Pri rozličných príležitostiach počujeme
takéto vyjadrenie: „Urobíme všetko pre to.“ Väčšinou sa ho dočkáme z úst
nejakých predstaviteľov na najvyššej úrovni, ktorí predkladajú svoj program,
spôsob, svoju víziu a predstavu. Argumentačne je toto tvrdenie veľmi
silné. Na druhej strane sme svedkami situácie, kedy zostáva iba pri silných
slovách. Vyjadrenie typu: „Urobíme všetko, čo je v našich silách.“ sa
niekedy míňa účinku. Zostáva v rovine prázdneho hesla a bezduchého
klišé. S odstupom času sa verejnosť presvedčí, že sa neurobilo ani to, čo
malo byť v silách konkrétneho jednotlivca alebo nejakého spoločenstva.
Toto
vyjadrenie sa dá pretlmočiť aj iným spôsobom. Napríklad takým, podľa ktorého
niekto vyjadruje, ako veľmi si praje niečo dosiahnuť. Ako veľmi po tom túži,
ako veľmi to chce.
V evanjeliu
u sv. Matúša (Mt 13, 44 – 52) sa nachádzajú tieto slová: „Nebeské
kráľovstvo sa podobá pokladu ukrytému v poli. Keď ho človek nájde, skryje
ho a od radosti z neho ide, predá všetko, čo má, a pole kúpi.“
Všimnime si to spojenie: „predá všetko, čo má“. Tým naznačuje, ako veľmi niečo
chce. Urobí všetko pre to, aby svoj cieľ dosiahol. O čo sa máme usilovať
my, kresťania? Do čoho máme investovať svoje sily, aby sme siahli po niečom
hodnotnom?
1.)
Máme
urobiť všetko pre to, aby sme boli blízko Boha už tu, na zemi.
Ide o prirodzenú túžbu, ktorá sa
zrodí v duši veriaceho človeka. Pred rokmi skupina dovolenkárov navštívila
exotické Mexiko. V istom momente programu sa účastníci mali možnosť
slobodne rozísť po istom území. Stanovili si čas príchodu. Keď ten nastal,
zistili, že jeden z účastníkov chýba. Po približne hodine ho zbadali
utrmácaného, unaveného a bledého. Zašiel až na okraj kráteru, ku ktorému
sa dostal tak, že zastavil nejaké auto. To ho doviezlo k vyhasnutej sopke.
On sa vyštveral na jej úpätie a veľa nechýbalo, bol by spadol do jej
pažeráka. Keď to neskoršie vysvetľoval, použil tieto slová: „Bol som blízko
Boha.“ Naznačil, že bol blízko smrti. Je isté, že ten, kto zomrie, ocitne sa
tvárou v tvár Bohu. Nemali by sme však vyhľadávať také situácie, ktoré
ohrozujú náš život, aby sme boli blízko Boha. Kedy máme k nemu najbližšie?
Vtedy, keď žijeme v atmosfére chrámu. Vtedy, keď doň vstupujeme a vychádzame
von a pravidelne to robíme celý život. Do chrámu máme vstupovať
s úmyslom, že sa chceme posväcovať a nadobúdať vždy viac Božích
milostí i vystupovať z neho s úmyslom, že to, čo sme nadobudli,
chceme odovzdávať plným priehrštím do svojho prostredia. Ak si osvojíme tento
cyklus a povýšime ho na trvalú súčasť života, naučíme sa žiť blízko Boha.
Naučíme sa chápať Boha. Naučíme sa komunikovať s Bohom. Naučíme sa kráčať
po jeho cestách.
2.)
Máme
urobiť všetko pre to, aby sme boli blízko človeka.
Nemyslíme pri tom iba na blízkosť
fyzickú. Raz mi manželia pri oslavách 50. výročia sobáša povedali toto: „Každú
noc sa niekto z nás zobudí a započúva sa, či ten druhý dýcha. Keď
zistí, že áno, snaží sa zaspať.“ To isté povedal aj druhý z manželského
páru. V noci sa zobudí a zisťuje, či manželský partner dýcha. Svoje
vyznanie zakončili takto: „Tento trend sa nezmení; do konca života budeme
počúvať, či ten druhý dýcha.“
V dnešnej
dobe, ktorá je poznačená rôznymi sklamaniami a prehrami, sa táto myšlienka
javí ako prelomová. Najmä dnes potrebujeme cítiť vedľa seba človeka bez toho,
aby sme chceli mať z neho iba nejaký úžitok. Chceme ho vedľa seba len pre
to, aby sme vedeli, že niekto vedľa nás dýcha. A že nedýcha iba pre seba,
ale dýcha pre svojich najbližších. Najmä dnes potrebujeme vedieť, že niekto
vedľa nás existuje, aj sa dnes ľudia z rôznych dôvodov od seba odvracajú.
Najmä dnes oceníme prítomnosť blížneho v zornom uhle nášho života,
a to aj napriek tomu, že mnohí sa vzájomne odcudzili. Človek sa potrebuje
vrátiť k človeku.
Prednedávnom
som čítal o expedícii mladých Rusov, ktorí približne pred 60-timi rokmi
zahynuli na Urale. Všetci zomreli, resp. zamrzli. Dodnes sa nevie, čo bolo
hlavnou príčinou tragédie. Faktom však zostáva, že niektoré mŕtvoly sa tesne
túlili. Bolo to zo strachu alebo kvôli krutej zime. Ani dnešná doba nie je
príliš chudobná na vyvolanie strachu a mrazivého pocitu. Preto ľudia
potrebujú cítiť, že tvoria spoločenstvo, že potrebujú svoje duše – najmä tie
- pritúliť k sebe a byť jeden
pre druhého ochranou a oporou. Najmä v mrazivých vzťahoch nelásky
a opovrhnutia ocení človek otvorené srdce s pestrým arzenálom pomoci
a obety.
3.)
V živote
máme urobiť všetko pre to, aby sme boli tam, kde sa dejú veľké veci.
Na niektorých televíznych kanáloch
vidíme reklamy, ktoré nám približujú prácu novinárov a redaktorov.
Obyčajne použijú slogan: „Sme tam, kde sa niečo deje.“ Toto je zmysel
a náplň ich práce. Zisťujeme, že najviac sa niečo deje v situácii,
keď sa človek mení. Médiá a verejnosť zaujímajú najmä vonkajšie zmeny.
Zmena vizáže, materiálnych možností, partnera a vôbec – všetky senzácie
s tým súvisiace. Podstatná je však vnútorná zmena. Buďme tam, kde sa niečo
deje s nami po stránke vnútornej. Tie najväčšie vnútorné zmeny
s človekom prebiehajú najmä v atmosfére modlitby a pokánia. Tam
nijaký štáb médií a senzácie chtivých nedovidí. Pravdu povediac, vnútorné
zmeny človeka v zmysle pokánia ich ani veľmi nezaujímajú. Pritom je to
podstatná oblasť života človeka. Vo vnútri koná Boh. Vo vnútri sa človek
najintenzívnejšie spojí s Bohom. Tam, v hĺbke duše, prebieha tajomné
stretnutie Stvoriteľa s dušou, ktorá je jeho dielom. Majme odvahu zostúpiť
do týchto hĺbok života. Sú síce pre nás veľkým tajomstvom, ale zároveň hlavným
zdrojom premeny človeka k lepšiemu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára