Chlieb v kombinácii s niečím

 

         Pred rokmi som častejšie stoloval s kolegom, spolubratom, ktorý prišiel zo zahraničia. Pri obede mal vo zvyku vyžiadať si dva krajce chleba. Keď som ho pozoroval, zistil som, že si v priebehu stolovania odlomí vždy kúsok z neho. Po čase si všimol môj spýtavý pohľad. Vysvetlil mi, že to už robí roky, že je to jeho zvyk od detstva. Svoje vysvetlenie zakončil vetou: „Chlieb môžem skombinovať s čímkoľvek.“

         Iste, o ojedinelú prax. Možnože nie je veľa ľudí, ktorí by s ním súhlasili, ale aj v duchovnom slova zmysle je to tak. Chlieb ako pokrm od Boha môžeme skombinovať s čímkoľvek. Napríklad:

 1.) Chlieb a voda

Prežiť o chlebe a vode znamená žiť síce triezvo, ale prežiť. Svedectvo v Knihe Exodus nám pripomenulo, že židia počas putovania púšťou natrafili na niečo drobné. Išlo o  drobné žiariace kryštáliky, ktoré zdobili pôdu ich života. Nikdy predtým sa s tým nestretli, preto sa pýtali: „Čo je to?“ (Ex 16,  2 – 4. 12 – 15)

         Pri inej príležitosti Mojžiš ako vodca počúvajúc Božie nariadenie udrel na tvrdú skalu a vytryskla voda. (Nm 20, 1 – 12) Z toho vyplýva, že Boží pokrm treba hľadať. Nachádza sa akoby  pod našimi nohami na našej ceste života. Treba sa len dívať.

a)    Dávaj pozor kde stúpaš! Viacerí si toto upozornenie pamätáme ešte z detských čias. Rodičia zvyknú takto napomenúť svoje potkýnajúce sa dieťa. Dávajme teda pozor, po čom kráčame. Dávajme pozor, aby sme nepošliapali Boží pokrm slova, ktorým Boh stelie našu cestu. Niekedy ho máme priamo pred sebou.

b)   Hlavu hore! Tento výrok si pamätám z dokumentárneho filmu. Ponúkal zábery z tréningu malých detí – hokejistov. Malý hokejista viedol puk po klzisku a tréner ho krikom upozorňoval, že pri tejto aktivite musí mať hlavu hore.

Boží pokrm máva charakter vznešenosti a určitého vzletu. Je dôležité, aby sme zdvihli svoju dušu k Pánovi, lebo tam, vysoko od pozemských starostí, môžeme objaviť pokrm Božieho slova. Musíme sa naučiť dvihnúť myseľ oťaženú pozemským životom k vyšším hodnotám.

c)    Máme mať periférne videnie. Tí, ktorí sa učia viesť motorové vozidlo, sa tiež  učia tejto schopnosti. Keď je to možné, je potrebné sledovať zároveň cestu vpredu, ale aj zboku.

Pred nami stojí dôležitá úloha – všímať si svet okolo. V tomto uhle pohľadu nájdeme náznaky duchovnej posily pre náš každodenný život. Aj svet nám môže ponúknuť isté impulzy, ktoré na základe Božej milosti môžeme premeniť na spôsob obety.

Mojžiš udrel po skale a vytryskol prúd vody. To Božie môžeme nájsť aj v tvrdosti života. Tam, kde sa stretávame s utrpením a krížom. Vytrysknutie živej vody viery môžeme zachytiť aj v horách. Mnohí potvrdzujú, že aj pobyt v horách vo forme výletu, túry alebo výstupu môže vytvoriť priaznivé podmienky na objavenie Božieho tajomstva.

 

2. 2.) Chlieb a víno

„Keď prišla hodina (Ježiš) zasadol za stôl a apoštoli s ním...potom vzal chlieb a vzdával vďaky, lámal ho a dával im, hovoriac: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku.“ Podobne po večeri vzal kalich a hovoril: „Tento kalich je nová zmluva mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás.“ (Lk 22, 14. 19 – 20)

Pred časom mi istý človek povedal: „Ako starnem, stále viac a častejšie robím veci, ktoré robil môj otec.“ Zistil to sám, ale všimli si to aj jeho príbuzní. Túto myšlienku môžeme parafrázovať aj  v duchovnej oblasti takto: ako dospievame a zrejeme fyzicky i vo viere, stále viac a častejšie máme túžiť po tom, čo nám zanechal Ježiš Kristus. On nám v eucharistii zanechal pokrm na cestu do večnosti. Toto sa prejavuje v živote mnohých ľudí. S pribúdajúcim vekom zatúžia po častejšom stretnutí s Pánom v eucharistii. Aby sme po takomto chlebe zatúžili, potrebujeme:

a) vyvarovať sa starých chýb, viac nepochybiť, ale nechýbať na liturgii Cirkvi;

b) odolávať pozemským chúťkam, ale založiť si „chuť“ na Božský pokrm;

c) umŕtvovať v sebe fyzické  pôžitky, a tým oživovať myšlienky na večnosť.

 3.) Chlieb a slovo

„Nielen z chleba žije človek, ale z každého slova, ktoré vychádza z Božích úst.“ (Mt 4, 4)

Pred rokmi som bol svedkom istej dramatickej situácie, ktorá sa odohrala na benzínovej čerpacej stanici. Prišiel vodič, natankoval a chcel zaplatiť. Po čase si uvedomil, že nemá pri sebe ani platobnú kartu ani finančnú hotovosť. Snažil sa pracovníka čerpacej stanice presvedčiť, že býva v neďalekej obci a že si skočí po peniaze a vráti sa a dodal: „Máte moje slovo.“ Na to mu pracovník povedal: „Vážený pane, dnes slovo neznamená nič.“ Tým naznačil, že ľudské slovo sa vyprázdňuje. Naša generácia spôsobila svojím štýlom života, že vzniká nedôvera voči tomu, čo povie človek. Týka sa to najmä života a pôsobenia najvyšších spoločenských štruktúr. Tento postoj prázdnoty slova sa potom premieta aj do bežných vzťahov. Mali by sme sa vrátiť k dôvere voči slovu človeka. K tomu dospejeme len vtedy, keď dokážeme znovu postaviť svoj život na slove Boha. Bez Božieho slova nie je možné vrátiť dôveryhodnosť do ľudskej komunikácie.

         Prednedávnom som si vypočul názor istého odborníka, ktorý sa zaoberá klimatickými zmenami. Vyjadril názor, že o niekoľko rokov môže vzniknúť kategória klimatických migrantov. Pôjde o ľudí, pre ktorých sa životné podmienky vplyvom veľkého tepla zhoršia na maximum. Autor predpovedá, že sa môžu pohnúť naprieč Európou, príp. celým svetom a hľadať prijateľnejšie podmienky pre život.

         Hľadajme Božie slovo ako východisko z núdze. Niektoré životné podmienky, nie klimatické, pripomínajú extrém. Mnoho ľudí sa sťažuje na zlý prístup, zlé zaobchádzanie na pracoviskách alebo v spoločenstvách. Božie slovo nám môže pomôcť nájsť dôstojný život a dôstojné podmienky na to, aby sa vrátil život.

         Človek dnešných čias pripomínajúci migranta musí objaviť v Božom slove vrchol duchovného blaha a občerstvenia.

 

Tabule svedectva

V rodinách, v ktorých vychovávajú dospievajúcich, sa stáva aktuálnou otázka povolania. V niektorých rodinách rodičia skonštatujú: musíš mať  niečo v rukách!. Nemyslia to doslovne, ale obrazne. Znamená to vyučiť sa nejakému remeslu.

    V Knihe Exodus sa píše o tom, ako Mojžiš vystúpil na vrch Sinaj a v ruke držal dve tabule svedectva/Ex 34,29/. Vieme, že ide o Desatoro, ktoré mu Boh zveril. Každý, kto je účastný na sv. omši, akoby vystúpil na vrch Sinaj a v rukách drží dve tabule svedectva. Jedna z nich obsahuje Božiu vôľu, ktorú nám Pán zanechal a z ktorej máme pravidelne čerpať. Druhá tabuľa svedectva obsahuje povzbudenie k tomu, aby sme sa nebáli byť svedectvom prítomnosti Boha v tomto svete. Prvú tabuľu čítame, študujeme, učíme sa z nej. Druhú pravidelne popisujeme svojimi skutkami. Obidve patria k sebe. Prvá má význam vtedy, keď existuje druhá. A druhá môže vzniknúť len vtedy, keď sa zaoberáme prvou. Duchovný vrch Sinaj nikdy neopúšťame s prázdnymi rukami. Od Pána sa naprázdno neodchádza.

Odrobiny

Kedysi odsúdili istého človeka na dlhé roky väzenia.  Spreneveril veľké peniaze. Keď sa pýtali na motívy jeho konania odpovedal:"Nechcel som odrobiny. Mal som záujem o poriadné sústo". Tým naznačil, že život priemerného Slováka s priemerným platom ho nebavil. Chcel viac. Bežný život v systéme:"od výplaty po výplatu" ho  prestal zaujímať.

    Evanjelium hovorí, že po Ježišovom zázračnom rozmnožení chleba, naplnili ešte dvanásť košov. Z odrobín sa stal životodarný pokrm./Jn 6,1-15/. Židia odrobiny neodmietli ani v minulosti. Počas putovania púšťou im Boh poslal mannu. /Ex 16,14-15/. Na povrchu púšte sa ukázalo niečo drobné, zrnité, čo Izraeliti doteraz nepoznali. Boli to akési odrobiny, ktorými sa však živili dlhý čas. Aj tu platí, že odrobinami nepohrdli, najmä preto, lebo zistili, že tento pokrm ich udrží pri živote. V súvislosti s odrobinami nám môžu napadnúť niektoré dôležité pojmy.

    1.,Podrobiť sa. Celý život sa učíme podrobiť sa Božej jednoduchosti, ktorá však skrýva veľa duchovného bohatstva. Betlehemskí pastieri objavili v prostote jaskyne jednoduché dieťa, ktoré sa narodilo v biednych pomeroch. Mnohí, ktorí neskoršie chceli Ježiša nasledovať, sa dozvedeli, že on "nemá, kde hlavu skloniť". A zasa pri inej príležitosti sám Ježiš blahoslaví svojho Otca za to, že:"skryl tieto veci pred múdrymi a obozretnými a zjavil ich maličkým". Nehovoriac o tom, že vždy, keď prekračujeme prach kostola, zbadáme na oltári jednoduchosť v podobe kúska bielej hostie. Vo všetkých týchto prípadoch nás zaujme Božia jednoduchosť, ktorá však obsahuje nesmierne bohatstvo potrebné ku spáse. Vždy, keď vstúpime do supermarketu, upúta nás honosnosť, trblietanie, dostatok, ktoré priam kričia na človeka a vyžadujú si pozornosť zmyslov. Keď sa stretávame s Pánom v jeho bohatej jednoduchosti, naša duša cíti, že Boh nás k sebe volá nehlučným spôsobom. Kým rôzne podniky si platia dizajnérov a manažérov, aby dokázali zaujaťa kontaktovať zákazníka, Boh to nepotrebuje. Jeho volanie v sile bohatej jednoduchosti je aj tak neodolateľné.

    2.,Odrobiť si. Nie raz počujeme z úst človeka vetu:"Ja som si to musel poctivo odrobiť". Chce tým povedať, že to nemal ľahké v živote, alebo v nejakom konkrétnom zamestnaní. Musel vynaložiť veľa síl, aby sa vypracoval na nejaké miesto. Pred niekoľkými dňami som čítal zaujímavý výrok. Jeho autorom je horolezec a horský vodca. Znie takto:"Lezenie, ktoré mi spôsobuje námahu a bolesť, ma v živote nesmierne obohacuje". Všetci si potrebujeme "odrobiť" svoju cestu k sláve vo večnosti.Máme skúsenosti, podľa ktorých, neexistuje život bez námahy, utrpenia a kríža. Keby sme len dokázali pochopiť, ako nás to obohacuje?! Ľuské utrpenie je kráľovskou cestou na vrchol. Ježiš je ten, ktorý nás nenecháva samotných, ale vystupuje s nami. 

    3.,Kto si všíma  odrobiny? Najmä tí, ktorí sú poriadkumilovní. Chcú mať čistý stôl, preto omrviny odstránia. A potom tí, ktorí sa potrebujú nasýtiť a aj odrobiny sú pre nich vítaným pokrmom. Práve toto spôsobujú "odrobiny" Božieho slova. Niekedy jedno slovo, veta, či myšlienka, spôsobí obrátenie človeka. Božie slovo im očistí dušu a nasýti vyprahnuté srdce. Všetci poriadkumilovní a duchovne hladujúci nájdu v Božom slove to, čo ich privedie k obráteniu. Na sviatok sv. Márie Magdalény sa číta evenjelium, v ktorom sa dočítame o tom, ako M.Magdaléna hľadá Ježiša, lebo zistí, že hrob je prázdny./Jn 20,1-18/. Ježiš ju oslovil vlastným menom a ona sa "obrátila a zvolala Rabbuni-Učiteľ"/. Boh  volá  ľudí po mene. Mnohí sa na to zvolanie obrátia, a uvidia v Ježišovi Učiteľa, ktorý ich volá na cestu evanjelia. Úlomky Božieho slova stačia na to, aby sa človek obrátil a žil. 

    V evanjeliu odznela otázka, ktorá apoštolov znepokojila:"Kde nakúpime toľko chleba, aby sa títo najedli?". Ak Ježiš nasýtil niekoľkotisícový zástup z piatich chlebov a dvoch rýb, tak potom nepochybujme, že môže aj dnes nasýtiť  hladujúcich, unavených, sklamaných a vyprahnutých tak, aby pookriali a objavili pravú nádej v Kristovi.

Alter Christus

Skončilo divadelné predstavenie. Malo veľký úspech. Herci zožali neutíchajúci potlesk. V zákulisí bolo dosť miesta pre rozhovory a interview. Predstaviteľ hlavnej úlohy o.i. povedal aj toto:"Musel som si svoju úlohu dobre naštudovať a naučiť sa myslieť a konať ako hlavná postava". 

    Apoštol Pavol po rokoch formácie Kristovým Duchom konštatuje:"Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus" /Gal 2,20/. Dokonalým spôsobom sa naučil zmýšľať a konať ako Kristus. Nie ako herci, na istý čas, ale navždy.  Zmenu vylučuje a nepripúšťa. Jeho štýl života tu na zemi považuje za definitívny. V Kristovi sa našiel. Má dušu na mieste a cíti pokoj. 

    Dnes je módne hovoriť:zostaň sám sebou!. Tento výraz zahŕňa mnoho skutočností. Dobré aj zlé. Každý si ho aplikuje na seba tak, ako sa mu vidí, nie vždy objektívne. Pre tých, ktorí uverili, platí: byť sám sebou, znamená naučiť sa zmýšľať a konať ako náš Pán. 

Uložiť si vieru

Pri bežnej komunikácii medzi ľuďmi zaznievajú  aj takéto frázy: už si uložený, už som si ťa uložil, môžem si uložiť tvoje číslo? atď. Hoci človek by nikdy nemal byť chápaný ako číslo, aj tak si ľudí  ukladáme do akejsi pomyselnej hierarchie. Nielen ich telefónne čísla, ale aj dôležitosť nášho vzťahu k nim je pre nás smerodajná. Mnohí ľudia sú v tejto hierarchii dôležitosti vysoko, podľa toho, čo k nim cítime. Niektorí zas zostávajú pre nás epizódnou skutočnosťou. 

    Evanjelisti nám pripomínajú, že Mária Magdaléna po Ježišovej smrti a následnom pochovaní jeho tela, obchádzala cintorín. Keď ju privítal prázdny hrob, chodila dookola vypytovala sa, kde ho uložili. Dokonca samotného Pána, považujúc ho za záhradníka,  sa spýtala  :"Pane, ak si ho ty odniesol, povedz mi, kde si ho položil, a ja si ho vezmem" /Jn 20,1-18/. Týmto úkonom hľadania dala na vedomie, že má Ježiša uloženého v hierachii najvyššie, ako sa len dá. A zároveň kladie ľuďom všetkých generácii nadčasovú otázku: kde ste ho položili.,kde ste ho uložili..? Znamená to, že sa pýta ako vysoko je Ježiš v hierachii hodnôt ich osobného života? Je tam Ježiš vôbec uložený, má tam svoje miesto?

    Ako má byť Pán uložený v našom živote? Hĺboko a zároveň blízko. Nie, tieto výrazy si neodporujú. Hĺboko preto, aby nám vieru v Boha nikto nevyrval a blízko preto, aby sme počuli jeho hlas a mohli s ním komunikovať. Je len na dôvtipe a úsilí jednotlivca, ako dokáže tieto dve skutočnosti zladiť do jednej harmónie života. 

Krivka vývoja dobrého diela

 

         Každá etapa vývoja dobrého diela má svoje zákonitosti. Hneď na začiatku hovoríme, že sa potrebuje dostať „z detských chorôb“ alebo použijeme inú formuláciu - toto dielo „je ešte len v plienkach“. Potom, čo sa podarí túto etapu prekonať, nastáva nová – obdobie rastu. Ide o situáciu, keď sa dobrá vec stavia na vlastné nohy, učí sa, zvyká si, formuje sa. Napokon sa dielo dostáva do svojej vrcholnej formy. Ide o tzv. finále. Všetku energiu koncentruje do toho, aby udržalo svoju kvalitu, svoju stabilitu. Dlhodobá výkonnosť je zárukou toho, že dobré dielo sa podarilo.

         Pozrime sa na jednotlivé etapy podrobnejšie.

       1.)   Je to dieťa!

V športovom programe TV som si vypočul informáciu o nádejnom športovcovi. Už ako dieťa udivoval svojou výkonnosťou a hovorili o ňom: „Veď je to ešte len dieťa!“ Tým naznačili, že má pred sebou ešte veľkú perspektívu, že je nádejou do budúcnosti.

Sv. písmo spomína príbeh faraónovej dcéry, ktorá vytiahla z vody košík s plačúcim dieťaťom. Zobrala ho, adoptovala a dala mu meno Mojžiš (Vytiahnutý z vody). Keď ho zbadala, zvolala: „To je hebrejské dieťa!“
(Ex 2, 1 – 15) Z malého dieťaťa sa všetci doma tešia. Napriek tomu, že je na potechu, každý dospelý dúfa, že to dieťa vyrastie a nezostane navždy dieťaťom.

         Keď sa nás, kresťanov, niekto opýta, v koho veríme, môžeme odpovedať, že veríme v hebrejské dieťa. Novodobý Mojžiš – Ježiš z Nazareta, Boží Syn, nás vytiahol z hlbiny hriechu k novému životu. Hrdo musíme konštatovať,  že veríme v hebrejské Dieťa, ktoré našli betlehemskí pastieri v chladnej jaskyni; mudrci a potom celé generácie až do konca čias. To Dieťa vyrástlo. Svätopisec na jeho adresu napísal: „Vzmáhal sa v múdrosti, veku a v obľube u Boha i u ľudí.“ (Lk 2, 52)

         Tomuto hebrejskému chlapcovi prorokoval starec Simeon: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať.“ (Lk 2, 34) Ježiš určitým spôsobom rastie tak, ako rastieme my vo viere. Už to nie je iba hebrejské dieťa, ktoré našli v prítmí betlehemskej chudoby. Je to náš Spasiteľ, ktorý nás nachádza v tme našich hriechov a vedie nás na cestu svetla –večného života.

2.) Máš ešte pred sebou cestu!

Mnohým ľuďom sa stáva, že pri návšteve rodičov alebo starých rodičov počujú toto: „Posilni sa, zajedz si, lebo máš pred sebou cestu!“ Obrazne povedané – ten, ktorý je dnes malým dieťaťom, raz vyrastie, ale chvíľku to potrvá. Hovoríme o raste fyzickom, duševnom i duchovnom. Presvedčil sa o tom prorok Eliáš. Sv. písmo hovorí, že bol na úteku pred kráľovnou Jezabel. Ocitol sa na púšti a žiadal si umrieť. Zjavil sa mu Pán a posilňoval ho: „Vstaň a jedz, lebo máš pred sebou ešte veľkú cestu.“ (1Kr 19, 1 – 21)

Boh nás volá napriek tomu, že sme svojimi hriechmi oslabení. Práve preto nám hovorí: „Jedz!“ Bez eucharistie ľudsky a duchovne nevyrastieme, nedospejeme. Eucharistia ako sviatostný pokrm obsahuje v duchovnom slova zmysle „rastový hormón“. Ten nám pomáha, aby sme dospeli do štádia: „Kým vo vás nebude stvárnený Kristus.“ (Gal 4, 19)

Ak je „rastového hormónu“ chorobne málo, vyskytne sa u človeka tzv. trpaslíctvo – nanizmus. V duchovnom slova zmysle ak chýba duchovný pokrm, môže nastať duchovný nanizmus, ktorý je primeraný človekovi, ktorý nerastie a nestúpa „po schodoch evanjelia“.

3.) Som plný horlivosti!

Čo je to horlivosť? Tento výraz vyjadruje intenzitu činnosti. Venujeme sa niečomu alebo niekomu viac ako sa to bežne robí. Robíme to so zápalom a nadšením asi tak, ako to vyjadril prorok Eliáš. Na Pánovu výzvu, čo tu robí, odpovedal: „Plný som horlivosti za Pána.“ (1 Kr 19, 1 – 21)

Ide o udržiavanie si duchovnej kondície, výkonnosti, udržiavanie sa v istej forme. Počas obdobia pandémie sa pýtali športovcov a umelcov, ako preklenuli toto obdobie. Odpovedali, že sa udržiavali v rámci svojho odboru v kondícii a vo forme. Takto chceli preklenúť medziobdobie, kým nepríde finále.

V duchovnom slova zmysle znamená horlivosť udržiavanie sa v duchovnej forme tak, aby sme nezleniveli, aby sme preklenuli medziobdobie pozemského života, kým neprídeme do finále. Nám toto stále zostáva ako motivácia do každodenného života - venovať sa duchovným, nadprirodzeným hodnotám viac ako iba bežným spôsobom. Tzv. bežné snaženia väčšinou vedú k plytkosti, k povrchnosti a priemernosti. Naopak, horlivosť nás dvíha na vyšší stupeň dokonalosti pred Pánom.

Čo mi zostane?

 

         Je pravdou, že priebehu života rozdáme množstvo vecí. Často podporujeme nemajetných, slabých, chorých alebo trpiacich nejakým nedostatkom.

         Sú ľudia, ktorí rozdávajú zo svojho nadbytku, ale sú aj takí, ktorí pocítia, že niečo darovali. Dávajú zo svojho rozpočtu. Vždy, keď kalkulujeme, ako posledná zostáva otázka: „Čo mi zostane? alebo: „Koľko zostane mne?“

         Presuňme sa do atmosféry, v ktorej Pán Ježiš rozposiela svojich apoštolov. Dáva im rady a ponaučenia a prechádza aj do konkrétností, lebo ich upozorňuje na to, aby si nebrali so sebou chlieb, kapsu, ba ani peniaze. (Mk 6, 7 – 13)

         Je prirodzené, že po takomto upozornení sa mohla zrodiť otázka: „Čo mi zostane na cestu, keď si podstatné veci vziať nemôžem?“

          1.)Na cestu si neberte chlieb

Chlieb dnes nepatrí medzi nosné prvky jedla. Kedysi bol. Dnes sa priam odporúča, aby sme konzumovali čím menej chleba a čím menej múčnych výrobkov.

Táto prax akoby sa premietala aj do duchovného života moderného človeka. Mnohí dnes nepovažujú eucharistiu za nosný prvok duchovného života a duchovného pokrmu. Je to preto, lebo prijímanie eucharistického chleba predpokladá snahu o čnostný život, boj s pokušeniami a nesúhlas s hriechom. Takáto schéma odriekania a duchovného zápasu každému nevyhovuje.

Pred časom som videl pekára, ktorý mal na svojom automobile nápis – Vráťme chlieb na stôl!  Tým naznačil, že vyrába chlieb výbornej kvality a že je určený pre každého konzumenta.

V duchovnom slova zmysle by sme mohli výrok parafrázovať -Vráťme eucharistický chlieb na duchovný stôl súčasnej doby! Týmito slovami nás Cirkev pozýva k častému sv. prijímaniu. Vychádza pritom zo slov Pána Ježiša: „Ja som živý chlieb, ktorý zostúpil z neba. Kto bude jesť z tohto chleba, bude žiť naveky. A chlieb, ktorý ja dám, je moje telo za život sveta.“ (Jn 6, 51)

2.) Neberte si kapsu

Kapsa slúžila na dočasné uloženie a ochranu určitých vecí. Aj dnes používame rozličné obmeny káps, ktoré slúžia rovnakému účelu. Používame ich na pracovné účely, školské, ale i pri cestovaní. Kapsa bude mať stále tento význam. Slúžila najmä na uchovanie a ochranu vecí potrebných na cestovanie.

         V duchovnom slova zmysle ľudské srdce pripomína svojím významom kapsu. Tiež slúži na dočasné uloženie a ochranu hodnotných skutočností. Presviedča nás o tom Matka Božia, Panna Mária, o ktorej sa píše: „Ale Mária zachovávala všetky tieto slová vo svojom srdci a premýšľala o nich.“ (Lk 2, 19)

         Tam, v ľudskom srdci, si uchovávame akoby v pokladnici svoje stretnutia s Bohom, skúsenosti s ľuďmi, etapy prežívania viery a zápasy s hriechom. Stretnutia s Bohom viac či menej pravidelné, skúsenosti s ľuďmi viac či menej kladné, etapy prežívania viery viac či menej uvedomelo a zápasy viac či menej úspešné.

         Toto všetko, čo je obsahom nášho srdca tej „duchovnej kapsy“, raz skonfrontujeme na prahu večnosti. Obsah srdca treba pravidelne preveriť, či je v súlade s duchom evanjelia. Boh najviac miluje srdce, ktoré je skrúšené.

            3.) Neberte si peniaze

Peniaze sa používajú ako platidlo za niečo, za nejaký tovar. Od tohto slovo sa odvodzuje slovo „odplatiť sa“.

V Knihe Genezis sa píše o Jozefovi Egyptskom, ktorý sa už ako človek vysokého postavenia v Egypte, stretáva svojimi bratmi. Tí ho pred rokmi chceli zabiť. Ako im to odplatil teraz? Odplatil sa im odpustením. Vyjadril to takto: „Vy ste osnovali proti mne zlo, ale Boh to obrátil na dobré. Povýšil ma, ako vidíte, a tak zachránil mnoho ľudu. Nebojte sa už! Ja vás budem živiť, aj vaše deti.“ (Gn 49, 29 – 32; Gn 50, 15 – 26)

         Jozef Egyptský predstavuje Ježiša, Božieho Syna, ktorý naznačuje, že ľudia svojimi hriechmi osnovali zlo voči nemu, ale Boh jeho utrpenie obrátil na dobré. On svojou obetou nasýtil všetkých. Najvyššiu cenu platíme, ak odpúšťame, lebo Pán Ježiš zaplatil najvyššiu cenu nie peniazmi, ale vlastnou krvou. Túto myšlienku predpovedal už prorok Izaiáš, ktorý píše: „Oj, všetci smädní, poďte k vodám, a ktorí nemáte peňazí, poďte, kupujte a jedzte, poďte, kupujte bez peňazí, bezplatne víno a mlieko.“ (Iz 55, 1)

        

         Keď sa vcítime do pozície apoštolov, ktorí sú rozposlaní do celého sveta, položíme si otázku: „Čo nám zostane?“ Čo nám zostane na cestu, keď sa máme mnohých vecí zrieknuť? Boh nedopustí, aby sme išli s prázdnymi rukami. Chce nás presvedčiť o tom, že materiálne prostriedky nie sú v diele ohlasovania evanjelia prvoradé. Môžu byť pomôckou, ale prvoradá je naša dôvera v jeho prítomnosť a duchovné prostriedky, ktoré nám zanechal ako svoje dedičstvo.