Novokňazom

Bývalý slovenský horolezec, Zoltán Demján, ktorý vystúpil na najvyššiu horu sveta, Mount Everest, nedávno vyhlásil: „Everest je prepchatý a nikto to nereguluje.“

            Týmito slovami chcel naznačiť, že vzrástol počet profesionálnych, ale i amatérskych horolezcov, ktorých láka najvyššia hora sveta.

            Pred rokmi to tak nebolo už len preto, že nie každý si mohol dovoliť zaplatiť vstup do Himalájí. Stálo to nemalé peniaze. Dnes je situácia iná. Mnohí boháči a dobrodruhovia sa odhodlávajú zdolať Everest. Niet sa čo čudovať, že si robia z trasy na vrchol akési korzo. Paradoxom je to, že aj napriek extrémnym podmienkam to vyzerá počas výstupu ako na trhu. Počet horolezcov treba regulovať.

            Prečo takáto téma na úvod? Aj tohto roku v lete nastupujú ďalší novokňazi do sveta, ktorý je „prepchatý“ hojnosťou rozmanitého druhu a je málo ľudí, ktorí by túto situáciu dokázali regulovať. Slovami Písma povieme: „Žatva je veľká, ale robotníkov málo.“ (Lk 10, 2)

            Úlohou novokňazov (kňazov všeobecne) je poukázať na „prepchatosť“ a presýtenosť jednotlivcov tohto sveta, ktorí jediný zmysel svojho života nachádzajú v honobení materiálnych skutočností.

            Novokňazi prichádzajú, aby slovom i životom potvrdili Pavlove slová: „"Všetko smiem." Ale nie všetko osoží. "Všetko smiem." Ale ja sa ničím nedám zotročiť.“ (1 Kor, 6, 12)

            Novokňazi sa svojou službou prihovárajú ľuďom svojej doby. Poukazujú na nebezpečenstvo vyplývajúce z tejto extrémnej presýtenosti ľudí tzv. civilizovaného sveta. Človek má mať schopnosť vybrať si a použiť len to, čo je potrebné na prežitie a na zachovanie dôstojného štýlu života.

            Po skončení zimnej sezóny 2018/2019 vystúpilo na Mount Everest niekoľko horolezcov, ktorí mali za úlohu pozbierať odpad. Bolo ho množstvo a okrem toho našli aj štyri mŕtvoly neznámych horolezcov.

Túto sezónu sme zaregistrovali jedenásť obetí Everestu. Táto skupina má istú podobnosť s horolezcami, ktorí oficiálne vystúpili na vrchol sveta. Rozdiel je však v tom, že nikdy nezožnú takú slávu, ako tí, ktorí vystúpia, aj za podpory mediálneho sveta na vrcholný bod Himalájí. Napriek tomu, že si títo „čističi“ veľhôr nikdy neprisvoja nejaké výkony, ich služba je mimoriadne dôležitá a užitočná.

Novokňazi počas svojho pôsobenia musia vystúpať do výšky rôznych rizík a pokušení, ale aj padnúť do údolia poznania vlastnej alebo cudzej ľudskej biedy. Ich kňazské počiny alebo úspechy medializované nebudú, pretože žijeme v sekularizovanej dobe. No ich pády a omyly vo veľkom štýle áno. Obdivujem týchto mladých ľudí, lebo dnes im svet spočíta všetky kňazské zlyhania doby, stanú sa adresátmi tvrdých poznámok a nemilosrdného neprijatia. No zároveň však majú jedinečnú možnosť začať budovať niečo nové, čo sa týka účinkovania kňazskej služby. Majú možnosť prispieť k tomu, aby predstavovali čistejší prúd kňazského pôsobenia ako predstavovali ich kolegovia v nedávnej, resp. dávnej minulosti.

Tohtoroční novokňazi stoja svojou službou na rozhraní týchto dvoch etáp pôsobenia Cirkvi. Na jednej strane „zožínajú“ všetky neresti minulosti, no na druhej strane môžu s čistým štítom začať budovať nový charakter kňazskej služby v duchu evanjelia.

Čistiace skupiny horolezcov majú za úlohu pozbierať odpad. Toho je neúrekom. Kto by bol povedal, že aj na takom odľahlom a čistom mieste sa nájde halda odpadkov. Ľudia, ktorí vystupujú na Everest ich nechávajú – či už v základnom tábore, alebo po celej trase. Počas cesty sa musia posilňovať, ale sa aj zbavovať akejkoľvek záťaže, lebo výstup je extrémne náročný.

Ľudia, ktorí kráčajú životom, nechávajú po sebe akoby odpad. Stúpajú vyššie, no pri tom produkujú materiál, ktorý niekto musí spracovať. To je úlohou kňazov, duchovných pastierov. Tí vo sviatosti pokánia v dramatických rozhovoroch, katechézach, homíliách a v modlitbe spracovávajú „odpad iných“. V tomto prípade pod pojmom „odpad“ rozumieme hriech a narušené vzťahy, ktoré sa v tejto dobe rozmohli do extrémnych rozmerov. Aj tu platia slová Písma, ktoré na jednej strane charakterizujú zlá tejto doby, no na druhej strane vyjadrujú východisko a spôsob riešenia: „Ale kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť.“ (Rim 5, 20)

Kňazi skrze svoju službu spracúvajú odpad, ktorý ostáva v duši človeka, ktorý kráča za vysokými métami a spoznáva, že medzi „everesty“ patrí najmä snaha o dosiahnutie spásy. Tá je určená nielen pre nich, ale aj pre tých, ktorí patria do ich ovčinca.

Čistiace skupiny horolezcov objavili aj štyri neznáme mŕtvoly. Boli zmenené od vetra a mrazu na nepoznanie. Ich identifikácia bude náročná. Svet potrebuje ustanovizeň, ktorá sa dokáže postarať o mŕtve ľudské charaktery. Tie sú zmenené vplyvom deformovaného štýlu života. Počas života sa vyznačovali obludnosťou prístupu k hodnotám (materiálnym i duchovným), počínaním bez zodpovednosti a hlavne bez dosahu svedomia, s absenciou morálnych zábran, s úsilím dosiahnuť ciele za akúkoľvek cenu. Dokážu ísť za svojím cieľom aj za cenu likvidácie človeka, likvidácie existenčnej a fyzickej. Toto ponúka dnešná doba akoby na podnose. Na toto potrebujeme špeciálnych ľudí, ktorých srdcia oplývajú milosrdenstvom a optimistickou víziou. Týmto majú disponovať novokňazi, ktorí sú si vedomí situácie, no napriek tomu neprepadajú pesimizmu. Stávajú sa hlásateľmi myšlienky, ktorú vyjadruje Sv. písmo takto: „Keby boli vaše hriechy ako šarlát, zbelejú sťa sneh a keby boli ako purpur, budú ako vlna.“ (Iz 1, 18)

Prichádza nová generácia kňazov, ktorá neprináša tresty, ale prichádza s nápravou a pozvánkou k životu. Najlepšie sa to dá vyjadriť Ježišovými slovami: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení, a ja vás posilním.“ (Mt 11, 28)

Kňazi vysvätení do tejto doby sa síce stanú adresátmi nenávisti a spochybňovania mentalitou doby, no všetci budú musieť oplývať milujúcim Ježišovým srdcom. Budú musieť vrúcnejšie prosiť za seba slovami liturgie: „Sprav srdcia naše podľa srdca svojho.“ Na nenávisť a neprajnosť je toto jediný liek.

Nečistota a špina sa dostanú všade do sveta. Do každej oblasti života, a to spoločenského i cirkevného. O to viac sa máme usilovať, aby sa tam dostalo aj čisté evanjelium a sním aj tí, ktorí sa budú vyznačovať úsilím o čo najčistejší produkt života v duchu evanjelia.

Na prvý pohľad je to úloha neriešiteľná, no na pomoc prichádza sám Pán žatvy, ktorý sa nám prihovára slovami uistenia: „Toto som vám povedal, aby ste vo mne mali pokoj. Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!" (Jn 16, 33)

Duch Svätý v dnešnom svete

            V bežnom slovníku dnešného človeka sa objavujú výrazy: „dnes sa tak žije“, „dnes sa tak robí“, „taká je doba“. Takýmito a podobnými výrazmi vyjadrujeme „ducha doby“. Niekto si niečo vymyslí, začne to realizovať, ostatní sa bezmyšlienkovito pridajú, nevedia prečo, ale povedia: „taká je doba“. Toto je dnešný štýl života. Musíme kráčať „s duchom doby“.

            Duch Svätý, tretia Božská osoba, nie je identický s „duchom doby“. „Duch doby“ sa mení, podlieha módnemu zmýšľaniu. Jedna módna vlna nahrádza druhú. Jedna zaniká a necháva priestor ďalšej.

            Duch Svätý je ten istý. Nemení sa. Je dokonalý. On je ten, ktorý mení všetko okolo seba: ľudí, ich činnosti, zmýšľanie a rôzne situácie. Robí to napriek tomu, že „duch doby“ sa neustále mení.

Duch Svätý je stály. On sa nemení podľa módnych vĺn v jednotlivých etapách života. Jednoducho povedané, Duch Svätý nie je „duch sveta“. On nachádza, udržiava a spája ľudí, ktorí našli Boha v Ježišovi Kristovi.

1.)  Duch Svätý nachádza – (Sk 8, 26 – 40) V úryvku čítame o tom, ako Duch Svätý vnukol

apoštolovi Filipovi, aby si prisadol do voza, v ktorom cestoval istý  etiópsky veľmož. Ten počas cestovania čítal proroka Izaiáša. Filip si prisadol a spýtal sa ho: „Vieš, čo čítaš?“ Keď dostal zápornú odpoveď, veľmoža poučil, katechizoval a následne aj pokrstil.

Duch Svätých mnohých oslovuje otázkou: „Vieš, čo robíš?  Aký zmysel má tvoj život?

Veríš v niečo alebo v niekoho? Dávaš svojim činnostiam a aktivitám hlbší, t. j. spásonosný zmysel?“

Takto Duch Svätý nachádza nových kandidátov pre vieru v Ježiša Krista. On jediný,

Boží Syn, môže dať človekovi zmysluplný rámec života. Veľa vecí sa zmení v živote človeka, ak on nájde v Ježišovi Kristovi orientačný bod.

2.)  Duch Svätý udržiava – (Lk 24, 13 – 35) Podľa úryvku Lukášovho evanjelia sa Ježiš po

svojom zmŕtvychvstaní pridáva ako pútnik k emauzským učeníkom. Sú znechutení, sklamaní, rezignujúci a dezertujúci. Ujal sa ich, aby nestratili vieru, aby neodišli z Jeruzalema, ale aby sa tam vrátili. Ujal sa ich tak, že im vysvetľoval Písma, stoloval s nimi a nadchol ich. Spoznali ho, až keď od nich odišiel... Duch Svätý udržiava našu vieru tak, že bez Boha nedokážeme žiť, že on nie je pre nás iba epizódnou, krátkodobou záležitosťou, na ktorú s nostalgiou spomíname. Nostalgia po dobrých dávnych veciach neznamená, že je naša viera živá. Viera v Boha nemôže byť živená iba nostalgickými spomienkami. Živú vieru Duch Svätý udržiava tak, že človek vstane a koná. Boh má záujem, aby sme vstali a konali v jeho záujmoch – v záujmoch Božieho kráľovstva. V prípade emauzských učeníkov hrozilo nebezpečenstvo, že uviaznu raz a navždy v nostalgii za Ježišom, no Duch Svätý pôsobil tak, že nostalgiu vymenili za radostné a celoživotné svedectvo o Ježišovi Kristovi. Určite veľa rozprávali o svojom stretnutí so zmŕtvychvstalým Ježišom. Nezostaňme pozadu a aj my rozprávajme a konajme ako takí, ktorí uverili v Život.

3.)  Duch Svätý spája – (Sk 2, 1 – 11) V uvedenom úryvku inšpirovaný autor píše: „Keď

prišiel deň Turíc, boli všetci na tom istom mieste. Myslel na apoštolov. Vzápätí však dodáva, že Jeruzalem bol plný nábožných ľudí z celého sveta. Boli tam Parti, Médi, Elámčania, obyvatelia Mezopotámie... Všetko nábožní ľudia, ktorí sa prišli do Jeruzalema modliť. Tieto dve skupiny ľudí – jedna menšia – apoštoli a druhá – kvantitatívne väčšia – príslušníci rôznych národov – boli spojení Duchom Svätým. Skutky apoštolské píšu, za akých dramatických okolností sa tak stalo. Apoštoli sú síce ešte zakríknutí, možno vystrašení, sú tu inkognito, ale zároveň sú už akoby nabití Božou energiou. Cítia, že majú očakávať podnet „zhora“. Ostatní veriaci z rôznych kútov vtedajšieho sveta sa prechádzajú jeruzalemskými námestiami a sú pripravení prijať milosť, hoci o tom ešte nevedia. Vzniká zaujímavá situácia. V Jeruzaleme nachádzame tých, ktorí sú pripravení ohlasovať, ktorí sú pripravení dávať, tí, ktorých pripravil Kristus. Ale v pohotovosti duše sa nachádzajú početní veriaci, ktorí chcú prijať, a potom odovzdávať. Vytvára sa vzácna a požehnaná jednota. Toto spojenie bude trvať do konca čias. Duch Svätý sa postará, aby boli tí, ktorí prišli odovzdávať posolstvo Kristovho evanjelia a zároveň, aby sa našli otvorené srdcia, do ktorých bude s úžitkom zasiate semeno spásy.

Nech je doba akákoľvek, nech „duch doby“ vyčíňa alebo mätie ľudí, Duch Svätý predstavuje istotu, prístav, základ. Človek s otvorenou dušou aj v zmätku „ducha tejto doby“ sa môže stretnúť s prejavmi Ducha Svätého, ktorý mu pripravuje cestu ku Kristovi. Snažme sa aj my odovzdať do služby Božieho Ducha, aby pretváral „ducha doby“ na taký obraz, ktorý zodpovedá Božiemu kráľovstvu.

Hľadanie chýb.

Raz sa mi sťažoval známy,ako dopadol pri policajnej dopravnej akcii. Zastavili ho po  výjazde z diaľnice a začali ho kontrolovať. Lepšie povedané-jeho auto. Hovoril,že hľadali dlho,pradlho,kým nenešli nejakú mikroskopickú/podľa neho/ chybu. Veliteľ pevnosti Antonia si dal predvolať exkluzívneho väzňa-sv.Pavla na výsluch,za prítomnosti celej židovskej smotánky./Sk 22,30 23,6-11/. Aký bol záver? Takýto:"Nenachádzame nič zlé na tomto človekovi". Čo nám to pripomína? Proces s Ježišom. Aj tam Pilát spochybnil židovské rozsudky. Pýtal sa Židov:"A čo zlé/Ježiš/ urobil?"/Mt  27,23/. Všimnime si mentalitu vtedajšej doby a židovskej spoločnosti. Preferovalo sa hľadanie chýb a vín. Židovské náboženské inštitúcie pracovali na báze neustáleho vyhľadávania zlyhaní človeka. A Ježiš? On chyby a viny ľudí nevyhľadával. Vedel o nich stopercentne. On chyby nehľadal. Hľadal cestu do ľudského srdca,aby tam mohol vniesť pravú slobodu a spásonosnú milosť.

Zodvihnúť oči,zdvihnúť život.

Pred mnohými rokmi som absolvoval operáciu očí. Po zákroku som krátky čas znášal bolesti,ktoré boli primerané zákroku. Pamätám si,že kvôli bolesti som nemohol zdvihnúť oči. Každý pokus o zdvihnutie viečok mi spôsoboval bolesť. Po niekoľkých dňoch sa bolesť vytratila. Evanjelia hovoria o tom,ako Ježiš,skôr,ako začal hovoriť,zodvihol oči k nebu"Jn 17,20/. Mnohí majú/niekedy/ problém pozdvihnúť oči k Bohu. Ak majú problém,kvôli zdraviu,pozdvihnúť oči ako zmysly smerom hore,prečo by malo byť ľahké zdvihnúť duchovný zrak? Zdvihnúť duchovný zrak znamená zdvihnúť život z biedy na úroveň milosti. Tento jav sa nerodí ľahko. Všetci,ktorí sa považujeme za hriešnikov vieme,že ide o celoživotné dielo,ktoré človeka vyčerpáva,no pritom oblažuje na duši veľkými dobrodeniami. Cyril Alexandrijský píše:"Vidíš,ako Duch premieňa tých,v ktorých prebýva,akoby na iný obraz? Veď on ľahko prenáša od záujmu o pozemské veci k pohľadu iba na to,čo je v nebesiach, a od zbabelej ustrašenosti k odvážnej a ušľachtilej sile ducha"/LH II,s.969/. Boh je jediný,kto nám pomôže zdvihnúť viečka  života na to,čo je užitočné pre večnosť. V bežnej komunikácii používame aj tento výraz-nemohol som odtrhnúť oči. To "zabodnutie očí" do niečoho nemusí byť dobré. Občas potrebujeme odtrhnúť zrak od márnivostí a zodvihnúť a uprieťho na skutočnosti naplnené milosťou. 

Niekedy málo je viac.

Mnohí sme s napätím sledovali hokejový šampionát,ktorý organizovalo Slovensko/2019/. Po každej odohratej tretine čakajú na hráčov novinári a chcú odpovede na niektoré otázky. Nech sa redaktor opýta  na čokoľvek,slovník hokejistu je striedmy,stručný,zauživaný. Väčšinou sa obmedzuje na nasledujúce zvraty:ideme od zápasu k zápasu,nakoplo nás to,nepadá to tam,dotiahnuť do víťazného konca,musíme sa dať dokopy atď. Nečudujem sa im. Sú tam preto,aby hrali hokej a nie rečnili. A niekedy im do reči vôbec nie je,tak ako každému z nás...Skutky apoštolov hovoria o tom,že Pavol zavítal do Efezu/Sk 19,1-8/. Našiel tam zopár učeníkov a pokrstil ich. Zdá sa,že im veľa nehovoril. Jeho slovník bol obmedzený na niekoľko viet. Bol stručný,ale bolo v ňom všetko podstatné. Zistil,že boli krstení iba krstom Jána Krstiteľa,čo s určitosťou nemohol považovať za krst sviatostný. Preto iba stručne dodal:"Ján krstil krstom pokánia a hovoril ľudu,aby uverili v toho,ktorý prichádza po ňom,to jest Ježiša". Potom ich pokrstil v mene Pána Ježiša. Pavlova katechéza bola teda stručná,veľa slov a zvratov neobsahovala. Nebolo treba. Základ,ktorý položil Ján Krstiteľ,tam bol. Pavol na to úspešne nadviazal a vyslúžil sviatosť krstu. Koľko situácií,ktoré zažijeme,považujeme za banálne?! Len za epizódne. A koľko z nich Boh pre nás chystá preto,aby sa stali základom pre niečo väčšie?! Na to nikto odpovedať nevie. Každá krivda a neprávosť,ktorú znášame,každý kríž a obeta,či nepríjemnosť,môžu byť podstatou niečoho väčšieho,čo bude nasmerované do večnosti. Ale aj drobný prejav radosti,nádeje,milý rozhovor,drobné slovko povzbudenia,chápeme ako vklad do veľkého diela Božieho kráľovstva.

Účinnosť Pánovho slova.

Pred budovou pohostinstva sa rozprávali dvaja muži. Obaja práve opustili neistým a tackajúcim sa krokom toto zariadenie. Vonku si ešte čosi dohovárali. Ich komunikácia naberala na obrátkach. Stal sa z toho konflikt. Riadne sa priostrilo. Ich opilecké hlasy sa nieli predpolnočným námestím a určite kde tu vyrušili už spiacich obyvateľov. Zvlášť intenzívne bolo počuť argumentáciu jedného z diskutérov. Kričal:"Toto na mňa neskúšaj! Na mňa to neplatí!" Skutočne,je to tak. Často skúšame,hľadáme také výrazové prostriedky,ktoré by boli účinné. Najmä vtedy,keď máme úmysel niekoho o niečom presvedčiť. A nejde to ľahko. Sväté Písmo hovorí,že Pán Ježiš rozprával ľuďom rozmanitým spôsobom. Boli situácie,keď hovoril priamo,možno aj tvrdo a nekompromisne. Niekedy,akoby jemnejšie,šetrnejšie, v obrazoch a podobenstvách.  Rozdielne spôsoby v Ježišovej reči si všimli jeho pravidelní poslucháči. Dokazuje to veta z evanjelia:"Teraz už hovoríš otvorene a nehovoríš v obrazoch"/Jn 16,29/. Lenže,ani Ježišova reč nebola vždy prijatá. Keď hovoril otvorene,vytýkali mu:"Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!"/Jn 6,60/. Keď hovoril obrazne,v podobenstvách,ľudia si žiadali si ďalšie konzultácie:"Vysvetli nám podobenstvo o kúkoli"/Mt 13,36/. Aj on skúšal rôzne formy a striedal spôsoby reči. Deje sa to aj dnes. Problém neprijatia slova analyzoval sám Ježiš,keď povedal:"Kto má uši,nech počúva"/Mt 13,43/. Každý nie je "nastavený" tak,aby prijal Božiu náuku. Znakom prijatia Slova je dobre známa schéma:počuť-pochopiť- uživotňovať. Na každého z nás platí niečo iné. Ježiš to vie a skúša,čo na nás platí. Možno to aj cítime a zlovestne sa ho pýtame:Čo to na mňa skúšaš? Cítime blízkosť Pánovho slova,že nám "dýcha" na chrbát. Neodtiahnime sa. Pritúľme sa k Slovu. Najprv možno bodne,ale potom upokojí,zaodeje a pripraví pre život v slobode Božích detí. 

Beznádej alebo príležitosť.

Možno bol už každý z nás v situácií,v ktorej rezignovane konštatoval:"Nevidím tu nijaké riešenie!" Ide o stav núdze a určitej beznádeje,kedy podľa nášho názoru,neexistuje nijaká schodná cesta. A uprostred tejto biedy niekto vstane a povie:"Ja tu vidím určité riešenie". Vtedy máme pocit,že sa nad nami rozjasnilo,že sa pomyselné chmáry rozplynuli a zasvietilo slnko. Skutky apoštolov opisujú o.i. aj dramatickú situáciu súvisiacu s umučením sv.Štefana/Sk 7,55-60/. Situácia sa zdá pre prvotnú Cirkev ťažká až bezvýchodisková. Čo iné si mohli myslieť kresťania,keď sa dozvedeli,že pilier života Cirkvi-sv.Štefan,skonal mučeníckou smrťou? Paradoxne on sám,prvomučeník, vidí situáciu tesne pred svojou smrťou opačne. Hovorí:"Vidím otvorené nebo..." Tu sa naplňajú slová Písma:"Ale kde sa rozmnožil hriech,tam sa ešte viac rozhojnila milosť"/Rim 5,20/. Napriek rôznym ťažkostiam a problémom doby,napriek mnohým polozúfalým,či priam zúfalým rozpoloženiam súčasného života,sa znova "otvorilo nebo". Nemôžeme nevidieťotvorené nebo aj toto leto...Prečo? 1,Lebo aj tento rok,práve v tomto období,mnoho detí prvýkrát prijalo eucharistického Krista. Túto situáciu nemôžeme charakterizovať inak,ako "otvorené nebo". Boh,vo svojej dobrote nadeľuje zo svojej štedrosti,lebo nedospelé deti prijímajú pokrm dospelých. Fyzicky,biologicky nedospelé deti majú podiel na Chlebe dospelých. Ide o Chlieb dospelých,lebo všetci,ktorí ho prijímajú,dospeli k prijatiu najvyššieho duchovného dobra,ktoré sa nachádza v Eucharistii. Väčší zdroj duchovného dobra tu na zemi už neexistuje. Otvorilo sa nebo a v hojnosti rozlialo milosti na deti,ktoré možno ešte nemôžu prijať fyzicky pokrm určený dospelým podľa dátumu narodenia,ale už ochutnali z vrcholného pokrmu určeného pre večný život. 2,Lebo aj tohto roku mnoho mladých ľudí prijme sviatosť birmovania. Konštatujeme,že boli povýšení v duchovnom slova zmysle. Pred niekoľkými dňami sme počuli v správach,že prezident republiky, ako najvyšší predstaviteľ ozbrojených síl, vymenoval niekoľko ľudí do hodnosti generála. Týka sa to polície aj armády. Každý rok  Najvyšší Pán povyšuje veľa ľudí do stavu svedka viery. Takým sa stáva niekto,kto prijal dary Ducha vo sviatosti birmovania. Vyššia hodnosť pre kresťana na tomto svete už byť nemôže. Svedok viery je vrcholom. Takým má zostať až do konca pozemského života. Akékoľvek povýšenie pozemského charakteru býva často spojené so závisťou,nevraživosťou,intrigami. No duchovné povýšenie vo sviatosti birmovania navodzuje atmosféru vďačnosti Pánovi,že si vybral svedkov pre zápas s týmto svetom. 3,Nebo sa otvára,lebo aj tohto roku vyjdú do vinice Pánovej noví ohlasovatelia evanjelia. Nebudú robiť viditeľné zázraky. Základ ich činnosti sa orientuje na vnútro človeka. Tento proces nebýva často postihnuteľný voľným okom. Aj premenenie,ktoré sa koná na oltári,neulahodí ľudskému oku,ale duši,ktorá sa otvára pre požiadavku viery. Z toho vyplýva,že vybrať si takéto životné povolanie,nie je vôbec jednoduché. Dnes letia veci,ktoré sú viditeľné navonok a to hneď,akoby na počkanie. Kňaz koná dielo,ktoré si počká na večnosť. V tomto svete sa možno krčí v kúte nezáujmu a opovrhnutia,no pre tých,ktorí sa vedome vybrali cestou spásy,predstavuje podmienku,ktorá sa nedá obísť,alebo nahradiť. Kňaz je ten,ktorý môže nazerať do hĺbky Božieho tajomstva. Z titulu svojej vysviacky má k Bohu blízko,ale túto výsadu musí rozvíjať. Ak by to nerobil,predstavoval by iba povestnú judášovskú smidku,ktorú zradca namočil do Ježišovho pokrmu čistoty. Každý,kto prechádza okolo kostola a vidí a počuje,že prebieha bohoslužba,má vedieť,že nebo je otvorené. Každý,kto sa stal adresátom nejakej služby,či obety,nech vie,že sa preňho otvorilo nebo. Ten,kto vyšiel zo spovednej miestnosti z čistou dušou,je uzrozumený s faktom,že Boh mu otvoril nebo a udelil milosť odpustenia a úľavy. Ba,Boh to zariadil tak,že nebo môžeme otvoriť jeden druhému.