Zánik.

Sme svedkami javu, podľa ktorého veľa skutočností zaniká. Zanikajú napr. športové kluby, lebo odišiel sponzor. Zanikajú firmy, lebo drahé výrobky a služby lákajú málokoho. História nám pripomína, že taký istý osud postihol mnohé, kedysi výstavné a vyhlásené mestá, či celé civilizácie a kultúry. Zánik je súčasťou života. Ale súčasťou života je aj zrodenie sa nových skutočností.

    U proroka Joela čítame, že zanikli aj niektoré vznešené a opticky neotrasiteľné skutočnosti. Prorok žalostí a to isté odporúča aj svojim súčasníkom:" Opášte sa a nariekajte, kňazi, kvíľte, služobníci oltára. Poďte, nocujte vo vrecovine, sluhovia môjho Boha, lebo v dome vášho Boha zanikla krvavá i nekrvavá obeta"/Joel 1, 13-15/. Ktovie, aké mal Joel poznanie?! Či mu bolo dané, že obety starozákonného ľudu zaniknú úplne?!

    Je jedna krvavá obeta, ktorá je absolútna, a tá nikdy nezanikne. Je to obeta Kalvárie, ktorú raz a navždy vykonal Ježiš Kristus, keď sa dal potupne ukrižovať. A sú, Bohu vďaka, aj iné nekrvavé obety, ktoré pretrvávajú. Sú to naše každodenné chvíle obiet, ktoré čerpajú motiváciu z evanjelia, t.j. z Kristovej lásky a sú zacielené na dosiahnutie večnosti, teda smerujú znova iba k Bohu. Akú máme výsadu a milosť! Kedy len chceme, môžeme mať k nim prístup. Sprostredkúva ho Cirkev. Na rozdiel od proroka Joela sa môžeme radovať a nie smútiť. Radujme sa, lebo sme objavili nesmiernu hodnotu Pánovej obety, ktorá je nekonečná. Tej obety, ktorú priniesol na Kalvárii, ale aj tej, ktorá nám dáva odvahu konať dobré akutky a trpezlivosť počkať si na odmenu vo večnosti.