Naprojektovať si život.

 Pred niekoľkými dňami prebehla tlačou správa, ktorá oznamovala, že zomrel legendárny módny návrhár Pierre Cardin. Dožil sa úctyhodného veku-98 rokov. Pochovali ho v Paríži v štvrti Montmartre. Pozoruhodný na tejto udalosti je fakt, že umelec si ešte pred smrťou navrhol projekt svojej rakvy. Umelec sa nezaprie. Truhla má údajne podobu kombinácie nožníc, klbka nití a ihly. V konečnom dôsledku, v zmysle spásy, nie je dôležité, v čom človek leží, keď ho kladú do hrobu. Nech je jeho truhla akokoľvek dômyselne vypracovaná do dokonalosti, ešte to neznamená, že tak precízne je pripravená aj jeho duša pre večný život. Evanjelia hovoria o tom, ako si Pán Ježiš povoláva svojich učeníkov/Jn 1,43-51/. Jednému z nich, priamočiaremu Natanaelovi, hovorí:"Uvidíš väčšie veci ako toto". A dodáva:"Uvidíte otvorené nebo a Božích anjelov vystupovať a zostupovať na Syna človeka". Takto "projektuje" budúcim apoštolom budúcnosť. Tento projekt je trocha taký tajomný a málo konkrétny, preto ešte predtým nabáda svojich nasledovníkov slovami:"Poď a uvidíš". Projekt večnosti sa naplno otvorí až tomu, kto bude kráčať s Ježišom a zachovávať jeho slová. Čím viac sme s Ježišom, čím viac sme jeho učenlivými žiakmi, tým menej nám záleží na tvare a matérii, z ktorej je naša truhla vyrobená. Stále viac sa začneme zaujímať o svoju dušu a jej zameraní na projekt večného života. Boh je Projektant všetkých projektantov. Možno práve preto sa na väčšine všetkých truhiel objavuje obyčajný kríž. Boží projekt kríža Kalvárie a zmŕtvychvstania nebude nikdy prekonaný.

Výhody spojenia

 

         História ľudstva pamätá na také situácie, kedy sa jedna inštitúcia rozpadla a rozdelila sa na dve časti. Väčšina z nás má v živej pamäti rozpad Československa v r. 1993.

         Súčasťou tohto procesu boli aj otázky: Kto? Koľko? Čo získa zo spoločného štátu?

Na prvom mieste myslíme na ekonomické ukazovatele. Pred niekoľkými dňami sme sa cez médiá dozvedeli, že z EÚ sa odlúčila Veľká Británia, a to procesom, ktorého označili za Brexit.

         Rokovania boli dlhé a náročné. Aj tu sa riešilo, kto a koľko z odchodu získa. Každopádne, bude to ťažké pre obe strany. Teraz uvažujme nad opačným procesom. Ten nastáva vtedy, keď sa spoja alebo zastrešia dve alebo viaceré inštitúcie – napr. školy alebo firmy. Aj tu sa hľadajú riešenia a hľadá sa odpoveď na otázku: Kto a koľko získa?

         Vianočné sviatky nám prinášajú dôležitú myšlienku, ktorú zvykneme vyjadriť takto: „Slovo sa telom stalo.“ Oslavujeme spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti v osobe Ježiša Krista. Možno by sa niekto našiel a spýtal sa, kto získa viac týmto spojením – Boh alebo človek.

         Odpoveď nachádzame v Listoch sv. biskupa Atanáza. Ten píše: „Ľudské telo získalo zo spoločenstva a zo spojenia so Slovom nesmierne bohatstvo: zo smrteľného sa stalo nesmrteľné, zo živočíšneho sa stalo duchovné a hoci bolo utvorené zo zeme, prešlo cez nebeskú bránu. Ale Trojica, aj keď si Slovo vzalo telo z Márie, je stále Trojicou, nepozná nijaký prírastok ani úbytok; je stále úplne dokonalá: Trojica, a pritom jeden Boh.“ (LH z 1.1., zo Slávnosti Bohorodičky)

         Čo spôsobilo toto požehnané spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti?

 1.)  Spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti dalo do pohybu človeka na ceste spásy (Lk 2, 16 -21)

V evanjeliu sa píše, že pastieri sa poponáhľali a našli....Dieťa. Aj v súčasnosti sa táto situácia opakuje. Sú to práve duchovní pastieri, ktorí nachádzajú cez svoje povolanie, cez svoju komunikáciu s Bohom tajomstvo Božieho Dieťaťa. Hovorí k nim Boh. Oni sú určení za autentických svedkov odovzdávania Božieho tajomstva.

         V ďalšej časti evanjelia sa dozvedáme, že pastieri vyrozprávali to, čo im bolo povedané o tomto Dieťati. Pastieri boli uznaní za hodnoverných pokračovateľov v diele ohlasovania.

         Aj v dnešnej dobe sa o to pastieri usilujú a s nimi celá cirkev. Ona zápasí o to, aby mala v sebe pečať vierohodnosti čo sa týka ohlasovania evanjelia. Pastieri majú v prvom rade vyjadriť životom, kým je pre nich Dieťa narodené v Betleheme a túto informáciu s veľkou horlivosťou a obetavosťou odovzdať vo svojom prostredí.

         Evanjelista nezabúda pripomenúť, že pastieri po skúsenosti v Betleheme chválili a oslavovali Boha za všetko, čo videli a počuli. Služba Slova má napĺňať pastierov spokojnosťou a radosťou. Všetky ostatné atribúty ich života a poslania môžu byť dôležité, ale to najposvätnejšie sa odohráva v ich duši a následne sa prejavuje v praxi pastoračného pôsobenia.

 2.) Spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti vedie k tomu, aby sa kresťan dokázal priznať ku svojim koreňom.

Evanjelisti píšu, že za čias cisára Augusta sa odohral súpis ľudu. Všetci sa museli zapísať – každý do svojho mesta. Urobil tak aj Jozef so svojou manželkou Máriou. Istým spôsobom sa takto priznal k svojim koreňom, ktoré nikdy nezaprel. Tohto roku – na prelome februára a marca – sa bude konať ďalší súpis ľudu, a to v našej krajine.

         Súčasťou tohto procesu bude vyplnenie elektronického formulára. Ten prvý súpis, betlehemský, bol náročnejší. Vyžadoval si dlhodobé odlúčenie od miesta bydliska a namáhavé putovanie. Ten dnešný, súčasný, sa bude vybavovať z tepla domova. Aj tento súpis z roku 2021 bude dôležitý z hľadiska viery. Vyzve obyvateľov, aby označili okrem iných pomerov aj svoje vierovyznanie. Dostaneme možnosť, aby sme sa priznali k svojim koreňom viery.

         Veľkosťou človeka je o. i. aj to, že sa dokáže priznať k svojim koreňom hriešnosti a zároveň k myšlienke dôležitosti pokánia a neustáleho očisťovania. Kto má toto povedomie, určite s ľahkosťou označí svoj duchovný pôvod v svojej viere v Ježiša Krista.

         Presne k tomu nás nabáda KBS v ostatnom pastierskom liste, v ktorom pozýva všetkých zainteresovaných, aby neváhali a priznali sa k svojej Cirkvi.

 3.) Spojenie božskej a ľudskej prirodzenosti nastolilo otázku: „Máme ešte planúcu vieru?“

Pred niekoľkými dňami vysielala česká televízia program s titulom: „Jěště hořím?“ Tematicky sa dotýka prvých krokov mladých ľudí, ktorí boli označení ako talenty v rôznych umeleckých odboroch. Presne po roku sa s nimi stretli a položili im otázku: „Čo je s vami? Ešte horí váš talent? Ako ste s ním hospodárili,“

Prax ukázala, že niektoré talenty zhasli tak rýchlo, ako rýchlo vzbĺkli, iné sa neposunuli, ba ustrnuli a niektorí konštatovali, že ešte len teraz začínajú vážnejšie rozbiehať svoju kariéru.

         Vianoce nám dávajú otázky: „Akí sme vo viere? Ešte planie? Posúvame sa v nej? Neustrnuli sme? Máme odvahu po pádoch a neúspechoch začať znova?“ Nech nás nepribrzdí pandémia a iné nepriaznivé okolnosti. Práve dnešná doba sa pýta na stav našej viery. Doba nás preveruje a testuje, lebo bez nej nie sme schopní znášať úskalia života.

 

         So spojenia s Kristom má náš život veľké duchovné benefity. Bez Krista sme ničím. S ním môžeme všetko. Najmä statočne znášať životné kríže, povzbudzovať iných a nefalšovaným spôsobom prejavovať nádej vo večný život.

Sú Vianoce stereotypom?

 "Všetko,len nie stereotyp!", takto volala pracovníčka v supermarkete na zamestnankyne, ktoré je pracovne podliehali. Týmito slovami uviedla ich najbližšiu pracovnú náplň-premiestňovanie regálov. Občas sa to vo väčších predajniach  robieva. Premiestňuje sa tovar, striedajú sa jednotlivé sekcie tovaru a niekedy sa vymieňajú zamestnanci. Všetko sa robí preto, aby sa zabránilo stereotypom, ktoré môžu obchod, údajne, pochovať. Z tohto dôvodu sa vymýšľajú novinky, akcie a zmeny rôzneho druhu. Položme si otázku:Netrpia vianočné sviatky stereotypom? Každý rok slávime to isté, v rovnakom čase, tá istá výzdoba...Nezunuje to človeka, ktorý vidí v kostole stromčeky-umelé alebo živé, sviečky-pokojné alebo blikajúce, betlehemy-drevené, či kamenné a výzdoby od výmyslu sveta? Aj keď si myslím, že v poslednom čase, sa výzdoba v našich kostoloch stáva strohejšou a jednoduchšou, a to zdôvodu čo najjednoduchšej manipulácie pri výzdobe a potom pri jej odstraňovaní. Čo treba robiť, aby nás Vianoce nezunovali? 1, Naučiť sa zotrvať pri tajomstve. Starší manželský pár hovorieval na adresu svojho dospelého, už ženatého syna, toto:"Pribehne autom, chvíľku je tu/mysľou je inde/, neustále sa díva na hodinky a vzápätí uteká preč". Takto to prebieha už roky, cyklus sa pravidelne opakuje. Tento postoj, ktorý mnohí dobre poznáme, vyjadruje aj spôsob prežívania Vianoc v dnešnej dobe. Pribehnúť do kostola, k rodine a  vzápätí odbehnúť. Chýba najdôležitejší článok- zotrvať, sústrediť sa a ponoriť sa do tajomstva. Pribehnúť a odbehnúť, formálne si splniť určitú povinnosť, to nás dnešná doba naučila dôkladne. Zotrvať, meditovať, uvažovať pri životodarnom tajomstve, to nás učí Cirkev, ale v zápase s duchom doby, ktorý presadzuje rýchlosť a povrchnosť, má to veľmi ťažké. 2, Naučiť sa ako zvoliť správne svetlo do života. Koľko je ho všade okolo nás, najmä teraz cez Vianoce?! Najmä umelé. Napr. výklady, pútače, záhrady, ploty, domy, sa priam prehýbajú pod ťarchou osvetlenia. Škoda, že ich ľudia nenechávajú svietiť celý rok, lebo bežné pouličné osvetlenie niekedy iba sliepnia... Každopádne je tu veľa trblietavého svetla, ktoré akoby chcelo omámiť človeka, resp. jeho zmysly a odvrátiť ho od Svetla skutočného, ktoré je podstatou slávenia sviatkov Božieho narodenia. Je to Svetlo, o ktorom sv. Ján píše:"Pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka, prišlo na svet"/Jn 1,1-18/. Paradoxne, toto svetlo nie je na nejakom vyvýšenom mieste. Ono je dole, leží v sene, v jasliach. Aby sme ho uvideli, musíme sklopiť zrak, prípadne si aj kľaknúť, len tak sa nám toto pravé Svetlo zjaví. V pokore, na kolenách, v jednoduchosti, skromnosti, čistote a láske sa stáva človek disponovaným, aby uvidel Boha a uveril. 3,Naučiť sa spoznávať narodeného Mesiáša. Ján sa takto prihovára svojim súčasníkom, ale i nám:"Medzi vami stojí ten, ktorého nepoznáte"/Jn 1,19-28/. On je medzi nami. Nie je jedným z mnohých, ale jeden medzi ostatnými. Niekedy, poznačení negatívnymi skúsenosťami, povieme: Všetci sú rovnakí!" Myslíme na fakt, že niekedy je problém nájsť dobrého človeka. Samozrejme, že tento výrok je na diskusiu. Medzi všetkými z ľudského spoločenstva sa vyníma ten, "ktoréme nie sme hodní rozviazať remienok na obuvi". My musíme, medzi toľkou nespravodlivosťou, spoznať toho, ktorý je Spravodlivosť sama-medzi neúctou okolo, spoznať toho, ktorý slúžil a položil svoj život "ako výkupné za mnohých"-medzi brutalitou verbálnou i fyzickou, spoznať toho, ktorý je "nevinný Baránok"-medzi tými, ktorých život sa vyznačuje podvodmi, úskokmi, je ten, ktorý nám odporúča, aby sme boli "jednoduchí ako holubice a opatrní ako hady". Čím viac zla zažijeme, zároveň, však, čo i len nepatrné množstvo dobra, už to je dôvod na to, aby sme neprestávali hľadať Dieťa. Dieťa, ktoré sa dnes síce narodilo v maštali, ale všetkým ľuďom dobrej vôle prináša vytúžený pokoj v duši teraz, a v absolútnej miere vo večnosti. 

Starý rok 2020 - sv. Silvester

 

    Michelangelo Buonarotti, svetoznámy umelec, sochár a architekt, všestranne talentovaná osobnosť, je autorom mnohých umeleckých diel. Z hľadiska zbožnosti oko veriaceho človeka má vzhliadnuť najmä na jeho Pietu. Ide o unikátne sochárske dielo, ktoré zobrazuje prebolestnú Matku držiacu v náručí umučené a mŕtve telo jej Syna.

         Umelec dokončil dielo asi v roku  1500 po Kr. Pracoval na ňom asi jeden rok. Dielo je zaujímavé aj tým, že je vytesané z jedného kusa mramoru. Toto dokáže iba skutočný umelec, pretože ak by sa stalo, že pri manipulácii a sekaní uberie z postavy človeka viac ako je únosné, už sa to nedá opraviť.

         V roku 1973, za pontifikátu pp. Pavla VI., vbehol do chrámu akýsi šialenec s kladivom v ruke a poškodil sochu Panny Márie. Prakticky vzápätí nastúpili reštaurátori a dielo  obnovili.

         Všetci znalci umenia oceňujú najmä tú skutočnosť, že umelec detailne zvýraznil každý sval, každú nerovnosť ľudského tela.

 

         Ako nás môže v tomto duchu osloviť obdobie na prelome rokov?

 1.) Pokúšame sa zreštaurovať vo svojom živote to, čo bolo naším pričinením alebo pričinením iných zničené alebo narušené.

Každý jeden z nás sa má snažiť dať dielo svojho života do súladu s vôľou pôvodcu života – Stvoriteľa. Aby sme to dokázali, musíme poznať Božiu vôľu, aby sme podľa nej aj žili. Máme poznať jeho zámer lásky k nám. Nezanechajme za sebou iba ruiny. Tie by nemali byť konečnou výslednicou nášho životného úsilia. Poupratujme si za sebou! To, čo je zničené, obnovme v Pánovom duchu a stále môžeme mať zo svojho života hodnotné umelecké dielo.

 2.) Michelangelo tesal Pietu z jedného kusa mramoru. Musel si dávať pozor. Toto dokáže iba skutočný umelec. Rozhodne nemohol vytesať viac ako je v norme, lebo už by to nemohol opraviť.

         Boh nám dáva milosť konať pokánie a možnosť nápravy za naše hriechy. Dokonca aj vtedy, keď uberieme niekomu zo života svojou podlosťou a neprimeraným správaním. Alebo naopak – keď urobíme málo pre nejaké dobro. Mali by sme však poznať mieru vo všetkom.

Keď si dávame ušiť nejaké šaty, musia nám krajčíri zobrať miery. Všetko môže mať svoju mieru okrem miery lásky ľudského srdca. Tam miera neexistuje. Dokonca aj vo vzťahu k takému človeku, ktorého miera otvorenosti pre Božie posolstvo je minimálna. Popracujme aj na rozšírení miery nášho vnútra!

 3.) Michelangelova Pieta má vypracované detaily do dokonalosti.

Tak pracuje pozorné oko a istá ruka umelca. Oko vidí a ruka vykonáva. Majme pozorné oko aj na detaily svojho života. Z detailov sa totiž rodí dokonalosť a veľké dielo.

         V sídle istej inštitúcie chystali rekonštrukciu. Išlo o rekonštrukciu kultúrnej pamiatky, ktorá obsahovala veľké množstvo detailov. Zrazu ohlásili, že príde návšteva. Nie hocijaká. Treba sa na ňu pripraviť. Čo s rekonštrukciou? Bolo nariadené, že rekonštrukciu treba urobiť „nahrubo“, t. j. to najpotrebnejšie a to ostatné – detaily – sa urobia potom.

Už sa nikdy k detailom nevrátili. Dielo tak zostalo nedokončené dlhý čas. Neoplatí sa detaily odkladať s tým, že sa dokončia, keď bude čas. Pracujme priebežne na detailoch svojej služby vo vzťahu k blížnym! Ak by sme odkladali detaily, t. j. aj „menšie veci“ ad acta, dielo nášho života by nemuselo vyznieť ako celok.

 

         Dielo Piety majstra Buonarottiho nás môže všeličo naučiť. Podľa odborníkov v tomto majstrovskom diele sa snúbi dokonalé poznanie ľudského tela s nadprirodzenou túžbou človeka po večnom živote. Túto pečať chcel majster vtlačiť do svojho diela.

Nechajme sa inšpirovať týmto modelom! Všetky dokonalosti nášho života, ktoré vytvoríme alebo chceme tak urobiť, nechajme preniknúť Svetlom pochádzajúcim zhora. Nech je naša každodenná činnosť preniknutá duchom viery v Mesiáša, ktorý všetko obnoví a pripraví cestu do svojho kráľovstva. Náš život môže byť potom hoden pozvania do tejto „galérie“ ľudských životov, ktoré si zaslúžia svoje výstavné miesto v nebesiach.

 

Končí sa kalendárny rok 2020. Bilancia je ovplyvnená prítomnosťou pandémie. Do konca života si budeme pamätať tento čas ako čas náročný, bolestivý, ale aj čas, v ktorom sa v plnej kráse ukázala obetavá láska mnohých ľudí v službe blížnemu. Chcem poďakovať všetkým, ktorí vo farnosti zabezpečovali jej chod so zanietenosťou a obetavosťou.

Chod farnosti je závislý od mnohých služieb – či už vo veľkom meradle alebo už vo vyššie spomenutých detailoch.

Všetky služby veriaceho božieho ľudu sú dôležité. Boh ich raz určite odmení.

Ďakujem za službu našim p. kaplánom – Milanovi a Miroslavovi, rehoľným sestrám a aj vám, ostatným, ktorí ste zahrnutí do služieb v rámci liturgie alebo mimo nej.

Niekedy je to veľmi náročné získať človeka pre konkrétnu službu, ale Pán nám všetkým dáva potrebné milosti, za čo mu dnes zo srdca ďakujeme.

 

Ži primerane.

 Keď sa stretnú nejakí ľudia po dlhšom čase, položia si obligátnu otázku:ako sa máš? ako žiješ? Niektorí odpovedia výrazom-primerane. Primerane dobe, nejakej situácii, veku, zdravotnému stavu atď. Touto odpoveďou naznačujú, že nemôžu ani veľmi vyskakovať, ale nežijú ani v nejakej defenzíve, či úpadku. Jednoducho-taký stred. Primeraný. Evanjelium spomína prorokyňu Annu/Lk 2,36-40/, ktorá dáva pojmu primeranosť nový, dôstojnejší význam. Prináša nádhernú charakteristiku jej života. Pred sobášom žila ako panna, v manželstve bola verná svojmu manželovi a po jeho smrti žila ako vdova. V každom z týchto stavov žila primerane t. j.žila tak, ako to podstata toho ktorého stavu vyžaduje. Je to zvláštne, lebo pre niektorých  ľudí dneška je to niečo nepredstaviteľné-zachovať si svoj stav, žiť primerane svojej situácii. Dnes radi hranice prekračujeme. Ťažko prijímame fakt, podľa ktorého sa niečo môže, iné nie je dovolené, alebo sa neodporúča. Tak, ako sme boli zvyknutí v poslednom čase hranice len tak preletieť/autom/, tak sme si navykli nerešpektovať hranice v správaní, vo vzťahoch, celkovo v morálke. Pojem:primeranosť, akoby neexistoval. Znova sa to naučme. Aj nepríjemný coronavírus, nás na túto čnosť odkazuje. 

Ja si to môžem dovoliť.

 Koľkokrát sme počuli takéto sebavedomé vyhlásenie?! Napríklad v situácii, kedy chceme niečo povedať niekomu "do duše". Iná situácia vzniká vtedy, keď niekto potrebuje zdôvodniť drahý obsah nákupnej tašky. A znova niečo iné sa rodí vo svete, keď niekto koná z pozície moci. Vianočné evanjelium hovorí, že cisár Augustus vydal nariadenie s tým, že sa má konať súpis ľudu po celej krajine/Lk 2,1-14/. Urobil to, lebo si to mohol dovoliť. Iné evanjelium, na sviatok Neviniatok/Mt 2,13-18/, píše, že kráľ Herodes nariadil pozabíjať v okolí Betlehema všetkých chlapcov do dvoch rokov. Mohol si to, žiaľ, dovoliť. Každý z nás si môže niečo dovoliť navyše, ale z pozície lásky. Z pozície moci, postavenia, bohatstva je to vždy riskantné a diskutabilné. Všetci máme v sebe tendenciu zneužiť mocensky  nejakú situáciu. Ak chceme, môžeme životnú energiu využiť na službu lásky, a to vo veľmi pestrej podobe. Toto si môžeme dovoliť všetci, nikto nás hatiť nebude.

Spolu vyrastať.

 Občas sa stane, že niekto z nášho okolia sa stane populárnym, alebo vyrastie v osobnosť veľkého formátu. Aká je naša reakcia? Vo väčšine prípadov je to tak, že sa snažíme vo svojom prostredí poukázať na určitú blízkosť voči tejto osobnosti. Povieme:bol to náš sused,je to môj spolužiak, cestovali sme spolu v mestskej doprave, párkrát sme prehodili pár slov, alebo:vyrastali sme spolu. Evanjelium hovorí, že kráľ Herodes dal povraždiť v Betleheme a na okolí všetkých chlapcov do dvoch rokov/Mt 2,13-18/. Urobil tak preto, leby si myslel, že medzi nimi bude novonarodený,prorokmi ohlasovaný Mesiáš, nový židovský kráľ, ktorý ho bude chcieť zosadiť z trónu. Preto, plný bezmocnosti, hnevu a brutality nariadil vykonať tento ohavný čin. Keby boli betlehemskí chlapci vyrastali a nebolo by ich postihla tragédia, pravdepodobne by po niekoľkých rokoch poukázali na určitú blízkosť s Ježišom. Povedali by:žil tu istý čas medzi nami, vyrastali sme spolu. Nebolo im Prozreteľnosťou dopriate, aby s ním vyrastali vôbec, ani postupne, ale dostali milosť vyrásť v okamihu,až na úroveň Božieho života. Stali sa,hoci nevedomky, mučeníkmi a takto vydali svedectvo o Kristovi. Koľké matky sa občas posťažujú, hoci sú v kútiku duše na to aj hrdé, že ich dieťa "zo dňa na deň" fyzicky vyrástlo. Priamo pred očami. Tak,ako niektoré deti vyrastú fyzicky veľmi rýchlo, tak duchovne vyrástli betlehemskí chlapci, a to na úroveň mučeníctva. My,pokrstení, sme dostali milosť, že môžeme "vyrastať popri Ježišovi". On, náš starší brat, nám ukazuje cestu. Rastieme v jeho svetle. On je priamy svedok nášho rastu, lebo bez jeho milosti by sme to nedokázali. Cieľom nie je, aby sme behom chvíle vyrástli z detských nohavíc viery. Tu nejde o to:kto skôr, ale o to, aby sme rástli vo viere postupne. Nikto nemá takú trpezlivosť ako Pán. Celý náš život je poznačený rastom. Ba dokonca aj naše pády nám môžu poslúžiť ako prostriedok rastu. Betlehemským neviniatkam poslúžilo k rastu besnenie kráľa Herodesa. Akúkoľvek zlobu, či neprávosť, ktorú okúsime, využime ako príležitosť na duchovný rast.