Nedávno som sledoval dokumentárny film, ktorý bol zameraný na dejiny astronautiky. Hlavný protagonista filmu vystúpil na rampu komplexu, z ktorého kedysi vyletela posádka Apollo 11 na Mesiac. Po niekoľkých desaťročiach sa prechádzal s akousi povätnou bázňou po plošine historickej konštrukcie. V roku 1969 tade prechádzala posádka Apolla 11, nastúpila do rakety a vyletela na Mesiac. Ktokoľvek by prešiel po tejto rampe aj po desaťročiach, cítil by zvláštne chvenie. Sám protagonista, ktorý programom sprevádzal, povedal, že sa nachádza na "posvätnej pôde". Isteže nie vo vlastnom, ale prenesenom slova zmysle. Posvätným miestom je napríklad kostol, ale k niektorým miestam nás viažu výnimočné spomienky. Tieto miesta majú potom pre nás špeciálny tzv. posvätný charakter.Napríklad tam, kde sme kedysi chodili do školy, alebo pracovali alebo nás k nejakému miestu viažu rodinné putá a udalosti. Evanjelium hovorí, že Ježiš vstúpil do synagógy v Kafarnaume/Mk 1, 21-28/. Učil tam, ale aj vyhnal z istého človeka zlého ducha. Po tomto zázraku mala potom synagóga pre obyvateľov mesta dvojnásobne posvätný charakter. Synagóga sama o sebe bola posvätným miestom a potom preto, lebo Ježiš tam názorne ukázal svoju božskú moc. Posvätné miesta sú všade tam, kde kraľuje Boh. Posvätné miesto je tam, kde sa uplatňujú Ježišove myšlienky, tam, kde sa dejú zázraky duchovného uzdravenia, a prečo nie aj telesného...Každý si môže v duši vytvoriť akoby posvätný priestor, ktorý vzniká tým, odstránime zo života hriech.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára