Pri sledovaní včerajších večerných správ som sa dozvedel, že na Slovensku je asi 200 útulní. Nejde o útulok pre bezdomovcov, ale o zariadenie pre turistov. Útulňa je drevený zrub, ktorý slúži na prenocovanie v prírode alebo na poskytnutie prístrešia pred nepriaznivým počasím. Nedávno vznikla iniciatíva staré útulne opraviť a postaviť nové. K projektu bol prizvaný architekt, ktorý má určiť, v akom štýle majú byť postavené, aby ladili s prírodou a nepôsobili rušivo. Turisti to určite ocenia.
Život človeka je ako útulňa. Miestami sa tu cítime útulne, lepšie povedané, chceme sa tak cítiť. Sme však, len pútnici, ktorí majú namierené ďalej. Chceme ladiť s prostredím tohto sveta, no ako veriaci v Krista, pôsobíme dosť rušivo, lebo vyznávame, že pozemský svet nie je našim domovom. A to preto, lebo celú svoju nádej vkladáme do večnosti. Ako veľmi má byť náš život na zemi útulný? Pomôžme si Božím slovom zo Skutkov apoštolov/Sk 4, 32-35/.
1,Pre prvých kresťanov platilo, že "mali jedno srdce a jednu dušu". Srdce človeka vždy pre niekoho bije. Tým sa naznačuje oddanosť, vernosť a obetovanie sa pre niečo alebo pre niekoho. Ide o povzbudivú skutočnosť, ak vieme, že srdce človeka bilo pre Krista a pre Cirkev. Ak sme ho stretávali na bohoslužbách, je predpoklad, že jeho srdce bolo zamerané na to kráľovstvo, ktoré pre nás získal Ježiš Kristus. Sú ľudia, ktorých srdcia bijú pre Ježiša, lebo veria, že práve jeho srdce bilo až do konca pre našu spásu. Za svojho pozemského života počujú tlkot Ježišovho srdca zreteľne, lebo sú vnútorne tak nastavení. Ani hukot pozemského štýlu života im neprekáža v tom, aby počuli Boží hlas, ktorý ich sprevádza.
2,Prví kresťania oplývali vzácnou vlastnosťou podľa ktorej "...nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho...". Ide o vzácnu čnosť, podľa ktorej sme sa naučili, že všetko, čo máme, je Božie. Sú vzácni takí ľudia, ktorí veria, že budú skladať účty Najvyššiemu, že všetko, čo nadobudli, vrátia. Všetko patrí Bohu. Všetky talenty, schopnosti, dobrá, ocenenia, výhody, všetko sa vráti k Darcovi. Takýto náhľad na život je obdivuhodný, lebo vychádza z toho, že všetko máme v prenájme, že za všetko treba byť vďačný a všetko obetovať Bohu, ktorý je Pánom života a smrti.
3,V spoločenstve prvých kresťanov "nebolo núdzneho". Núdza je široký pojem. Netýka sa iba stránky materiálnej. S núdzou v živote počítame. Niekedy nám chýba dobro vzťahu, milé slovo, uznanie a vďaka. Vždy, keď ideme niekoho navštíviť, napríklad v nemocnici, spýtame sa ho:"Nepotrebuješ niečo?". Touto otázkou reprezentujeme presvedčenie našej viery, podľa ktorého stav plnej spokojnosti nastane až vo večnosti. Ťažko sa lúčime s ľuďmi, o ktorých platí, že zmysel života videli v snahe urobiť všetko pre to, aby iní neboli v núdzi. Prinajmenšom, aby neboli ochudobnení o vľúdnosť, prijatie, schopnosť vypočuť a o skutky lásky, ktoré majú svoju motiváciu v evanjeliu. Vďaka ich postoju k životu, nikto v ich blízkosti netrpel fatálnou núdzou.
Naša reakcia na takto prežitý život, má mať podobu zvolania apoštola Tomáša:"Pán môj a Boh môj!"/Jn 20, 19-31/. Toto nech je ďakovnou rečou za životom blízkeho človeka, ktorý sa prezentoval snahou o čnostný život. Vtedy skonštatujeme, že Boh bol viditeľný v jeho živote. A vďaka takémuto životu, mnohí pookriali a pocítili útulnú Božiu náruč už počas pozemského putovania.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára