Hľadanie chýb.

Raz sa mi sťažoval známy,ako dopadol pri policajnej dopravnej akcii. Zastavili ho po  výjazde z diaľnice a začali ho kontrolovať. Lepšie povedané-jeho auto. Hovoril,že hľadali dlho,pradlho,kým nenešli nejakú mikroskopickú/podľa neho/ chybu. Veliteľ pevnosti Antonia si dal predvolať exkluzívneho väzňa-sv.Pavla na výsluch,za prítomnosti celej židovskej smotánky./Sk 22,30 23,6-11/. Aký bol záver? Takýto:"Nenachádzame nič zlé na tomto človekovi". Čo nám to pripomína? Proces s Ježišom. Aj tam Pilát spochybnil židovské rozsudky. Pýtal sa Židov:"A čo zlé/Ježiš/ urobil?"/Mt  27,23/. Všimnime si mentalitu vtedajšej doby a židovskej spoločnosti. Preferovalo sa hľadanie chýb a vín. Židovské náboženské inštitúcie pracovali na báze neustáleho vyhľadávania zlyhaní človeka. A Ježiš? On chyby a viny ľudí nevyhľadával. Vedel o nich stopercentne. On chyby nehľadal. Hľadal cestu do ľudského srdca,aby tam mohol vniesť pravú slobodu a spásonosnú milosť.

Zodvihnúť oči,zdvihnúť život.

Pred mnohými rokmi som absolvoval operáciu očí. Po zákroku som krátky čas znášal bolesti,ktoré boli primerané zákroku. Pamätám si,že kvôli bolesti som nemohol zdvihnúť oči. Každý pokus o zdvihnutie viečok mi spôsoboval bolesť. Po niekoľkých dňoch sa bolesť vytratila. Evanjelia hovoria o tom,ako Ježiš,skôr,ako začal hovoriť,zodvihol oči k nebu"Jn 17,20/. Mnohí majú/niekedy/ problém pozdvihnúť oči k Bohu. Ak majú problém,kvôli zdraviu,pozdvihnúť oči ako zmysly smerom hore,prečo by malo byť ľahké zdvihnúť duchovný zrak? Zdvihnúť duchovný zrak znamená zdvihnúť život z biedy na úroveň milosti. Tento jav sa nerodí ľahko. Všetci,ktorí sa považujeme za hriešnikov vieme,že ide o celoživotné dielo,ktoré človeka vyčerpáva,no pritom oblažuje na duši veľkými dobrodeniami. Cyril Alexandrijský píše:"Vidíš,ako Duch premieňa tých,v ktorých prebýva,akoby na iný obraz? Veď on ľahko prenáša od záujmu o pozemské veci k pohľadu iba na to,čo je v nebesiach, a od zbabelej ustrašenosti k odvážnej a ušľachtilej sile ducha"/LH II,s.969/. Boh je jediný,kto nám pomôže zdvihnúť viečka  života na to,čo je užitočné pre večnosť. V bežnej komunikácii používame aj tento výraz-nemohol som odtrhnúť oči. To "zabodnutie očí" do niečoho nemusí byť dobré. Občas potrebujeme odtrhnúť zrak od márnivostí a zodvihnúť a uprieťho na skutočnosti naplnené milosťou. 

Niekedy málo je viac.

Mnohí sme s napätím sledovali hokejový šampionát,ktorý organizovalo Slovensko/2019/. Po každej odohratej tretine čakajú na hráčov novinári a chcú odpovede na niektoré otázky. Nech sa redaktor opýta  na čokoľvek,slovník hokejistu je striedmy,stručný,zauživaný. Väčšinou sa obmedzuje na nasledujúce zvraty:ideme od zápasu k zápasu,nakoplo nás to,nepadá to tam,dotiahnuť do víťazného konca,musíme sa dať dokopy atď. Nečudujem sa im. Sú tam preto,aby hrali hokej a nie rečnili. A niekedy im do reči vôbec nie je,tak ako každému z nás...Skutky apoštolov hovoria o tom,že Pavol zavítal do Efezu/Sk 19,1-8/. Našiel tam zopár učeníkov a pokrstil ich. Zdá sa,že im veľa nehovoril. Jeho slovník bol obmedzený na niekoľko viet. Bol stručný,ale bolo v ňom všetko podstatné. Zistil,že boli krstení iba krstom Jána Krstiteľa,čo s určitosťou nemohol považovať za krst sviatostný. Preto iba stručne dodal:"Ján krstil krstom pokánia a hovoril ľudu,aby uverili v toho,ktorý prichádza po ňom,to jest Ježiša". Potom ich pokrstil v mene Pána Ježiša. Pavlova katechéza bola teda stručná,veľa slov a zvratov neobsahovala. Nebolo treba. Základ,ktorý položil Ján Krstiteľ,tam bol. Pavol na to úspešne nadviazal a vyslúžil sviatosť krstu. Koľko situácií,ktoré zažijeme,považujeme za banálne?! Len za epizódne. A koľko z nich Boh pre nás chystá preto,aby sa stali základom pre niečo väčšie?! Na to nikto odpovedať nevie. Každá krivda a neprávosť,ktorú znášame,každý kríž a obeta,či nepríjemnosť,môžu byť podstatou niečoho väčšieho,čo bude nasmerované do večnosti. Ale aj drobný prejav radosti,nádeje,milý rozhovor,drobné slovko povzbudenia,chápeme ako vklad do veľkého diela Božieho kráľovstva.

Účinnosť Pánovho slova.

Pred budovou pohostinstva sa rozprávali dvaja muži. Obaja práve opustili neistým a tackajúcim sa krokom toto zariadenie. Vonku si ešte čosi dohovárali. Ich komunikácia naberala na obrátkach. Stal sa z toho konflikt. Riadne sa priostrilo. Ich opilecké hlasy sa nieli predpolnočným námestím a určite kde tu vyrušili už spiacich obyvateľov. Zvlášť intenzívne bolo počuť argumentáciu jedného z diskutérov. Kričal:"Toto na mňa neskúšaj! Na mňa to neplatí!" Skutočne,je to tak. Často skúšame,hľadáme také výrazové prostriedky,ktoré by boli účinné. Najmä vtedy,keď máme úmysel niekoho o niečom presvedčiť. A nejde to ľahko. Sväté Písmo hovorí,že Pán Ježiš rozprával ľuďom rozmanitým spôsobom. Boli situácie,keď hovoril priamo,možno aj tvrdo a nekompromisne. Niekedy,akoby jemnejšie,šetrnejšie, v obrazoch a podobenstvách.  Rozdielne spôsoby v Ježišovej reči si všimli jeho pravidelní poslucháči. Dokazuje to veta z evanjelia:"Teraz už hovoríš otvorene a nehovoríš v obrazoch"/Jn 16,29/. Lenže,ani Ježišova reč nebola vždy prijatá. Keď hovoril otvorene,vytýkali mu:"Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!"/Jn 6,60/. Keď hovoril obrazne,v podobenstvách,ľudia si žiadali si ďalšie konzultácie:"Vysvetli nám podobenstvo o kúkoli"/Mt 13,36/. Aj on skúšal rôzne formy a striedal spôsoby reči. Deje sa to aj dnes. Problém neprijatia slova analyzoval sám Ježiš,keď povedal:"Kto má uši,nech počúva"/Mt 13,43/. Každý nie je "nastavený" tak,aby prijal Božiu náuku. Znakom prijatia Slova je dobre známa schéma:počuť-pochopiť- uživotňovať. Na každého z nás platí niečo iné. Ježiš to vie a skúša,čo na nás platí. Možno to aj cítime a zlovestne sa ho pýtame:Čo to na mňa skúšaš? Cítime blízkosť Pánovho slova,že nám "dýcha" na chrbát. Neodtiahnime sa. Pritúľme sa k Slovu. Najprv možno bodne,ale potom upokojí,zaodeje a pripraví pre život v slobode Božích detí. 

Beznádej alebo príležitosť.

Možno bol už každý z nás v situácií,v ktorej rezignovane konštatoval:"Nevidím tu nijaké riešenie!" Ide o stav núdze a určitej beznádeje,kedy podľa nášho názoru,neexistuje nijaká schodná cesta. A uprostred tejto biedy niekto vstane a povie:"Ja tu vidím určité riešenie". Vtedy máme pocit,že sa nad nami rozjasnilo,že sa pomyselné chmáry rozplynuli a zasvietilo slnko. Skutky apoštolov opisujú o.i. aj dramatickú situáciu súvisiacu s umučením sv.Štefana/Sk 7,55-60/. Situácia sa zdá pre prvotnú Cirkev ťažká až bezvýchodisková. Čo iné si mohli myslieť kresťania,keď sa dozvedeli,že pilier života Cirkvi-sv.Štefan,skonal mučeníckou smrťou? Paradoxne on sám,prvomučeník, vidí situáciu tesne pred svojou smrťou opačne. Hovorí:"Vidím otvorené nebo..." Tu sa naplňajú slová Písma:"Ale kde sa rozmnožil hriech,tam sa ešte viac rozhojnila milosť"/Rim 5,20/. Napriek rôznym ťažkostiam a problémom doby,napriek mnohým polozúfalým,či priam zúfalým rozpoloženiam súčasného života,sa znova "otvorilo nebo". Nemôžeme nevidieťotvorené nebo aj toto leto...Prečo? 1,Lebo aj tento rok,práve v tomto období,mnoho detí prvýkrát prijalo eucharistického Krista. Túto situáciu nemôžeme charakterizovať inak,ako "otvorené nebo". Boh,vo svojej dobrote nadeľuje zo svojej štedrosti,lebo nedospelé deti prijímajú pokrm dospelých. Fyzicky,biologicky nedospelé deti majú podiel na Chlebe dospelých. Ide o Chlieb dospelých,lebo všetci,ktorí ho prijímajú,dospeli k prijatiu najvyššieho duchovného dobra,ktoré sa nachádza v Eucharistii. Väčší zdroj duchovného dobra tu na zemi už neexistuje. Otvorilo sa nebo a v hojnosti rozlialo milosti na deti,ktoré možno ešte nemôžu prijať fyzicky pokrm určený dospelým podľa dátumu narodenia,ale už ochutnali z vrcholného pokrmu určeného pre večný život. 2,Lebo aj tohto roku mnoho mladých ľudí prijme sviatosť birmovania. Konštatujeme,že boli povýšení v duchovnom slova zmysle. Pred niekoľkými dňami sme počuli v správach,že prezident republiky, ako najvyšší predstaviteľ ozbrojených síl, vymenoval niekoľko ľudí do hodnosti generála. Týka sa to polície aj armády. Každý rok  Najvyšší Pán povyšuje veľa ľudí do stavu svedka viery. Takým sa stáva niekto,kto prijal dary Ducha vo sviatosti birmovania. Vyššia hodnosť pre kresťana na tomto svete už byť nemôže. Svedok viery je vrcholom. Takým má zostať až do konca pozemského života. Akékoľvek povýšenie pozemského charakteru býva často spojené so závisťou,nevraživosťou,intrigami. No duchovné povýšenie vo sviatosti birmovania navodzuje atmosféru vďačnosti Pánovi,že si vybral svedkov pre zápas s týmto svetom. 3,Nebo sa otvára,lebo aj tohto roku vyjdú do vinice Pánovej noví ohlasovatelia evanjelia. Nebudú robiť viditeľné zázraky. Základ ich činnosti sa orientuje na vnútro človeka. Tento proces nebýva často postihnuteľný voľným okom. Aj premenenie,ktoré sa koná na oltári,neulahodí ľudskému oku,ale duši,ktorá sa otvára pre požiadavku viery. Z toho vyplýva,že vybrať si takéto životné povolanie,nie je vôbec jednoduché. Dnes letia veci,ktoré sú viditeľné navonok a to hneď,akoby na počkanie. Kňaz koná dielo,ktoré si počká na večnosť. V tomto svete sa možno krčí v kúte nezáujmu a opovrhnutia,no pre tých,ktorí sa vedome vybrali cestou spásy,predstavuje podmienku,ktorá sa nedá obísť,alebo nahradiť. Kňaz je ten,ktorý môže nazerať do hĺbky Božieho tajomstva. Z titulu svojej vysviacky má k Bohu blízko,ale túto výsadu musí rozvíjať. Ak by to nerobil,predstavoval by iba povestnú judášovskú smidku,ktorú zradca namočil do Ježišovho pokrmu čistoty. Každý,kto prechádza okolo kostola a vidí a počuje,že prebieha bohoslužba,má vedieť,že nebo je otvorené. Každý,kto sa stal adresátom nejakej služby,či obety,nech vie,že sa preňho otvorilo nebo. Ten,kto vyšiel zo spovednej miestnosti z čistou dušou,je uzrozumený s faktom,že Boh mu otvoril nebo a udelil milosť odpustenia a úľavy. Ba,Boh to zariadil tak,že nebo môžeme otvoriť jeden druhému. 

Mal byť mŕtvy,ale žije.

Pred niekoľkými dňami sa objavila v médiach správa,podľa ktorej,kdesi na Slovensku medveď napadol človeka. Z televízie zašli za tým človekom,aby porozprával,ako sa to všetko udialo. Vysvitlo,že sa ocitol tvárou v tvár voči medveďovi. Napadlo mu,že jediným riešením v tejto situácii je to,že si ľahne na zem na tvár a rukami si zakryje hlavu a bude hrať mŕtveho. Medveď ho síce poškriabal,ale v konečnom dôsledku od neho odišiel a veľmi mu neublížil. Mal šťastie,že nestratil duchaprítomnosť. Je to zvláštne,keď sa dívate na človeka,ktorý mal byť mŕtvy,a on akýmsi zázrakom  žije. Ešte pred pár hodinami sa nachádzal na hranici života a smrti, a teraz svedčí o tom,ako sa mu podarilo vyviaznúť. Celé veľkonočné obdobie sa očami viery pozeráme na Zmŕtvychvstalého. Máme ho v kostole. Predstavuje nám ho socha,ktorá  bude na oltári ešte do slávnosti Nanebovstúpenia. Je  v tom niečo posvätné,mystické,keď sa pozeráme na Ježiša,ktorý mal byť mŕtvy za obvyklých okolností,ale on žije...A pritom celému svetu vydáva svedectvo o tom,ako a prečo sa tak stalo. Robí to spôsobom prijateľným ,vzhľadom na našu chabú schopnosť uveriť. On žije,a nielen to. On nám prisľúbil svojho Ducha,ktorý nám má všetko dôležité pripomínať/Jn 14,23-29/. Čo môžeme od Zmŕtvychvstalého očakávať? Lebo v ňom sa obdivuhodným spôsobom prejavuje Boží život. Výstižne o tom píše sv. Gaudencius,biskup. Jeho texty sú v Liturgii hodín vo veľkonočnom období/LH II,s.822/. Čítame tam,že on/Kristus/  1, posilňuje tých,čo obetujú, 2,oživuje tých,čo uverili, a 3,premenený posväcuje tých,čo ho premieňajú. 1,Každý jeden z nás má pri sv.omši obetovať. Každý,primerane svojmu stavu,povolaniu,či postaveniu. Všetci máme obetovať zo svojho života, z toho čo máme,čím disponujeme. Každý má niečo priniesť vo svojom srdci. S prázdnym srdcom sa obetovať nedá. Výsledkom toho,že obetujeme, je skutočnosť,že sa potom v živote radostnejšie a ochotnejšie obetujeme. Eucharistická obeta má podstatný vplyv na naše angažovanie sa ako veriacich v konkrétnych skutkoch. Buď nás povzbudzuje,posilňuje,alebo nabáda hľadať možnosti realizácie viery. 2,Človek má tendenciu vo viere upadať. Potrebuje oživenie. Viera je krehká skutočnosť. Uvedomujeme si to zvlášť v tejto dobe. Raz som si pri nakupovaní všimol a počul dialóg medzi matkou a dospievajúcim dieťaťom. Kupovali aj nejaké krehké veci zo skla. Matka svojej ratolesti prizvukovala,že krehké veci sa nedávajú na dno košíka,alebo na dno nákupnej tašky,lebo by sa zničili pod tlakom ťažších vecí. Krehké veci majú byť na vrchu a odolnejšie na dne košíka. Viera,ako krehká záležitosť má byť na vysokom bode nášho záujmu. Ak by sa ocitla v suteréne nášho záujmu,tak by sa zničila,alebo stratila. Viere treba venovať maximálnu pozornosť. 3,Premenený Pán v eucharistii, posväcuje  kňazov lebo oni ho premieňajú. Poskytuje im akoby prednostné možnosti posväcovania. Nesúvisia však so získaním popularity a slávy. Nerobia im život jednoduchším. Postavia ich na svietnik,postavia človeka do čela zástupu,ktorý chce nastúpiť cestu dokonalosti. No zároveň sa stávajú krehkými nádobami,ktoré sú v záujme prežitia,odkázané na spojenie s Kristom. Ak by to tak nebolo, vyvolená nádoba praskne a všetko užitočné čo je v nej ,vytečie. Na čo je potom prasknutá nádoba Božieho vyvoleného ,keď neudrží v sebe vzácny obsah: ambíciu viesť iných cestou spásy. Celá Cirkev sa má modliť,aby premieňajúci na Pánovom stole,žili svoje premieňanie v praxi každodenného života. Všetci zrejme poznáme pieseň z repertoáru chrámových spevokolov:"Náš Pán je živý...žije v nás.." On je Život v plnosti. Dáva nám aj dnes z neho okúsiť. Ak sme živí a otvorení pre obetu,znamená to,že jeho život prúdi v našich žilách, oživuje nás a skrze nás aj naše prostredie. 

Pár slov o pokoji.

Istý študent-vysokoškolák sa vrátil domov zo skúšky. Keď prekročil prah bytu hlboko si vydýchol a povedal:"Zasa mám na chvíľu pokoj!" Vie veľmi dobre,že možno o týždeň, o dva ho čaká ďalšia,až kým neabsolvuje poslednú pre prázdninami. Veta,ktorú povedal študent obsahuje hlbokú pravdu:človek túži po pokoji, ale pozemský svet mu ho dopraje poskromne a na dobu neznámu. Pozemský svet neposkytuje v rozsahu svojich darov pokoj "all inclusive". Do tohto nepokoja vstupuje Boh so svojou ponukou pokoja. Hovorí:"Pokoj vám zanechávam,svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam,ako svet dáva"/Jn 14,23-29/. Máme sa naučiť rozlišovaťmedzi ponukou pokoja zo strany sveta a ponukou,ktorú prezentuje Ježiš a ktorá jediná môže naplniť človeka. V ktorých situáciách života sme najčastejšie konfrontovaní s požiadavkou pokoja? 1,Nájsť pokoj. Ak sa niekto opýta:kde nájdeš pokoj po nejakom životnom vypätí,môže nasledovať takáto odpoveď: vo chvíľach samoty, v prírode, vo venovaní sa záľubám, vo sv.spovedi atď. Svedčí to o fakte,že človek znova a znova hľadá pokoj. Lebo vždy sa niečo vyskytne,čo ho zneistí,vyvedie z miery, z pokoja...Sme akoby kvalifikovaní hľadači pokoja. Pokoj v plnom rozsahu nájdeme vo večnosti. Tam je istota,lebo Boh je istota. Boh pokoj garantuje,lebo je cieľom,ale dáva nám z neho okúsiť už tu na zemi,lebo je Cestou. Boh je istota pokoja,lebo je čieľom,ale dáva nám z neho "ochutnať" už na zemi,lebo je Cestou k večnému cieľu. 2,V pokoji sa rozísť. V živote  môžu nastať situácie,ktoré hrozia konfliktom,drámou. Každý si vydýchne,keď sa zúčastnené stránky rozídu v pokoji. Keď zomrie človek,pozostalí sa chcú s ním v pokoji rozísť,chcú ho zveriť do rúk dobrotivého Boha. Ale hlavne sa chcú pokonať s Bohom,ktorý je Pánom života a smrti a práve si niekoho vzal k sebe,niekoho,kto patril do ich príbuzenstva. Učia sa prijať fakt,podľa ktorého Boh urobil správne,urobil to s nejakým úmyslom,tak,aby to prinieslo nejaký úžitok. Taký postoj zaujmime a v pokoji odovzdajme zosnulého do Božích rúk,aby sme sa aj my stali adresátmi Božieho pokoja. Vždy sa chceme v pokoji rozísť s blížnymi,či už v pozemských vzťahoch,alebo smerom do večnosti a každý deň chceme zažiť rozchod s hriechom,aby sme sa mohli v pokoji stretnúť s Pánom. 3,Mať pokoj od niek/č/oho. Napríklad od zlých ľudí,od pokušení,od problémov a starostí. Občas povieme:"Dajte mi všetci pokoj!" Nikto z ľudí nám nemôže zaručiť definitívny pokoj. Tu ide skôr o reakciu,ktorej cieľom je dosiahnuť,aby si nás niekto chvíľu nevšímal. Dávame najavo,že nestojíme o pozornosť. Môžeme len tak Bohu povedať,aby nám dal pokoj? Skôr sa nám núka možnosť povedať:"Pane,daruj nám svoj pokoj!" Daj nám zo svojho pokoja,aby sme dokázali plnohodnotne žiť pre Božie kráľovstvo aj v nepokojoch tohto sveta. Nič tak nepotrebujeme v nepokojných časoch pozemského života,ako práve pokoj Pánov. Ľudia nás často oberajú o pokoj,no Boh nám ho znova dáva. Vo večnosti ho ponúkne,naservíruje ako súčasť atmosféry večnej radosti. Kto žije s Bohom v priateľstve,ten sa stáva nositeľom pokoja. Kto ho čerpá z eucharistického stola Pánovej hostiny,ten ho okúsi v plnej miere vo vlasti pokoja. Lebo večnosť je vlasťou plnej atmosféry pokoja,ktorý Boh prisľúbil svojim verným.