Jozefova stopa.

Včera so som sa dočítal v médiach,že vedci objavili najstarší odtlačok ľudskej nohy na americkom kontinente. Je starý 15.000 rokov a objavili ho v Čile. Ide o odtlačok bosej pravej nohy,ktorý sa uchoval vo výbornom stave. Vedci ho objavili v r.2010. Roky ho skúmali,aby mohli potvrdiť jeho autenticitu. Táto udalosť je naozaj unikátna. Stopa sv. Jozefa,jeho životná stopa je tu 2.000 rokov. Je dostatočne preskúmaná. Fyzický odtlačok Jozefovej nohy síce nemáme,ale pečať jeho života a jeho rodiny je známa,viditeľná a neopakovateľná. Ako sa to prejavuje a v čom je stopa sv. Jozefa výnimočná? 1,Jozefova rodina sa nachádza v ťažkostiach,ale neprestáva komunikovať s Bohom. Koľko len starostí narobil nazaretskej rodine kráľ Herodes? Spôsobil to,že ich život sa niekoľko rokov niesol v neustálom strese a napätí. Rodina žila v ťažkostiach,ktoré vychádzali z vonku. Boli to situácie,ktoré nevedeli ovplyvniť. Takto sa vlastne stotožnili s osudmi ľudí, ktorí museli utekať,aby si zachránili život. Ich problémy neboli vnútorné. Dnes je v rodinách veľa vnútorných napätí,ktoré vyplývajú zo zlyhania jej jednotlivých členov. Do života rodiny sa často premieta a negatívne vplýva alkoholizmus,rôzne závislosti,nevera a mnoho iných príležitostí...Áno,súčasný život je životom plným rôznych príležitostí,ktoré imitujú pocit slobody,no v skutočnosti robia z ľudí otrokov. Jozef s rodinou udržiava komunikáciu s Bohom,preto zdoláva vonkajšie neprávosti,ktoré sú totožné s úmyslom mocnára rodinu fyzicky zlikvidovať. Svedčí to o jednom. A síce o tom,že každá z osôb rodiny predstavuje úžasný duchovný rozmer. Ak sa členovia rodiny usilujú aj dnes o duchovný rast a prijímajú Boží pokrm, určite zdolajú vonkajšie protivenstvá. Naopak,ak je rodina oslabovaná vnútornou nejednotou a cieleným pestovaním nerestí,vonkajšia neprávosť môže rodinu zlomiť na najcitlivejších miestach. 2,Jozef s rodinou má pevné miesto v Božom pláne,no napriek tomu nie je dišpenzovaná od problémov a hľadania správnej cesty. Jozef,často počul Boží pokyn:"Vstaň,vezmi Dieťa i jeho matku a choď..." Jozef nikdy nedržal v ruke manuál,či konkrétny návod na správne rozhodnutia. Práve naopak. Akoby priťahoval dopravnú značku:Prekážka na ceste. Nikdy síce nevie v čom bude tá prekážka spočívať,ale neprestáva hľadať a nachádza správnu cestu záchrany. Určite bol neustálym útekom a hľadaním unavený,ale Bohu neprestal dôverovať. Aj dnes hľadá rodina cestu z chaosu spoločnosti. Ciest a východísk je relatívne dosť,no mnohé z nich nie sú spravodlivé a vnášajú nepokoj do duše. Jozefova rodina nežije v znamení úľav,len preto,že je vyvolenou pre veľké Božie veci. Najväčšou úľavou je vedomie,že správnu cestu ukazuje Boh. A ten nedovolí,aby Boží pútnici na ceste zahynuli a tak nedošli do cieľa. 3, Nazaretská rodina je konfrontovaná so svetom plným necitlivosti a komercie. Ako dôkaz určite postačí konštatovanie evanjelistu,že "v hostinci nebolo pre nich miesta". Majiteľ sa správal komerčne. Sprístupnil všetky kapacity na ubytovanie,pričom určite dobre zarobil,no zároveň sa prejavil ako necitlivý vo vzťahu k tým,ktorí sa ocitli v núdzi. Necitlivosť,komercia,presýtenosť ponukami sveta-to sú atribúty života v dnešnej spoločnosti. Necitlivo vstupujú aj do života dnešnej rodiny. Nedávno som sledoval prírodopisný film,ktorý priniesol materiál zo života medveďov na Aljaške. Vo filme zazneli mnohé zaujímavé informácie. Medveď má mnohonásobne dokonalejší čuch,ako človek. Ak by mal človek,hypoteticky vzaté, medvedí čuch,bol by presýtený vôňami a pachmi tohto svete. Asi by to ani neuniesol. Ak je človek presýtený vôňami tohto sveta,zrejme  už neunesie vôňu Boha,ktorý dokonalosťou nekonečne prevyšuje svet. Zmysel pre prítomnosť Boha v živote je viac,ako všetky ostatné vône,ktoré človeka uchvacujú a vyrážajú mu dych. Keďže,nazaretská rodina nebola presýtená vôňami pozemského sveta,zostalo jej veľa miesta pre citlivosť,nezištnosť a zdržanlivosť pri užívaní dobier tohto sveta. Mentalita necitlivého hostinca v Betleheme a bohorovnosť Herodesa a jeho suity sa nestali životným programom pre Jozefa a jeho blízkych. Nemali by byť ani pre rodiny dnešnej doby. Sledujme pozorne stopy na Zemi. Nie iba tie,ktoré sa odtlačili od ľudských nôh,ale ktoré zanechali hodnotní,charakterní ľudia svojim príkladom. Išli tzv. jozefovskou cestou. Zámerne. Viedol ich Boží duch. Koho on vedie,ten zanecháva hĺboké stopy. Svedčia nielen o starobylosti a dlhovekosti tej ktorej epochy života,ale sú hodnotné pre svoj odkaz vernosti,ktorý v plnom rozsahu ukázal sv. Jozef so svojou rodinou.

Poďakovanie Zmŕtvychvstalému.

Ľudia ,na preukázanie vďaky používajú stručné frázy. Napríklad: vďaka,ďakujem,som ti vďačný atď. V niektorých situáciách sa nám vidí stručné poďakovanie málo. Cítime,že potrebujeme k všednému,rutinnému poďakovaniu ešte niečo doložiť. Naše srdce je vtedy plné vďačnosti a možno sa dostaneme do situácie žalmistu,ktorý ďakuje Bohu tým najvrúcnejším spôsobom:?Vzdávame ti vďaky,Pane Bože milosrdný". Výraz-vzdávať vďaky je primeraný situácii srdca,ktoré sa nevie uspokojiť s bežným poďakovaním,a preto vyberá z ľudského slovníka tie najkrajšie výrazy. Slávenie eucharistie prekladáme,ako vďakyvzdávanie t.j. ako niečo,čo prekračuje limit bežného hovorového poďakovania. Všetky životné jubilea resp.ich slávenie,by mali mať základ v takejto podobe poďakovania z hĺbky ľudského srdca. Za čo chceme ďakovať Zmŕtvychvstalému Pánovi, to sa dozvedáme z evanjelia. K dispozícii máme minimálne tieto motívy: 1,Ježiš vyhnal z Márie Magdalény sedem zlých duchov/Mk 16,9-15/. On má moc vyhnať z ľudskáho srdca zlobu zmýšľania a pretvoriť srdce na vnútro,ktoré je prajné a otvorené pre ušľachtilé veci. On má moc zasiahnuť tak,aby sa v nás zlo neujalo. Všetci máme mať v duši takúto ambíciu,lebo iba človek ušľachtilého t.j.evanjeliového zmýšľania môže konať požehnaným spôsobom a jeho dielo vplýva na prostredie. V poslednom období sledujeme sériu pokojných protestov v Európe,ktoré sa zaoberajú dopadom súčasného štýlu života na životné prostredie,ktoré prestáva byť pre nás žičlivým miestom pre život. Zmŕtvychvstalý Kristus má moc tak pretvoriť našu dušu,že dopad našich skutkov na život, na vzťahy, môžu liečiť,vyhojiť a povzbudiť to prostredie,ktoré je hladné po Bohu. Od veriaceho človeka sa práve toto očakáva. 2,Ježiš sa zjavil emauzským učeníkom v situácii,keď opúšťali Jeruzalem plní sklamania a beznádeje. Boh zjavuje seba samého. A to rozmanitým spôsobom. Koľko skutočnej krásy,dobra a lásky je v tomto svete?! Aj napriek zlobe,ktorá má za cieľ Božie dielo zničiť,vyretušovať,alebo aspoň rozriediť účinkovanie Božej dobroty. V ľuďoch obdivujeme talent,schopnosti,ktoré poukazujú na Božiu dokonalosť. Máme dôvod žasnúť nad Božou dokonalosťou,ktorá sa ujíma v hudbe,v rôznych druhoch umenia,ale aj v ochotnej službe blížnemu,ktorý je odkázaný na pomoc. Z tohto dôvodu cítime zodpovednosť za to,aby sme Božie dary spravovali dobre s úmyslom osláviť Boha. Zároveň vieme,že táto aktivita sa nezaobíde bez vďaky Najvyššiemu. Vedomie,že Boh dáva časťzo svojej dokonalosti ľuďom,je dôvodom na pokoru a vďačnosť,nie na pýchu a povýšenectvo. O tom nás poúča sv. Pavol slovami:"Ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista"/Ef 5,20/.3,Zmŕtvychvstalý Pán sa zjavil jedenástim a vyčítal im neveru a tvrdosť srdca. Boh je jediný,kto môže povedať,čo je dobré a čo zlé. Boh má byť jedinou normou nášho správania. Je správne,ak človek poslúcha hlas svedomia. My potrebujeme,aby nám Boh vytkol naše chyby a poukázal na zlyhania každodenného života. Náš život tým dostáva rovnováhu,ale i -váhu pre Božie kráľovstvo. Napriek tomu,že Ježiš vytkol apoštolom ich zlyhanie,priniesol do ich spoločenstva nie dusnú atmosféru,ale pokoj. Stal si doprostred ich spoločenstva a povedal:"Pokoj vám!"/Jn 20,19-31/. Neostáva iba pri kritike ich skutkov,ale podáva liek a prináša posilu,aby Boží človek nezmalomyselnel a neochabol na duchu. Boh je ten,ktorý vnáša do života vyrovnanosť a to tým,že nás upozorňuje na skutočnosť,že svoj život máme očisťovať pokáním. Múdri,nadaní,pokorní ľudia túto vyrovnanosť pestujú celý život. Vždy máme dôvod Bohu ďakovať. Najmä v rámci liturgie. Upozorňuje nás na to prefácia-pieseň vďaky slovami:"Vzdávajme vďaky,Pánovi,Bohu nášmu". Boží ľud tomu rozumie a vzápäti odpovie:"Je to dôstojné a správne". Hovoríme-Bohu nášmu! Nie ,niekomu anonymnému,neznámemu. Ale-nášmu Bohu. Boh je náš,lebo nás prijal za svoje deti. Ako náš Tvorca,ako náš Otec,ako Darca všetkých darov si zaslúži našu úctu,poklonu a vďačnosť. Náš život nech vždy spĺňa tieto vznešené kritéria,ktoré nás robia milými Bohu.

Ježiš je kľúč do Božieho kráľovstva.

Spomínam si na jednu udalosť ,ktorá sa odohrala začiatkom 90-tych rokov u nás na Slovensku. V spoločnosti nastala všeobecná úľava. Využili to veriaci,ktorí sa začali dožadovať bohoslužobných priestorov,lebo za socializmu nebolo ľahké postaviť kostol resp.opraviť ho. V istej farnosti,na sídlisku,si farnosť prenajala staršiu budovu,ktorá bola postavená v socialistickom štýle. Po revolúcii v roku 1989 osirela a pustla. Veriaci si ju ako tak opravili, aby vznikol provizórny bohoslužobný priestor. Na začiatku,pri obhliadke budovy ich privítal starší pán,ktorý tam bol roky vrátnikom. Pozornosť upútal tým,že z vrecka plášťa vytiahol obrovský zväzok kľúčov. Na železnej karike ich bolo hádam zo tridsať! Trvalo to dosť dlho,kým pootváral všetky dvere,kým našiel primeraný kľúč do každého zámku. Prednedávnom som sa rozprával s človekom,ktorý pracuje ako quasivrátnik v sídle istej renomovanej inštitúcie. On nie je čistokrvným vrátnikom. Víta a usmerňuje hostí,podáva základné informácie,naviguje návštevníkov atď. A čo je dôležité-má iba jeden jediný kľúč! Jeden kľúč,ktorý ani nevyzerá ako kľúč, mu stačí,aby sa dostal do každých dverí. Starí vrátnici by sa čudovali! Skutky apoštolov hovoria o tom,ako Peter s Jánom uzdravili chromého človeka/Sk 3,1-10/. Táto zvesť sa okamžite rozniesla a dostala sa do uší židovskej náboženskej elity. Apoštolov si dali predviesť na výsluch. Slova sa ujal Peter a pri obhajobe povedal pred zhromaždenou veľradou:"...v mene Ježiša Krista Nazaretského ,ktorého ste vy ukrižovali,ale Boh ho vzkriesil z mŕtvych,,stojí tento človek pred vami zdravý......A v nikom inom niet spásy, lebo niet pod nebom iného mena,daného ľuďom,v ktorom by sme mali byť spasení"/Sk 4,1-12/. Čo to vlastne Peter povedal? Len to,že Ježiš je jediný kľúč,ktorý sedí do dverí na ktorých je akoby nápis:Božie kráľovstvo. Iné kľúče nesedia. Evidentne patria do iných dverí. Jediný správny kľúč je v Kristovi. Koľko tzv. kľúčov za života použijeme? Veľa. Napokon zistíme,že nemusíme vláčiť so sebou ťažké zväzky kľúčov,stačí nám jediný,lebo otvára všetko,čo vedie do Božieho kráľovstva. Pravidelne kontrolujme,či sme ho nestratili,či ho máme k dispozícii a či by nebolo vhodné poučiť iných,že takýto kľúč je k dispozícii pre každého,kto má vyššie plány ako iba pozemský svet.

Zomrel,ale žije.

Pred niekoľkými dňami sa svet dozvedel šokujúcu správu. Po 27 rokoch sa prebrala z kómy istá žena zo Zjednotených arabských emirátov/SAE/. Sedela so svojim synom v aute,ktoré malo nehodu. Syn vtedy vyviazol bez ťažšieho zranenia,lebo ho matka chránila vlastným telom. Ona si však udrela hlavu a upadla do kómy. Prednedávnom však začala javiť známky života. Postupne sa prebúdza. Jej syn povedal pri tejto príležitosti zaujímavú myšlienku. Adresoval ju všetkým,ktorí sa doma starajú o blížnych,ktorí sú v kóme. Poznamenal:"Keď ich vidíte takýchto,nesmiete ich považovať za mŕtvych". Po svojom zmŕtvychvstaní sa Ježiš pravidelne zjavoval apoštolom/Jn 20,19-31/. Vždy znova a znova im ukazoval ruky a bok,kde sa nachádzali nepopierateľné známky po klincoch. Boli to smrteľné rany. Apoštoli,akoby stále neverili,že po takejto tortúre mučenia,môže Ježiš žiť a komunikovať s nimi. On sa im zjavoval s jedinou myšlienkou,ktorú by sme mohli vyjadriť takto:"Aj keď ma vidíte takého,nesmiete ma považovať za mŕtveho. Ja žijem!". Viera niektorých súčasníkov je taká,akoby bol Ježiš mŕtvy. Aj ich viera je potom mŕtva. Ježiš vidí aj utrpenie svojho mystického tela-Cirkvi. Vidí prenasledovaných kresťanov vo svojich krajinách ako utekajú pred protivníkmi. Vidí obete tých,ktorí neprežili atentáty samovražedných militantov/Sri Lanka,vyše tristo mŕtvych/. Vie o morálnej biede svojich členov,ktorí na základe zneužitia ľudí,spôsobujú krvácajúce rany Kristovej Cirkvi a svetu. Aj tu Pán necháva odkaz:"Keď ma takto vidíte trpieť vo svojich údoch,nesmiete ma považovať za mŕtveho. Ja žijem!".Ježiš vidí útrapy ľudí,ktorí sú všelijako pokorovaní,doráňaní a trpia vo svojich chorobách telesných,alebo duchovných. Ani tu Ježiš nemlčí,ale prizvukuje:"Nemôžete ma považovať za mŕtveho. Ja žijem!". Našou najlepšou odpoveďou je konštatovanie svätopisca,ktorý po zázračnom rybolove zaznačil toto:"A nik z učeníkov sa ho neodvážil spýtať:"Kto si?",lebo vedeli,že je to Pán"/Jn 21,1-14/.

Miesto zápasov.

V blízkosti turistického centra sa konali sezónne údržbárske práce. Konktrétne išlo o nový náter veľkej kovovej konštrukcie. Práve v tom čase prechádzala okolo skupina turistov. A to nemala..Nová farba na konštrukciu sa totiž aplikovala nie náterom,ale striekaním. A keďže fúkal silnejší vietor,farba sa rozprskla všade po okolí. Neminula ani turistov. Od hlavy po päty zafŕkaní od farby,utekali ozlomkrky z tohto miesta preč. Nemožno sa im čudovať. K autu mali ďaleko. A ešte ďalej k miestu,kde boli ubytovaní. Celý deň boli odkázaní na to,že musia vydržať v špinavých šatách. Viete si predstaviť ten pocit slasti,keď si večer zvliekli zafŕkaný odev od farby a demonštratívne ho odhodili do kontajnera na odpad? Povedali si s výdychom úľavy-konečne!. Je isté,že Pán Ježiš sa po svojom zmŕtvychvstaní zjavoval svojim učeníkom. Ponúkal im rôzne dôkazy,že je to on,a nie nejaký prízrak. Vrcholom bolo to,keď im ukázal svoje doráňané telo,ako dôsledok umučenia/Lk 24,35-48/. Vtedy povedal:"Veď duch nemá mäso a kosti-a vidíte,že ja mám". Ježiš sa nezriekol ľudského tela. Nezbavil sa ho pri prvej príležitosti a neodhodil s opovrhnutim a slovami-konečne!. Nevyhľadal najbližšiu nádobu na odpad a nenechal tam svoje doráňané telo,lebo mu bolo na škodu ,lebo sa na ňom vyzúrila  vrcholná ľudská zloba a nenávisť. Boží Syn sa nikdy nezriekne ľudskej prirodzenosti. Neurobí to,lebo v nej trpel za vykúpenie človeka. Toto bojisko nikdy neopustí. Na každé bojisko vstupujeme s odstupom času s bázňou a akousi úctou,lebo na ňom zomierali ľudia. Neviem,ako by sme sa modlili ku Kristovi,keby sme nemali pred sebou viditeľné znaky utrpenia,tak jasne viditeľné a zdôraznené na každom umeleckom diele,ktoré vyobrazuje Ježiša na kríži?! Aj našom živote resp.tele sú známky utrpenia a rôznych zápasov. Boh to vidí a my to vieme. Naši blížni,možno ani nie. Nehanbime sa za svoje zápasy,aj keď prehraté. Pohľad na Ježiša ukrižovaného nás  motivuje nevzdať sa a neskrývať ambície rehabilitovať sa za svoje porážky. Ježiš,aj keď kruto trpel,neprehral. Prehrali tí,ktorí si mysleli,že ukrižovaním odstránia z ľudských myslí spomienku a vieru v neho. My,aj keď sme neboli v zápasoch úspešní,neznamená to,že sme prehrali. Aj my sme zvíťazili,práve kvôli Ježišovmu víťazstvu nad hriechom. Toto je podstatný odkaz Veľkej noci,ktorú nám Cirkev ponúka na slávenie niekoľko týždňov.

Pohnúť sa z miesta.

Spomínam si na jeden hokejový zápas. Bol som spolu s niekoľkotisícovým davom "zakliesnený" medzi sedadlami na štadióne a sledoval dôležitý hokejový zápas. Nás,divákov bolo viac,ako je kapacita štadióna. Stáli sme nalepení,jeden na druhom. Nikto sa neodvážil odísť ani na chvíľu,lebo by bol riskoval,že sa už na svoje miesto nedostane. Dnes by som to už nerobil. Stáť niekoľko hodín bez pohnutia-ďakujem,nie! Počas zápasu susedovi zazvonil mobil. Ten ho zdvihol a nahlas zakričal:"Nemôžem sa pohnúť z miesta!". Skutky apoštolov opisujú udalosť zo života apoštolov Petra a Jána. Obaja vchádzali do chrámu na modlitbu. Pri Krásnej bráne sedel nemobilný človek a žobral/Sk 3,1-10/. Apoštoli ho uzdravili tak,že "mu spevneli nohy a členky" a on vyskočil a chodil. Kým sa tak nestalo,nemohol sa fyzicky pohnúť z miesta. Evanjelista sv. Lukáš opisuje udalosti okolo emauzských učeníkov/ Lk 24,13-35/. Obaja smutní a znechutení opúšťajú Jeruzalem,lebo Ježiš umrel a pochovali ho. Už nevidia dôvod,aby zostali v meste dlhšie. Zobrali sa a putujú do Emauz. Je to paradoxné,že oni sa fyzicky mohli pohnúť z miesta,čo aj využili,ale nenachádzali riešenie svojej situácie a dilemy/my sme dúfali,že on vykúpi Izrael/. Je evidentné,že sa nemôžu pohnúť z miesta inak-nenachádzajú možnosti riešenia svojej nelichotivej situácie. Nevedia,čo robiť,keďsa im ich idol-Ježiš ,stratil ,viac ho niet...Možno práve teraz prežívame niečo podobné. V nejakej konkrétnej veci sa nemôžeme hnúť z miesta. Neriešme to sami. Ježiš je sprievodca,ktorý sa rád pripája k pútnikom a ponúka im možnosti. Po stretnutí s ním,nám azda spevnejú,nie členky,ale srdcia. Až tak,že budeme schopní vyskočiť ,chodiť, a velebiť Boha.

Mať uši v poriadku.

Čo máš ušami? Sedíš si na ušiach? Ohluchol si? Počuješ iba to,čo chceš počuť! Určite,všetci dobre poznáme takéto a podobné poznámky. Vyjadrujú istú nespokojnosť s tým,ak niekto nereagoval na nejaký podnet alebo výzvu. Niektoré majú humorný nadhľad,iné zazneli v ironickom duchu a iné možno aj v hneve. Je fakt,že nie všetci počúvajú tak,ako treba. Vo Svätom písme máme na to dostatok dôkazov. Napríklad, v deň Turíc Peter káže Židom a vytýka najmä to,že dali ukrižovať Pána Ježiša:"..ktorého ste vy ukrižovali..."/Sk 2,36/. Peter mohol čakať čokoľvek,ako odozvu. Na prekvapenie neprišla hnevlivá reakcia,ale niečo iné:"Keď to počuli,bolesť im prenikla srdce..."/Sk 2,37/. V inej situácii,počas procesu s prvomučeníkom Štefanom sa stalo toto: Štefan vydal svedectvo slovami:"Vidím otvorené nebo a Syna človeka stáť po pravici Boha"/Sk 6,54-60/. Reakcia Židov nenechala na seba dlho čakať. Židia "strašne vykríkli,zapchávali si uši a všetci sa naňho vrhli". V prvom prípade stačilo Petrovi iba odvážne kázať a efekt bol obdivuhodný,lebo priniesol vlnu početných konverzií. V druhom,Štefanovom prípade, vyššie stanovený efekt sa nedostavil. Židia uši srdca neotvorili,ba práve naopak,zapchávali si ich a prezentovali sa vlnou hnevu. Veľkým imperatívom sa môže pre nich stať starozákonný Izaiáš. Jeho postoj je postojom,doslova evanjeliovým. Píše:"Pán,Jahve mi dal jazyk učeníka,aby som vedel slovom posilniť unaveného. Každé ráno prebúdza mi ucho,aby som počúval ako učeník. Pán,Jahve mi otvoril ucho a ja som neodporoval,nazad som neustúpil"/Iz 50,4-5/. Ba aj sám Ježiš sa nechal počuť a zdôraznil dôležitosť správneho spôsobu počúvania a načúvania Božiemu hlasu. Povedal:"Kto má uši,nech počúva"/Mt 13,43/. Tú najsprávnejšiu reakciu na Božie slovo predostrel bohatý mládenec z evanjelia. Prišiel za Učiteľom a spýtal sa:"Učiteľ,čo dobré mám robiť,aby som mal večný źivot?"/Mt 19,16/. Ten,kto počúva správne,cíti,že ho Boh volá k dokonalejšiemu životu. Toto je znak,že má svoj duchovný sluch v poriadku a že v snahe o dokonalosť môže zájsť ďaleko.