Boh volá, človek odpovedá

 

        Človek v rôznych životných situáciách cíti, že ho niekto alebo niečo volá. Napríklad: skupina ľudí sedí spolu okolo stola, zabáva sa, diskutuje, celá spoločnosť sa baví a cíti sa veľmi dobre. Tu zrazu jeden z nich pozrie na hodinky a povie: „Prepáčte, volajú ma povinnosti, musím odísť.“

Hlas povinností všetci dôverne poznáme. Je schopný vytiahnuť nás aj z tej najpríjemnejšej situácie. Vieme však, že to tak musí byť. Keď počúvame jeho hlas, v tom prípade v nás víťazí zodpovednosť.

         V iných situáciách sa nachádzajú ľudia, ktorí pri obhajobe svojich životných postojov povedia: „Počúvali sme hlas svedomia.“ Hlas svedomia je nehlučný, ale vnútorne mimoriadne silný a nutkavý. Ak zvíťazí v nás hlas svedomia, zvíťazí milosrdenstvo.

         Ako je to, keď človek počuje Boží hlas? Ako sa prejavuje?

 

        1.) Pri hľadaní odpovede si pomôžme úryvkom z 1. Knihy Samuelovej            (1 Sam 3, 3 – 10, 19). Úryvok hovorí o tom, ako chlapec Samuel počul prvýkrát Boží hlas. Stalo sa to takto: Samuel spal v Pánovom chráme, kde bola Božia archa. Samuel počul, že ho Pán volá. Myslel si, že ten hlas pochádza od kňaza Héliho.  Pribehol k Hélimu a vravel: „Volal si ma?“ Héli odpovedal: „Nevolal som ťa.“

Héli povedal pravdu, lebo povoláva Boh, a nie človek. I keď Boh si môže vyvoliť ľudského prostredníka na prejavenie svojej vôle.
Keď volá Boh, obyčajne je to tak, že naplno zamestná volaného. Volaný, ktorý cíti Božie pozvanie, je Božím hlasom doslova vyrušovaný. Možnože nemôže kvôli tomu ani spať.

Pomôžme si príkladom. Ak majú v niektorej rodine malé dieťa, ktoré už ale chodí, ono dokáže zamestnať celú rodinu. Je také vrtké, živé a neposedné, že musia na neho dohliadať oči všetkých dospelých. Presne to isté robí aj Boh.

Ježiš už ako novorodenec zamestnal mysle pastierov. Prenikol do života mudrcov, ktorí sa vydali na dlhú púť, aby ho našli a poklonili sa mu. Zamestnal aj kráľa Herodesa, ktorý nenašiel iné východisko, iba povraždiť betlehemské neviniatka.

Skúmajme, či máme takú vieru, že Boh zamestnáva našu myseľ, náš život. Ak sa to nedeje, znamená to, že naše túžby a nádeje sú orientované výlučne svetským smerom. Doprajme Bohu, aby prenikol do nášho vnútra, a tak nás priviedol aj k iným, nielen pozemským myšlienkam a starostiam! Ponor do Božích myšlienok nám pomôže, aby sme preosiali svetské starosti a radosti cez sito Božej vôle.

2.) Chlapec Samuel si sotva ľahol, keď opäť počul, že ho Pán volá. Vstal a znovu zašiel za Hélim. Héli mu odpovedal: „Nevolal som ťa, syn môj, choď spať!“ Héli v tomto prípade nevedomky reprezentuje tú časť sveta, ktorá si praje volaného uspať v prenesenom slova zmysle. Sú ľudia, ktorí si neprajú, aby bol Boží hlas počuteľný a zrozumiteľný.

         Keď človek uspáva iného človeka, má to svoj význam. Napríklad: lekár pacienta pred operáciou, matka svoje dieťa pred spaním.

Deje sa to však aj v negatívnom slova zmysle. Niekto si praje dobro utlmiť, uspať. Chce v človeku utlmiť schopnosť pozitívne reagovať na Božie volanie. 

         Ak bežcovi na tartane niekto vojde do bežeckej dráhy, musí spomaliť, stratí rytmus a stratu už len ťažko dobehne. Ostatní bežci ho predbehnú.

         Skúmajme, koho máme v okruhu svojich priateľov a známych. Či sú to ľudia, ktorí nám pomáhajú, aby sme počuli Pánov hlas v jasnej forme alebo ľudia, ktorí nás budú uspávať, aby k nám Božia milosť neprenikla.

         Žiada sa, aby sme prekonali ospalosť viery a povzbudili sa k aktívnemu očakávaniu Božieho hlasu.

         3.) Héli napokon zbadal, že Samuel naozaj počuje Božie volanie, preto mu odporúča, aby do tretice reagoval slovami: „Hovor, Pane, tvoj sluha počúva.“ Samuel tým naznačil, že sa podujíma vojsť do Pánovej školy.

Počuť Pánov hlas neznamená, že niekto vošiel do hotového, ale znamená to začať školu v Božej prítomnosti. V bežnom slovníku výraz „vojsť do hotového“ znamená, že niekto sa prepracoval k istým hodnotám bez námahy a obety.

         V Ježišovom prípade to tak nie je. On volá ľudí, aby ho našli, ale nevolá ich „do hotového“. On ich pozýva, aby sa v jeho prítomnosti pripravovali reprezentovať Božiu vôľu.

         Tú istú myšlienku nachádzame aj v evanjeliu. Sv. Ján napísal, že Krstiteľ stál s dvomi zo svojich učeníkov. Tí sa od Jána oddelili a vyšli za Ježišom, ktorý šiel okolo. Našli odvahu a spýtali sa ho, kde býva. Odpovedal im: „Poďte a uvidíte.“  (Jn 1, 35 - 42)

         Doba prípravy v Ježišovej prítomnosti je nesmierne dôležitá. Ježiš je ten, ktorý nás neprestajne vychováva a formuje. Nebojme sa zotrvať pri Ježišovi!

         Žijeme vo veľmi rýchlej dobe. Pristaviť sa pri Kristovi a zotrvať pri ňom môže mať liečivé účinky pre pozemský život a spásonosné pre večný život.

Po starom, či po novom?

 Mnohí si ešte pamätajú na liturgickú reformu po Druhom vatikánskom koncile. Koniec šesťdesiatych a sedemdesiate roky priniesli priam revolučné zmeny v našich kostoloch. Mnohí ich do teraz nedokázali prijať a stotožniť sa s nimi. V tom čase, ľudia z rôznych farností sa navzájom vypytovali:"A u vás ešte po starom, alebo už po novom?". Netýka sa to len liturgie. Možno aj pri iných skutočnostiach sa dostáva na pretras takáto otázka: po starom, či po novom? Ježiš vstúpil do povedomia Židov ako kométa. Bol to nový, čerstvý, až prečerstvý vietor, ktorý zavial a osviežil duchovne vyprahnuté srdcia židovského ľudu. Všetci spozorneli, lebo raz dva zistili, že je tu nejaký nový prvok, ktorý prináša priam revolučné zmeny  v duchovnom živote/Mk 1, 21-28/. Celkom logicky pocítili dilemu:po starom/židovsky/, alebo po novom/podľa Učiteľa z Nazareta/?. V duši pocítili mierny tlak- nachádzajú sa na rázcestí, budú sa musieť rozhodnúť...A to aj so všetkými konzekvenciami. Ako ich usmerňoval Rabbi, ktorý povstal z veľkej chudoby z Betlehema a pritom, paradoxne, prináša takéto bohaté myšlienky, ktorými pohol mnohé ľudské osudy? Sv Marek opisuje udalosť uzdravenia malomocného človeka /Mk 1, 40-45/. Ježiš mu nariaďuje, aby "išiel a ukázal sa kňazovi a priniesol obetu za svoje očistenie-im na svedectvo". Znamená to, že ešte má ísť stále starou cestou? Nie tak celkom. V závere úryvku sa hovorí, že uzdravený, napriek Ježišovmu zákazu, "začal  hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo". To už je nová cesta. Novou cestou, totiž, ide ten, ktorý ohlasuje veľké skutky Syna človeka. Iný dôkaz o novej ceste, ktorú nastolil Pán Ježiš, nám poskytuje ten istý evanjelista. Týka sa uzdravenia ochrnutého, ktorého spustili na lôžku cez strechu, priamo Ježišovi k nohám/ Mk 2, 1-12/. Všetci možno čakali, že prvé, čo Učiteľ urobí, bude fyzické uzdravenie úbožiaka, ktorý bol odkázaný na pomoc iných. Omyl. Ježiš poukazuje na vieru štyroch nosičov a hovorí to, čo nikto nečakal:"Synu, odpúšťajú sa ti hriechy". Až potom ho uzdravuje telesne. Tým, vlastne, určuje nový poriadok spásy. Mení v mysliach svedkov a poslucháčov hierarchiu hodnôt. Prednosť musí mať stav duše a až potom stav fyzický. Ide o prevratnú skutočnosť, ktorá musela všetkým vyraziť dych. Kedy sme novými ľuďmi? Kedy ideme novou cestou, keď od jej zavedenia uplynulo už dvetisíc rokov?. Novou cestou ideme, keď nanovo oživujeme svoju zamdlenú vieru. Alebo vtedy, keď sa snažíme nanovo oživiť naštrbené vzťahy s Bohom alebo blíýnymi. Prípadne vtedy, keď sa usilujeme nanovo prebudiť myšlienku vernosti osobám a zásadám, ktoré sme tak ľahkovážne opustili. Akákoľvek obnova života v Pánovom mene znamená, že sme  nestratili zmysel  pre novú cestu evanjelia. "Nikto z nás sa nemôže vrátiť v čase a znova niečo začať. No čo môžeme urobiť každý, keď chce, je začať znova a odteraz a završiť to inak a lepšie"/Dalton Exley/.

Tlak na dušu.

 V posledných týždňoch a dňoch sa permanentne objavuje v našich médiach pojem:tlak na lôžko. Čo znamená? V dôsledku pandémie, ako vieme, sú preplnené nemocnice. A tie majú svoju obmedzenú kapacitu. Dá sa síce ešte rozšíriť, ale nie do extrému. Vznikol tlak na lôžko. Pacienti, ktorí sú už z najhoršieho vonku, ale nie celkom fit, aby sa vrátili domov, mali by uvoľniť lôžko ďalším adeptom, ktorí svoj boj s koronou ešte nevyhrali. Ale tým nedoliečeným musíme tiež nájsť dôstojné priestory na doliečenie. Je to akoby začarovaný kruh. Jednoducho-tlak na nemocničné lôžko, tlak na zdravotníctvo. Evanjelium hovorí o tom, ako Ježiš uzdravuje paralyzovaného človeka/  Mk 2,1-12/. Po istých problémoch nosiči našli spôsob, ako ochrnutého odtransportovať Ježišovi k nohám. Zaujimavé je to, že Pán nevytvára tlak na lôžko. Mnohí by čakali, že chorého uzdraví hneď, ako ho zazrie, aby sa uvoľnilo lôžko. Napokon, vtedy mal každý svoje lôžko. Ako sa ukázalo, táto mobilná verzia bola účinná. Ježiš teda nevytvára tlak na lôžko, ale na dušu. Prvé, čo robí, dáva rozhrešenie. Hovorí:"Synu, odpúšťajú sa ti hriechy". Tým dáva na javo, čo je prioritou pre Božie kráľovstvo-čisté svedomie. Bohu sa páči, keď vidí vieru. Tú mali nosiči, ktorí ochrnutého priniesli Ježišovi k nohám. Ďalej, Boh víta obetu. Určite nebolo jednoduché niesť niekoho určitú vzdialenosť. Muselo to byť fyzicky náročné. A napokon, Pán oceňuje fakt, že nosiči nerezignovali, keď narazili na problém "upchatých" dverí. Všetky oficiálne vchody, ak ich bolo viac, boli zatarasené poslucháčmi. Vynašli sa. Odkryť strechu by hocikomu nenapadlo. Takým spôsobom chce Boh vyvynúť tlak na nás, aby sme v prvom rade odbremenili svoj život od ťarchy hriechu. 

Skrývať sa.

 Niektorí ľudia sa počas svojho života skrývajú. Majú na to svoje dôvody. Niektorí sa musia skrývať z dôvodov politických. Takto sa u nás skrývali ľudia za komunistickej totality. Ide o skrývanie sa z dôvodu obáv o svoj život. Iní ľudia utekejú pred spravodlivosťou a preto sa snažia ukryť. Ide o prípad skrývania sa, vyplývajúceho z obáv o stratu slobody. Nájdu sa aj takí, ktorí sa skrývajú, lebo nemajú ochotu urobiť nejaké dôležité rozhodnutie, ktoré ich kdesi zaradí. Skrývajú sa, lebo sa boja straty popularity. Určite by sme mohli nájsť aj mnoho iných pohnútok. Predstavme si úryvok evanjelia, v ktorom sa píše o uzdravení malomocného /Mk 1, 40-45/. Skôr, ako ho Ježiš uzdravil, musel sa skrývať. Malomocní sa v tom čase museli izolovať od verejnosti. Preto sa vyhýbali kontaktu so zdravými ľuďmi. Paradoxne, ten istý úryvok evanjelia hovorí, že aj Ježiš sa musel skrývať. Stalo sa to po tom, čo uzdravil malomocného. Ten, napriek prísnemu zákazu, sa rozbehol do okolia a všade oznamoval, že to bol Ježiš z Nazareta, ktorý ho uzdravil. Evanjelista poznamenal, že Učiteľ sa musel "zdržiavať na osamelých miestach". Ešte neprišiel jeho čas. Musel sa skrývať, aj keď učiť neprestal. Z toho vyplýva, že je čas skrývať sa a čas prejaviť sa. Všetko má svoj význam a svoju mieru. Je umením "skryť sa" pred zlobou t. j. odmietnuť ju, nedať sa nalákať do pasce rôznych intríg a podvodov. A je umením a aj dielom Pánovej milosti, keď človek zjaví svoje zmýšľanie a dá na javo svoje postoje v pravý čas a na správnom mieste. Nemôžeme mlčať, keď vieme, že Kristus je ten ,ktorý nás uzdravuje. Nedalo to ani uzdravenému od malomocenstva, nedá to ani nám, ktorý sme uverili, jediným Spasiteľom je Ježiš Kristus. 

Reč večnosti.

 Všetko má svoju reč. Milovníci prírody hovoria, že aj more.     Údajne stačí, keď sa človek postaví na breh a započúva sa do zvuku, ktorý vydávajú morské vlny. Aj vietor vylúdi niekedy zvuk, ktorý sa nám prihovorí akoby ľudskou rečou. Ak sa stíšime, budeme to počuť. Existuje aj reč tela. Svojimi pohybmi vždy niečo vyjadrujeme. To, čo cítime vo vnútri, dávame najavo aj vonkajším správaním. Reč tela býva zrozumiteľná. Z hľadiska večnosti je najdôležitejšia reč skutkov. Boh, ktorý je Pánom života a smrti, jej rozumie. S rečou skutkov je to tak,ako s rečou dieťaťa. Ona rastie, vyvíja sa, očisťuje, stáva sa zrozumiteľnejšou počas života. Reč skutkov dostáva človeka do roviny 1,hľadajúceho, 2,hladujúceho a 3,hľadiaceho pred seba.   1,Človek hľadajúci. V evanjeliu počujeme, ako apoštoli oznamujú Ježišovi:"Všetci ťa hľadajú /Mk 1, 29-39/. Predstavme si situáciu, podľa ktorej niečo hľadáme, nejaký výrobok. Prejdeme zopár predajní a nič. Výsledok nijaký. Keď už strácame trpezlivosť a nádej, ešte skúsime jednu predajňu. Vojdeme dnu, pozrieme do regálu a zrazu vidíme predmet, ktorý sme krvopotne hľadali. Mimovoľne nám vyletí z úst:"Toto som hľadal!". Ide o výkrik šťastia a úľavy. Keď človek po dlhej púti prekročí prah večnosti, naskytne sa mu pohľad, ktorý sa nedá vyjadriť inak, ako slovami:"Toto som hľadal!". Tu na zemi najčastejšie hľadáme: pokoj, radosť, úspech, vernosť, istotu, nádej, lásku...Miestami sa nám z tohto výberu niečo dostane. Nie však dlhodobo a nie v takom rozsahu, ako je široké a hlboké naše srdce, ktoré je dimenzované pre večnosť. Ono je schopné pojať viac, ako je ponuka celého sveta. Pozemský svet nie je schopný natrvalo ulahodiť duši človeka. 2,Človek hladujúci. Evanjelia hovoria na viacerých miestach o tom ,ako Ježiš nasýtil zástupy. Ježiš tu vystupuje ako chlebodarca a to nielen v zmysle telesnom, ale aj duchovnom. Predstavme si situáciu, kedy sme sa chystali na cestu. Ešte pred cestou nám dobre padlo, keď sa ozval rodič a povedal:"Zajedz si niečo, nepôjdeš hladný". Boh nás neposlal do sveta hladných. Pri Ježišovi nehladuje nik. Božie slovo, eucharistia a modlitba, to je pokrm, ktorý zaháňa hlad. Mnohí sa mohli presvedčiť, že práve toto je najvzácnejší pokrm pre pútnika životom. Iní ľudia sa vyjadria takto:"Pred akciou nemôžem jesť nič". Ani pred cestou, ani pred nejakým výkonom. Dodajú:"Môžem jesť až potom". K tomuto presvedčenie prišli na základe veku, zhoršujúceho sa zdravia alebo nejakých iných skúseností. Ak sa nám tu, na zemi, nedostáva pokrmu k spokojnosti duše, nežiaľme a príliš nesmúťme. Hodovať budeme až potom-ako odmenu za všetky životné obmedzenia. Ak nás svet nepustí k svojmu stolu, ktorý sa prehýba tzv. dobrotami, nič nestratíme. Nasýtime sa potom. Boh nezabúda na tých, ktorým sa neušlo z dobier pozemského sveta. 3,Človek hľadiaci do diaľky. Evanjelia nám prinášajú udalosť povolávania prvých apoštolov /Mk 1, 14-20/. V úryvku dominuje pozvanie:"Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí". Ježiša pozýva apoštolov, aby videli do diaľky. Má na mysli rybolov, ktorý presahuje rámec pozemského sveta. A tak sme svedkami zaujímavého javu: niektorí vidia viac a do hĺbky ako ostatní. Často si máme položiť otázku: budem vyhovovať kritériam večnosti? Až tak nás nemusí trápiť starosť, či vyhovieme zákonitostiam a normám tohto sveta. Niektorí ľudia ťažko znášajú, že časom prestávajú byť pre tento svet zaujímaví, najmä z hľadiska popularity. Začne ich trápiť zovňajšok, vrásky, obúdanie síl, vytrácajúca sa fyzická príťažlivosť...Kto na sebe pracuje po stránke duchovnej, už vidí večnosť. Kto chce rásť v čnosti, toho už pozemské kritéria až tak netrápia. Kto pochopil svoj život, ako službu blížnemu, preňho sa brána večnosti už už otvára. Vďaka Bohu, stále je dosť ľudí, ktorí dovidia ďaleko, a to nie  je vždy záležitosť telesného zraku. Aj večnosť má svoju reč. Zosnulí, ktorých prijal Pán, ňou hovoria. Dohovoria sa s Bohom i s tými, ktorí sú oslávení. Je to reč lásky, ktorej sa priúčali tu na zemi pod vedením Učiteľa z Nazareta. Ide o najdokonalejšiu a najlahodnejšiu reč, aká môže existovať. My sa tiež učme reči evanjelia. Jej obsahom je láska. Len ona nám vystaví vstupenku do Božieho kráľovstva.

Posvätná pôda.

 Nedávno som sledoval dokumentárny film, ktorý bol zameraný na dejiny astronautiky. Hlavný protagonista filmu vystúpil na rampu komplexu, z ktorého kedysi vyletela posádka Apollo 11 na Mesiac. Po niekoľkých desaťročiach sa prechádzal s akousi povätnou bázňou po plošine historickej konštrukcie. V roku 1969 tade prechádzala posádka Apolla 11, nastúpila do rakety a vyletela na Mesiac. Ktokoľvek by prešiel po tejto rampe aj po desaťročiach, cítil by zvláštne chvenie. Sám protagonista, ktorý programom sprevádzal, povedal, že sa nachádza na "posvätnej pôde". Isteže nie vo vlastnom, ale prenesenom slova zmysle. Posvätným miestom je napríklad kostol, ale k niektorým miestam nás viažu výnimočné spomienky. Tieto miesta majú potom pre nás špeciálny tzv. posvätný charakter.Napríklad tam, kde sme kedysi chodili do školy, alebo pracovali alebo nás k nejakému miestu viažu rodinné putá a udalosti. Evanjelium hovorí, že Ježiš vstúpil do synagógy v Kafarnaume/Mk 1, 21-28/. Učil tam, ale aj vyhnal z istého človeka zlého ducha. Po tomto zázraku mala potom synagóga pre obyvateľov mesta dvojnásobne posvätný charakter. Synagóga sama o sebe bola posvätným miestom a potom preto, lebo Ježiš tam názorne ukázal svoju božskú moc. Posvätné miesta sú všade tam, kde kraľuje Boh. Posvätné miesto je tam, kde sa uplatňujú Ježišove myšlienky, tam, kde sa dejú zázraky duchovného uzdravenia, a prečo nie aj telesného...Každý si môže v duši vytvoriť akoby posvätný priestor, ktorý vzniká tým, odstránime zo života hriech.

Ježišov pas.

 Nedávno som čítal o tom, ktorá krajina má najsilnejší pas. Ide o to, že na pas niektorých krajín sa človek dostane takmer všade, pričom nepotrebuje žiadne vstupné víza. Podľa toho,do koľkých krajín nás pustia bez víz, podľa toho sa meria sila medzinárodného pasu. Podľa štatistík je na tom najlepšie Japonsko. Myslím si, že ani Slovensko nemusí byť na tom veľmi zle. Ježišov "pas" je najsilnejší. Nie je zameraný na konkrétne krajiny, hoci niektoré z nich akousi zotrvačnosťou majú nezaslúžený prívlastok-kresťanské. Ježišov pas má inú účinnosť. Je to viditeľné na udalosti z evanjelia, ktorá hovorí o povolávaní prvých apoštolov/Mk 1, 14-20/. Rybári pri Galilejskom mori počujú toto:"Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí".Ježišov pas neplatí iba pri prechode cez hranice jednotlivých štátov, on prekonáva hranice do ľudských duší. Získať vstupné víza do tej ktorej krajiny je niekedy iba záležitosťou byrokracie a úradného postupu. Ale úradnícky postup pri vstupe do duše človeka vôbec nemusí byť smerodajný. Boh jediný vie, ako má vstupovať do duše človeka, ktorá je pripravená. Apoštoli dostali od Ježiša mandát, že to môžu robiť. Po nich ďalší a ďalší. A tak to bude do konca čias. Sú ľudia, ktorí majú poverenie byť "rybármi ľudí" a tak majú možnosť vniesť náuku evanjelia do krvi, do praxe. Našou úlohou je otvoriť pomyselné hranice srdca a umožniť vstup Ježišovmu posolstvu. Bez ohľadu na to, či sme urodzení s vysokým postavením alebo bežní ľudia, či sme majetní alebo žijúci z úst do úst, či máme vysokoškolský diplom alebo na štúdium sme si veľmi nepotrpeli, či sme ľuďmi usilujúcimi sa o čnosť alebo takí, pre ktorých je duchovná stránka života druhoradá. Ježišov pomyselný pas je taký silný, že preň žiadne hranice neplatia.