Nestarajte sa do mňa!

Milovníci ľahkej atletiky dobre poznajú meno:Wladyslaw Kozakiewicz. Ide o bývalého vynikajúceho skokana o žrdi/nar.1953/. Na you tube možno nájsť jeho úspešné pôsobenie na OH v Moskve/1980/,kde utvoril svetový rekord. Je autorom knihy:"Nie movcie mi jak mam zyc"/Nehovorte mi,ako mám žiť/. Jej obsah nepoznám,nemôžem ju posúdiť. Zaujal ma nadpis. Ide o také niečo,ako:nestarajte sa do mňa,prípadne:starajte sa o seba atď. Evanjelium hovorí o tom,ako dal tetrarcha Herodes uväzniť Jána Krstiteľa,lebo ten ho napadol pre nemravný spôsob života. Herodes žil s manželkou svojho brata Filipa/Mt 14,1-12/. Herodes akoby poslal všetkým mravokárcom odkaz:nestarajte sa do mňa!,nevravte mi,ako mám žiť! Najmä  pre mocných tohto sveta je charakteristické,že veľmi neradi rešpektujú určité morálne zákonitosti/česť výnimkám/. Neradi sa podriaďujú systému života,ktorý by ich mal ochrániť od mravných zlyhaní. V Herodesovi majú svojho patróna,lebo sa honosia a ostentatívne prezentujú svojim nezriadeným spôsobom života. Väčšinou je to tak,že nositelia tohto životného štýlu nemajú radi upozorňovania,napomínania a pod. Človek,však,má žiť podľa zásad,ktoré ho dvíhajú. Mal by mať nejaké svetlo,smernicu,či ukazovateľ,aby jeho život nebol bezbrehý a duchovne jalový. V tomto ponímaní treba obdivovať bohatého mládenca z evanjelia,ktorý sa stal svetlým príkladom túžby po dokonalosti. Vedel,že iba materiálny nadbytok mu v tom nepomôže. Preto prišiel k Ježišovi,aby sa dozvedel:"...čo mám robiť,aby som mal večný život?"/Mt 19,16-22/. Štýl života pripomínajúci hýrenie,sa nedá zosúladiť so zásadou Božieho kráľovstva. Buď jedno alebo druhé. Veľmi potrebujeme vysokopostavených ľudí, ľudí,ktorí majú mať na zreteli kritérium pre večný život. Týka sa to však každého,aj tých,ktorí sú "vysoko postavení" v našich očiach.

Čo bude doma?

Kto z nás,ešte ako dieťa ,niečo nevyparatil? V škole alebo niekde na ulici. Po precitnutí a bleskovom vyhodnotení situácie nám ako prvé napadlo:kto vie,čo bude doma? Mysleli sme na možné dôsledky,ktoré sme museli vytrpieť,kvôli nezodpovednému správaniu. Predstavme si situáciu,podľa ktorej sme sa museli dlhodobejšie zdržiavať mimo domov. Mnohí ostali "visieť" v zahraničí kvôli korone. A často si kládli otázky:kto vie ,ako je doma? Spomeňme ešte jeden prípad. Niekedy treba za celú rodinu urobiť závažné rozhodnutie. Nieto času na to,aby sme sa dlho radili. Treba okamžite konať. Ak sme také rozhodnutie urobili,vzápätí sme si akoby spytovali svedomie:ktovie,čo z toho bude doma? Evanjelium hovorí,že Pán Ježiš si to namieril medzi svojich rodákov/Mt 13,54-58/. Vošiel aj do synagógy,aby učil. Určite si položil otázku:kto vie,čo bude doma? Tú istú otázku si pravdepodobne kládli aj všetci rodáci a možno aj viacerí cezpoľní,ktorí Ježišovo počínanie starostlivo sledovali. My už vieme,čo sa tam stalo. Svojho najslávnejšieho rodáka začali podceňovať. Neuznali ho ako Mesiáša. Prekážal im jeho "máloaristokratický" pôvod/vari to nie je syn tesára?/. Kresťan by mal často uvažovať o večnosti. Nie romanticky snívať,ale klásť si otázku:kto vie,ako bude doma? Lebo našim domovom je večnosť. A aj svoje skutky by sme mali posudzovať podľa kritéria večnosti. Súvisí to s otázkou:kto vie,čo povedia doma ,t.j.ako zhodnotí Boh naše počínanie?

Plnosť.

Jedným z relevantných kritérii,ktoré uznáva svet je plnosť,kvantita,množstvo. Spokojnosť je vtedy,keď sú plné obchody/ľudí i tovaru/,keď naplníme kúpaliská,lyžiarske svahy,kiná,divadlá,zábavné podujatia a športoviská. Pán Ježiš často vysvetľoval učeníkom pojem Božieho kráľovstva. Niekto by si mohol myslieť,že aj preňho sú dôležité kritéria kvantity a materiálneho poňatia. A to najmä potom,čo si prečíta podobenstvo o rybárskej sieti/Mt 13,47-53/. Hovorí,že nastane okamih,kedy sa rybárska sieť naplní rybami a teda,mal by byť dôvod radovať sa a oslavovať. No táto-hmotná plnosť,nie je pre Ježiša kritériom. Svedčia o tom ďalšie kroky,ktoré rybári vykonajú:"..sieť vytiahnu na breh,posadajú si,dobré vyberú do nádob a zlé vyhodia von". Nuž,po takejto selekcii,nemôže zostať sieť plná..Jej obsah sa síce zmenší,no zostane kvalita. Ježiš neberie do úvahy materiálne ukazovatele,ale vnútornú pripravenosť človeka pre nebo. Paradoxne,tí,čo smerujú do Božieho kráľovstva,musia tiež oplývať  určitou plnosťou,no nie materiálnou. Musia mať plné srdcia. Plnosť ľudských sŕdc nemeria nijaká pozemská váha. Tú posúdi Boh. Ak budeme mať srdcia plné na súcit,odpor voči zlobe alebo na obetavosť,či nezištnosť, "nebeské váhy" nás predurčia pre večnosť.

Vyvážené spoločenstvo

Spoločenstvo,či komunita,ktorá chce niečo dosiahnúť musí dbať na určitú vyváženosť. Životnosť spoločenstva o.i. závisí od schopnosti vybrať správne typy,ktoré by sa vzájomne doplňali. Bol som raz prítomný na takomto podujatí. Tvoril sa kolektív a hľadali sa ľudia. Vrámci charakteristiky istého kandidáta bolo povedané:"Tento vie vysúkať rukávy!". Znamenalo to,že je žiadaný,lebo sa nebojí práce a tým dokáže motivovať aj iných. U iného kandodáta vyzdvihli jeho charizmu hĺbky,o ktorú sa snaží častou komunikáciou s Bohom. Keďže sa tvorilo spoločenstvo,ktoré zohľadňovalo aj duchovnú stránku pôsobenia,takýto adept sa ukázal ako potrebný. Veľa vecí závisí od vyváženosti. Ak nájdeme človeka aktívneho pre každodennú prácu a popri ňom aj takých,ktorý sa neostýchajú modliť,potom máme dobrý základ pre komunitu,ktorá môže byť úspešná. V dome Lazára taká komunita bola/Lk 10,38-42/. Jednotliví členovia rodiny vykazujú známky vyváženosti do takej miery,že ju navštevoval aj sám Pán Ježiš. Žila tu osoba,ktorá dokázala "vysúkať rukávy" /Marta/. Mala sestru,ktorá sa najviac zaujímala o hĺbku Božieho slova/Mária/. Obe boli prínosom pre samotný dom,ba pre celé okolie. Svedčí o tom skutočnosť,podľa ktorej po Lazárovej smrti "prišlo k Marte a Márii veľa Židov,aby ich potešili v žiali"/Jn 11,19/. Obe veľa dávali zo svojich darov a chariziem,ktoré od Pána dostali. Vyvážené spoločenstvo má túto dobrú vlastnosť:dokáže tvoriť hodnoty pre vlastné fungovanie,ale stará sa aj o prienik milosti do okolia. Sv. Bazil Veľký,takýchto ľudí vyzdvihuje slovami:"Lebo peniaze zanecháš tu,či chceš, či nechceš. Ale slávu získanú dobrými skutkami odnesieš si pred Pána, kde ťa obstúpi všetok ľud a pred spoločným sudcom ťa nazve živiteľom a štedrým dobrodincom a dá ti všetky mená označujúce ľudskosť a dobrotu"/LH III,s.552/. Akým prínosom by bolo,keby sme mali vo svojej blízkosti ľudí typu Marty a Márie...Ak ich nemáme,sami sa usilujme,aby sme sa aspoň priblížili k méte života Lazarových sestier. Vyplatí sa to,lebo Boh také príbytky a spoločenstva vyhľadáva.

Trblietky.

Istí manželia sa nadránom vrátili zo svadobnej hostiny. Muž si zavesil sako na vešiak spolu s nohavicami a odišiel na pár hodín si zdriemnuť. V priebeho dopoludnia mu manželka dávala do poriadku oblek. V ruke mala handričku a miesto popri mieste oblek čistila. Keď zbadala vo dverách manžela povedala:"Pozri,ty si asi musel pozbierať všetky svadobné trblietky". Trblietky bývajú súčasťou slávností,a málokto sa vráti domov bez toho,žeby nedoniesol domov  na šatách aspoň za hrsť týchto milých,ale otravných ozdôbok. Pán Ježiš spomína v evanjeliu atmosféru udalostí na konci sveta!Mt 13,36-43/. Vraví,že v stanovenom čase "anjeli vyzbierajú všetky pohoršenia sveta". A je ich mnoho. Sú ako trblietky. S tým,že sa ligotajú a sú lákavé pre všetkých,ktorých opantal pozemský svet. Pre hlbavých ľudí predstavujú skôr neželanú výzdobu,ktorá sa neuspokojí s tým,že posadá na šaty,ale prilepí sa na dušu človeka. Chcete príklad? Stačí cez deň stretnúť zopár ľudí alebo byť svedkom určitých situácií. Počujete o krivdách,ťažkostiach a trápeniach. Vypočujete si celé chorobopisy určitých ľudí,prípadne celé story o pohnutých ľudských osudoch. Neuniknú vám informácie o celej stupnici nespravodlivosti,ktorá sa deje okolo vás. A potom prídete večer domov. Pri rekapitulácii dňa zistíte,že na vaše vnútro nasadali trblietky náročných skutočností. Jednoducho ste ich vyzbierali. Čím viac sa snažíte o čistotu života,tým viac vás takéto skutočnosti prenasledujú. Ste akoby magnetom,ktorý priťahuje všetky nie jednoduché záležitosti. Ľudia,ktorí sa snažia žiť životom evanjelia,musia "vyzbierať" tieto neprávosti a spracovať ich. Na druhý deň prídu ďalšie. Taký je už osud veriaceho človeka. Všeličo mimovoľne aj chceným spôsobom naňho nasadá. Cíťme sa pritom tak trocha ako anjeli-čisté bytosti,ktorých Boh poveril,aby očisťovali tento náš svet.

Urobím všetko, čo je v mojich silách

Pri rozličných príležitostiach počujeme takéto vyjadrenie: „Urobíme všetko pre to.“ Väčšinou sa ho dočkáme z úst nejakých predstaviteľov na najvyššej úrovni, ktorí predkladajú svoj program, spôsob, svoju víziu a predstavu. Argumentačne je toto tvrdenie veľmi silné. Na druhej strane sme svedkami situácie, kedy zostáva iba pri silných slovách. Vyjadrenie typu: „Urobíme všetko, čo je v našich silách.“ sa niekedy míňa účinku. Zostáva v rovine prázdneho hesla a bezduchého klišé. S odstupom času sa verejnosť presvedčí, že sa neurobilo ani to, čo malo byť v silách konkrétneho jednotlivca alebo nejakého spoločenstva.

        Toto vyjadrenie sa dá pretlmočiť aj iným spôsobom. Napríklad takým, podľa ktorého niekto vyjadruje, ako veľmi si praje niečo dosiahnuť. Ako veľmi po tom túži, ako veľmi to chce.

        V evanjeliu u sv. Matúša (Mt 13, 44 – 52) sa nachádzajú tieto slová: „Nebeské kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi.“ Všimnime si to spojenie: „predá všetko, čo má“. Tým naznačuje, ako veľmi niečo chce. Urobí všetko pre to, aby svoj cieľ dosiahol. O čo sa máme usilovať my, kresťania? Do čoho máme investovať svoje sily, aby sme siahli po niečom hodnotnom?

1.)                      Máme urobiť všetko pre to, aby sme boli blízko Boha už tu, na zemi.

Ide o prirodzenú túžbu, ktorá sa zrodí v duši veriaceho človeka. Pred rokmi skupina dovolenkárov navštívila exotické Mexiko. V istom momente programu sa účastníci mali možnosť slobodne rozísť po istom území. Stanovili si čas príchodu. Keď ten nastal, zistili, že jeden z účastníkov chýba. Po približne hodine ho zbadali utrmácaného, unaveného a bledého. Zašiel až na okraj kráteru, ku ktorému sa dostal tak, že zastavil nejaké auto. To ho doviezlo k vyhasnutej sopke. On sa vyštveral na jej úpätie a veľa nechýbalo, bol by spadol do jej pažeráka. Keď to neskoršie vysvetľoval, použil tieto slová: „Bol som blízko Boha.“ Naznačil, že bol blízko smrti. Je isté, že ten, kto zomrie, ocitne sa tvárou v tvár Bohu. Nemali by sme však vyhľadávať také situácie, ktoré ohrozujú náš život, aby sme boli blízko Boha. Kedy máme k nemu najbližšie? Vtedy, keď žijeme v atmosfére chrámu. Vtedy, keď doň vstupujeme a vychádzame von a pravidelne to robíme celý život. Do chrámu máme vstupovať s úmyslom, že sa chceme posväcovať a nadobúdať vždy viac Božích milostí i vystupovať z neho s úmyslom, že to, čo sme nadobudli, chceme odovzdávať plným priehrštím do svojho prostredia. Ak si osvojíme tento cyklus a povýšime ho na trvalú súčasť života, naučíme sa žiť blízko Boha. Naučíme sa chápať Boha. Naučíme sa komunikovať s Bohom. Naučíme sa kráčať po jeho cestách.

2.)                      Máme urobiť všetko pre to, aby sme boli blízko človeka.

Nemyslíme pri tom iba na blízkosť fyzickú. Raz mi manželia pri oslavách 50. výročia sobáša povedali toto: „Každú noc sa niekto z nás zobudí a započúva sa, či ten druhý dýcha. Keď zistí, že áno, snaží sa zaspať.“ To isté povedal aj druhý z manželského páru. V noci sa zobudí a zisťuje, či manželský partner dýcha. Svoje vyznanie zakončili takto: „Tento trend sa nezmení; do konca života budeme počúvať, či ten druhý dýcha.“

        V dnešnej dobe, ktorá je poznačená rôznymi sklamaniami a prehrami, sa táto myšlienka javí ako prelomová. Najmä dnes potrebujeme cítiť vedľa seba človeka bez toho, aby sme chceli mať z neho iba nejaký úžitok. Chceme ho vedľa seba len pre to, aby sme vedeli, že niekto vedľa nás dýcha. A že nedýcha iba pre seba, ale dýcha pre svojich najbližších. Najmä dnes potrebujeme vedieť, že niekto vedľa nás existuje, aj sa dnes ľudia z rôznych dôvodov od seba odvracajú. Najmä dnes oceníme prítomnosť blížneho v zornom uhle nášho života, a to aj napriek tomu, že mnohí sa vzájomne odcudzili. Človek sa potrebuje vrátiť k človeku.

        Prednedávnom som čítal o expedícii mladých Rusov, ktorí približne pred 60-timi rokmi zahynuli na Urale. Všetci zomreli, resp. zamrzli. Dodnes sa nevie, čo bolo hlavnou príčinou tragédie. Faktom však zostáva, že niektoré mŕtvoly sa tesne túlili. Bolo to zo strachu alebo kvôli krutej zime. Ani dnešná doba nie je príliš chudobná na vyvolanie strachu a mrazivého pocitu. Preto ľudia potrebujú cítiť, že tvoria spoločenstvo, že potrebujú svoje duše – najmä tie -  pritúliť k sebe a byť jeden pre druhého ochranou a oporou. Najmä v mrazivých vzťahoch nelásky a opovrhnutia ocení človek otvorené srdce s pestrým arzenálom pomoci a obety.

3.)                      V živote máme urobiť všetko pre to, aby sme boli tam, kde sa dejú veľké veci.

Na niektorých televíznych kanáloch vidíme reklamy, ktoré nám približujú prácu novinárov a redaktorov. Obyčajne použijú slogan: „Sme tam, kde sa niečo deje.“ Toto je zmysel a náplň ich práce. Zisťujeme, že najviac sa niečo deje v situácii, keď sa človek mení. Médiá a verejnosť zaujímajú najmä vonkajšie zmeny. Zmena vizáže, materiálnych možností, partnera a vôbec – všetky senzácie s tým súvisiace. Podstatná je však vnútorná zmena. Buďme tam, kde sa niečo deje s nami po stránke vnútornej. Tie najväčšie vnútorné zmeny s človekom prebiehajú najmä v atmosfére modlitby a pokánia. Tam nijaký štáb médií a senzácie chtivých nedovidí. Pravdu povediac, vnútorné zmeny človeka v zmysle pokánia ich ani veľmi nezaujímajú. Pritom je to podstatná oblasť života človeka. Vo vnútri koná Boh. Vo vnútri sa človek najintenzívnejšie spojí s Bohom. Tam, v hĺbke duše, prebieha tajomné stretnutie Stvoriteľa s dušou, ktorá je jeho dielom. Majme odvahu zostúpiť do týchto hĺbok života. Sú síce pre nás veľkým tajomstvom, ale zároveň hlavným zdrojom premeny človeka k lepšiemu.

        Ak stretnete v živote skutočných priateľov, nemusia svoju oddanosť potvrdzovať absolútnymi vyjadreniami typu: „Urobím všetko, čo je v mojich silách.“ Aj bez týchto silných slov dokážeme v krátkom čase zistiť, či sú spoľahliví alebo nie. Nemusia veľa hovoriť a uisťovať nás o svojej oddanosti. Stačí, keď máme s nimi niekoľko praktických skúseností. Aj bez slov sa môže niekto vyprofilovať ako opora nášho života. Držme sa zásady, že radšej menej absolútnych vyjadrení a viac drobných prejavov služby a obety. Tento systém sa ukázal vždy ako účinný a takým zostane navždy

Prvá hrozba konfliktu v apoštolskom zbore.

Kedysi som náhodou objavil na internete zmienku o chorobe skleróza multiplex. Inak ju nazývajú aj roztrúsená skleróza. Čo sa vlastne v organizme človeka udeje? Nervové vlákna,ktoré šíria impulzy do organizmu sú obalené ochranným plášťom,ktorý sa nazýva myelín. Ak má človek poruchu imunitného systému,organizmus začne považovať myelín za nepriateľa. Napáda ho ako nepriateľa a tak vznikajú poruchy činnosti nervového systému. Pacient potom cíti fyzické aj psychické dôsledky tohto súboja. Evanjelium prináša informáciu o rodiacom sa konflikte v apoštolskom zbore. Našťastie Ježiš tento spor zavčasu zažehnal. Pritom nedržal stránku žiadnému z protistojacich táborov /Mt 20,20-28/. Konflikt spôsobila matka Zebedejovcov,ktorá prišla za Ježišom a takto sformulovala svoju požiadavku:"Povedz,aby títo moji dvaja synovia sedeli v tvojom kráľovstve jeden po tvojej pravici a druhý po ľavici". Apoštoli si túto požiadavku vypočuli tak isto. Vznikol zárodok nevraživosti a črtajúci sa rozkol. Apoštoli začali považovať Zebedejovcov za akýchsi nepriateľov a ich prosbu za neadekvátnu. Požiadavka Zebedejovcov,podľa nich,išla nad rámec. Takéto zmýšľanie považovali za nepriateľské. Ak by Ježiš nezasiahol,apoštoli by sa možno "roztrúsili" a prenosy doterajších dobrých vzťahov by boli narušené a z takmer "pokrvných" bratov,by sa razom stali nepriatelia. Ako blízko je ku konfliktu? Ježiš ho ukončil s tým,že nezahriakol ani Zebedejovcov ani ostatných desiatich,ba ani matku Jakuba a Jána. Dokázal to tým,že stanovil fixnú osnovu správania pre dosiahnutie dokonalosti:"Ale kto sa medzi vami bude chcieť stať veľkým,bude vašim služobníkom. A kto bude chcieť byť medzi vami prvý,bude vašim sluhom". Myslím si,že pre Dvanástich to bola užitočná a osviežujúca sprcha. Kto vidí zmysel života v službe,nezíde tak ľahko z cesty a neprepadne rýchlo pýche a túžbe po poctách. Kristova príklad služby nech je pre nás myelínom,pomocou a ochranou v prípadných pokušeniach vládnuťa nie slúžiť.