O istom človekovi išiel chýr, že má veľa známostí. Poznal ľudí na každom stupni spoločenského života a vždy vedel, na koho sa má obrátiť. Ktosi ho charakterizoval takto:"Pred ním sa otvoria všetky dvere". Od pondelka sa uvoľňujú niektoré protipandemické opatrenia. Ľudia sa tešia, hoci vedia, že táto radosť ešte nemôže byť jasavá. Určité opatrenia zostanú stále v platnosti. Aj napriek tomu je radosť medzi ľuďmi veľká. Ktosi povedal:"Všetky dvere sa dnes otvárajú..." Iste , nie všetky. Ale keď bol človek dlhodobejšie v akejsi izolácii, každá úľava z tejto normy mu pripadá ako otvorenie dverí dokorán. Tí, ktorí systematicky počúvajú Božie slovo Veľkonočnej oktávy, prídu k podobnej myšlienke. Svätopisci hovoria, že po Ježišovom zmŕtvychvstaní sa všetko otvára, všetky prekážky, brány, dvere atď. Ako sa to prejavuje?
1,Otvorený hrob. /Mk 16, 1-8/. K Ježišovmu hrobu prichádzajú ženy s úmyslom pomazať jeho mŕtve telo. Na prekvapenie, ba až zdesenie ho nachádzajú prázdny. Veľký kameň je preč. Vidno iba zlovestný civejúci otvor. Človek má pocit, že ho chce pohltiť. Hrob síce získal vzácnu korisť-Ježiša Božieho Syna, ale iba na krátko. Teraz už hrob nechápeme tak, že chce niekoho pohltiť, ale skôr tak, že vydal najvzácnejší plod-zmŕtvychvstalého Pána, ktorý je prvotinou aj nášho vzkriesenia. Niektorí ľudia zostávajú v pasci hrobu. Nepochopili, že "zem vydala svoj plod" /Ž 67/. Sú v pasci zívajúcej prázdnoty, lebo nie sú ochotní zdvihnúť svoj zrak podľa výroku sv. Pavla:"...hľadajte to, čo je hore, kde Kristus sedí po pravici Boha!" /Kol 3,1-4/. Život v suteréne morálky je nekompatibilný s aurou Ježišovho víťazstva.
2,Otvorené dvere väzenia. /Sk 5,17-26/. Píše sa tu o uväznení apoštolov, lebo smelo ohlasovali Ježiša Krista. Veľkňaz, ktorý o všetkom vedel, vydal rozkaz zatvoriť ich do väzenia. V noci sa zázračne otvorili dvere väzenia a oni sa znova ocitli v chráme, aby v katechéze pokračovali. Ani mreže väzenia neoslabili svedectvo ohlasovania vykúpenia. Vedomie slabosti limituje človeka pri ohlasovaní blahozvesti. Väzenie, ako také, odčerpáva životnú energiu. A platí to aj o určitej "samoväzbe", do ktorej sa človek dostáva, keď rezignuje na posolstvo Kristovho kríža. Napriek našej hriešnosti Boh s nami počíta. Ťahá nás do arény zápasu o hodnoty večnosti. Neuväznime sami seba, veď máme skvelú možnosť, aby sme zvestovali Ježiša, ktorý zomrel a vstal zmŕtvych pre náš blažený život.
3,Otvorená myseľ a srdce. /Lk 24, 13-35/. Príbeh o emauzských mučeníkoch pozná takmer každý. Opúšťajú Jeruzelem, lebo sa dožili trpkého sklamania. Ich milovaný Učiteľ z Nazareta bol popravený. Smutní a frustrovaní putujú na vidiek. Pridáva sa k nim sám Ježiš a všetko im vysvetľuje. Až vtedy pochopili, že sa tak stalo pri príležitosti Božieho plánu spásy. Otvoril im myseľ a srdce. Prijali fakt, že Ježiš musel prejsť cestou utrpenia. Na to nadväzuje sv. Gaudencius Bresciský. Píše:"Takto máme mať aj my kňazi aj všetok veriaci ľud každodenne pred očami živý obraz Kristovho utrpenia, ba dotýkať sa ho rukami a prijímať ústami i srdcom, aby sme si zachovali nezničiteľnú pamiatku svojho vykúpenia" /LH II, s.642/. Emauzskí učeníci sú príkladom toho, že ľudia sú "dimenzovaní" tak, aby radostnú blahozvesť nielen prijali, ale ju aj odovzdávali ďalej a že súčasťou tohto procesu je naša účasť na Ježišovej krížovej ceste.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára