NA ZAČIATOK

 

         Pred niekoľkými dňami začal nový šk. rok. Otvorili sa brány škôl a privítali všetkých žiakov, no najmä prvákov. Niektoré školy pripravili pre deti zopár inovácií. V správach RTVS som si vypočul správu, podľa ktorej v istej škole na Kysuciach pripravili pre prvákov experiment. Všetci prváci si zasadia malý stromček. Počas trvania ich školskej dochádzky sa budú o svoje stromčeky starať. Zo začiatku ich budú možno polievať, neskoršie strihať, jednoducho ošetrovať. Pred ich očami budú stromčeky rásť, a tak symbolicky im budú pripomínať, že aj ony – deti – majú rásť – fyzicky, duchovne a aj vedomostne. Strom bude pripomínať povinnosť ich rastu.

         Máme pred sebou novomanželov. Ich úlohou okrem iného je symbolicky zasadiť tento strom. Ak budú chcieť, tak aj skutočne, nie iba symbolicky. Strom na začiatku ich spoločného života. Tak sa bude strom vzmáhať a rásť, bude im pripomínať povinnosť rastu ich sviatostného manželského zväzku. Ako má prebiehať tento rast v manželskom živote? Pomôžme si citátom z Listu Kolosanom (Kol 1, 15 – 20) Úryvok je zameraný na osobu Ježiša Krista, Božieho Syna.

1.) „On je hlava.“

V rodinách a manželstvách občas prebieha diskusia na tému, kto je hlavou rodiny. Diskutuje sa o tom s vtipom, nadhľadom, ale aj vecne a triezvo. V každej rodine je niekto, kto celkom logicky preberá úlohu vedúcej osobnosti. Vždy je to niekto z členov rodiny. Niekto z nich sa stáva viditeľnou hlavou rodiny. V skutočnosti je hlavou rodiny Ježiš Kristus. V súvislosti s hlavou nám napadne slovo „myšlienka“. Keď sa stretneme s nejakou vynikajúcou myšlienkou, vtedy povieme: „To musela byť hlava, ktorá túto myšlienku vyprodukovala.“

Ježiš Kristus vyjadruje svoju lásku k ľuďom cez sviatostný zväzok muža a ženy. Takáto skvelá myšlienka sa mohla zrodiť iba v Kristovi, ktorý je hlavou rodiny a hlavou Cirkvi. Cez manželskú lásku Boh zviditeľňuje svoju lásku k Cirkvi. Takúto zodpovednosť majú kresťanskí manželia.

 2.) „On je počiatok.“

Na počiatku nejakého diela, nejakej skutočnosti je niečo, čo je pravé, originálne, nefalšované, nezriedené, nedeformované. Aj v dnešnej dobe ľudia túžia po origináloch. Vyhľadávajú staré pôvodné veci a pýšia sa nimi. Držia sa evanjeliovej zásady: „Staré je lepšie.“ (Lk 5, 39) Originálom pre nás veriacich je evanjelium Ježiša Krista. Je to štýl a spôsob života veriaceho človeka. Neexistuje čistejší výraz života ako je smernica evanjelia. Neexistuje nič dokonalejšie a originálnejšie ako Božie posolstvo v evanjeliu. Tento originál sa odporúča všetkým manželom, ktorí uzatvorili sviatostné manželstvo. Život podľa evanjelia je pre nich najprimeranejší.

3.) „On má prvenstvo.“

Prvenstvo sa týka zápolenia medzi viacerými jednotlivcami. Prvenstvo sa obyčajne rodí z konkurencie. Ide o zápas viacerých prvkov, pričom zvíťaziť môže len jeden. Ježiš Kristus má absolútne prvenstvo. On nemá konkurenciu. Je jedinečný. Existujú aj jedineční ľudia. To sú takí, u ktorých v živote nemá Ježiš Kristus konkurenciu. Božie skutočnosti – akými sú sviatosti či modlitba – majú mať v manželskom spolunažívaní prioritu. Treba sa nimi vážne zaoberať, nepodceňovať ich. Výsledkom takejto schémy života je jedinečný človek. Jedinečný preto, lebo sa stáva podobou Božej prítomnosti. Toto je výsledkom našich modlitieb. Prajeme si, aby naši novomanželia takýmto spôsobom napĺňali posolstvo, ktoré vložil do ich srdca sám Ježiš Kristus.

 

Dnes našim novomanželom vyprosujeme a pomáhame postaviť taký strom života, ktorý bude rásť, kvitnúť a prinášať plody. To nech je symbolika ich spoločného života, aby vnútorne rástla ich láska a priniesla plody pre celú Cirkev.

Začíname

V bytovke na jednom poschodí bývali dve sestry so svojimi rodinami. Bežne sa stávalo, že jedna zobrala svoje deti, priniesla ich sestre a povedala:"Postráž mi ich, idem si niečo do mesta vybaviť". Situácia sa neraz zopakovala aj opačne. Tento obraz vídame často. Deti ľudia odovzdávajú iba dôveryhodným osobám. 

    Ľudia od nepamäti prinášajú svoje ratolesti do zariadenia, ktoré poznáme ako materská škola. Neprinášajú ich tam len preto, aby ich niekto "postrážil", ale aj preto, aby sa tam deti niečo naučili. Majú sa naučiť piesne, básničky, ale čo je hlavné-zvykať si na na rovesníkov, na chvíle strávené s rovesníkmi mimo domu. Zvykajú si na určitú disciplínu, na poriadok, ktorý je primeraný takémuto zariadeniu. Čo im to dá do života? 

    1.,Evanjelium hovorí o tom, ako si apoštoli-rybári "prali siete" /Lk 5, 1-11/. Čistili ich a opravovali tak, aby boli dostatočne pevné v nástrahách vodného živlu. Božie slovo, však hovorí, že siete aj tak neuniesli nápor množstva úlovku a začali sa trhať. Cirkevná materská škola má za úlohu o.i. dbať na to, sa v dieťati vytvorili silné putá k Bohu a k Cirkvi. V spolupráci s domácou náboženskou výchovou sa to môže podariť. Aj keď sa pod vplyvom rôznych okolností môžu tieto siete, či putá natrhnúť, môže človek nájsť spôsobom, nie bez Božej milosti, ako ich opraviť a znova posilniť. Presne podľa spôsobu prvých apoštolov-rybárov, ktorí túto činnosť praktizovali denne. 

    2.,Božie slovo hovorí, že apoštoli na loďke s Ježišom "odrazili od brehu". Breh, zem, pevná pôda, predstavujú pre človeka istotu. Odraziť od brehu znamená zájsť síce na voľné priestranstvo, ale je to spojené s rizikom. Taký je však život. Príde chvíľa, keď musíš odraziť od brehu na loďke svojho života. Je veľmi dôležité vychovať dieťa tak, aby sa naučilo žiť v samostatnosti a slobode. Aby pochopilo, že na breh t. j. k pevným a hodnotám sa treba priebežne vracať. Aj keď sa ten niekedy stratí z dohľadu, neznamená to, že neexistuje. Pevnú pôdu pod nohami predstavuje Boh, rodina, spoločenstvo, evanjelium. More bolo vždy plné dobrodruhov, ktorí túžili uniknúť pred istotami, ale vďaka Bohu aj plné ľudí, ktorí v srdci niesli nejaké posolstvo, hodné odovzdania do okolitých končín.

    3.,Evanjelium spomína udalosť rybolovu. Apoštoli dosiahli taký úlovok, že museli zavolať na svojich kolegov na druhej lodi, aby im prišli pomôcť. Dnes by sme tento jav pomenovali-tímová práca. To je výsledok kolegiality, úcty, dobrých vzťahov. Dnes rodič volá na pomoc učiteľa-pedagóga pri výchove dieťaťa. Aj dnes rozhoduje postoj úcty a vedomie určitej odkázanosti jedného na druhého. Učia sa navzájom si dôverovať a odovzdávať poznatky. Učiteľ nie je rival, ani nepriateľ, nepredstavuje nutné zlo. Je to človek, ktorý si zaslúži primeranú úctu, lebo chce vložiť všetky svoje sily do výchovy detí. Rodič si tiež zaslúži primeranú komunikáciu, lebo on dôveruje inštitúcii, ktorej zveril na istý čas svoje dieťa. Výsledkom má byť nie konflikt, ale vzájomný rešpekt, uznanie a kolegiálna komunikácia, z ktorej môže vzísť veľa dobrého. 

    Záver evanjelia prináša Ježišovo povzbudenie Šimonovi:"Neboj sa..." Boh sa dnešnou slávnosťou takto prihovára nám všetkým. Tento pokoj chce odovzdať rodičom, vychovávateľom, zriaďovateľovi, farnosti...Cíťme sa ako adresáti tejto Ježišovej výzvy. Náš vklad do diela nie iba materiálny, ale sú tam aj obety a modlitby tých, ktorým leží na srdci osud tohto spoločenstva, ktoré sa opiera najmä o pomoc z nebies. 

Hybrid

 Istá renomovaná divadelná scéna naštudovala nové divadelné predstavenie. Jeden z hercov-hlavný predstaviteľ, hral dve postavy-kladnú a zápornú. Počas predstavenia sa vždy prezliekol a na scénu prišiel vždy oblečený podľa toho, akú postavu stvárnil, kladnú alebo zápornú. Išlo o obdivuhodný výkon, nielen herecký, ale aj športový. Za svoj výkon zožal nielen ovácie publika, ale ani odborné kruhy nešetrili uznaním. On sám sa vyjadril, že nebolo jednoduché zahrať takýto"hybrid".

    Pojem-hybrid sa u nás už udomácnil. Vyjadruje  celok, ktorý je zložený z dvoch alebo viacerých prvkov, alebo predstavuje akéhosi kríženca na trhu. Spomína sa najmä v súvislosti s automobilovým pohonom, najnovšie aj so spôsobom vyučovania na školách. Ministerstvo školstva odporúča vyučovať počas pandémie hybridme, t.j. kombináciou dištančného a prezenčného spôsobu. Budúcnosť ukáže, čo tieto a podobné hybridy prinesú. 

    Možno budeme prekvapení, keď zistíme, že aj evanjelium nám prináša určitý typ hybridného človeka. Ide o bohatého človeka, ktorý predtým, ako odcestoval, zveril sluhom svoj majetok, aby ho zveľaďovali/Mt /25, 14-30/. Prečo ho definujeme ako hybrid?

    Je v ňom niečo zlého ale aj niečo, čo musíme obdivovať. Na jednej strane je to "tvrdý človek, ktorý žne, kde nesial a zbiera tam, kde nerozsýpal". Táto charakteristika ho usvedčuje ako takého, ktorý v honbe za ziskom sa neštíti použiť ani nespravodlivé prostriedky. Na druhej strane je obdivuhodný v tom, že pozná psychológiu človeka. Sluhom rozdal majetok podľa "ich schopností". Svojich ľudí poznal takmer dokonale. Ku chvále mu slúži aj to, že nikoho z nikoho neposlal preč s prázdnymi rukami. Aj tomu najneschopnejšiemu dal jeden talent. Kto sa vyzná v takomto človekovi? Pripomína herca, ktorý sa počas predstavenia neustále prezlieka, podľa toho, akú postavu práve ide prezentovať, či kladnú, alebo zápornú...

    Hybridný systém zmýšľania dnešnej doby sa môže podpísať pod charakter človeka. Môžeme si zvyknúť na to, že naše správanie môže byť nad limit, pričom budeme ospravedlňovať svoje hriešne konanie, veď je doba hybridov, a to aj v morálnej oblasti...Čím viac sa veci okolo nás dejú hybridným spôsobom, tým viac má platiť evanjeliové:"Vaša reč nech je áno-áno, nie-nie! Čo je navyše, pochádza od Zlého"/Mt 5,37/.

Keď vždy niečo chýba...

 Z materiálneho hľadiska sú ľudia vychovávaní dvojako. Niektorí,keď sa spätne vracajú do detstva a mladosti, konštatujú,  že nikdy nezažili materiálny blahobyt. Žili ako tak, nehladovali, ale ani nemohli príliš vyskakovať. Povedia: nikdy sme nemali všetko, vždy nám niečo chýbalo. Iní hovoria o opaku:nikdy nám doma nič nechýbalo. Z hľadiska určitej formácie viery, nezaškodí sa trochu uskromniť a občas zažiť moment, podľa ktorého nám niečo chýba. 

    Pán Ježiš sa stretával s rôznymi ľuďmi a doplňal, ak im niečo chýbalo. Učeníkom nezabudol rozpovedať podobenstvo o desiatich pannách. Zdôraznil, že piatim z nich chýbal olej do lampy /Mt 25, 1-13/. Inokedy zažili krajnú núdzu, a to vtedy, keď niekoľkotisícový zástup nemal čo do úst /Mt 14,13-21/. Nezabudnime ani na zázrak v Káne Galilejskej /Jn 2, 1-11/, keď svadobčanom hrozilo fiasko, že zostanú bez vína. Ježiš síce dopnil to, čo ľuďom chýbalo, ale naznačil fakt, podľa ktorého, kým žijeme na zemi, vždy nám bude niečo chýbať. Musíme sa s tým zmieriť.

    Budúcnosť si na tomto svete nezabezpečíme, hoci by si to mnohí priali. Nežije sa im materiálne zle. Naša duša má ambície večnosti, lebo vždy niečo hľadá a málokedy je spokojná s tým, čo má. Náš permanentný duchovný hlad bude uspokojený až vo večnosti. Našou úlohou je zmieriť sa s večnosťou. A tej prechádza odchod z tohto sveta. Ľudia prechádzajú v tejto veci určitým vývojom. Niektorí, najprv, myšlienku večnosti odmietajú. Neskoršie ju začnú pripúšťať a brať vážnejšie. Napokon zistia, že sa musia s ňou zžiť, ak nechcú stratiť zmysel života. Naša viera nám na tejto ceste účinne pomáha.

Bdejte

Možno si mnohí pamätáme na situácie z mladosti, kedy rodičia niekam odišli a nám prikázali:"Ty stráž dom!". Logika tohto stráženia, či bdenia nám hovorí, že treba si občas sadnúť k oknu a z vnútra sledovať, čo sa deje von. Či sa tam neobjaví niečo podozrivé, niečo, čo by mohlo ohroziť celistvosť nášho príbytku. Takto, alebo podobne si predstavujeme bdenie, mať oči na stopkách až do vtedy, kým sa nevráti kompetentná autorita a nepreberie zodpovednosť do vlastných rúk. 

    Evanjelium veľmi dobre pozná výraz - bdejte! /Mt 24,42/. Mnohí si myslia, že jeho obsahom a zmyslom je iba sledovať to, čo sa deje okolo nás. Mať oči na stopkách a všímať si napr. podozrivé individuá, ktoré by nám chceli ublížiť. Svätý Otec František nás vyvádza z tohto omylu. Hovorí:"Bdieť znamená rozumieť, čo sa deje v mojom srdci. Znamená to zastaviť sa na chvíľu a skúmať svoj život". /Komentár pápeža Františka na Evanjelium z 13.10. 2017. Odvážme sa na akciu:dva v jednom. Pod pojem bdieť zahrňme sledovanie vonkajších vplyvov, ale sústreďme sa najmä na prúdy v našom srdci. Tam sa nastavuje naša schopnosť biblicky bdieť a očakávať Mesiáša.

Niečo ešte chýba

• Sú situácie, kedy sme mimoriadne spokojní so svojim dielom. S veľkou úľubou a širokým úsmevom vtedy konštatujeme:"Nič tomu nechýba!". Naše nadšenie nepozná hranice. Dielo sa nám javí stopercentné a dokonalé. Nie vždy je tomu tak. Predstavme si, že niečo navaríme. Už sa nevieme dočkať, kedy zoberieme do úst prvé sústa. A keď to urobíme, zmraštíme čelo a povieme:"Niečo tomu chýba". 
•     Sv. Pavol píše do Solúna. Hovorí, že túži vidieť tamojších veriacich a :"...doplniť to, čo chýba ich viere". 
•  S doplnením niečoho máme v živote veľké skúsenosti. Na nejakom úrade, či inštitúcii odovzdáme vyplnený formulár-žiadosť. Príde nám odpoveď, podľa ktorej treba doplniť ešte nejaké veci. Vždy treba niečo doplňať. Keď hovoríme, že treba niečo doplniť, môže to byť dobrý znak. Materiál, ktorý sme podali, bol prijatý ako celok, ale treba doplniť detaily. Už len detaily. Alebo až detaily. Podľa slov Apoštola národov treba aj vo veci viery niečo neustále dopĺňať. Do konca života s tým nebudeme hotoví. Toto doplnenie môže mať podobu slov Svätého Otca Františka:" Bdieť /nad svojou vierou/ znamená rozumieť, čo sa deje v mojom srdci. Znamená to zastaviť sa na chvíľu a skúmať svoj život"./Komentár pápeža Františka na Evanjelium z 13.10. 2017/

Sila Slova

Počas života sme mnohokrát čítali alebo počúvali súvislý text. Niektoré z textov do dnes považujeme za majstrovské diela. Sú hlboké svojim významom, ale môžu byť aj také, že sa nimi nasýtia zmysly. Preto im dávame prívlastok-múdry, ľubozvučný a okulahodiaci. Aj bežné ľudské slovo dokáže naplniť človeka na istý čas.

    Ako je to s Božím slovom? Vyčerpávajúcu odpoveď nám ponúka Šimon Peter. Hovorí Ježišovi:"Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života" /Jn 6,69/. Peter nehovorí o tom, žeby Pánovo slovo bolo ľubozvučné, či oku lahodiace. Možno že má aj takúto charakteristiku. Podstatné však je,  že pohýna ľudí, aby nasledovali Ježiša. Ako sa to prejavuje, keď niektorí z jeho učeníkov odišli od neho a konštatovali:"Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!"/Jn 6,60/? 

    1.,Včera večer v správach RTVS nás oboznámili s tým, ako sa pripravuje Šaštín-mesto a Šaštín- farnosť na návštevu pápeža Františka. Okrem iného ma zaujala správa, podľa ktorej istý umelec renovuje sochu Panny Márie.  Pred časom na ňu spadol strom a časť sochy sa rozpadla na malé kúsky. Umelec veľmi pracne zliepa kúsky mozaiky a vystužuje ich kúskami železa, aby znova držala pohromade. Socha sa nachádza vonku, v blízkosti chrámu. 

  Niekedy  máme pocit, že sa nám život  rozpadáva. Že sa mení na črepiny, ktoré nikto nechce a ktoré každému prekážajú. Ak prijmeme Božie slovo do svojho života, dočkáme sa zázraku. Božie slovo pozbiera naše črepiny, kúsky prehier, sklamaní a pomýlení a premení ich na Božie umelecké dielo. Toto nedokáže nikto, iba Boh svojim Slovom. Ak sme trpezliví, zistíme, že Boh nás postupne znovamodeluje a dotvára nás do podoby primeranej spáse. 

    2.,Evanjelium hovorí, že niektorí z Ježišových učeníkov šomrali. Nepáčilo sa im, čo Ježiš rozpráva a odmietli ho. Ľudia reptali a šomrali odjakživa. Platí to aj dnes. Ľudia obyčajne šomrú na svoju dobu. Sv. Augustín hovorí:"A nájdeš ľudí, ktorí repcú na svoje časy, lebo že časy našich predkov boli dobré. A keby sa mohli vrátiť do čias svojich predkov, nereptali by aj tam? Minulé časy, o ktorých si myslíš, že boli dobré, boli dobré iba preto, že už nie sú tvoje" /Liturgia hodín IV,s.93/. Zároveň dodáva, že všetky generácie, všetci ľudia" nosia v sebe niečo z Adama" a preto repcú. 

    My, však ,zažívame nové časy. Spoznali sme nového Adama-Ježiša Krista. Božie slovo spôsobuje, že je v nás stále viac a viac z Ježiša. Starého Adama odmietame a túžime po novom. Keď si zvykneme iba reptať a šomrať, budeme sa javiť ako potomkovia starého Adama. Ale, ak si osvojíme Ježišovu nádej večnosti, staneme sa reprezentatmi Ježiša, ktorý priniesol absolútnu novosť života. 

    3., Viacerí sme mali možnosť počúvať úryvky zo zasadania rôznych komisií, či samotného parlamentu. Človek, ktorí diskusiu viedol, občas niekomu slovo vzal. A to preto, lebo hovoril dlho, či od veci. Povedal:beriem vám slovo!. No inému ho zasa udelil. Povedal:"Máte slovo!". 

    Svet je veľmi rád, keď môže Cirkvi zobrať slovo. Teší sa, ak má možnosť ju umlčať. Má pôžitok, ak sa jej slovo neutralizuje a spochybňuje. Svet by bol najradšej, keby Cirkev bola bez slov a bez hlasu. No je tu Pán, ktorý ju živý svojim Slovom a hovorí:"Máš Slovo!". Svet jej slovo berie, ale Boh ho jej dáva. A nie hocijaké!. Cirkev nezostane bez Slova. Čím viac sa svet usiluje Cirkev pozbaviť slova, tým viac, priam zázračne, ju počuť pri hlásaní Slova. Cirkev musí byť plodná na Božie slovo, lebo je to slovo spásy. Nezabudnime otvárať zmysly, no najmä srdce, aby v nás padlo na úrodnú pôdu.