Účasť na Kristovom tajomstve

 

         Ľudia, ktorí sa zúčastňujú nejakého podujatia, musia platiť tzv. „účastnícky poplatok“. Rozpočíta sa podľa počtu účastníkov a poslúži ako časť sumy na pokrytie celého podujatia. Každý, kto sa prihlási na podujatie, si je vedomí, že bez tohto poplatku sa na stretnutie nedostane.

         Sv. Peter apoštol, hlava apoštolského kolégia, mal veľkú a hlbokú účasť na Kristovom vykupiteľskom diele. V čom spočíval jeho tzv. „účastnícky poplatok“ na tomto diele spásy? On sám o tom píše: „Starších, čo sú medzi vami, prosím ako spolustarší a svedok Kristových utrpení, ale aj účastník jeho slávy, ktorá sa má v budúcnosti zjaviť...“ (LH II, s. 592)

         Tieto myšlienky svedčia o jeho spoluúčasti. Nejde o spoluúčasť iba formálnu, ale hlbokú, ktorá prechádza do hlbín duše.

         Kto ďalší si môže zabezpečiť účasť na Ježišovom diele vykúpenia? Je to ten, kto spoznáva Pána Ježiša, aj keď on vystupuje inkognito.

1.) Božie slovo hovorí, že niektorí ho spoznali ako záhradníka

            (Jn 20, 11 – 18)

            Mária Magdaléna prichádza hneď zrána k miestu Ježišovho pochovania. Dáva sa do reči s neznámym človekom, ktorého považuje za záhradníka. Nakoniec zisťuje, že to nie je záhradník, ale samotný Ježiš. Záhradník je človek, ktorého aj vtedy považovali za takého, ktorého činnosť sa zameriava na skrášľovanie vonkajšieho prostredia. Niet sa čo čudovať, že Mária Magdaléna ho považovala za akéhosi udržiavateľa vonkajšieho prostredia. V prenesenom slova zmysle sa nemýlila. Ježiš je akoby záhradník, ktorý sa stará o naše vnútro. Vonkajšok je vyjadrením vnútra človeka. Medzi vnútrom a vonkajškom by mal byť súlad. Autor Jeruzalemských katechéz píše: „Kiež ti čisté svedomie vyrovnáva tvár...“

         Čistota vnútra sa  premieta do čistoty praxe života. To je jeden z viacerých darov zmŕtvychvstalého Pána. Zvlášť dnešná doba potrebuje takýchto svedkov. Takých, ktorí sa zameriavajú na vnútro, aby navonok boli hodnovernými svedkami Ježišovej lásky.

2.)Ježiš vystupuje ako neinformovaný pútnik. (Lk 24, 13 – 35)

        Text evanjelia hovorí o emauzských učeníkoch, ktorí plní sklamania z Ježišovho tragického konca odchádzajú na vidiek.

        Ježiš sa k nim pridáva ako neinformovaný spolupútnik. Predstavuje človeka, ktorý len prechádza. Dianiu na území, ktorým prechádza, venuje iba okrajový záujem. Zdá sa, akoby ho motivoval cieľ cesty. Napriek tomu sa stavia do pozície tak, že sa chce dá poučiť.

        V Jeruzalemských katechézach čítame: „Viera ťa poučuje a uisťuje, že to, čo vyzerá ako chlieb, chlebom nie je, aj keď má takú chuť, ale je to Kristovo telo. A čo vyzerá ako víno, vínom nie je, aj keď má takú chuť, ale je to Kristova krv.“ (LH II, s. 594)

Tento výrok znamená dve veci:

a)                 Máme sa učiť selektovať. Máme nadobúdať schopnosť rozlíšiť nepodstatné veci od hodnotných. Nepodstatných sa zbaviť, podstatným sa venovať.

b)               Viera nás poúča, že nie všetko, čo nejako vyzerá, je hodnotnou skutočnosťou. Viera má schopnosť rozlíšiť a vôľa potvrdiť, čo má zostať  v mysli a v duši.

 

    Celý život sme pútnikmi, ktorí kráčajú za svojím cieľom a pozemským skutočnostiam okolo nás venujú iba takú pozornosť, nakoľko im pomáhajú záverečný cieľ dosiahnuť.

3.) Ježiš je považovaný za ducha. (Lk 24, 35 – 48)

         Táto udalosť z evanjelia hovorí o tom, ako sa Zmŕtvychvstalý zjavil v spoločenstve ustráchaných učeníkov. Niet sa čo čudovať, že ho považovali za prízrak, za ducha.

         Dnes je tendencia, podľa ktorej sa chcú ľudia dostať za hranicu svojho vnímania. Chcú spoznať neviditeľný svet, pre ktorý ešte nie sú disponovaní. Chcú komunikovať s duchmi miesto toho, aby vnášali ducha evanjelia do pozemského života. Našou úlohou nie je skúmať teraz duchovný svet, lebo ten je za hranicami pozemského sveta. Je však potrebné skúmať hĺbku ducha evanjelia.

         Slovo evanjelium prekladáme ako radostnú zvesť a tá sa má prejaviť v radostnom štýle života. Svedčia o tom Jeruzalemské katechézy, kde sa píše: „Posilňuj si srdce tým, že budeš prijímať tento chlieb ako duchovný pokrm a rozjasňuj si tvár duše.“ (LH II, s. 595) Okrem pokrmu eucharistie treba prijímať pokrm slova, aby sme žili radostne, čo je v dnešnom svete takmer hrdinské. Božie slovo má aj taký rozmer, že napriek ťažkosti života môže udeliť veriacemu dar pravej radosti.

 

         V evanjeliu sa píše, že Pán Ježiš po svojom zmŕtvychvstaní sa na druhý pokus stretol s Tomášom. (Jn 20, 19 – 31) Pri stretnutí Pán povzbudzuje Tomáša takto: „...vlož prst...vlož ruku do môjho boku.“ Povzbudzuje ho takto, aby sa celý postupne zahĺbil do Božieho tajomstva. Vedie ho pomaly, postupne, krok za krokom. Najprv prst, potom ruka, a nakoniec celý človek. Takto sa všetci pretvárame do podoby vhodného kandidáta pre Božie kráľovstvo a presne takto nadobúdame aj účasť na Ježišovom živote, ktorá vyústi do definitívneho spoločenstva s Bohom vo večnosti.