Vyzdvihnutie.

V dnešnej dobe sa často používa výraz-vyzdvihnutie zásielky. Ľudia dostanú avízo, že napríklad na pošte majú zásielku a majú si ju v stanovenom čase vyzdvihnúť. Alebo sú aj iné miesta, kde na nich čaká niečo, čo si objednali, nejaký tovar. Vyzdvihnúť si môžu rodičia svoje dieťa v škôlke alebo čokoľvek iné, čo nás niekde čaká a my o to máme záujem. V tomto zmysle slovo "vyzdvihnúť" znamená prevziať niečo z dočasnej úschovy niekoho iného. V evanjeliu u sv. Jána čítame slová, ktoré povedal Pán Ježiš Nikodémovi:"Ako Mojžiš vyzdvihol na púšti hada, tak musí byť vyzdvihnutý aj Syn človeka, aby každý, kto verí, mal v ňom večný život"/Jn 3,14/. Aké významy môžeme dať tomuto výrazu? Božie slovo nám chce oznámiť, že u Pána máme "zásielku"v podobe spásy a že si ju svojim životom máme zaslúžiť a aj vyzdvihnúť. Ježiš nám ju prichystal na základe svojho tajomstva umučenia, smrti a zmŕtvychvstania. Aké sú teda významy slova "vyzdvihnúť"? 1,Vyzdvihnúť niekoho, znamené pochváliť ho. Niekedy sa nám pritrafí situácia, kedy sa nachádzame kdesi vonku pri ohníku alebo doma pri kozube a niečo nám spadne do ohňa. Oheň nie je mohutný a tak sa pokúšame túto vec vytiahnúť z páliacej pahreby. Nie je to jednoduchá operácia. Napokon sa nám to podarí. Trocha sme sa síce popálili, ale stálo to za to. Vec je opäť v našich rukách, aj keď mierne poškodená. Vyzdvihnúť niekoho, čiže pochváliť by sa mohlo stať témou pôstneho obdobia. Vyzdvihnúť človeka môže niekedy pripomínať vyberanie spadnutej veci z pahreby. Môže to páliť a spôsobiť určité nepohodlie.  Možno nie sme zvyknutí niekoho pochváliť vo všeobecnosti, prípadne, robí nám problém pochváliť konkrétneho človeka, hoci by si to zaslúžil. Pokúsme sa prekonať akúsi hrdosť a vyjadriť úctu a vďaku niekomu, koho sme vedome alebo nevedome zaznávali. Vytiahnime z páliacej pahreby našej pýchy ono krásne gesto pokory, ktorá musí sprevádzať ocenenie a pochvalu nášho blížneho. 2,Vyzdvihnúť niečo môže znamenať zviditeľniť. Vo svete prebiehajú rôzne výstavy. Niektoré sú fixné, iné mobilné. Vystavujú sa napríklad šperky, či korunovačné kráľovské klenoty. Ale svojich obdivovateľov majú aj rôzne historické kúsky, ktoré veľa hovoria o dávnej minulosti. Ľudia tieto výstavy navštívia, pokochajú sa v nich, nadchnú sa, ale to je všetko. Tieto vzácne predmety nemôžu vlastniť, ani si ich odniesť na chvíľku domov. Musí im stačiť fakt, že na krátky čas nasýtili svoje zmysly. V pôstnej dobe sa do žiarivejšieho svetla dostáva Sväté Písmo. Nevystavujeme ho len akoby na obdiv, na spôsob vzácnych historických exponátov. To by bolo málo. Treba nám ho vyzdvihnúť tak, aby sa nám dostalo do srdca. Nestačí, keď sa nám oči pokochajú nádherným obalom Biblie alebo dokonalou tlačou, či vkusnými ilustráciami. Duša, duša človeka má oplývať spokojnosťou. Ona sa má nasýtiť. Tento šperk môžeme mať k dispozícii natrvalo. On nie je niekde za sklom, kde by sa dal iba obdivovať. Môžeme po ňom kedykoľvek siahnuť a odlomiť malý kúsok a užiť ho ako liek. A tak to môžeme robiť až do smrti. Sväté Písmo-tento Božský klenot nás korunuje t.j. pripraví pre Božie kráľovstvo. 3,Ďalší význam slova vyzdvihnúť môže spočívať vo výraze-povýšiť. Vždy, keď sa modlíme za blahorečenie nejakého Božieho sluhu/p.b. Vojtaššáka/, používame pri tom výraz:povýš na oltár svojho služobníka...Ale netýka sa to len káuz procesu beatifikácie. My môžeme a máme povýšiť na oltár svoj každodenný život. V ňom zažívame aj chvíle náročné, v ktorých siahame až na dno svojich síl. Čo robíme vtedy? Kladieme ich na oltár pri slávení najsvätejšej obety, alebo sa obmedzíme iba na kritizovanie a hundranie? My, ktorí sme uverili a zároveň pochopili význam oltára v kostole a v živote, máme veľkú výhodu. Môžeme naň položiť všetko, čo nás omína a zraňuje.  Robíme to preto, lebo právom veríme, že naše dobré úsilie Boh prijme ako obetu. Mnohí z vás, ktorí teraz nemôžete byť v kostole z dôvodu zákazu, sa snažíte aspoň cez sklo dovidieť na oltár. Vidíte ho prázdny a bez kňaza. Aj túto skutočnosť pozdvihnime, aspoň v mysli, na oltár. A to preto, aby neostal nedostupný pre milosti, ktoré sú potrebné pre získanie Božieho života vo večnosti. 

Bublina.

 Sláva vyniesla mnohých ľudí na vrchol popularity. O niektorých ľuďoch sa svet dozvedel z večera na ráno. Stali sa slávni. Nie všetci, však, dokázali slávu uniesť. Zmenila ich. Mnohých negatívne. Tak, ako vysoko vybehli po schodoch popularity, tak rýchlo klesli a doslova zhoreli. Prestali na sebe pracovať, začali vymetať podniky, prepadli závislostiam, zriunovali sa finančne, morálne, ľudsky...Nad niektorými slávnymi bdejú napr. príbuzní alebo rôzni tútori, ktorí sú pre tých populárnych rešpektovanými autoritami. Vytvárajú pre nich tzv. bublinu/termím zľudovel v prostredí pandémie/. Pod pojmom bublina si predstavujeme také prostredie, ktoré môže istých ľudí ochrániť pred nejakým zlom,fyzickým,duševným alebo duchovným. V Knihe Exodus sa píše o komunikácii Boha s Mojžišom/Ex 33,7-12, 18-23/. Ich vzťah nadobudol taký dôverný charakter, že Boh chcel ukázať vodcovi židovského národa svoju slávu. A aby tento jav Mojžišovi neublížil, Boh pripravil preňho "bublinu" t. j. ochranu. Povedal:"Keď bude prechádzať moja sláva, postavím ťa  do skalnej trhliny a budem ťa kryť svojou pravicou, kým neprejdem. Potom odtiahnem svoju ruku a uvidíš ma zozadu, ale moju tvár vidieť nemôžeš". Išlo o dostatočné a účinné spôsoby, aby Pánova sláva nespôsobila Mojžišovi traumu. Ako pozemšťan, ešte nebol diponovaný na stretnutie takého veľkého formátu s Bohom a zároveň konfrontovaný s jeho slávou. Aj evanjelium nám prináša podobnú situáciu. Tá nastala vtedy, keď Pán Ježiš zobral zo sebou Petra, Jakuba a Jána a vyviedol ich na vysoký vrch do samoty/Mk 9, 2-10/. Apoštoli tam zažili nevídané veci:Ježišovo premenenie a počuli jeho vetu, podľa ktorej vstane z mŕtvych, jeho konverzáciu s Mojžišom a Eliášom a počuli pamätné slová nebeského Otca. Svätopisec uviedol, že ich pri tom zahalil oblak. Boh sa aj tu postaral o "bublinu" pre apoštolov, ktorá ich chránila, veď aj tak ničomu nerozumeli. Boh si svojich chráni. Nielen pred zlom, ale aj pred Božou slávou, ktorá by mohla nám pútnikom do večnosti, ešte ublížiť. Prežívame pôstne obdobie. Viac, ako inokedy sa chráňme zlého. Vytvorme si takú bublinu, ktorá nám umožní čerpať materiálne dobrá iba v obmedzenom režime/veľa nám toho neumožňuje ani súčasný lockdown/. Pred Božou slávou sa však neschovávajme, pred hriechom a pokušením áno. Život podľa evanjelia je našou ozdobou a Božou slávou. Toto znesieme a neublíži nám to. 

Umlčať hriech, nie Boha.

 Zo svojich kňazských skúseností viem, že po tom, čo ľudia zlyhajú, alebo sa im niečo nepodarí, zvyknú zvaliť vinu na Boha. A ak nie naňho tak potom na Cirkev určite. Iste, nie je to reakcia všetkých ľudí, ale mnohých áno.  Svoju frustráciu a sklamanie, či bolesť pretavia do učitej formy dehonestácie a odstupu od Boha. Boh, je podľa nich ten, ktorý nesie za všetko zodpovednosť. A ľudia mu chcú dať "pocítiť" ako veľmi ich sklamal alebo oklamal. Názorný príklad máme v knihe Exodus /32, 1-20/. Podľa posvätných textov sa Mojžiš vracal z hory Sinaj. Niesol kamenné tabule Desatora, ktoré mu odovzdal Boh. Medzitým, jeho súkmeňovci, keďže bol dlho preč, si urobili liatu modlu a klaňali sa jej. Aká bola reakcia starého židovského vodcu, keď to uvidel?  Kamenné tabule  hodil  o zem tak, že sa rozbili na úpätí vrchu. Až potom nechal zničiť uliate teľa. Mojžiš v návale hnevu sa najprv "vyvŕšil na Bohu" tak, že zničil jeho dielo. Jeho reakcia bola typická- ľudská: najprv raniť Boha a až potom, po opadnutí návale vášne likvidovať zlo. Škoda, že to my, ľudia nerobíme inak. Najprv by sme mali likvidovať zlo-hriech. S takým odhodlaním a nasadením, s akým ničíme Božie dielo v sebe i okolo, by sme mali ničiť hriech. Potom nám ani nenapadne, že by sme chceli urážať Boha. Práve naopak. Uvedomíme si, že hriech zdoláme len s jeho pomocou. Môžeme sa  iba stotožniť so slovami mysliteľa, ktoré oslovujú veriacich v pôstnom čase cez portál KBS:"Nie je možné, aby nám Boh poskytol šťastie a pokoj mimo seba samého, lebo tam sa nenachádza. Nič také neexistuje"/Clive Staples Lewis/. A šťastie je najmä život bez hriechu. Kde panuje on, tam hriechu niet.

Keby som vedel....

Stretli sa po rokoch. Bývalí spolužiaci. Boli traja. Tesne predtým, ako si sadli ku grilu, zaparkovali na parkovisku svojich štvorkolesových tátošov. Muži mali už svoje postavenie. Automobily na parkovisku boli toho svedectvom. Nič priemerné, iba vyššia trieda. Zrazu prišiel štvrtý spolužiak. Meškal, preto zaparkoval ako posledný z nich. Spolužiaci ho sledovali a s posmešnými pokrikmi reagovali na jeho auto, ktoré bolo nižšej kubatúry. Akosi medzi nich nezapasoval, nebol im roveň. No, pri stole ho privítali a prinútili ho, aby počúval ich chvastavé reči. Grilovačka bolo v plnom prúde, keď jeden z nich skríkol, lebo sa dosť škaredo porezal. Bežné ošetrenie nestačilo, bol potrebný zákrok chirurga. Jediný, kto bol ochotný reagovať a odviesť ho na pohotovosť bol spolužiak so slabším autom. Aký paradox...! Ostatní sa k činu nemali. Keď ide o zdravie alebo o život, aj obyčajné auto má cenu zlata. Ten porezaný si v duchu povedal:keby som vedel, čo sa stane, nebol by som sa posmieval z auta, ktoré mi zachráni život...Náman bol veliteľ vojska sýrskeho kráľa. Bol malomocný. Prorok Elizeis mu odkázal, aby sa sedem ráz okúpal v rieke Jordán a ozdravie /2 Kr 5, 1-15/. Náman najprv izraelskou riekou pohŕdol:" Nie sú rieky Damasku Abana a Farfar lepšie než všetky rieky Izraela? Nemôžem sa v nich okúpať a očistiť? ". No, keď na naliehanie sluhov ,predsa len urobil podľa pokynu proroka, okamžite bol uzdravený. Možno si vtedy povedal: keby som bol vedel....Na svete je dosť ľudí, ktorým by prospelo pokánie a najmä sviatosť pokánia. Zdráhajú sa. Nechcú na svojom živote meniť nič. Lebo úprimné pokánie "tlačí" človeka k zmene života. Tí však, ktorí prelomili veto svojej pohodlnosti a predpojatosti a sviatosť pokánia prijali, povedali si: keby sme boli vedeli, že nám to prinesie takúto slobodu, konali by sme už skôr...Pôstne obdobie nás pozýva, aby sme neotáľali a konali. Je dosť skutočností, v ktorých otáľame. Začnime už teraz a neoľutujeme. 

Vplyv chrámu na život.

 História ľudstva pamätá mnohé chrámy. V mnohých sa uctievali bôžikovia a realizovali sa pohanské kulty, ale mnohé viedli ľudí k pravému Bohu. Čo z nich zostalo? Niektoré už neexistujú, lebo ich vyhladili vojny, prírodné živly alebo sa do nich zahryzol zub času. Iné, resp. časti z nich nachádzajú vedci pod zemou. Zostali z nich iba základy, lebo možno v minulosti  vyhoreli do tla. Ďalšie chrámy evidujeme už iba ako ruiny. Iba z ďaleka a s veľkou dávkou obrazotvornosti pripomínajú svoju zašlú slávu. Všeobecne sa vie, že Židia boli veľmi hrdí na jeruzalemský chrám. Zdalo sa im čudné, že Ježiš z Nazareta ich presviedča, aby svoj chrám zbúrali a že on ho za tri dni postaví /Jn 2,13-25/. Vieme z histórie, že Boh neušetril ani túto pýchu židovskej zbožnosti. Ani veľké sakrálne stavby nedokázali vzdorovať deštruktívnej činnosti a boli zničené. Nezostal z nich kameň na kameni. Prečo je to tak? Preto, lebo Boh si pripravoval chrám v človekovi. Chrám, aj keď je to posvätné miesto, stále je to stavba z kameňa. A človek je určený pre večný život. Uisťuje nás o tom Apoštol národov, ktorý píše:"Neviete, že ste Boží chrám a že vo vás prebýva Boží Duch? /1 Kor 3,16/. Ako nás Boh formuje v Boží chrám? 1,Každý kultivovaný a zbožný človek vie, že v chráme sa nemôže správať ledabolo. Vie, že sa nemôže správať, ako keby bol na ulici, na estráde alebo na politických zasadaniach. Každý má vedieť, že chrám je vyňatý z bežného, profánneho používania a že vyžaduje od človeka iný spôsob prežívania. Kresťan má rovnako vedieť, že je vyňatý z profánneho štýlu života, že jeho život má byť zameraný na Boha. V pôstnom období si preverme svoje zameranie života. Znova sa rozhodnime zanechať profánne a plytké správanie za odhodlanie nasledovať Ježiša Krista. Vodiči vedia, že na cestách si majú dať pozor na spomaľovače/retardéry/. Človek musí na frekventovaných úsekoch spomaliť. Aj keď pomalšie, ale do cieľa dôjde. Viera v Boha je ako spomaľovač. Vedie nás k tomu, aby sme boli pomalí do pomsty, násilia, akéhokoľvek hriechu. Pri niektorých športoch stiahnu po istom čase z trate najpomalších pretekárov, aby nezavadzali. Keď svet zistí, že sme príliš pomalí do hriechu, vymaže nás zo svojej listiny favoritov. Dá nám na javo, že sme preňho nič. Ale Boh sa nás  ujme a povie nám, že sme preňho všetko a že Boží Syn za nás zomrel ako posledný zločinec. 2,Boží chrám vytiahne človeka z biedy. Mnohí ľudia potvrdia, že tam sa naučili správnym životným postojom. Chrám ich vytiahol z veľkej duchovnej biedy. Istý človek uviazol autom v záveji snehu. Dlho čakal, kým niekto nepôjde okolo a nepomôže mu. Potom sa objavil autobus. Viezol pútnikov zo zahraničnej púte. Autobus zastal, ľudia vyšli von a vytiahli auto na cestu. Pán zostal ešte chvíľu v aute. Nemohol sa spamätať z toho, ako povedal neskoršie, že ho zachránili veriaci ľudia. Sám sa totiž považoval za nepriateľa Cirkvi a neverca. Nezostal však pri tom. Toto bol moment začiatku jeho obrátenia. Pútnici mu poskytli dobrý podnet. Chrám býva podnetom pre duchovne biednych, aby sa dostali naspäť k plnohodnotnému duchovnému životu. 3, Ten, kto navštevuje chrám, jeho život nadobúda zvláštnu hodnotu. V istej lokalite objavili archeológovia množstvo kovových mincí. Pre bežného človeka a neodborníka ide len o hrsť drobných plieškov, ktoré môžu ignorovať. Pre odborníkov ide o vzácny nález. V priebeho krátkej doby rozdelia mince na obyčajné a vzácne. Odstránia hlinu a nečistotu a už vedia o nich rozprávať. Ten, kto komunikuje s Bohom v chráme, jeho život sa stáva vzácnym. Už to nie je balast, ale jeho život nadobúda prvok vzácnosti. Taký človek odstránil zo svojho života hrubú nečistotu a usiluje sa zbavovať aj drobných nečistôt. Jeho život takto zažiari. Stáva sa milým Bohu a on začína Boha milovať nadovšetko. Svet takých ľudí potrebuje. Toto tajomné spojenie sa spečaťuje najmä v chráme. Kto chce vplývať na svet, má navštevovať chrám. Potom sa jeho vnútorného chrámu nedotkne ani zub času, ani iná nepriaznivá okolnosť.

Učasť na Pánovom kalichu.

Cirkev disponuje mnohými relikviami. Sú to drobné čiastočky z kostí, zo šiat, či predmetov, ktoré súvisia s príslušným svätcom. K dispozícii má nové, zo súčasnosti, ale hrdí sa aj staršími, ktoré siahajú až do čias prvých kresťanov. Pred nedávnom som sledoval dokumentárny film, ktorý hovoril o výskume istej profesorky zo Španielska. Tá sa vyjadrila, že objavila autentický kalich, ktorý Ježiš  údajne používal pri Poslednej večeri. Popísala celý postup výskumu s tým, že je presvedčená, že táto vzácna relikvia sa nachádza kdesi v jednej z katedrál v Španielsku.  Ak by to bola pravda, išlo by o prevratnú skutočnosť nesmiernej hodnoty. Matúšovo evanjelium hovorí o stretnutí Pána Ježiša s rodinou Zebedejovcov/Mt 20,17-28/. Pán sa ich pýta, či môžu piť z toho istého kalicha, z ktorého bude piť on. V tomto prípade nemá na mysli konkrétny predmet-kalich, ktorý bude používať pri Poslednej večeri. Pod pojmom kalich myslí údel, poslanie, účasť na spásonosnej činnosti. Keď odchádza človek z tohto sveta, Boh bude skúmať, či dokázal "piť z jeho kalicha". T. j. či prijal Ježišov údel a jeho program za svoj,či sa snažil žiťautentický život kresťana. Čo to znamená v praxi "piť z Pánovho kalicha"? 1,Stolovanie. Stolovať s niekým, znamená najprv si prisadnúť a v jeho prítomnosti si zajesť alebo vypiť pohár vína. Boh si praje, aby sme toto konali, aby sme si prisadli a bez náhlenia stolovali s ním a prijali jeho pokrm Slova. Kto prijme Božie slovo do srdca, ten tak ľahko nevstane a neodíde. Slovo ho zamestná, zaujme jeho myseľ a prebudí túžbu byť s Pánom naveky. Boh si nás cez svoje slovo zaviaže a ukáže hodnotu života podľa jeho predstáv. Popracujme najmä teraz, v pôstnej dobe, aby nás Pánovo slovo zaujalo natoľko, žeby sme nabrali odvahu žiť aj v drobnostiach podľa jeho Božskej predlohy. 2,Piť z Pánovho kalicha znamená byť otvorený aj pre cestu kríža a utrpenia. Bežne sa stáva, že vyjadríme sklamanie nad niečím, čo nás v tomto živote zarmútilo. A jeho toho dosť. Aj napriek ideálom, o ktoré bojujeme, sa u nás nedostaví plnohodnotná spokojnosť s atmosférou pozemského života. Boh nám chce naznačiť, že ak dúfame v nebeskú vlasť, ktorá je absolútne dokonalá, tak potom tú pozemskú máme chápať, len ako cestu. Tým, že si pozemskú cestu absolutizujeme, dočkáme sa mnohých sklamaní. Aj napriek tomu však musíme prejsť a absolvovať pozemskú púť podľa Ježišovho príkladu, keď kráčal na Kalváriu. K absolútnym a dokonalým hodnotám nevedie iná cesta, len cesta urpenia, kríža a obety. Toto sú vrcholné momenty nášho pozemského putovania. 3,Pri stolovaní s Pánom máme dať na javo, že on je pre nás všetkým. V dnešnej dobe sa chceme správať úsporne. Dnes je módne mať pracovný obed alebo večeru. Chválime sa, ža tak dosiahneme tri v jednom:vybavíme úradné veci, najeme sa a ušetríme čas na niečo iné. Spoluobedujúci môže mať dojem, že nie sme preňho prioritou, lebo od nás uteká k inej aktivite, ktorú považuje za dôležitejšiu, ako sme my. My, kresťania máme svedčiť o tom, že Boh je pre nás všetko, že nechceme na ňom ušetriť čas tak, že od neho utekáme k niekomu dôležitejšiemu. Od Boha sa nemá utekať, odchádza sa od iného k Bohu.  Ľudia, ktorí to dokážu sú pre nás veľkým svedectvom viery. Sú schopní zriekať sa mnohých skutočností, len aby zostali s Bohom. Kto odchádza z tohto sveta,  niečo opúšťa , aby získal všetko navždy. Dočasné a obmedzené stolovanie s Pánom zamení za večné a dokonalé prebývanie.

Čo príde zhora?

 Svetový pohár v alpskom lyžovaní sa presunie do Jasnej na Slovensku. Organizátori sa vyjadrili, že trate sú už  pripravené. Podľa informácii, z dýz snehovej techniky pustili pramienky vody do spodnej vrstvy trate. Tým položili základ a teraz, podľa ich slov, budú čakať na to, čo príde zhora...Mysleli na to, čo prinesie najbližšie počasie. Jednoducho povedané, ten základ je daný, a to, čo príde z oblohy už ovplyvniť nedokážu. Židia putovali štyridsať rokov po púšti. Položili dobrý základ, lebo splnili Božie pokyny. Vydali sa z Egypta na pochod do Zasľúbenej zeme a  čakali, čo príde zhora. Zhora, na prekvapenie všetkých, prileteli prepelice a manna.../Ex 16,1-18/. Dary vhodné pre pútnikov. Nijaký exkluzívny pokrm, ale primeraný situácii, v ktorej sa židovský národ nachádzal. Museli sa ho ujať rýchlo a spracovať ho, lebo prepelice mohli odletieť a srieň-mannu mohli ľahko udupať. Ak sme sa vnútorne nastavili na pôstne obdobie tak, že nám pomôže v diele pokánia, položili sme dobrý základ. Teraz môžeme očakávať dary zhora, od Pána...Nemusí ísť o exkluzívne veci, ale o nejaké jednoduché, adekvátne prepeličiemu pokrmu pre Židov na púšti...Nepohrdnime nimi, lebo môžeme ľahko o ne prísť. Môžu kamsi odletieť, ani nezbadáme ako a môže sa stať, že ich pošliapeme, pohrdnúc ich údajnou nízkou hodnotou. Dnes viac, ako inokedy ďakujme za dary pôstu, Oni nás chcú pripraviť pre dary nehynúce, ktoré nás očakávajú v Božej sláve.