Všetko sa otvára

 O istom človekovi išiel chýr, že má veľa známostí. Poznal ľudí na každom stupni spoločenského života a vždy vedel, na koho sa má obrátiť. Ktosi ho charakterizoval takto:"Pred ním sa otvoria všetky dvere". Od pondelka sa uvoľňujú niektoré protipandemické opatrenia. Ľudia sa tešia, hoci vedia, že táto radosť ešte nemôže byť jasavá. Určité opatrenia zostanú stále v platnosti. Aj napriek tomu je radosť medzi ľuďmi veľká. Ktosi povedal:"Všetky dvere sa dnes otvárajú..." Iste , nie všetky. Ale keď bol človek dlhodobejšie v akejsi izolácii, každá úľava z tejto normy mu pripadá ako otvorenie dverí dokorán. Tí, ktorí systematicky počúvajú Božie slovo Veľkonočnej oktávy, prídu k podobnej myšlienke. Svätopisci hovoria, že po Ježišovom zmŕtvychvstaní sa všetko otvára, všetky prekážky, brány, dvere atď. Ako sa to prejavuje?

    1,Otvorený hrob. /Mk 16, 1-8/. K Ježišovmu hrobu prichádzajú ženy s úmyslom pomazať jeho mŕtve telo. Na prekvapenie, ba až zdesenie ho nachádzajú prázdny. Veľký kameň je preč. Vidno iba zlovestný civejúci otvor. Človek má pocit, že ho chce pohltiť. Hrob síce získal vzácnu korisť-Ježiša Božieho Syna, ale iba na krátko. Teraz už hrob nechápeme tak, že chce niekoho pohltiť, ale skôr tak, že vydal najvzácnejší plod-zmŕtvychvstalého Pána, ktorý je prvotinou aj nášho vzkriesenia. Niektorí ľudia zostávajú v pasci hrobu. Nepochopili, že "zem vydala svoj plod" /Ž 67/. Sú v pasci zívajúcej prázdnoty, lebo nie sú ochotní zdvihnúť svoj zrak podľa výroku sv. Pavla:"...hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha!" /Kol 3,1-4/. Život v suteréne morálky je nekompatibilný s aurou Ježišovho víťazstva. 

    2,Otvorené dvere väzenia. /Sk 5,17-26/. Píše sa tu o uväznení apoštolov, lebo smelo ohlasovali Ježiša Krista. Veľkňaz, ktorý o všetkom vedel, vydal rozkaz zatvoriť ich do väzenia. V noci sa  zázračne otvorili dvere väzenia a oni sa znova ocitli v chráme, aby v katechéze pokračovali. Ani mreže väzenia neoslabili svedectvo ohlasovania vykúpenia.  Vedomie slabosti limituje človeka pri ohlasovaní blahozvesti. Väzenie, ako také, odčerpáva životnú energiu. A platí to aj o určitej "samoväzbe", do ktorej sa človek dostáva, keď rezignuje na posolstvo Kristovho kríža. Napriek našej hriešnosti Boh s nami počíta. Ťahá nás do arény zápasu o hodnoty večnosti. Neuväznime sami seba, veď máme skvelú možnosť, aby sme zvestovali Ježiša, ktorý zomrel a vstal zmŕtvych pre náš blažený život. 

    3,Otvorená myseľ a srdce. /Lk 24, 13-35/. Príbeh o emauzských mučeníkoch pozná takmer každý. Opúšťajú Jeruzelem, lebo sa dožili trpkého sklamania. Ich milovaný Učiteľ z Nazareta bol popravený. Smutní a frustrovaní putujú na vidiek. Pridáva sa k nim sám Ježiš a všetko im vysvetľuje. Až vtedy pochopili, že sa tak stalo pri príležitosti Božieho plánu spásy. Otvoril im myseľ a srdce. Prijali fakt, že Ježiš musel prejsť cestou utrpenia. Na to nadväzuje sv. Gaudencius Bresciský. Píše:"Takto máme mať aj my kňazi aj všetok veriaci ľud každodenne pred očami živý obraz Kristovho utrpenia, ba dotýkať sa ho rukami a prijímať ústami i srdcom, aby sme si zachovali nezničiteľnú pamiatku svojho vykúpenia" /LH II, s.642/. Emauzskí učeníci sú príkladom toho, že ľudia sú "dimenzovaní" tak, aby radostnú blahozvesť nielen prijali, ale ju aj odovzdávali ďalej a že súčasťou tohto procesu je naša účasť na Ježišovej krížovej ceste. 

Život ako útulňa

Pri sledovaní včerajších večerných správ som sa dozvedel, že na Slovensku je asi 200 útulní. Nejde o útulok pre bezdomovcov, ale o zariadenie pre turistov. Útulňa je drevený zrub, ktorý slúži na prenocovanie v prírode alebo na poskytnutie prístrešia pred nepriaznivým počasím. Nedávno vznikla iniciatíva staré útulne opraviť a postaviť nové. K projektu bol prizvaný architekt, ktorý má určiť, v akom štýle majú byť postavené, aby ladili s prírodou a nepôsobili rušivo. Turisti to určite ocenia.

    Život človeka je ako útulňa. Miestami sa tu cítime útulne, lepšie povedané, chceme sa tak cítiť. Sme však, len pútnici, ktorí majú namierené ďalej. Chceme ladiť s prostredím tohto sveta, no ako veriaci v Krista, pôsobíme dosť rušivo, lebo vyznávame, že pozemský svet nie je našim domovom. A to preto, lebo celú svoju nádej vkladáme do večnosti. Ako veľmi má byť náš život na zemi útulný? Pomôžme si Božím slovom zo Skutkov apoštolov/Sk 4, 32-35/. 

    1,Pre prvých kresťanov platilo, že "mali jedno srdce a jednu dušu". Srdce človeka vždy pre niekoho bije. Tým sa naznačuje oddanosť, vernosť a obetovanie sa pre niečo alebo pre niekoho. Ide o povzbudivú skutočnosť, ak vieme, že srdce človeka bilo pre Krista a pre Cirkev. Ak sme ho stretávali na bohoslužbách, je predpoklad, že jeho srdce bolo zamerané na to kráľovstvo, ktoré pre nás získal Ježiš Kristus. Sú ľudia, ktorých srdcia bijú pre Ježiša, lebo veria, že práve jeho srdce bilo až do konca pre našu spásu. Za svojho pozemského života počujú tlkot Ježišovho srdca zreteľne, lebo sú vnútorne tak nastavení. Ani hukot pozemského štýlu života im neprekáža v tom, aby počuli Boží hlas, ktorý ich sprevádza. 

    2,Prví kresťania oplývali vzácnou vlastnosťou podľa ktorej "...nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho...". Ide o vzácnu čnosť, podľa ktorej sme sa naučili, že všetko, čo máme, je Božie. Sú vzácni takí ľudia, ktorí veria, že budú skladať účty Najvyššiemu, že všetko, čo nadobudli, vrátia. Všetko patrí Bohu. Všetky talenty, schopnosti, dobrá, ocenenia, výhody, všetko sa vráti k Darcovi. Takýto náhľad na život je obdivuhodný, lebo vychádza z toho, že všetko máme v prenájme, že za všetko treba byť vďačný a všetko obetovať Bohu, ktorý je Pánom života a smrti.

    3,V spoločenstve prvých kresťanov "nebolo núdzneho". Núdza je široký pojem. Netýka sa iba stránky materiálnej. S núdzou v živote počítame. Niekedy nám chýba dobro vzťahu, milé slovo, uznanie a vďaka. Vždy, keď ideme niekoho navštíviť, napríklad v nemocnici, spýtame sa ho:"Nepotrebuješ niečo?". Touto otázkou reprezentujeme presvedčenie našej viery, podľa ktorého stav plnej spokojnosti nastane až vo večnosti. Ťažko sa lúčime s ľuďmi, o ktorých platí, že zmysel života videli v snahe urobiť všetko pre to, aby iní neboli v núdzi. Prinajmenšom, aby neboli ochudobnení o vľúdnosť, prijatie, schopnosť vypočuť a o  skutky lásky, ktoré majú svoju motiváciu v evanjeliu. Vďaka ich postoju k životu, nikto v ich blízkosti netrpel fatálnou núdzou. 

    Naša reakcia na takto prežitý život, má mať podobu zvolania apoštola Tomáša:"Pán môj a Boh môj!"/Jn 20, 19-31/. Toto nech je ďakovnou rečou za životom blízkeho človeka, ktorý sa prezentoval snahou o  čnostný život. Vtedy skonštatujeme, že Boh bol viditeľný v jeho živote. A vďaka takémuto životu, mnohí pookriali a pocítili útulnú Božiu náruč už počas pozemského putovania.

Účasť na Kristovom tajomstve

 

         Ľudia, ktorí sa zúčastňujú nejakého podujatia, musia platiť tzv. „účastnícky poplatok“. Rozpočíta sa podľa počtu účastníkov a poslúži ako časť sumy na pokrytie celého podujatia. Každý, kto sa prihlási na podujatie, si je vedomí, že bez tohto poplatku sa na stretnutie nedostane.

         Sv. Peter apoštol, hlava apoštolského kolégia, mal veľkú a hlbokú účasť na Kristovom vykupiteľskom diele. V čom spočíval jeho tzv. „účastnícky poplatok“ na tomto diele spásy? On sám o tom píše: „Starších, čo sú medzi vami, prosím ako spolustarší a svedok Kristových utrpení, ale aj účastník jeho slávy, ktorá sa má v budúcnosti zjaviť...“ (LH II, s. 592)

         Tieto myšlienky svedčia o jeho spoluúčasti. Nejde o spoluúčasť iba formálnu, ale hlbokú, ktorá prechádza do hlbín duše.

         Kto ďalší si môže zabezpečiť účasť na Ježišovom diele vykúpenia? Je to ten, kto spoznáva Pána Ježiša, aj keď on vystupuje inkognito.

1.) Božie slovo hovorí, že niektorí ho spoznali ako záhradníka

            (Jn 20, 11 – 18)

            Mária Magdaléna prichádza hneď zrána k miestu Ježišovho pochovania. Dáva sa do reči s neznámym človekom, ktorého považuje za záhradníka. Nakoniec zisťuje, že to nie je záhradník, ale samotný Ježiš. Záhradník je človek, ktorého aj vtedy považovali za takého, ktorého činnosť sa zameriava na skrášľovanie vonkajšieho prostredia. Niet sa čo čudovať, že Mária Magdaléna ho považovala za akéhosi udržiavateľa vonkajšieho prostredia. V prenesenom slova zmysle sa nemýlila. Ježiš je akoby záhradník, ktorý sa stará o naše vnútro. Vonkajšok je vyjadrením vnútra človeka. Medzi vnútrom a vonkajškom by mal byť súlad. Autor Jeruzalemských katechéz píše: „Kiež ti čisté svedomie vyrovnáva tvár...“

         Čistota vnútra sa  premieta do čistoty praxe života. To je jeden z viacerých darov zmŕtvychvstalého Pána. Zvlášť dnešná doba potrebuje takýchto svedkov. Takých, ktorí sa zameriavajú na vnútro, aby navonok boli hodnovernými svedkami Ježišovej lásky.

2.)Ježiš vystupuje ako neinformovaný pútnik. (Lk 24, 13 – 35)

        Text evanjelia hovorí o emauzských učeníkoch, ktorí plní sklamania z Ježišovho tragického konca odchádzajú na vidiek.

        Ježiš sa k nim pridáva ako neinformovaný spolupútnik. Predstavuje človeka, ktorý len prechádza. Dianiu na území, ktorým prechádza, venuje iba okrajový záujem. Zdá sa, akoby ho motivoval cieľ cesty. Napriek tomu sa stavia do pozície tak, že sa chce dá poučiť.

        V Jeruzalemských katechézach čítame: „Viera ťa poučuje a uisťuje, že to, čo vyzerá ako chlieb, chlebom nie je, aj keď má takú chuť, ale je to Kristovo telo. A čo vyzerá ako víno, vínom nie je, aj keď má takú chuť, ale je to Kristova krv.“ (LH II, s. 594)

Tento výrok znamená dve veci:

a)                 Máme sa učiť selektovať. Máme nadobúdať schopnosť rozlíšiť nepodstatné veci od hodnotných. Nepodstatných sa zbaviť, podstatným sa venovať.

b)               Viera nás poúča, že nie všetko, čo nejako vyzerá, je hodnotnou skutočnosťou. Viera má schopnosť rozlíšiť a vôľa potvrdiť, čo má zostať  v mysli a v duši.

 

    Celý život sme pútnikmi, ktorí kráčajú za svojím cieľom a pozemským skutočnostiam okolo nás venujú iba takú pozornosť, nakoľko im pomáhajú záverečný cieľ dosiahnuť.

3.) Ježiš je považovaný za ducha. (Lk 24, 35 – 48)

         Táto udalosť z evanjelia hovorí o tom, ako sa Zmŕtvychvstalý zjavil v spoločenstve ustráchaných učeníkov. Niet sa čo čudovať, že ho považovali za prízrak, za ducha.

         Dnes je tendencia, podľa ktorej sa chcú ľudia dostať za hranicu svojho vnímania. Chcú spoznať neviditeľný svet, pre ktorý ešte nie sú disponovaní. Chcú komunikovať s duchmi miesto toho, aby vnášali ducha evanjelia do pozemského života. Našou úlohou nie je skúmať teraz duchovný svet, lebo ten je za hranicami pozemského sveta. Je však potrebné skúmať hĺbku ducha evanjelia.

         Slovo evanjelium prekladáme ako radostnú zvesť a tá sa má prejaviť v radostnom štýle života. Svedčia o tom Jeruzalemské katechézy, kde sa píše: „Posilňuj si srdce tým, že budeš prijímať tento chlieb ako duchovný pokrm a rozjasňuj si tvár duše.“ (LH II, s. 595) Okrem pokrmu eucharistie treba prijímať pokrm slova, aby sme žili radostne, čo je v dnešnom svete takmer hrdinské. Božie slovo má aj taký rozmer, že napriek ťažkosti života môže udeliť veriacemu dar pravej radosti.

 

         V evanjeliu sa píše, že Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní sa na druhý pokus stretol s Tomášom. (Jn 20, 19 – 31) Pri stretnutí Pán povzbudzuje Tomáša takto: „...vlož prst...vlož ruku do môjho boku.“ Povzbudzuje ho takto, aby sa celý postupne zahĺbil do Božieho tajomstva. Vedie ho pomaly, postupne, krok za krokom. Najprv prst, potom ruka, a nakoniec celý človek. Takto sa všetci pretvárame do podoby vhodného kandidáta pre Božie kráľovstvo a presne takto nadobúdame aj účasť na Ježišovom živote, ktorá vyústi do definitívneho spoločenstva s Bohom vo večnosti.

Jediný a jedinečný

 Evanjelium nám prináša zaujímavé putovanie dvoch emauzských mučeníkov. Volajú sa tak preto, lebo opustili Jeruzalem a sklamaní z Ježišovho konca, putujú do Emauz /Lk 24, 13-35/. Ježiš sa k nim pripája a takto spolu debatujúc, pokračujú v ceste. Ježiš zahral úlohu málo informovaného človeka výborne. Emauzským učeníkom to bolo čudné, preto mu vyčítavo hovoria:" Ty si vari jediný cudzinec v Jeruzaleme, ktorý nevie, čo sa tam stalo v týchto dňoch?". 

    Určite to tak doslovne nemysleli. Chceli povedať, že je len veľmi málo Židov, ktorí o Ježišovi z Nazareta nepočuli. Zdalo sa im to čudné, lebo si mysleli, že chýr o Rabbim sa preniesol ponad všetky chotáre. Preto použili výraz-jediný. 

    Blízko je slovo jedinečný. Pri písanom prejave sa môže človek pomýliť a ľahko zmeniť:jediný na jedinečný...V praxi života je to však omnoho zložitejšie. Jediný sa vždy obsahovo nekryje s jedinečným.Napríklad, keď existuje na nejakú funkciu jediný kandidát, neznamená to, že je jedinečný, skvelý... Paradoxne-Ježiš bol jediný, ktorý na začiatku vedel, o čo ide v súvislosti s jeho kauzou. Ostatní, aj apoštoli, len ťažko chápali, že  musí zomrieťpotupnou smrťou na kríži za celý svet. Až potom, neskoršie sa im otvoril zmysel pre vieru, ktorý na začietku ešte nebol rozvinutý. V prípade Pána Ježiša bolo potrebné prejsť od:jediný až k jedinečný...On je jediný syn Matky, ktorá ho dala svetu, aby vykonal dielo vykúpenia a on je jediný, neopakovateľný, originálny v tom zmysle, že je pravým Mesiášom, na ktorého čakali celé generácie. Aj cesta človeka, ktorý ho chce nasledovať, je originálna a neopakovateľná..Je to cesta primeraná každému z nás. 

Zniesť pohľad

 Zo svojho prostredia poznáme zopár ľudí, ktorí neznesú pohľad na krv. Okamžite kolabujú. Zdravotnícky personál si musí na to zvyknúť, inak by nebol schopný vykonávať svoje povolanie. Istá matka spomínala na obdobie tehotenstva. Pri jednom z vyšetrení sa ukázalo, že dieťa sa narodí postihnuté. Lekár jej ako prvé odporúčal potrat. To odmietla. Ale potom musela vybojovať zápas so sebou. Bála sa jedného: znesie pohľad na novonarodené postihnuté dieťa? Okamih pôrodu jej spôsoboval traumu.  Dieťa sa narodilo, prišlo na svet postihnuté. Rodičia ho prijali a s láskou sa oňho starajú. 

    Sú situácie, kedy nás život núti vydržať pohľad na utrpenie. Nie každý to dokáže. A pritom dnes máme  sociálne zariadenia, ktoré sú plné postihnutých/rozmanitým spôsobom/ ľudí. V sociálnych službách pracujú ľudia, ktorí sa musia naučiť trpieť s trpiacimi. Skutky apoštolov hovoria o stretnutí Petra a Jána s človekom, ktorý bol od narodenia chromý/ Sk 3, 1-10/. Stretnutie sa uskutočnilo pri bráne, ktorá sa volala Krásna. Aký paradox! Krásna brána a postihnutý človek!  Krásne však bolo to, ako sa zachovali vyššie uvedení apoštoli. V mene Pána Ježiša ho Peter uzdravil. Ale predtým, ho vyzval:"Pozri sa na nás!" Tým chcel povedať:pozri sa nás, aby si sa presvedčil, že znesieme pohľad na utrpenie, že pred ním neutekáme. Znakom pravého apoštola je to, že vydrží komunikáciu s biednymi /týka sa to aj morálne biednych!/ Ten pohľad musí byť Kristovým pohľadom, lebo on prišiel najmä preto, aby sa ujal najslabších a najopovrhovanejších na tomto svete. 

O čom sa treba zhovárať?

 Pred niekoľkými rokmi navštívila skupina turistov hrad. V každej miestnosti boli nejaké exponáty. Napríklad: predstavme si kuchyňu, kde za stolom sedia dve postavy, vlastne figuríny, ktoré sú oblečené do dobových šiat. Pôsobia, akoby by boli skutočné. Návštevníci tento výjav chvíľku pozorovali a jeden z nich sa polohlasne opýtal:"Ktovie, o čom sa kedysi ľudia rozprávali?". Zaujímavá otázka. Určite boli ich debaty primerané dobe. Obsahovali veci radostné, ale aj bolestné. Tak, ako to v živote chodí. 

    Ktovie, o čom sa rozprávali ľudia, ktorí uverili v Krista? Myslíme na Ježišových súčasníkov. Božie slovo ich nachádza v rôznych situáciách. Najprv spomeňme apoštolov. Raz kráčali spolu so svojim Majstrom a ten sa započúval do ich debaty. Nasledovala otázka, o čom sa spolu rozprávajú.  Apoštoli však mlčali, lebo sa  medzi sebou škriepili, kto z nich je väčší.  /Mk 9, 30-37/. Nezabudnime spomenúť emazských učeníkov /Lk 24, 13-35/. Počas cesty sa k nim inkognito pridružil sám Ježiš. Spýtal sa ich, o čom sa rozprávajú. Dozvedel sa, že o nádeji a o sklamaní. A to všetko v súvislosti s Ježišom. Nešlo o bežnú nádej a následné sklamanie, aké zažijeme v živote mnohokrát. Išlo o životnú nádej, ktorá mala vyústiť až do spoločenských zmien...Nedá sa opísať, s akým sklamaním z Jeruzalema odchádzali. A napokon je tu hrdinka veľkonočného rána- Mária Magdaléna /Jn 20, 11-18/. Po svojom objave stretnutia so Zmŕtvychvstalým odišla za učeníkmi a všetko podrobne opísala. Vidíme ten kvalitatívny rozdiel v témach? Po kontakte so Zmŕtvychvstalým je reč radostnejšia, optimistickejšia a hlavne menej zameraná na pozemské premeny. Kontakt s Pánom, ktorý vstal z mŕtvych vedie ľudí, aby videli výšky a hlbky, ktoré bez viery nie sú postrehnuteľné. Nestačí iba tzv. voľné oko. Pomôže iba optika zmŕtvychvstania. 

Životné krédo.

Predstavme si situáciu, podľa ktorej sa určitá skupina ľudí chystá na túru, púť, zájazd, či dovolenku. Každý z účastníkov si pripraví batožinu. Nemusia sa ani dohovárať, a aj tak ich batohy budú obsahovať niektoré spoločné prvky/baterka, minilekárnička, pršiplášť atď./. Celkový obsah batožiny identický nebude, ale niektoré veci budú totožné. Niekedy , predsa len, uvažujeme rovnako. Spoločnou celoživotnou výbavou kresťanov sú najmä dve veci. Poznáme ich od samotného Ježiša, ktorý sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavuje Márii Magdaléne. Kladie jej dôležitú dvojotázku:"Žena, prečo plačeš? Koho hľadáš?"/Jn 20,11-18/. Tým stanovuje program, celoživotné krédo, pre všetkých, ktorí sa  k nemu budú hlásiť. Kresťan má, v prvom rade, konať takto: oplakávať svoje hriechy a hľadať svojho Pána. Ak sa bude tejto činnosti pridŕžať, jeho cesta spásy bude stabilná. Samotný rozsah týchto dvoch tém je rozsiahly. Z dvoch podstatných, vyššie uvedených otázok, vzídu ďalšie podotázky. Ale schéma zostáva. Mária Magdaléna je prototypom kresťana všetkých čias. Ako jedna z prvých ľudí vôbec, pochopila, v čom tkvie podstata kresťanského života.