ktorý poznáme ako predĺžený víkend. 

Viera má správnu hĺbku vtedy, keď si želáme predĺžiť čas strávený s Pánom. Týka sa to napr: sv.omše, modlitby, adorácie alebo konkrétnej služby blížnemu. Dnes, žiaľ, vidíme tendenciu čím skôr absolvovať, prežiť, prečkať, pretrpieť to, čo môže byť pre nás predsieňou do úplnej atmosféry radosti s Bohom. 

Staňme sa pastiermi z Betlehema, ktorí žasli pri jasliach Božského novorodenca. Ani chudoba, ktorú videli v maštali ich neodradila od schopnosti žasnúť. Staňme sa mudrcami, ktorí neboli schopní odtrhnúť zrak od nebeskej hviezdy, keď putovali za Mesiášom. Ani prepych a lesk Herodesovho dvora im nezobral úžas nad žiarivými Božími tajomstvami. Staňme sa tými vojakmi, ktorí pod Ježišovým krížom konštatovali: toto bol naozaj Boží Syn!. Ani vlastná hriešnosť neh nás neodradí od schopnosti žasnúť nad tým, že Boh môže odpustiť aj najťažšie hriechy, ak o to v pokore pižiadame. Staňme sa tými, ktorí žasnú nad svedectvami mučeníkov, ktorí pohŕdli pozemským svetom, aby zviditeľnili ten Boží. Svet dnes potrebuje takých svätých, ktorí život podľa evanjelia povýšia na hodnotu najvyššieho piedestálu. 

Otrasy viery

 

Podľa správ kde-tu počúvame, že sa otriasa zem. Niektoré otrasy sú väčšie, silnejšie, iné menšie. Niektoré otrasy cítime, iné nie. Človek nemusí ani otrasy cítiť, ale citlivé prístroje zachytia každý pohyb zeme. Ide o nepríjemný pocit, keď precitnete, že sa pod vami trasie pôda. Nikdy nevieme, akej intenzity budú otrasy a čo ešte prinesú dotrasy pôdy.

          Vieme, že aj viera v Boha má svoje otrasy. Každé citlivé svedomie ich zacíti. Možno to zbadajú aj naši súčasníci a ľudia v blízkosti nášho života. Aj tu platí, že sú otrasy menšej intenzity, ale aj mimoriadne silné.

          Evanjelium dnešnej nedele hovorí nielen o tom, že Ježiš nasýtil vyše päťtisícový zástup, ale aj o tom, že táto udalosť preverila vieru Ježišových učeníkov. O aké otrasy ide?

1.)             Viera v Boha má svoj potenciál.

Môže rásť, môže sa zväčšovať. Viera v Boha nikdy nepovie dosť. Presvedčili sa o tom aj učeníci. Evanjelium hovorí o tom, že Ježiš uzdravoval chorých, ale keď prišlo k otázke nasýtenia zástupu, žiadali Ježiša, aby ľudí rozpustil. Vo svojej viere nevedeli pochopiť,
že ten, ktorý uzdravuje chorých a kriesi mŕtvych, môže nasýtiť
aj všetkých ľudí na svete. Ich viera ešte musela rásť. (Mt 14, 13 – 21)

          Evanjelium (Mk 9, 22 – 23) nám pripomína inú udalosť.
Za Ježišom prišiel otec so svojím posadnutým synom. Svoju prosbu o uzdravenie začal slovami: „...ak môžeš...“ Aký bol opatrný! Akoby ani on neveril, že Ježiš si trúfne na uzdravenie jeho syna, lebo učeníci v tejto situácii zlyhali. Ježiš sa začudoval nad výrazom „ak môžeš“ a konštatoval: „Všetko je možné tomu, kto uverí.“

          Našej viere často chýbajú určité prvky. V Ježiša veríme, uznávame ho, klaniame sa mu, ale niekedy nám chýba uveriť
do dôsledkov. Aj naša viera tak, ako viera učeníkov, má potenciál rastu.

2.)             Sú situácie, kedy nás život stiahne až na dno.

Ale pre vieru je to výzva. Z ľudského hľadiska cítime, že veľa nezmôžeme a jedine, čo nás dvíha, je viera v Boha. Túto myšlienku potvrdzuje Ježišova veta: „Vy im dajte jesť!“ Adresoval ju učeníkom. Čo prežívali? Najskôr zrejme to, že Pán od nich očakáva nemožné a že prežívajú dno svojich síl a možností. Na druhej strane to vnímali ako výzvu, lebo Ježiš by takúto vetu nepovedal len-tak do prázdna. Bol to pre nich bod zlomu.

          Tento výraz má viacero významov podľa toho, v ktorej oblasti sa používa. Jeden z významov znie takto: bod, odkiaľ niet návratu. Prakticky to znamená, že človek aj napriek svojim obmedzeniam vyťaží z mála, čo má (5 chlebov a 2 ryby; z biedy, do ktorej sa dostal – márnotratný syn a z pádu, ktorý si sám pripravil – Mária Magdaléna), maximum. Učeníci svojím spôsobom spoluúčinkovali na Ježišovom zázraku. Nebolo to v jednoduchých podmienkach. Evanjelium hovorí, že už sa stmievalo, všade dookola bola pustina a k dispozícii mali len 5 chlebov a 2 ryby.  Aj z nepatrných možností môže človek získať mnoho. Z malého evanjeliového semienka, ktoré hodil rozsievač do pôdy, vyrastie úroda. My to semienko dobra zasievame tam, kde ho niet a kde ho nájdeme, tam ho ešte môžeme rozmnožiť s pomocou Božej milosti. Nech nás akékoľvek málo či absencia určitého dobra neodradí od konania skutkov vernosti Bohu.

 

 

3.)             Viera vidí cieľ – večný cieľ.

Evanjelium pripomína, že Pán Ježiš cestoval loďkou. Ľudia šli peši. Určite to nebolo pre nich jednoduché, ale mali motiváciu. Chceli sa stretnúť s Učiteľom z Nazareta.

          Ježiša v dokonalosti nedobehneme. Je nereálne, aby sme sa s ním dokázali pretekať. Ale on to od nás ani nežiada. Chce, aby sme za ním kráčali. On zanecháva stopy svojho účinkovania a my ich zmyslom viery vnímame, vidíme a kráčame tou istou cestou. Niektorí pomalšie, niektorí rýchlejšie. Niektorí s váhaním, iní s väčšou istotou. Niektorí s istým krokom, niektorí aj s prívlastkom neistoty.

          Predstavme si takúto situáciu. Organizuje sa beh s hromadným štartom. Zúčastňujú sa ho muži i ženy, mladí i starší, ba i deti. Trénovaní, aj tí, ktorí majú slabšiu výkonnosť. Je isté, že sa pole bežcov roztrhá. Tí lepší budú vpredu, ostatní za nimi. Je to logické a prirodzené. Cieľ ale nájdu všetci. Záleží na tom, aby cieľ dosiahli všetci.

          Naším cieľom je Božie kráľovstvo. Je to absolútny cieľ nášho života. Nedosahuje sa ľahko, lebo nielen pôda našej viery, ale aj celková atmosféra života sa trasie pod náporom rôznych nezriadeností a nebezpečenstiev. Viera v Boha je stabilizujúcim prvkom. Inak by sme otrasy života nezvládali ľahko. Ježišovi učeníci, ktorí boli svedkami rozmnoženia chleba, nám dávajú istotu, že aj nám Boh rozmnoží dary, ktoré nám pomôžu obstáť v pustatine života a vniesť doň viac radosti, ideálov, povzbudenia a viac chleba v podobe obiet, ktoré aj iným pomôžu na ceste do Božej slávy.

Korunovácia starších ľudí

V týchto letných dňoch prebiehali v Bratislave korunovačné dni. Všetko dýchalo históriou a história ožila. Návštevníci boli svedkami pestrého programu, ktorý vyvrcholil korunovačným úkonom Márie Terézie .Ako vieme,tá bola korunovaná za uhorskú kráľovnú v r.1741 v Dóme sv. Martina v Bratislave. 

Ľudia si radi užívajú takéto spomienkové slávnosti, aspoň na čas ich to odbremení od každodennej rutiny. 

Cirkev nás učí, že pravidelne každý rok 26.07. na sviatok sv. Joachima a Anny si pripomíname Deň starých rodičov a seniorov. Ide o akúsi korunováciu života tých, ktorí vstúpili do poslednej etapy života a zaslúžia si úctu a uznanie. Týmto ľuďom sa nedostáva vždy to, čo si zasluhujú, lebo sú považovaní za vyradených zo života a to pre svoje fyzické a nie raz aj duševné obmedzenia. Práve preto im Cirkev pripravila takúto liturgickú akoby korunováciu, aby ich životy neupadli do zabudnutia. Čo by malo byť príznačné pre toto spoločenstvo ľudí, ktoré hľadá svoje miesto v živote?

1.,U starších si vážime skutočnosť, podľa ktorej dokážu "vážiť /si/ slová". Vážia si slová, lebo často sa nemajú s kým porozprávať a ak neberieme do úvahy, že ich oslovujú špekulanti a podvodníci, tak potom je  iba televízor pre nich akousi celodennou formou umelej komunikácie.

 Evanjelium hovorí o človekovi, ktorého Ježiš uzdravil, ale ešte pred tým sa o ňom dozvedel, že má problém dostať sa do liečivej vody v rybníku Betsata /.Jn 5,1-15/. , lebo "nemá človeka..."/nemám človeka, ktorý by mi pomohol/.

To isté môžu povedať starší ľudia, ak cítia, že ich názory sú zaznávané a   pripisuje sa im minimálna dôležitosť. Buďme ľuďmi, ktorí si nájdu čas na rozhovor s tými, ktorí už mesiace či roky nedostali príležitosť komunikovať. 

Pre starších by malo byť príznačné aj to, že vážia slová. Nie sú v súdoch unáhlení, ale viac sa dokážu zahľadieť do dôsledkov svojho verbálneho prejavu. Nechcú hovoriť za každú cenu prázdne a bezduché frázy, ktorými sme obklopení zo všetkých strán. Chcú, aby ich slová mali váhu a vyjadrovali životnú múdrosť, ku ktorej sa človek dopracúva postupne rokmi a skúsenosťami. Medzi najväčšie ocenenia vyššieho veku patrí fakt, že hovorí tak, aby ich slovo zavážilo vtedy, keď sa hovorí o dôležitých skutočnostiach. 

Slovo staroby by malo mať váhu, ale malo by mať aj ambíciu odľahčiť určité situácie a malo by upokojiť rozvášnenú a premotivovanú atmosféru, ktorá je typická pre dnešný svet. Nikto nedokáže vložiť toľko pokoja do komunikácie ako tí, ktorí zažili v živote chvíle dobré, ale aj horšie a dokážu ju prevzdušniť postojom nadhľadu. 

2., Starší môže "odvážiť sa povedať". Len, aby dostal priestor. A to nie preto, aby jeho názor dominoval za každú cenu, ale preto, aby vyvážil tzv. novátorske , či provokačné výmeny názorov na všetkých úrovniach spoločenského života. Starší má mať právo na to, aby povedal rozumné a povzbudivé slovo tam, kde opačné názory vedú k nenávisti a pohŕdaniu úctou medzi tými, ktorí nehľadajú pravdu, ale lacnú dominanciu. Žijeme v dobe, v ktorej profitujú tí, ktorí sú hluční, žiaľ aj vulgárni a nedopustia, aby pokojné a uvážlivé slovo, reprezentované staršími, dostalo adekvátny priestor. Je zlé, ak starší vedú rebríčky hlučnosti a vulgárnosti. Vyšší vek má mať svoju dôstojnosť a neopúšťať ju ani za cenu straty miesta pri mikrofónoch doby. Hlas starších je možno tichší, ale počuteľný pre tých, ktorí nie sú samoľúbi sebci, ale sú otvorení pre zdravú vyváženosť hovoreného slova. 

3.,Pre vyšší vek je charakteristické zvýraznenie čŕt nábožnosti. Príkladom je starec Simeon / Lk 2,22-35/. Na scénu sa dostáva v pravý čas. Je to vtedy, keď Mária s Jozefom vstupujú do chrámu, aby obetovali malého Ježiša Pánovi. Simeon vzal dieťa do náručia a požehnal ich. Vzal dieťa do náručia. Tým je vyjadrená vrúcnosť jeho viery, lebo vedel, že drží v rukách Mesiáša.

 Ide o veľkú vec, ak si človek udrží vieru do konca. Takú vierou, ktorou udrží v srdci Mesiáša aj v ohni skúšok a protivenstiev. Starší by si mali často vybavovať v duchu pohľad na Simeona, pre ktorého bolo objatie s Mesiášom najsilnejším momentom života. Niet silnejšieho momentu, ako je zjednocovanie sa s Pánom v duchu evanjelia.

Simeon celú nazaretskú rodinu požehnal, hovorí Božie slovo. Starší človek zvoláva Božie požehnanie na tých, na ktorých mu najviac záleží. Ale zvoláva ho aj na celé prostredie svojho života, ba na celý svet. Stáva sa takým prajným , lebo vie, že všetko závisí od Božej milosti a možno je jediným veriacim v rodine a ako jediný sa modlí a zvoláva požehnanie na tých, ktorí vieru zavrhli alebo v nej spohodlneli. Mnohí starší sa stávajú Simeonmi vo svojom prostredí a očakávajú v modlitbe to, že možno predsa len príde Mesiáš aj na schody ich domu a osloví ostatných členov rodiny. Táto pozícia nie je ponižujúca, ale vznešená a primeraná človeku, pre ktorého je viera a spása neprekonateľnou prioritou. Ide o záležitosť, ktorá sa rovná korunovácii života staršieho človeka. Nič pozemské už preňho nemá taký význam, ako je sprevádzanie blízkych po cestách života a to tak, aby sa neodchýlili od tej, ktorá vedie do Božieho príbytku. 

Prekážky Slova

 

 

Mnohí vynikajúci športovci trénujú v prírode. Tá im poskytuje vyhovujúci terén, ktorý je dostatočne náročný a spĺňa vysoké štandardy. Okrem tohto prírodného spôsobu tréningu využívajú aj umelo vytvorené prostriedky špeciálne zamerané na konkrétne cviky. Mnohým padne vhod kombinácia možností prírody a človekom vytvoreného umelého prostredia.

          Po nedeliach čítame v evanjeliu o úskaliach, ktorými prechádza Božie slovo. Ono v podobe zrna rozsievača nepadne vždy iba do dobrej pôdy, ale čakajú ho nástrahy čisto prírodné. Napríklad kamenistá pôda, tŕnie (Mt 13, 1 – 23). To sú čisto prírodné skutočnosti. No Božie slovo nám pripomína, že existujú aj umelo vytvorené prekážky. Čítame, že ktosi prisial medzi pšenicu kúkoľ
(Mt 13, 24 -43). Aj kúkoľ patrí svojím spôsobom do prírody, ale ľudská ruka spôsobila, že sa stal problémom na poli, ktoré bolo dôkladne obrobené. „Čo robiť?“ pýtali sa sluhovia hospodára.

1.) Nechajte oboje rásť.

Hospodár nabáda k trpezlivosti a čakaniu. V Spišskej Belej sa nachádza múzeum miestneho rodáka, univerzitného profesora vo Viedni, Jozefa Maximiliána Petzvala. Žil v 19. storočí. Bol významným matematikom a vynálezcom v oblasti fotografickej techniky. Na výstave fotografií dominuje  výnimočná fotografia z r. 1826.
Údajne je najstaršou na svete. Expozičný čas na jej výrobu trval osem hodín. Koľko trvá expozičný čas na výrobu fotografie dnes? V športe napríklad 1/8000 sekundy. Kedysi si na jednu fotografiu ľudia museli počkať aj niekoľko hodín. Boli zvyknutí čakať. O dnešku to nemožno povedať, a to aj kvôli životnému štýlu a pokroku vo vede. Na užitočné veci sa čakať oplatí. Čakanie na dobrú úrodu nie je pasívnou skutočnosťou. Ono má byť sprevádzané obetami a modlitbou.

          Aj keď sa kúkoľ miestami javí životaschopnejší a opticky dobrú pšenicu zatieňuje, oplatí sa čakať na pšenicu. T8 je výdatná. Kúkoľ je prázdny a iba pózuje. Pšenica nasýti, kúkoľ dokáže iba ohúriť. Človek zistí, že pšenicu treba pestovať, kúkoľ kynožiť.  Čas strávený pestovaním pšenice je časom požehnania a trpezlivého očakávania Božích darov. Požehnaním je aj čas zbavovania sa kúkoľa.

2.) Podobenstvo nás učí bedlivosti.

Kým ľudia spali, prišiel nepriateľ a prisial kúkoľ. Nepriateľ prišiel v čase, keď ľudia mali slabšiu chvíľu. Zlo dokáže vycítiť, kedy má človek slabšiu chvíľu. Stačí to nato, aby nám do duše prisialo skazené zrno. Všetci si pamätáme na tzv. slabšie chvíle svojho života. Dnes by sme tak nekonali ako vtedy. Dávali by sme lepší pozor na svoj život. Nič však už nevrátime späť. Mnohí aj dnes prežívajú slabšiu chvíľu. Trvá už roky, prípadne desaťročia. Koľko zla už do nich zloba zasiala! Možno až tak, že prestali byť čistou pšenicou a stali sa niečím na spôsob kúkoľa. Božia milosť však nedopustí, aby sa žírne lány pšenice zmenili na odpad a miesto záhuby. Teraz už lepšie chápeme, prečo Ježiš často opakoval svojim poslucháčom výzvu k bedlivosti – Bdejte! Zostaňte v dosahu Božej milosti, prijímajte sviatosti a zostaňte navždy pšenicou.

3.) Podobenstvo nás učí vernosti.

Ten, čo zasial kúkoľ, hneď odišiel. Nestaral sa, či vyrastie. Bol presvedčený o zhubnosti svojho diela. Nepotreboval overovať účinnosť svojej aktivity. Sám bol zlom presiaknutý, bol naučený konať zlo.

          Kto koná dobro, nech mu ostane verný. A to aj vtedy, keď ono akoby ťahalo za kratší koniec v tomto svete. Dobro sa niekedy javí ako miniatúra oproti megalomanským projektom, ktoré berú dych. Pán Ježiš sa necháva počuť: „Kto vytrvá do konca...“ Nikto neprekoná dielo Božieho kráľovstva a aj tie najmenšie skutky, ktoré kladieme na jeho oltár, sa v príhodný čas ukážu nekonečne väčšie ako tie, ktoré triumfujú dnes. Dobro evanjelia rastie vo svete tak, ako rastie v nás. Najlepšie a najvýstižnejšie túto skutočnosť vyjadril sv. Ján Krstiteľ slovami: „On (Ježiš) musí rásť.“ Ak sa tak naozaj deje, tak potom semeno Božieho slova našlo v nás dobrú a pripravenú pôdu.

Rozsievač

 

          Možno poznáte kaštieľ v Strážkach. Ide o vrcholné dielo renesančného umenia na Slovensku. Kaštieľ obklopuje nádherný anglický park a v interiéri ponúkajú stálu expozíciu uhorského maliara Ladislava Medňanského (1852 – 1919). Sú tam vystavené najmä jeho diela, ale aj diela niektorých jeho žiakov.

Pri prehliadke sa dozvieme, že niektoré postavy osobností majú fiktívnu tvár. Nesúhlasia s realitou, lebo hlava a tvár sú dielom fantázie umelca. Dôraz sa kladie na šaty, ktoré sú ušité z drahých materiálov a tiež na šperky a vyznamenania. Cieľom je poukázať na okázalosť, prepych a honor.

          Potom sú tam diela Maestra Medňanského , ktoré sa vyznačujú tým, že majú detailne vypracovanú tvár a telo akoby nebolo dokončené a nechané len-tak do stratena. Autorovi išlo o to, aby vyjadril charakter človeka v tvári, pričom zovňajšok predstavuje vedľajšiu skutočnosť.

           Evanjelium nám ponúka postavy rozsievača (Mt 13, 1 – 23). Nebudeme sa zaoberať detailami jeho postavy, ba dokonca ani jeho tváre. V tomto prípade ide o nepodstatné veci. Dôležitá je jeho práca, jeho postoje, ktoré z neho robia prototyp rozsievača Božích milostí. Ktoré črty si je potrebné všimnúť?

1.)  Rozsievač je človek, ktorý koná v pravý čas.

Zároveň však dovolí, aby sa jeho dielo akoby stratilo v čase. Prečo? Preto, lebo musí vedieť, kedy je pravý čas na sejbu, kedy je pôda pripravená tak, že si priam pýta zrno a je pripravená ujať sa ho. Na druhej strane musí rozsievač zrno odovzdať a strpieť skutočnosť, že už je mimo jeho dosah. Keď sa ho niekto spýta, kedy uvidíme, že sa derie z pôdy von, odpovie: „V pravý čas, všetko má svoj čas!“

          Je bežné, že do dobrých a užitočných vecí vkladáme veľa energie. Naša aktivita sa stáva podobnou aktivite rozsievača, ktorý vykoná svoje dielo, a potom musí čakať a modliť sa, aby sa dielo vydarilo. Koľko je takých našich aktivít, ktoré sú ešte stále „v pôde“?! Dokonca aj po rokoch, či desaťročiach nevyrastú z pôdy. Pýtame sa, či ešte žijú alebo ich pôda života už zmárnila a neprinesú už nikdy želanú úrodu... Dobré veci, ktoré sú vykonané s dobrým úmyslom a vychádzajú z dobrého, t. j. evanjeliom formovaného srdca, nemôžu vyjsť navnivoč. My nie sme pánmi svojho času, lebo je tu Pán času, ktorý rozhoduje o vhodnom čase na zbieranie úrody.

2.)  Rozsievač je človek, ktorý je spätý s pôdou.

Ona je zdrojom jeho živobytia, je zmyslom jeho života. Človek býva spätý s určitým miestom, ktoré má preňho veľký význam, ale aj s konkrétnym človekom, ktorý si zaslúži pozornosť a úctu. Jeho spätosť sa prejavuje tým, že sa niekde vracia, a to aj za cenu určitých obetí.

          Stávame sa rozsievačmi dobrého príkladu a svedectva, pokiaľ sa vraciame do spovednej miestnosti a pokiaľ sa pravidelne dokážeme postaviť pred tvár eucharistického Krista a sláviť v spoločenstve najsvätejšiu obetu. Tým dávame najavo svoju spätosť s posvätnou pôdou Božej milosti, o ktorej veríme, že nás bude živiť až po bránu nebeského kráľovstva.

 

3.)  Rozsievač z evanjelia je autonómny pracovník.

Vie však, že existuje Pán žatvy. Aj vinohradník z evanjelia je samostatný, no vie, kto je Pán vinice. Samostatný je aj evanjeliový pastier oviec, no zároveň vie, že bez Dobrého Pastiera by nebol ničím.

          Mnohí chápu vieru v Boha nesprávne, a to tak, že sú Pánmi nad všetkým a Boh je iba výkonný pracovník, ktorý musí konať podľa našich pokynov. Realita je však opačná. Spočíva v tom, že všetci budeme skladať účty. Pocítil to aj rozsievač, lebo všetky zrná nepadli do dobrej pôdy.... Boh tak dáva najavo, že všetko závisí od jeho požehnania a každý, kto chce byť rozsievačom dobra, má ho prosiť o priazeň slovami žalmu: „Pane, požehnaj námahu našich rúk.“ (Ž 90)

Nadčasovosť vierozvestov

Pred nedávnom mi ktosi poslal správu o smrti jedného z najbohatších Poliakov. Vypracoval sa v oblasti potravinárstva a zvlášť sa zameral na výrobu chleba a podobných výrobkov. Zvláštnosťou jeho prejavu bol pozdrav svojim zamestnancom. Väčšinou sa ľudia zvyknú pozdraviť:dobrý deň. On urobil výnimku a pri stretnutí so zamestnancom ho pozdravil slovami :dobrý chlieb!. Týmto spôsobom mu naznačoval, aby nezabudol, že jeho úlohou je to, aby pripravil dokonalý výrobok. Akoby mu povedal:nezabudni, že máš pripraviť ten najlepší chlieb, to je tvoja úloha. 

Sv. Cyril a Metod nám pripravili ten najlepší pokrm, najlepší chlieb. Keby sme ich dnes stretli, tak by sme im ďakovali za to, že pripravili ten najlepší chlieb. Ako ináč nazvať skutočnosť, podľa ktorej viera, kultúra, reč sú skutočnosti, z ktorých žijeme aj po uplynutí viac ako tisícročia? Ide o Božie dielo, ktoré je pre náš národ tým najväčším pokladom. Je dobre, že aspoň raz v roku, na ich sviatok, si tieto hodnoty pripomenieme. Ako sa to prejavuje?

1.,Dostali sme dar, podľa ktorého môžeme komunikovať s Bohom. Dnes je dôležité, aby rôzne firmy, podniky a inštitúcie mali zriadený úrad pre komunikáciu s verejnosťou. Majú vyčlenených ľudí, ktorí komunikujú s médiami alebo s klientmi a vôbec s celou verejnosťou. Na tento účel si vyškolia najschopnejších, ktorí sympaticky vyzerajú, dokážu sa vyjadrovať a rozumejú problematike. Doba a štýl života si to vyžadujú.

Človek je stvorený tak, aby dokázal komunikovať s Bohom. Je to oveľa dôležitejšie, akokeby sa zameriaval iba na komunikáciu s okolím. V oblasti komunikácie s verejnosťou sa každý neuchytí, ale Boh prijme komunikáciu každého človeka. Človek nemusí byť supertalent, nemusí mať exkluzívne vyjadrovacie schopnosti, aby sa mohol Bohu zdôveriť. Boh sa poteší aj celkom jednoduchým slovám, ktoré vychádzajú z rozorvanej alebo šťastnej duše, ktorá hľadá božskú odozvu, lebo tej ľudskej sa  mu vždy nedostáva. Preto aj dnes máme, Bohu vďaka, relatívne dosť ľudí, ktorí sa modlia a túto činnosť pozdvihujú na vrchol svojho úsilia.

2.,Zásluhou našich vierozvestov vieme komunikovať medzi sebou. Nachádzame pritom spoločnú reč nielen ako príslušníci jedného národa, ktorý má spoločný  jazyk, ale aj ľudsky , lebo sa učíme jazyku evanjelia. Pomáhame si aj tak, že sa dokážeme navzájom vypočuť a pomôcť si v biedach života. Jeden druhému pomáhame znova poskladať roztrieštený, rozbitý život. A keď takto pomáhame inému, pomáhame aj sebe udržať celistvosť ducha. 

Do najnovšieho čísla Katolíckych novín vložili prázdninovu prílohu s názvom Relax. Nachádza sa tam zaujímavý článok o Národnej svätyni Panny Márie z Aparecidy v Brazílii. Ide o druhý najväčší katolícky kostol na svete. V roku 1978 ukradol sochu Matky Božej istý 19-ročný mladík. Nielen ukradol, ale ju aj rozbil na malé úlomky/ 200+ kúskov /. Bola z toho národná tragédia, ktorá vyvolala veľké pohoršenie. Reštaurátorka Marie Helen Chartuni dostala za úlohu dať sošku do pôvodného stavu. Keď videla to spustošenie, tak si povedala, že to nepôjde. V tom čase prežívala profesionálnu i osobnú krízu a bola vzdialená od viery a od Cirkvi. Napokon sa do práce pustila a trvalo jej 33 dní, kým sošku Panny Márie zlepila. Neskôr priznala, že to bola cesta jej osobného očistenia a obrátenia. Za 33 dní jej život prešiel premenou. Zreštaurovala nielen umelecké dielo, ale aj svoj život. Pri dotyku s rozbitými časťami sošky Božej Matky si uvedomila, že Boh dokáže obnoviť aj zranený ľudský život. Ide o povzbudenie, aby sme si vzájomne pomáhali obnovovať život, lebo nás Boh skrze sv. Cyrila a Metoda naučil jazyku evanjelia. 

3.,Schopnosť komunikovať so svojim vnútrom. Duša pokrsteného si pýta sviatosti a to v rôznych životných situáciách. Aj to je dar a prínos misie solúnskych bratov. 

V už spomínanej brožúrke v Katolíckych novinách je článok o Japonsku. Je to taký mini cestopis. V kúpeľnom meste Beppo sa nachádzajú horúce pramene. Vyslúžili si, neprávom, názov Sedem pekiel. Ide o sedem prameňov , pričom každý udivuje inou farbou či spôsobom, ako chŕli vodu z útrob zeme. 

Boh nám dal sedem darov nebies, nie pekiel. A neprúdia zo zeme, ale prichádzajú priamo od Boha. Sú to sviatosti. Obsahujú tú istú Pánovu milosť, ale reflektujú vždy na určitú životnú situáciu. Udivujú svojimi účinkami a predstavujú pestrú farebnú paletu pôsobenia Božej milosti. Človek má počúvať hlas svojho svedomia a počuť to, čo je preňho teraz dôležité. Sviatosti prinášajú do života vyváženosť a súlad s Božou vôľou. Ignorovanie sviatostí, či opovrhovanie nimi je ťažkým hriechom, ktorí dnes mnohí nosia v živote ako bremeno, ktoré im bráni dôvernejšie prežívať spoločenstvo s Ježišom Kristom. A pritom, koľko milostí prýšti z Božej dobroty, aby  duša mohla uhasiť dopyt a smäd po Božej láske ?!

A do tretice si pomôžeme článkom z brožúrky z KN. Vo výkladoch reštaurácií v Japonsku sú vytvorené presné modely jedál, ktoré reštika ponúka. Konzument si pozrie ponuku vo výklade a povie: toto sa mi páči, toto si dnes dám. 

Keď sa pozrieme na ponuku diela sv. Cyrila a Metoda musíme spravodlivo  konštatovať, že ide o vhodný model nasledovania Krista. Nie je umelo vytvorený, ale prežitý samotnými tvorcami-solúnskymi bratmi. Zanechali nám to, čo bolo v nich najlepšie, viac dať nedokázali. Odovzdali nám Krista, jeho náuku a ukázali na cestu múdrosti, ktorá smeruje do Božieho kráľovstva. Netreba  nám hľadať jej inovácie, stačí zachovať vernosť.

Ako ohlasovať evanjelium?

Nedávno vyhlásili výsledky ankety Slovenka roka. Ocenené boli viaceré osobnosti v rôznych kategóriách. Víťazkou sa stala renomovaná vedkyňa, ktorá má za sebou viaceré ocenenia a profesionálne úspechy. O.i. ma zaujala aj táto veta, ktorú vyslovila:"V škole som nemala vždy samé jednotky, ale cieľavedomou činnosťou som sa prepracovala tam, kde som teraz". 

Pred sebou máme apoštolské kniežatá sv. Petra a Pavla. Poznáme ich životné príbehy a nedali by sme im vždy samé jednotky vo vzťahu ku Kristovi /napokon, kto z nás si ich zaslúži?!/. Vieme, Peter sklamal a zradil svojho Učiteľa  a Pavol bol až vášnivým prenasledovateľom kresťanstva. No potom, ako vyzreli a dorástli do svojej služby ohlasovateľov evanjelia, už si zaslúžia iba vysoké ocenenie.

Prečo si zaslúžia najvyššie ocenenie v službe Božieho kráľovstva? 

1.,Peter sa musel narovnať a Pavol padnúť. Peter sa musel narovnať, lebo bol neustále sklonený nad sieťami a rybolovom. Musel sa vystrieť a poobzerať sa okolo, aby videl a vnímal väčší svet ako iba morské prostredie, v ktorom strávil podstatnú časť svojho života. Peter sa musel vystrieť a poobzerať, aby si uvedomil, že bude poslaný do sveta ohlasovať evanjelium. 

Pavol naopak. Musel padnúť z výšky svojho koňa na zem a to tesne pred Damaškom, lebo až tam ho hnala nenávisť voči kresťanom. Musel sa naučiť pokore a zo zeme vnímať tých, ktorí boli najmenší, utláčaní a gniavení neprajnosťou doby až k zemi. Musel sa to naučiť, lebo najmä im bolo adresované poslstvo spásy. 

Cesty obidvoch apoštolov ku Kristovi boli síce rozdielne a svojim spôsobom protichodné, ale každý z nich sa s Kristom stretol a prijal poverenie na ohlasovanie evanjelia.

 Každý z nás musí niečo so sebou urobiť v spôsobe zmeny zmýšľania a prehodnotenia života, aby sa mohol účinne chopiť služby evanelia. Niekedy sa žiada, aby sme sa narovnali /ako Peter/ a nadobudli zdravé sebavedomie kresťana. Inokedy sa od nás čaká, že padneme na kolená /ako Pavol/ a tak budeme prosiť Boha , lebo pokora pristane aj najschopnejšiemu človeku. 

2.,Skôr, ako boli obidvaja pripravení vykročiť do sveta s posolstvom evanjelia, museli absolvovať a obstáť v tzv. domácom kole. Ako sa to prejavilo? Po zatknutí Pána Ježiša sa Peter inkognito zdržiaval v prítmí veľkňazovho domu. A bol nemilosrdne usvedčený: "Aj ty si z jeho učeníkov!". A nepomohlo mu ani to, že sa voči tomuto odhaleniu rezolútne ohradil. 

Pavol bol v inej situácii. Keď sa prví kresťania dozvedeli, že sa zo Šavla stáva človek, ktorého Boh označil svojou pečaťou učeníka, preľakli sa a divili sa: "Tento, ktorý nás prenasledoval, má byť teraz našim spolubratom v službe evanjelia?". 

Byť Ježišovým učeníkom znamená byť prezradený a spoznaný aj v prostredí, ktoré nezdieľa slávu Božieho kráľovstva. Byť Pánovým učeníkom znamená pretrpieť spochybňovanie aj vo vlastných radoch, lebo všade sa môžeme stretnúť so závisťou,  nezdravou rivalitou či podkopávaním nôh. Všetci musíme z času na čas zdolať neprajnosti prostredia, lebo ani náš Učiteľ nebol v tomto výnimkou.

3., Pomaly si zvykáme na to, že sa mení klíma. Prichádzajú zmeny, na ktoré sme neboli zvyknutí. Kdesi sa stalo, že počas búrky sa prihnal silný vietor a oprel sa do veľkého stromu takou silou, že ho vyvrátil aj s koreňami. Ľudia sa potom chodili na ten jav pozerať a obdivovať to, čo sa stalo. Všetci sa čudovali ako mohol vietor tak poľahky vyvrátiť strom s veľkými koreňmi...

Na sviatok Sv. Petra a Pavla obdivujeme silu koreňov Cirkvi a evanjelia. Koľkí ich chceli vyvrátiť?! Nepodarí sa to, lebo oni sú výsledkom Ježišovej krvavej spásonosnej obety na Kalvárii a sú poznačené aj krvavým svedectvom mučeníctva apoštolských kniežat a iných svedkov Cirkvi. Nechceme tieto mohutné korene iba obdivovať a chváliť sa nimi. Chceme ich aj chrániť a pokračovať v svedectve života tak, ako keby sme ich mali tvoriť a zakladať práve teraz. 

Niekoľko možností

Vždy, keď má človek čeliť nejakému problému, rozmýšľa o tom, aké má možnosti. Priam lahodne naňho pôsobí, keď sa dozvie, že možností je niekoľko. Odľahne mu, lebo má z čoho vyberať. Iná situácia nastáva vtedy, keď k dispozícii má iba jednu možnosť a aj tá nie je ideálna. 

Evanjelium nám približuje celú stupnicu možností, ktorými môžeme blížnemu poslúžiť a to plnohodnotne /Mt 10, 37-42/.

1."Pohár studenej vody". V týchto úmorných horúčavách to dokážeme oceniť. Pohár studenej vody vo vlastnom i prenesenom slova zmysle. Pre ľudí môže znamenať pohár studenej vody čokoľvek, aj záchranu života.

Celá svetová verejnosť sa dozvedela o ničivom zemetrasení vo Venezuele. Počítajú  tam tisícky mŕtvych, ranených a stále nezvestných. Okamžite sa zdvihla vlna solidarity po celom svete . Mnohí chcú pomáhať. Každý tak, ako môže. Týka sa to jednotlivých krajín ale aj jednotlivcov. 

Mnohí /cca 6000 veriacich/ sa zúčastnili púte našej diecézy do Ostrihomu pri príležitosti 250. výročia jej vzniku. Diecézny biskup František v homílii zdôraznil tri dôležité prvky života kresťana: vieru, ktorá má mať hlboké korene, spoločenstvo, ktoré sa buduje vzájomnou láskou a misia, ktorá nikdy nemala taký význam ako práve dnes. V tejto konštelácii sa rodia  veriaci, pre ktorých je gesto podania pohára vody samozrejmou skutočnosťou a aj vecou nekalkulovanej služby, ktorá neznesie odklad a označujeme ju ako služba ad hoc, t.j. práve teraz, čo je práve teraz aktuálne a dôležité. Možno práve horúce dni nám budú teraz pripomínať fakt, že existujú takí, ktorí sú smädní po pomoci a ocenia rôzne formy služby, ktorými môžeme zvlažiť ich vyprahnutosť životom.

2.,Ďalší bod stupnice obetavého prijatia spočíva v prijatí "spravodlivého ako spravodlivého". Oceňujeme ľudí, ktorí majú cit pre spravodlivosť a to aj v bežných okolnostiach života. Pozemská spravodlivosť dokonalá nie je. Niekedy nevidí na blízko t.zn. to, čo sa deje pred jej očami, alebo sa tak tvári.  Inokedy nevidí do diaľky, lebo si povie, že zasa až tak ďaleko spravodlivosť zasahovať nemusí. 

Skutočná spravodlivosť má vychádzať z evanjelia a má byť zameraná tak, aby ju každý aplikoval najprv na seba. Sám Ježiš nás napomína slovami:"Ak vaša spravodlivosť nebude väčšia ako spravodlivosť zákonníkov a farizejov, nevojdte do Božieho kráľovstva" / Mt 5,20/. Presadzujme Božiu spravodlivosť najmä na svojom živote, aby sme sa zbavovali nánosu sebectva a nekonali toto Božie dielo pre nejaké body, prípadne pre zvýšenie reputácie či popularity. Bez Boha skutočnú spravodlivosť nevybudujeme a ak áno, bude stáť na vratkých nohách. 

3.,V stupnici obety je v popredí schopnosť prijať "proroka ako proroka". Ide o stupeň, ktorý nazývame-vydať svedectvo. Hneď po zemetrasení vo Venezuele zverejnili svedectvo istého domáceho futbalistu Hektora. Jeho manželka  Andrea zakryla vlastným telom ich dieťa práve včas. Malé dieťa zostalo nažive, ale jeho matka zahynula...Matka obetovala svoj život, aby dieťa prežilo. 

Je mnoho matiek, ktoré  sa v sutinách a rozvalinách tohto sveta  pokúšajú zachrániť svoje deti. Chcú ich vytrhnúť z pazúrov zloby sveta a sú ochotné obetovať sa až po vrcholnú métu, len aby sa dieťa nadýchlo ovzdušia Božej milosti. Aj takéto hľadanie je prorocké, lebo je vrcholom materinskej či otcovskej lásky, ktorá nerezignuje a prináša veľké obete. V mnohých filmoch vystupujú rodičia, ktorí hľadajú svoje deti a pýtajú sa ulice:"Nevideli ste moje dieťa?" Rodič sa vtedy prihovára aj Bohu slovami:"Pane, nevidel si moju dcéru, môjho syna...ak áno, pošli  ich domov, aby vo svete nezahynuli". Pomôžme im s hľadaním. A to tak, že ich budeme odovzdávať Božej prozreteľnosti. Nech sa  v nás naplní  prorocké poslanie hľadať tých, ktorí zablúdili tak, ako biblické ovce, lebo tie sa pastierom rozpŕchli na všetky strany. Iba Dobrý Pastier-Ježiš Kristus ich môže priviesť naspäť. On pozná možnosti a náš potenciál. Jeho konanie  nech nám pomôže objaviť konkrétny bod v stupnici služby, ktorá sa nám núka ako možnosť duchovného dorastania do úlohy  byťsvedkom Pánovho evanjelia.

Dokonalé stretnutie so Stvoriteľom.

Prestavme si situáciu, keď máme pred sebou nejaký obrázok alebo mapu. Chvíľku nám môže trvať, kým sa zorientujeme a zistíme, či obrázok nemáme hore nohami. Niekedy ním točíme, prevraciame z boka na bok a hľadáme správny uhol pohľadu. Trvá to dovtedy, kým sa neuistíme, že sme našli správny zmysluplný pohľad na situáciu.

Vždy, keď Boh povolá niekoho do večnosti, môžeme si byť istí, že zosnulý sa dostal do situácie správneho pohľadu na Boha. Už nie je nikým a ničím dezorientovaný a ovplyvňovaný, ale jeho duša nadobudla ten správny náhľad na Pána života a smrti. 

Aké  parametre má správne videnie Boha?

1.,Duša môže vidieť Boha z blízka. Takúto možnosť mal človek aj v priebehu pozemského života, hoci je pri tom ovplyvnený vlastnými nedokonalosťami. Sám Ježiš nás k takémuto stretnutiu povoláva, keď nás vyzýva:"Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení".

 Koľko takýchto možností sme premeškali nepočujúc výzvu evanjelia?! Niekedy sa zámerne  snažíme držať od Boha na dištanc, aby nás neprenikol a nezdolal našu vzdorovitú vôľu. Kristus nás volá preto, lebo nás nekonečne miluje a chce nám prizvukovať, že naša duša je najviac blažená vtedy, keď je blízko Boha. A to sa môže stať aj tu na zemi, hoci naše videnie Boha ešte dokonalé nie je, lebo naráža na limity, ktorých sa zbavíme na prahu večnosti. 

2.,Večnosť znamená pohľad do Božej "kuchyne". Často sa stretávame v živote s dokonalými konečnými výsledkami určitej činnosti. Ale nevidíme do zákulisia, do tvorivej atmosféry, nevidíme do procesu výroby. A ak sa nám naskytne možnosť nahliadnuť, tak to vyjadrime slovami, že sme nazreli "do kuchyne". Teda do prostredia, v ktorom sa všetko tvorí, rozvíja, zdokonaľuje a pripravuje do konečnej podoby. 

Pri stretnutí s Pánom vo večnosti dostáva duša možnosť nahliadnuť do Božej kuchyne. Dostáva ideálnu možnosť k tomu, aby sa presvedčila, prečo nie sú "Božie cesty našimi cestami", prečo Boh konal tak, ako konal a prečo nekonal podľa toho, ako by sme si priali my...Duša tak dostáva ideálnu príležitosť, aby sa presvedčila, že Božie rozhodnutia počas života posúdiť nedokážeme, ale v Božom kráľovstve sa môžeme  presvedčiť o ich absolútnej pravdivosti. 

Počas pozemského života nám Pán dáva možnosť nahliadnuť do jeho tajomstva v Božom slove a pri slávení eucharistie. Tu na zemi neexistuje hlbšie tajomstvo ako to, ktoré slávime na oltári. Aj tu platia slová:"Pán je blízko". Máme sa prezentovať takou vierou, podľa ktorej "Božia kuchyňa" pripravuje pre nás ten najvýživnejší pokrm, ktorý sa rodí na oltároch našich kostolov.

3.,Vo večnosti absolvujeme pohľad na Boha bez zaujatosti. Tu, na zemi, môžeme byť vplyvnení rôznymi okolnosťami a tak náš pohľad na Boha môže trpieť zaujatosťou. Zaujatosť mnohým bráni, aby konali tak, ako sa spieva v žalme:"Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán". 

Človek musí počas života odolávať mnohým odstredivým silám a odhodlať sa k vlastnej skúsenosti s Bohom. Ak tak neurobí, nepocíti blízkosť a dobrotu Boha, ktorý svoje dary rozdáva ako biblický rozsievač, nehľadiac na to, či sú okolnosti priaznivé alebo nie. Kým žijeme na zemi, máme sa oslobodzovať od zaujatosti, do ktorej nás tlačia niektorí ľudia a vytvoriť si vlastnú cestu poznávania Boha, ktorá má iba jedinú prekážku-hriech.

 Zaujatosť máva hlboké korene, ale Ježišova láska ich má nekonečné. Zaujatosť môže človeka z vnútra tyranizovať, ale Božia láska lieči a oslobodzuje. Zaujatosť neznamená zásadovosť, no správne zásady sa vytvoria iba na podklade Božej lásky. Tá nech neustále víťazí v našich životných zápasoch. 

Otcovia

Pri istej príležitosti sa stretli súrodenci a začali plánovať akúsi letnú rodinnú akciu. Súčasťou debaty bolo aj konštatovanie: s otcom nepohneš...Bola to asi narážka na povahu otca alebo určitú zásadovosť, ktorej sa len ťažko dá odolať. S niektorými otcami a ich postojmi pohnúť ťažko, ale sú situácie, ktoré otcami pohnú...Pomôžme si biblickými príkladmi, ktoré viac či menej dôverne poznáme.

1., Jozef, manžel Márie a pestún Božieho Syna. Svoju úlohu a poslanie zastrešiť svojou autoritou Ježiša z Nazareta zvládol na vysokej úrovni. Nenechal sa znechutiť tým, že musel  neustále hľadať dôstojný život pre Ježiša a Máriu. Predstavme si najprv jeho strastiplné hľadanie prístrešia v Betleheme, tesne pred Ježišovým narodením /Lk 2,1-8/. A to nebol zďaleka koniec existenčným problémom, lebo musel zvoliť aj možnosť úteku pred Herodesom /Mt 2,13-15/. Aj z pohľadu dneška je Jozefovo správanie hodné obdivu. Nikdy sa nevzdával a neutekal pred zodpovednosťou, lebo vedel, že ide o Božiu vôľu, ktorú má naplniť až do dôsledkov. Išiel až za hranicu obetavosti, ale v tomto sa osvedčil ako Boží služobník. 

Aj novodobí otcovia znášajú jarmo zodpovednosti za výchovu svojich ratolestí.  Z hľadiska viery prežívajú priamy alebo nepriamy atak za svoje postoje , ktoré ich stavajú do pozície opatrovateľov viery v rodine. Dnes sa viac ako inokedy žiada svedectvo viery obidvoch rodičov, ktorí nepodľahnú mentalite doby, podľa ktorej je viera zbytočnou záťažou. Dnes sa ide s vierou proti prúdu a ten je herodesovsky skoro taký silný, ako bol za čias Nazaretskej rodiny, ktorá sa bránila a zachraňovala s vypätím všetkých síl.

2.,Ďalším biblickým otcom so silným charakterom je otec márnotratného syna /Lk 15,11-32/. Ani životné mladícke fiasko jeho mladšieho syna ho neodradilo od trpezlivého čakania na návrat. Akoby bol skalopevne presvedčený o tom, že sa mu syn vráti. Že sa vráti síce s prázdnymi vreckami, ale s dušou bohatou na skúsenosť, ktorá z neho urobí zodpovednejšieho človeka. Ani sebadokonalejší otec nedokáže zabrániť dieťaťu, aby vykročilo do sveta s rizikom strát a prehier. Mladý človek sa svojimi postojmi môže stotožmiť s textom piesme skupiny Team, kde sa spieva:"Aj keď s rizikom strát. Som rád, keď to má spád. Hazardnú hru  s názvom život, hrám vždy rád". 

Duša čakajúceho otca je veľkolepá. Spomienkami a modlitbami sa dostáva do blízkosti života dieťaťa, ktoré blúdi, improvizuje a prechádza trpkou životnou skúsenosťou. Útek do sveta býva niekedy triumfálny , ale návrat k hodnotám sa deje v tichu, bez fanfár, hoci príbeh otca márnotratného syna hovorí o niečom inom. Nič to nemení na skutočnosti, podľa ktorej radosť otca, ktorý víta syna z dobrodružnej výpravy životom, je neskutočná. Otec z tohto biblického príbehu je patrónom všetkým otcom, ktorí sa prejavujú čnosťou trpezlivého a aktívneho čakania. Rodič dokáže čakať až do posledných chvíľ. Je veľa čakateľov-otcov, ktorých treba modlitbou povzbudiť a posilniť. 

3.,Nezabudnime ani na otca, ktorý posiela svojich synov pracovať do vinice /choď, dnes pracovať do mojej vinice!/ Mt 21,28-31/. V prvom rade volá synov, lebo chce im zveriť dedičný podiel a chce, aby k vinici nadobudli kladný vzťah. Reakcie synov sú protichodné. Jeden prisľúbi, ale nejde. Druhý najprv odmietne, no potom si to rozmyslí a ide. Otec im dáva možnosť priľnutia k povinnosti. Nehovorí, aby si robili čo sa im zachce. Chce, aby mali pracovnú skúsenosť a dobrý návyk, ktorý im zostane do konca života. Nebudú donekonečna žiť na otcove útraty. Príde čas, keď sa budú musieť postaviť na vlastné nohy. Mnohým synom sa dnes nechce opustiť virtuálnu oblasť sladkého ničnerobenia a neradi počúvajú-choď pracovať...A nepracuj len pre svoje konto a dobro, ale svojou činnosťou buduj takú vinicu, z ktorej budú mať osoh aj ostatní...Pracovitý otec môže dať deťom najdokonalejšiu lekciu vo svojom postoji k práci a k životu. Je skvelé, ak sa línia pracovitosti prenáša z jedne generácie na druhú, keď otcovia sú najdokonalejšími učiteľmi pracovných a iných návykov, lebo biblická vinica sa dedí z pokolenia na pokolenie. Toto majú mať otcovia vo svojej DNA do takej miery, aby sa synovia mali čo učiťa od koho učiť.

Buďte dokonalí.

Mnohí z nás by si priali, aby sa určité veci stali v momente akoby v jedne sekunde. Prajeme si napr. aby čakárne v sídlach rôznych inštitúcii boli prázdne. Nemuseli by sme dlho čakať a svoje záležitosti by sme vybavili raz dva. Ale, nejde to! Mnohí rodičia by si priali, aby ich deti dorástli do stavu zodpovedného konania čo najskôr, lebo v skutočnosti ide o proces, ktorý je dlhodobý. V sekunde sa tak nestane.

Evanjelium nám prinieslo Ježišovu výzvu:"Buďte dokonalí ,ako je dokonalý váš nebeský Otec" /Mt 5, 48/. Pripadá nám to ako niečo , čo sa má stať v okamihu, v sekunde. Ježiš však nechce, aby sme boli dokonalí v jednom momente, lebo ide o proces, ktorý trvá celý život. On nás chce vyzvať, aby sme na dennej báze na svojej dokonalosti pracovali a túto myšlienku neopúšťali. 

Ako máme túto myšlienku realizovať?

1.,V súčasnosti ľudia veľmi dbajú o kultúru prostredia, v ktorom žijú, pracujú alebo vykonávajú nejaké aktivity. Pozornosť venujú životnému prostrediu, do popradia sa dostáva príroda a všetko, čo s ňou súvisí, všetko musí mať takmer ideálny vzhľad a má zodpovedať aj estetickým prvkom. Určite je to správne. 

Nezabúdajme, že v popredí nášho záujmu má byť naše vnútro, naše svedomie, ktoré má byť prostredím číslo 1.Ide o prostredie, ktoré má v hierarchii hodnôt prioritu. Kultivovanosť svedomia je základom pre to, aby naše konanie malo pozitívny dosah pre večný život. Našou úlohou je pravidelne nahliadať do svedomia a skúmať naše pohnútky a skutky, ktoré by mali byť v súlade s evanjeliom. 

2.,Dokonalosť človeka sa realizuje aj prostredníctvom  vzťahu k Bohu.

 Každý vodič vie, že existuje tzv. mŕtvy uhol alebo slepé miesto, kam nedovidí. Teda obsahuje všetko, čo je mimo okna a spätných zrkadiel. 

Dbajme na to, aby Boh pre nás nemal miesto iba v slepej zóne, ale aby sme svoj vzťah k nemu situovali do viditeľného priestoru. Posuňme vzťah k nemu do osobnejšej roviny, aby nebol príliš umelý, silený alebo iba náhodný. Boh vyžaduje komunikáciu a vzťahuje na seba pozornosť, nechce zostať nevšímaným, či marginalizovaným. Pestovanie osobnejšieho kontaktu s Bohom vytvára priestor na to, aby prúdenie milosti z hora nebolo ničím hatené.

A rovnako aj rovina služby a obety v prospech blížneho má mať svoje miesto mimo zorného uhla nevideného. Príležitosti nadobudnúť si zásluhy za obetavú službu sa nám núkajú vo viditeľnom uhle, lebo na svete je prebytok akejkoľvek ľudskej biedy . Srdce človeka má schopnosť ju spoznať skôr a do hĺbky na rozdiel od rôznych technických možnosti, ktoré nám umožňujú prekonávať  rôzne mŕtve uhly.

3.,O našej dokonalosti pred Bohom vypovedá aj naša ochota reprezentovať Ježiš Krista. Sv. Ján apoštol napísal:"My sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna za Spasiteľa sveta. Kto vyzná: Ježiš je Boží Syn , ostáva v ňom Boh a on v Bohu. /1 Jn 4, 14-15/. 

Je dôležité, aby sme mali vôľu žiť tak, aby v nás Boh zostával a to aj napriek tomu, že sme hriešni ľudia. A možno práve preto, že sme slabí, potrebujeme vedieť a uveriť, že Boh je s nami. Uisťuje nás o tom každá liturgia sv. omše, kedy kňaz pozraví ľud slovami-Pán s vami! Nejde iba o liturgickú rubriku, ale o posvätný odkaz pre tých, ktorí sa Božej blízkosti dožadujú a chcú z nej ťažiť rozmanité dobrodenia. Veľkým svedectvom viery je to, keď život konkrétneho človeka oslovuje iných tak, že vidia v ňom prítomnosť Krista. Ide tu o vrcholy, ktoré smerujú k dokonalosti. Ideálom pre nás je sv. Pavol , ktorý nám na povzbudemie napísal:"Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" /Gal 2,20/. 

Kňazi a migranti

 

Mnohí z nás sledovali niekoľko dní po sebe Sv. Otca Leva XIV. na jeho apoštolskej ceste v Španielsku. Bola zaujímavá a podnetná. Pápež pricestoval aj na Kanárske ostrovy, kde sa stretol s migrantmi. Vypočul si svedectvá niektorých z nich a sám sa im aj prihovoril. Zo svedectva obidvoch stránok vyplynulo, že migranti majú pred sebou minimálne dve prekážky: nevyspytateľné more a prekážky ľudského srdca. Sám Sv. Otec zdôraznil, že najťažšie prekážky v živote nie sú z kameňa. Tými najťažšími sú kamenné ľudské srdcia. Jeden z migrantov sa vyjadril, že po nástrahách, ktoré mu pripravilo more, mal túžbu objaviť v novej vlasti lásku, mier a príležitosť.

          V mesiaci jún vstupujú do vinice Pánovej noví pracovníci. Majú v sebe niečo z osudu migrantov. Musia prekonať more rozbúrenej spoločnosti, v ktorej žijeme,
ale aj prekážky ľudských sŕdc, ktoré sú dnes opatrné voči autoritám. Napriek tomu chcú slúžiť, hoci nepotrebujú pôsobiť v novej vlasti ako migranti, ale predsa len chcú hlásať novú vlasť, ktorú predstavuje Kristovo kráľovstvo. Čo prinášajú a čo očakávajú?

1.) Prichádzajú z pozície lásky.

Skrze svoje povolanie prichádzajú objatí Ježišovou láskou. Povolanie duchovného stavu sa ani nezaobíde, ani nevznikne bez Božej lásky. A každé povolanie je povolané, aby prejavy tejto lásky odovzdalo v priestore svojej služby. Výsledok môže spočívať v skúsenosti kolobehu Božej lásky, ktorá posväcuje celý svet. Od tohto bodu sa odvíjajú slová žalmistu: „Skúste a presvedčte sa, aký dobrý je Pán.“
Bez Ježišovej lásky nie sú povolania, ani ich realizácia,
ba ani otvorené srdcia, ktoré majú prijímať ovocie kňazského povolania.

2.) Povolanie súvisí s mierom a pokojom.

Ježiš sa prihovára učeníkom a svojim nasledovníkom tak, že prináša pokoj. No dodáva, že neprináša taký pokoj, aby dáva svet, ale prináša Boží pokoj. Tvorcovia pozemského mieru a pokoja nemajú vždy krištáľovo čisté úmysly. Často si kladú koristnícke podmienky, lebo chcú z biedy človeka niečo vyťažiť. Tzv. tvorcovia pokoja hovoria, že chcú zabezpečiť pokoj, ale v prvom rade im ide o zabezpečenie svojich istôt. Tí, ktorí prijmú Pánovo volanie, dávajú sa do služieb Božieho pokoja, ktorý chce priniesť pokoj do ľudských duší. Práve tam sa odohrávajú najväčšie zápasy a konflikty. Človek, ktorý žije v atmosfére sviatostného života, najmä sviatosti zmierenia, má predpoklad života vo svetle Ježišovho pokoja. V tejto myšlienke utvrdzuje kňaz veriacich, keď im pri slávení eucharistie oznamuje a žičí: „Pokoj Pánov nech je vždy s vami!“ A nielen žičí, ale aj jeho pôsobenie a služba majú k tejto myšlienke smerovať.

3.) Duchovný pastier potrebuje príležitosť.

Potrebuje príležitosť, aby vyzýval veriacich, aby nežili svoju vieru iba príležitostne, ale aby ňou naplnili celý život. Pozýva ich k tomu, aby sa chopili príležitosti a zanechali prax príležitostnej viery a odhodlali sa k viere, ktorá sprevádza človeka celý život
až do večnosti. Duchovný pastier, ktorý neprijal kňazstvo príležitostne, ale navždy, sa domáha toho, aby získal priazeň veriaceho srdca a dostal príležitosť ohlásiť slovo spásy. Čas kňazských vysviacok je pre nás vítanou príležitosťou prosiť Pána žatvy, aby dielo spásy získavalo nových a hodnotných služobníkov oltára. Takých služobníkov, ktorých neodradia ani rozbúrené prejavy spoločenského života, ani odpor spoločenskej mienky či neistota úprimného prijatia zo strany Božieho ľudu. Nech ich vedie a posilňuje Boží mandát: „Choďte a učte všetky národy!“