Kto z nás,ešte ako dieťa ,niečo nevyparatil? V škole alebo niekde na ulici. Po precitnutí a bleskovom vyhodnotení situácie nám ako prvé napadlo:kto vie,čo bude doma? Mysleli sme na možné dôsledky,ktoré sme museli vytrpieť,kvôli nezodpovednému správaniu. Predstavme si situáciu,podľa ktorej sme sa museli dlhodobejšie zdržiavať mimo domov. Mnohí ostali "visieť" v zahraničí kvôli korone. A často si kládli otázky:kto vie ,ako je doma? Spomeňme ešte jeden prípad. Niekedy treba za celú rodinu urobiť závažné rozhodnutie. Nieto času na to,aby sme sa dlho radili. Treba okamžite konať. Ak sme také rozhodnutie urobili,vzápätí sme si akoby spytovali svedomie:ktovie,čo z toho bude doma? Evanjelium hovorí,že Pán Ježiš si to namieril medzi svojich rodákov/Mt 13,54-58/. Vošiel aj do synagógy,aby učil. Určite si položil otázku:kto vie,čo bude doma? Tú istú otázku si pravdepodobne kládli aj všetci rodáci a možno aj viacerí cezpoľní,ktorí Ježišovo počínanie starostlivo sledovali. My už vieme,čo sa tam stalo. Svojho najslávnejšieho rodáka začali podceňovať. Neuznali ho ako Mesiáša. Prekážal im jeho "máloaristokratický" pôvod/vari to nie je syn tesára?/. Kresťan by mal často uvažovať o večnosti. Nie romanticky snívať,ale klásť si otázku:kto vie,ako bude doma? Lebo našim domovom je večnosť. A aj svoje skutky by sme mali posudzovať podľa kritéria večnosti. Súvisí to s otázkou:kto vie,čo povedia doma ,t.j.ako zhodnotí Boh naše počínanie?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára