Zo svojich kňazských skúseností viem, že po tom, čo ľudia zlyhajú, alebo sa im niečo nepodarí, zvyknú zvaliť vinu na Boha. A ak nie naňho tak potom na Cirkev určite. Iste, nie je to reakcia všetkých ľudí, ale mnohých áno. Svoju frustráciu a sklamanie, či bolesť pretavia do učitej formy dehonestácie a odstupu od Boha. Boh, je podľa nich ten, ktorý nesie za všetko zodpovednosť. A ľudia mu chcú dať "pocítiť" ako veľmi ich sklamal alebo oklamal. Názorný príklad máme v knihe Exodus /32, 1-20/. Podľa posvätných textov sa Mojžiš vracal z hory Sinaj. Niesol kamenné tabule Desatora, ktoré mu odovzdal Boh. Medzitým, jeho súkmeňovci, keďže bol dlho preč, si urobili liatu modlu a klaňali sa jej. Aká bola reakcia starého židovského vodcu, keď to uvidel? Kamenné tabule hodil o zem tak, že sa rozbili na úpätí vrchu. Až potom nechal zničiť uliate teľa. Mojžiš v návale hnevu sa najprv "vyvŕšil na Bohu" tak, že zničil jeho dielo. Jeho reakcia bola typická- ľudská: najprv raniť Boha a až potom, po opadnutí návale vášne likvidovať zlo. Škoda, že to my, ľudia nerobíme inak. Najprv by sme mali likvidovať zlo-hriech. S takým odhodlaním a nasadením, s akým ničíme Božie dielo v sebe i okolo, by sme mali ničiť hriech. Potom nám ani nenapadne, že by sme chceli urážať Boha. Práve naopak. Uvedomíme si, že hriech zdoláme len s jeho pomocou. Môžeme sa iba stotožniť so slovami mysliteľa, ktoré oslovujú veriacich v pôstnom čase cez portál KBS:"Nie je možné, aby nám Boh poskytol šťastie a pokoj mimo seba samého, lebo tam sa nenachádza. Nič také neexistuje"/Clive Staples Lewis/. A šťastie je najmä život bez hriechu. Kde panuje on, tam hriechu niet.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára