Myšlienka dňa - Pevné väzby s Kristom

    Občas sme vyzvaní lekárom, aby sme odovzdali vzorku krvi. Dôvodom je zistiť, či je v organizme všetko v poriadku. Postup poznáme. Vyhrnieme si rukáv, pocvičíme rukou a natiahneme ruku v predlaktí. Zdravotník najprv hmatom zisťuje, kde sa nachádza žila, lebo nie u každého je rovnako viditeľná. Žila musí vystúpiť, musí byť zjavná vizuálne aj na dotyk. 

    Pred nedávnom som sa zhodol v rozhovore s istou paňou, že dnes je byť kresťanom ťažké a zároveň ľahké. Ťažké preto, lebo svet sa snaží pohlcovať všetky snaženia, ktoré majú visačku evanjelia a Cirkvi. 

    Na druhej strane je dnes tak ľahké vyčleniť sa z davu, ktorý bez úvahy prijíma všetko, čo sa ponúka v záujme demokracie a tzv. ľudských práv. Pod striešku tejto agendy, najmä z EÚ, sa zmestí všeličo. 

    Je jasné, že viac ako inokedy treba zostať na pôde evanjelia a stať sa "vystupujúcou žilou". Tá je síce zraniteľná, ale aj plná živín svedectva. 

    Pán Ježiš vyčíta farizejom, že:"...vzali kľúč poznania....sami nevošli a tým, čo chceli vojsť, zabránili" /Lk 11,53/. Mali príležitosť privítať Mesiáša v osobe Ježiša z Nazareta. Neprijali ho a bránili v tom aj obyčajným ľuďom. 

    Aj dnes máme vhodnú príležitosť poskytnúť kľúč poznania
a to tým, že vernejšie zakotvíme v učení evanjelia. Nebudeme pretrhávať putá s ním, ale budeme budovať pevnejšie väzby.

Myšlienka dňa (nedeľná) - Boh vidí úmysly srdca

    Niektorí ľudia komentujú svoje správanie takto: "Ani neviem, čo to do mňa vošlo". Takáto reakcia vzniká po tom, čo niekto poriadne popustil uzdu svojmu hnevu. Keď ten vyprchá,  potom je na mieste takéto viac či menej pravdivé zdôvodnenie svojho konania. 

    Platí, že človek by sa mal kontrolovať vždy. Naozaj, je veľmi dôležité, čo do človeka vojde a čo do svojho vnútra pustíme. Starozákonný svätopisec hovorí: "Modlil som sa a bol mi daný rozum, prosil som a vošiel do mňa duch múdrosti" / Múd 7,7/. 

    Pozadu nezostáva ani autor Listu Hebrejom, kde čítame:
"Živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč, preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca" /Hebr 4,12/. 

    Oba citáty hovoria o veľkej hĺbke vnútra človeka a o tom, že nikto z nás nemá útroby srdca ukryté tak, že by ich Boh nenašiel. Tieto úryvky z nedeľných čítaní nech nás povzbudia, aby sme svoje vnútro otvárali najmä pre potreby modlitby a Božieho slova. 

Myšlienka dňa - O bremenách

     Život nás učí, že niektoré skutočnosti sa musia niesť. Niekedy sa stáva, že na adresu istého človeka povieme: "Aha, ako sa nesie!". Podľa nás ten človek, o ktorom je reč, kráča a pohybuje sa nezdravo sebavedome. 

    Sme vďační istým ľuďom, že nás kedysi naučili, ako sa nesie nejaký predmet. Dodnes viem, ako sa nesie vrece cementu, či nejaké dlhé železo a ako sa dáva na plece nejaký balík či  iný materiál. Treba na to spôsob, lebo to nie je jednoduché. 

    Pán Ježiš vyčíta zákonníkom toto: "Aj vám, zákonníkom, beda! Lebo zaťažujete ľudí bremenami, ktoré nemožno uniesť, ale sami sa tých bremien ani jediným prstom nedotknete" /Lk 11,46/. 

    Musíme sa naučiť vďačnosti aj za to, že stretávame ľudí, ktorí nás učia niesť bremeno života. Robia to nevtieravým a šetrným spôsobom, bez toho, žeby na seba upozornili ako na hrdinov. 

    Pri pohľade na nich si povieme: "Aha, ako sa nesie/bremeno a kríž života!" Snažme sa aj my svojím štýlom života ponúknuť blížnym zdravú a účinnú lekciu pri nesení svojich ťažkostí každodenného života.

NÁVRATY

 

         Niektorí ľudia sa vracajú na miesta, ktoré kedysi opustili. Nerobia to iba v mysli, ale skutočne, reálne, fyzicky. Majú na to rôzne dôvody. Niekedy je to nostalgia za starými časmi a miestami, inokedy potreba, ktorá spočíva v riešení rodinných povinností alebo iný, viac či menej vážny dôvod. Sú to návraty krátkodobé, ale niekedy aj také, ktoré pretrvajú do konca života. Jednoducho, niekto nedokáže starnúť a zomrieť mimo svojho rodiska alebo miesta, kde prežil roky svojho detstva i dospievania.

         Keď si zoberieme do rúk Sv. písmo, nájdeme tam viaceré variácie na tému návratov. Pristavme sa hneď pri Markovmu evanjeliu a zdôraznime v ňom rozhovor Ježiša s bohatým mladíkom. Výsledkom tohto rozhovoru je skutočnosť, že mladý muž zosmutnel a odišiel zarmútený, lebo nebol schopný zrieknuť sa svojho veľkého majetku (Mk 10, 17 – 30) Tak veľmi si prajeme, aby sa vrátil. Nevieme, či tak urobil. Vieme však, že pre jeho duchovné dobro by bolo lepšie, keby sa k Ježišovi vrátil a splnil jeho kritériá.

         V tom istom úryvku je reakcia apoštola Petra, ktorý konštatuje: „Pozri, my sme opustili všetko a išli sme za tebou.“ Ako je dobre, že Peter sa už k rybárčeniu nevrátil. Ak by to urobil, Cirkvi by chýbal jeden z najväčších pilierov Cirkvi v histórii. Niekedy je lepšie vrátiť sa,  inokedy zasa opačne. Sv. písmo ďalej spomína situácie, podľa ktorých sa ľudia vracajú.

1.) Niekto sa vracia, aby urobil vo svojom prostredí poriadok – Pán vinice (Mt 21, 33 – 6)

2.) Niekto sa vrátil, lebo si urobil poriadok vo svojom živote, vo svojom vnútri – Márnotratný syn  (Lk 15, 11 – 32)

3.) Návrat niekoho, kto chce iba parazitovať na dobrom diele iných – nečistý duch (Lk 11, 15 – 26)

 1.) Návrat kvôli zabezpečeniu poriadku

Častým motívom niektorých dobrodružných a akčných filmov je téma, podľa ktorej sa hlavný hrdina vracia domov, aby vykonal úkon pomsty a vyrovnal účty.

Pán vinice sa tiež vracia z ciest domov, aby vyúčtoval s najatými robotníkmi. Prichádza, aby nastolil nie pomstu, ale úkon spravodlivosti a dal každému to, čo si zaslúži.

Existuje iniciatíva, ktorá má názov: Poobzeraj sa okolo seba. Týka sa životného prostredia a odporúčaniu vyzbierať okolo seba neporiadok, ktorý narobili ľudia. V týchto dňoch prišiel podnet od mladých z našej diecézy, aby sa zapojili do kampane s názvom: RE246 renew. Má za cieľ spoločnými silami vyzbierať z prírody 246 vriec odpadu. Kto by mal záujem prihlásiť, nájde to na našej webovej stránke. Každý, kto sa poobzerá okolo seba, objaví dosť neporiadku a každý rozumný človek si urobí poriadok.

Platí to aj v duchovnom slova zmysle. Niekedy je potrebné vrátiť sa do minulosti a prejsť aj súčasnosť a všimnúť si, či si nepotrebujeme dať do poriadku vzťahy. Tie mohli byť narušené aj naším pričinením. Náprava uviazla na bode mrazu a nemôže sa pohnúť z miesta. Je veľmi užitočné, ak dokážeme okolo seba tento morálny balast alebo sa o to aspoň pokúsiť. Takéto návraty nebývajú stratou času, ale sú zdrojom očistenia a posvätenia.

 2.) Návrat, ktorý súvisí s poriadkom v sebe

V Božom slove čítame o márnotratnom synovi, ktorý sa vrátil do rodného domu, lebo si dal do poriadku svoje vnútro. Zistil, že urobil chybu. Dal sa na pokánie a vrátil sa do otcovského domu. Zvykneme povedať, že podrástol.

V niektorých bytoch majú ľudia na stene alebo na dverách nalepený meter, ktorým merajú, o koľko centimetrov podrástli ich deti. Deti veľmi rady počujú, keď im niekto povie: „Podrástol si/ Podrástla si.“ Veľmi sa z toho tešia.

Keby tak existoval duchovný meter, ktorý by vykazoval známky nášho rastu, ale on predsa existuje. Konkrétne sa o ňom dozvedáme pri rozhovore Pána Ježiša s bohatým mladíkom. Ježiš mu ukazuje, ako môže rásť. Odporúča mu najprv zachovávanie prikázaní, potom ho volá vyššie a odporúča mu, aby zanechal majetok a slobodný od tohto bremena ho nasledoval.

Zisťujeme, že nie je jednoduché rásť popri takomto metri, Skonštatoval to aj bohatý mládenec. Boh nás volá vyššie a vyššie. Najčastejšie má pre nás pripravené meradlo kríža. Toto je najistejšia cesta, hoci nepopulárna, na to, aby človek stúpal vyššie k Bohu. Skúmajme svoj život a zistíme, že Boh nám rozmanitým spôsobom umožňuje duchovný rast. Niekedy rastieme, a ani si to neuvedomujeme. Až dosiahneme míľnik, kedy sme disponovaní vrátiť sa do Otcovho domu vo večnosti.

 3.)  Návrat z dôvodu špekulácie a negatívnej činnosti

Evanjelium hovorí, že nečistý duch bol vyhnaný z ľudského príbytku. Keď sa nemohol nanovo nikde usadiť, vrátil sa naspäť do príbytku, ktorý bol vyčistený. Zobral si so sebou viac iných zlých duchov, ktorí boli horší ako on. Ide o príklad parazitovania na dobre, ktoré niekto vykonal.

Človek dokáže veľa urobiť pre to, aby pripravil živnú pôdu pre dobré dielo. Mnohí ľudia vlastnia záhradky a sady. Niekedy sa akoby sťažovali, že konkrétny ovocný strom neprináša ovocie. Hovoria, že mu poskytli všetko to, čo on potrebuje na svoj rast. On však nie a nie zarodiť.

Podobá sa to úsiliu človeka, ktorý robí maximum pre to, aby sa zrodilo dobré dielo. Niekedy je málo trpezlivý, ba dokonca niekto zájde do opačného extrému. Začne vytvárať podmienky pre rast zla. Niekedy sa to deje aj nechtiac. Robievame to svojím štýlom života, a to takým, že pohrdneme Bohom a jeho evanjeliom. Zároveň pohŕdame aj svojou cestou spásy.

Pohŕdanie Ježišom a evanjeliom je chorobou dnešných čias. Dokonca sme svedkami paradoxnej situácie, podľa ktorej sviatosti prijímajú aj takí ľudia, ktorí pohŕdajú Božou náukou, prípadne pápežom, cirkevnou hierarchiou a celou Cirkvou. Tým sa dostávajú na cestu omylu a vytvárajú živnú pôdu pre dokonalejší rast zloby.

Jediná cesta ako pripraviť dobrú pôdu pre dobro, je autentický život podľa Ježiša Krista. Žiada si to pokoru, vernosť a trpezlivosť. V tom prípade naše návraty nebudú len samoúčelné a nostalgické, ale budú naplnené úprimným hľadaním Boha a jeho milosti.

 

Zánik.

Sme svedkami javu, podľa ktorého veľa skutočností zaniká. Zanikajú napr. športové kluby, lebo odišiel sponzor. Zanikajú firmy, lebo drahé výrobky a služby lákajú málokoho. História nám pripomína, že taký istý osud postihol mnohé, kedysi výstavné a vyhlásené mestá, či celé civilizácie a kultúry. Zánik je súčasťou života. Ale súčasťou života je aj zrodenie sa nových skutočností.

    U proroka Joela čítame, že zanikli aj niektoré vznešené a opticky neotrasiteľné skutočnosti. Prorok žalostí a to isté odporúča aj svojim súčasníkom:" Opášte sa a nariekajte, kňazi, kvíľte, služobníci oltára. Poďte, nocujte vo vrecovine, sluhovia môjho Boha, lebo v dome vášho Boha zanikla krvavá i nekrvavá obeta"/Joel 1, 13-15/. Ktovie, aké mal Joel poznanie?! Či mu bolo dané, že obety starozákonného ľudu zaniknú úplne?!

    Je jedna krvavá obeta, ktorá je absolútna, a tá nikdy nezanikne. Je to obeta Kalvárie, ktorú raz a navždy vykonal Ježiš Kristus, keď sa dal potupne ukrižovať. A sú, Bohu vďaka, aj iné nekrvavé obety, ktoré pretrvávajú. Sú to naše každodenné chvíle obiet, ktoré čerpajú motiváciu z evanjelia, t.j. z Kristovej lásky a sú zacielené na dosiahnutie večnosti, teda smerujú znova iba k Bohu. Akú máme výsadu a milosť! Kedy len chceme, môžeme mať k nim prístup. Sprostredkúva ho Cirkev. Na rozdiel od proroka Joela sa môžeme radovať a nie smútiť. Radujme sa, lebo sme objavili nesmiernu hodnotu Pánovej obety, ktorá je nekonečná. Tej obety, ktorú priniesol na Kalvárii, ale aj tej, ktorá nám dáva odvahu konať dobré akutky a trpezlivosť počkať si na odmenu vo večnosti. 

Predpoklady pre manželstvo.

Nedávno navštívil Slovensko Svätý Otec František. Strávil u nás zopár dní a predniesol zaujímavé homílie a prejavy. Stal sa centrom vysielania takmer všetkých médií. Nedalo sa nevšimnúťsi, že niektoré z nich nezaujímalo ani tak posolstvo pápeža, ako vyťahovanie niektorých extrémnych situácií. Išlo najmä o média liberálneho a bulvárneho razenia. 

    Evanjelium nám prináša správu o tom, ako farizeji pokúšali Ježiša /Mt 10, 2-12/. Týkalo sa to problematiky manželstva. Nezaujímalo ich poslanie manželského spolužitia, ale vytiahli extrémny prípad-či môže muž prepustiť svoju manželku. Nepýtali sa na to, čo treba robiť, aby manželský zväzok pretrval, ale načali tému rozluky, ktorá je pre každého zainteresovaného nemilou skutočnosťou. Pýtajme sa teda pozitívne: čo je dôležité pre úspešný manželský život?

    1.,Starosť. Manželský život je aj o starostiach. Každý, kto v manželstve žije, potvrdí, že je to tak. Vie, čo to znamená mať starosti. Na Kanárskych ostrovoch vyčíňala sopka. Niektorých obyvateľov ostrovov museli evakuovať, lebo ich príbytky sa ocitli v nebezpečenstve. Niektorí ľudia dostali nariadenie, aby si z domu zobrali iba to najnutnejšie a okamžite odišli, lebo pravdepodobne prídu o svoj dom. 

    Človek, ktorý vstupuje do manželstva opúšťa svoj rodný príbytok, berie si to najnutnejšie a zakladá novú skutočnosť-novú rodinu. Pripravuje si najmä nový príbytok zo štyroch stien a strechy, ale má záujem vložiť do tohto priestoru aj atmosféru útulnosti. Nestačí mu, aby mal pre seba fyzický priestor, lebo ten je bez atmosféry chladný, chudobný a cudzí. Dom aj atmosféru, či útulnosť treba udržiavať. Nejde pritom o jednorázovú záležitosť, ale o doživotné úsilie. Starosť materiálna ide ruka v ruke s úsilím duševným a duchovným.

    2.,Starostlivosť/komplexná/.

    Včera som sledoval v TV program, ktorý čerpal z prostredia nemocničného covidového oddelenia. Vedúci lekár povedal zaujímavú skutočnosť. Niektorým pacientom, u ktorých je vírus slabší, stačí bežný kyslík. Stačí im založiť na tvár plastovú masku, ktorá im zabezpečí dostatok kyslíka. Iným pacientom to nestačí. Tam, kde je choroba ťažšia, použijú tzv. vysokorýchlostný kyslík. Je účinnejší ako jeho bežná forma. 

    Pre život v manželstve potrebujeme tzv. bežné veci: strechu nad hlavou, peniaze, oblečenie, koordináciu rodinných činností atď. Ale to nestačí. Je tu potrebné také niečo, čo sa podobá vysokorýchlostnému kyslíku- Božia milosť. Potrebujeme niečo, čo je pre dušu a budovanie vzťahov v rodine účinné. Nezaobíde sa to bez kontaktov s liturgiou Cirkvi,  sviatosťami a modlitbou. Je to dôležité zistenie zvlášť v dnešnej dobe, lebo sme v pokušení budovať a starať sa iba o to, čo je materiálne, lebo je to fyzicky viditeľné. Božia milosť je skutočnosťou neviditeľnou, ale pre dušu nepostrádateľnou.

    3.,Postarať sa.

    Dôležitým faktorom pre život v manželskom zväzku je schopnosť postarať sa o iných. Postarať sa o seba, to je málo a môže to byť prejav egoizmu. 

    Skupina žiakov absolvovala telesnú výchovu. Na programe bol beh na väčšiu vzdialenosť. Ako to už býva, niektorí nadanejší dobehli do cieľa s väčším náskokom. Keď sa vydýchali, navrhli učiteľovi, že už pôjdu, lebo svoje odbehli. Ten ich však prekvapil otázkou:" A čo ostaní. Tí vás nezujímajú?". 

    A čo ostatní, tí ťa nezaujímajú? Treba sa pýtať otca, matky, ktorí majú tendenciu vidieť iba seba. Už pred vstupom do manželského zväzku by mala byť táto otázka tou najdôležitejšou. Pracuješ na sebe tak, aby si sa postaral o celú rodinu a nie iba o seba? Dnes je veľa rodičov, ktorí v tejto strategickej úlohe zlyhávajú, lebo nikdy neboli vedení k tomu, aby uvažovali podľa schémy-my ale iba-ja. Zodpovedný rodič čaká na všetkých z rodiny, aby nikto nezaostával, ale aby mal to, čo mu patrí a čo je preňho osožné. Manželský zväzok má charakter spolu-žitia. Nie je tam ani len zmienka o sebectve, ktoré má pôvod v prílišnom individualistickom chápaní života. Treba spolu-budovať život a spolu-trpieť, ale aj spolu sa tešiť, lebo život toto všetko prináša. 

SOM VÝNIMOČNÝ V BOŽÍCH PLÁNOCH

 

        Prednedávnom pri sledovaní televíznych novín ma zaujal výraz „výhradný dovozca“. Ide o situáciu konkrétnej firmy, ktorá dováža tovar. Výhradnosť spočíva v tom, že ako jediná môže sprostredkovať istý druh tovaru. Potom aj v iných súvislostiach sa stretávame
so situáciou, kedy má niekto vyárendované, teda výhradné právo na nejakú činnosť alebo na nejakú aktivitu.

Výhradnosť človeka zaväzuje a motivuje k tomu, aby konal túto výhradnú činnosť v maximálne možnej miere a kvalitne.

        Evanjelium hovorí o tom, ako Ježiš putuje so svojimi učeníkmi a poúča ich. Do tejto atmosféry vstupujú samotní učeníci, ktorí plní rozhorčenia konštatujú: „Učiteľ, videli sme kohosi, ako v tvojom mene vyháňa zlých duchov. Bránili sme mu to, veď nechodí s nami.“
(Mk 9, 38)

Apoštoli boli presvedčení, že majú výhradné právo na akúsi distribúciu milosti, ktorá spočíva vo vyháňaní zlých duchov. Keď sa dozvedeli, že existuje ešte iná skupina ľudí nezávisle od nich,
ktorá vyháňa zlých duchov v Ježišovom mene, zostali prekvapení a rozčarovaní. Boli si istí, že túto exkluzivitu a výhradnosť majú iba pre seba. Museli sa naučiť dôležitú lekciu, ktorá spočíva v tom, že Boh rozdáva milosti plným priehrštím, a to podľa kľúča, ktorý je zrejmý iba pre Boží majestát.

V čom je však náš život výhradný pred Bohom?

1.) Ide o výhradnosť v nasledovaní Ježiša a naša cesta k Bohu

Koľko je ľudí, toľko je ciest k Bohu. Každý má svoju cestu. Nikto nekráča po inej ceste, ale Boh mu nadelil tú jeho cestu.

Istá matka rozprávala o svojich deťoch. Vždy podvečer, keď sa vracala z práce, pozrela v chodbe na ich topánky, ktoré boli poukladané vedľa seba. Topánky povedia veľa. Napríklad to, že niektoré dieťa nešlo domov riadnou cestou, ale využilo mnohé nerovnosti, niekedy aj kaluže, blato nevynímajúc. Iné zase hovoria o tom, že na ceste nastala nejaká kolízia. Svedčia o tom natrhnuté topánky, poškodené, poškriabané, doudierané či dokopané. Zasa iné nám pripomínajú, že niekto pre zmenu prišiel domov suchou, t. j. priamou cestou bez akýchkoľvek kolízií.

Na začiatku nasledovania Krista ako keby sme si všetci obuli topánky. Keď sa na ne pozrieme očami viery, zistíme, že naša cesta k Bohu registruje mnohé nezrovnalosti. Svedčí o tom, že sme vyhľadávali aj terén, ktorý veľmi nesvedčí priamke nasledovania Krista. Je svedectvom toho, že nás niekedy lákalo viac "blato ulice" ako priama cesta. Zároveň svedčí o tom, že naša duša je akoby doudieraná a doškriabaná pod vplyvom rôznych zápasov so zlom tohto sveta. Svedčí aj o našich prehrách a nových začiatkoch na ceste viery. Podstatné je to, aby sa tieto pomyselné topánky viery objavili v predsieni, v chodbe pred vstupom do Božieho kráľovstva. Svedčia o našej neľahkej púti, ale zároveň predstavujú aj určité duchovné bohatstvo, ktoré je svedectvom toho, že sme si obuv pútnika udržali v takom stave, aby sme mohli prekročiť prah večnosti.

 2.) Naša výhradnosť vo veciach pokánia

Počas svojho života sa veľa dozvedáme o dôležitosti pokánia. Mnohí sme sa to naučili z domu alebo z hodín katechizmu alebo iných katechéz. Jednoducho, dnes vieme, že pokáním sa nám ukazuje cesta ku spáse. Aj na tejto ceste registrujeme poznatok „výhradnosti“. Keď hovoríme o pokání, nemyslíme tým iba platonické náznaky. Nehovoríme o teoretických možnostiach pokánia, ani do nekonečna opakujúcich sa prázdnych a neúspešných snáh o dosiahnutie akejsi duchovnej stability. Myslíme na také pokánie, ktorému ostávame verní, ktoré sa stáva naším životným programom.

        Mnohé dni v našom živote sú pamätné. Pamätáme si dátumy narodenia, prípadne smrť blízkeho človeka. Popri tom aj iné dôležité časové údaje. Určite si budeme pamätať aj moment skutočného obrátenia. Ten sa mohol udiať pod vplyvom nejakého človeka, nejakej situácie či nejakej nečakanej skutočnosti. Pamätajme na tieto medzníky, lebo v nich začal náš nový život. Uvažujme nad tým, aby sme neostali iba pri predsavzatiach, odhodlaniach, ale aby sme dokázali prekročiť prah neistoty a s odvahou objavili Božie milosrdenstvo. Aj v tom sa prejavuje naša výnimočnosť či výhradnosť života.

 3.) Výnimočnosť v Božích daroch

Každý kresťan si má byť vedomý toho, že Boh mu udelil mnohé dobrodenia. V Knihe proroka Zachariáša čítame text: „Dvihol som oči, pozrel som sa videl som muža, ktorý mal v ruke merací povraz. Spýtal som sa: „Kam ideš?“ Odpovedal mi: „Idem merať Jeruzalem, aby som videl, aký je široký a aký je dlhý.“ (Zach 2, 5 – 9)

Každému je jasné, že v tejto udalosti nešlo o zistenie presných rozmerov mesta Jeruzalem. Tie až také dôležité nie sú. Dôležité je to, že udalosť pripomína nesmiernosť Božích dobrodení, ktorá je neohraničiteľná a nedá sa vyjadriť v centimetroch, metroch či iných mierach.

Charakteristikou dnešného človeka je aj to, že sa mu všeličo máli. Najmä v materiálnej oblasti. V podmienkach demokracie to dáva aj patrične najavo. Dnes  je veľa nespokojných, protestujúcich a takých, ktorým sa všeličo máli. Niekedy je to tak, že tým, ktorým sa niečo máli, sú „malí ľudia“. Malí v úsudku, v charaktere, v čnostiach. Keď začneme Bohu ďakovať, prestaneme byť v situácii, že sa nám niečo máli a prestávame byť malými ľuďmi, začíname rásť. V momente, keď zoberieme do rúk pomyselné meradlo a začneme vymeriavať šírku a hĺbku Božej dobroty, nebudeme môcť prísť na koniec. Božích dobrodení v našom živote je veľa. V tom je každý z nás výhradný a výnimočný. Prestaňme iba žiadať a požadovať, aj keď máme na mnohé veci právo, ale začnime aj ďakovať Bohu, lebo na to často zabúdame.

Spomenul by som inauguračný prejav bývalého, už nebohého amerického prezidenta J. F. Kennedyho. Ktorý povedal pamätnú vetu: „Nepýtaj sa, čo môže urobiť Amerika pre teba, ale opýtaj sa, čo môžeš urobiť pre Ameriku ty.“ Dovolíme si túto myšlienku parafrázovať. Neobmedzujme sa iba na to, že sa budeme pýtať a vyplakávať nad tým, že niekto nám niečo neposkytol. V záujme evanjelia sa pýtajme, čo môžeme dobré urobiť my. Cesta ďakovania a vďačnosti nám pomôže povyrásť.

Prosme Pána, aby nám poskytol pomyselné meradlo, aby sme dokázali pochopiť, premerať či objaviť dary, ktorými nás denne zahŕňa. Aj v tom je naša výhradnosť, ktorú Boh od nás požaduje a ktorá nám dodáva zdravé sebavedomie na ceste viery.