Hybrid

 Istá renomovaná divadelná scéna naštudovala nové divadelné predstavenie. Jeden z hercov-hlavný predstaviteľ, hral dve postavy-kladnú a zápornú. Počas predstavenia sa vždy prezliekol a na scénu prišiel vždy oblečený podľa toho, akú postavu stvárnil, kladnú alebo zápornú. Išlo o obdivuhodný výkon, nielen herecký, ale aj športový. Za svoj výkon zožal nielen ovácie publika, ale ani odborné kruhy nešetrili uznaním. On sám sa vyjadril, že nebolo jednoduché zahrať takýto"hybrid".

    Pojem-hybrid sa u nás už udomácnil. Vyjadruje  celok, ktorý je zložený z dvoch alebo viacerých prvkov, alebo predstavuje akéhosi kríženca na trhu. Spomína sa najmä v súvislosti s automobilovým pohonom, najnovšie aj so spôsobom vyučovania na školách. Ministerstvo školstva odporúča vyučovať počas pandémie hybridme, t.j. kombináciou dištančného a prezenčného spôsobu. Budúcnosť ukáže, čo tieto a podobné hybridy prinesú. 

    Možno budeme prekvapení, keď zistíme, že aj evanjelium nám prináša určitý typ hybridného človeka. Ide o bohatého človeka, ktorý predtým, ako odcestoval, zveril sluhom svoj majetok, aby ho zveľaďovali/Mt /25, 14-30/. Prečo ho definujeme ako hybrid?

    Je v ňom niečo zlého ale aj niečo, čo musíme obdivovať. Na jednej strane je to "tvrdý človek, ktorý žne, kde nesial a zbiera tam, kde nerozsýpal". Táto charakteristika ho usvedčuje ako takého, ktorý v honbe za ziskom sa neštíti použiť ani nespravodlivé prostriedky. Na druhej strane je obdivuhodný v tom, že pozná psychológiu človeka. Sluhom rozdal majetok podľa "ich schopností". Svojich ľudí poznal takmer dokonale. Ku chvále mu slúži aj to, že nikoho z nikoho neposlal preč s prázdnymi rukami. Aj tomu najneschopnejšiemu dal jeden talent. Kto sa vyzná v takomto človekovi? Pripomína herca, ktorý sa počas predstavenia neustále prezlieka, podľa toho, akú postavu práve ide prezentovať, či kladnú, alebo zápornú...

    Hybridný systém zmýšľania dnešnej doby sa môže podpísať pod charakter človeka. Môžeme si zvyknúť na to, že naše správanie môže byť nad limit, pričom budeme ospravedlňovať svoje hriešne konanie, veď je doba hybridov, a to aj v morálnej oblasti...Čím viac sa veci okolo nás dejú hybridným spôsobom, tým viac má platiť evanjeliové:"Vaša reč nech je áno-áno, nie-nie! Čo je navyše, pochádza od Zlého"/Mt 5,37/.

Keď vždy niečo chýba...

 Z materiálneho hľadiska sú ľudia vychovávaní dvojako. Niektorí,keď sa spätne vracajú do detstva a mladosti, konštatujú,  že nikdy nezažili materiálny blahobyt. Žili ako tak, nehladovali, ale ani nemohli príliš vyskakovať. Povedia: nikdy sme nemali všetko, vždy nám niečo chýbalo. Iní hovoria o opaku:nikdy nám doma nič nechýbalo. Z hľadiska určitej formácie viery, nezaškodí sa trochu uskromniť a občas zažiť moment, podľa ktorého nám niečo chýba. 

    Pán Ježiš sa stretával s rôznymi ľuďmi a doplňal, ak im niečo chýbalo. Učeníkom nezabudol rozpovedať podobenstvo o desiatich pannách. Zdôraznil, že piatim z nich chýbal olej do lampy /Mt 25, 1-13/. Inokedy zažili krajnú núdzu, a to vtedy, keď niekoľkotisícový zástup nemal čo do úst /Mt 14,13-21/. Nezabudnime ani na zázrak v Káne Galilejskej /Jn 2, 1-11/, keď svadobčanom hrozilo fiasko, že zostanú bez vína. Ježiš síce dopnil to, čo ľuďom chýbalo, ale naznačil fakt, podľa ktorého, kým žijeme na zemi, vždy nám bude niečo chýbať. Musíme sa s tým zmieriť.

    Budúcnosť si na tomto svete nezabezpečíme, hoci by si to mnohí priali. Nežije sa im materiálne zle. Naša duša má ambície večnosti, lebo vždy niečo hľadá a málokedy je spokojná s tým, čo má. Náš permanentný duchovný hlad bude uspokojený až vo večnosti. Našou úlohou je zmieriť sa s večnosťou. A tej prechádza odchod z tohto sveta. Ľudia prechádzajú v tejto veci určitým vývojom. Niektorí, najprv, myšlienku večnosti odmietajú. Neskoršie ju začnú pripúšťať a brať vážnejšie. Napokon zistia, že sa musia s ňou zžiť, ak nechcú stratiť zmysel života. Naša viera nám na tejto ceste účinne pomáha.

Bdejte

Možno si mnohí pamätáme na situácie z mladosti, kedy rodičia niekam odišli a nám prikázali:"Ty stráž dom!". Logika tohto stráženia, či bdenia nám hovorí, že treba si občas sadnúť k oknu a z vnútra sledovať, čo sa deje von. Či sa tam neobjaví niečo podozrivé, niečo, čo by mohlo ohroziť celistvosť nášho príbytku. Takto, alebo podobne si predstavujeme bdenie, mať oči na stopkách až do vtedy, kým sa nevráti kompetentná autorita a nepreberie zodpovednosť do vlastných rúk. 

    Evanjelium veľmi dobre pozná výraz - bdejte! /Mt 24,42/. Mnohí si myslia, že jeho obsahom a zmyslom je iba sledovať to, čo sa deje okolo nás. Mať oči na stopkách a všímať si napr. podozrivé individuá, ktoré by nám chceli ublížiť. Svätý Otec František nás vyvádza z tohto omylu. Hovorí:"Bdieť znamená rozumieť, čo sa deje v mojom srdci. Znamená to zastaviť sa na chvíľu a skúmať svoj život". /Komentár pápeža Františka na Evanjelium z 13.10. 2017. Odvážme sa na akciu:dva v jednom. Pod pojem bdieť zahrňme sledovanie vonkajších vplyvov, ale sústreďme sa najmä na prúdy v našom srdci. Tam sa nastavuje naša schopnosť biblicky bdieť a očakávať Mesiáša.

Niečo ešte chýba

• Sú situácie, kedy sme mimoriadne spokojní so svojim dielom. S veľkou úľubou a širokým úsmevom vtedy konštatujeme:"Nič tomu nechýba!". Naše nadšenie nepozná hranice. Dielo sa nám javí stopercentné a dokonalé. Nie vždy je tomu tak. Predstavme si, že niečo navaríme. Už sa nevieme dočkať, kedy zoberieme do úst prvé sústa. A keď to urobíme, zmraštíme čelo a povieme:"Niečo tomu chýba". 
•     Sv. Pavol píše do Solúna. Hovorí, že túži vidieť tamojších veriacich a :"...doplniť to, čo chýba ich viere". 
•  S doplnením niečoho máme v živote veľké skúsenosti. Na nejakom úrade, či inštitúcii odovzdáme vyplnený formulár-žiadosť. Príde nám odpoveď, podľa ktorej treba doplniť ešte nejaké veci. Vždy treba niečo doplňať. Keď hovoríme, že treba niečo doplniť, môže to byť dobrý znak. Materiál, ktorý sme podali, bol prijatý ako celok, ale treba doplniť detaily. Už len detaily. Alebo až detaily. Podľa slov Apoštola národov treba aj vo veci viery niečo neustále dopĺňať. Do konca života s tým nebudeme hotoví. Toto doplnenie môže mať podobu slov Svätého Otca Františka:" Bdieť /nad svojou vierou/ znamená rozumieť, čo sa deje v mojom srdci. Znamená to zastaviť sa na chvíľu a skúmať svoj život"./Komentár pápeža Františka na Evanjelium z 13.10. 2017/

Sila Slova

Počas života sme mnohokrát čítali alebo počúvali súvislý text. Niektoré z textov do dnes považujeme za majstrovské diela. Sú hlboké svojim významom, ale môžu byť aj také, že sa nimi nasýtia zmysly. Preto im dávame prívlastok-múdry, ľubozvučný a okulahodiaci. Aj bežné ľudské slovo dokáže naplniť človeka na istý čas.

    Ako je to s Božím slovom? Vyčerpávajúcu odpoveď nám ponúka Šimon Peter. Hovorí Ježišovi:"Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života" /Jn 6,69/. Peter nehovorí o tom, žeby Pánovo slovo bolo ľubozvučné, či oku lahodiace. Možno že má aj takúto charakteristiku. Podstatné však je,  že pohýna ľudí, aby nasledovali Ježiša. Ako sa to prejavuje, keď niektorí z jeho učeníkov odišli od neho a konštatovali:"Tvrdá je to reč! Kto to môže počúvať?!"/Jn 6,60/? 

    1.,Včera večer v správach RTVS nás oboznámili s tým, ako sa pripravuje Šaštín-mesto a Šaštín- farnosť na návštevu pápeža Františka. Okrem iného ma zaujala správa, podľa ktorej istý umelec renovuje sochu Panny Márie.  Pred časom na ňu spadol strom a časť sochy sa rozpadla na malé kúsky. Umelec veľmi pracne zliepa kúsky mozaiky a vystužuje ich kúskami železa, aby znova držala pohromade. Socha sa nachádza vonku, v blízkosti chrámu. 

  Niekedy  máme pocit, že sa nám život  rozpadáva. Že sa mení na črepiny, ktoré nikto nechce a ktoré každému prekážajú. Ak prijmeme Božie slovo do svojho života, dočkáme sa zázraku. Božie slovo pozbiera naše črepiny, kúsky prehier, sklamaní a pomýlení a premení ich na Božie umelecké dielo. Toto nedokáže nikto, iba Boh svojim Slovom. Ak sme trpezliví, zistíme, že Boh nás postupne znovamodeluje a dotvára nás do podoby primeranej spáse. 

    2.,Evanjelium hovorí, že niektorí z Ježišových učeníkov šomrali. Nepáčilo sa im, čo Ježiš rozpráva a odmietli ho. Ľudia reptali a šomrali odjakživa. Platí to aj dnes. Ľudia obyčajne šomrú na svoju dobu. Sv. Augustín hovorí:"A nájdeš ľudí, ktorí repcú na svoje časy, lebo že časy našich predkov boli dobré. A keby sa mohli vrátiť do čias svojich predkov, nereptali by aj tam? Minulé časy, o ktorých si myslíš, že boli dobré, boli dobré iba preto, že už nie sú tvoje" /Liturgia hodín IV,s.93/. Zároveň dodáva, že všetky generácie, všetci ľudia" nosia v sebe niečo z Adama" a preto repcú. 

    My, však ,zažívame nové časy. Spoznali sme nového Adama-Ježiša Krista. Božie slovo spôsobuje, že je v nás stále viac a viac z Ježiša. Starého Adama odmietame a túžime po novom. Keď si zvykneme iba reptať a šomrať, budeme sa javiť ako potomkovia starého Adama. Ale, ak si osvojíme Ježišovu nádej večnosti, staneme sa reprezentatmi Ježiša, ktorý priniesol absolútnu novosť života. 

    3., Viacerí sme mali možnosť počúvať úryvky zo zasadania rôznych komisií, či samotného parlamentu. Človek, ktorí diskusiu viedol, občas niekomu slovo vzal. A to preto, lebo hovoril dlho, či od veci. Povedal:beriem vám slovo!. No inému ho zasa udelil. Povedal:"Máte slovo!". 

    Svet je veľmi rád, keď môže Cirkvi zobrať slovo. Teší sa, ak má možnosť ju umlčať. Má pôžitok, ak sa jej slovo neutralizuje a spochybňuje. Svet by bol najradšej, keby Cirkev bola bez slov a bez hlasu. No je tu Pán, ktorý ju živý svojim Slovom a hovorí:"Máš Slovo!". Svet jej slovo berie, ale Boh ho jej dáva. A nie hocijaké!. Cirkev nezostane bez Slova. Čím viac sa svet usiluje Cirkev pozbaviť slova, tým viac, priam zázračne, ju počuť pri hlásaní Slova. Cirkev musí byť plodná na Božie slovo, lebo je to slovo spásy. Nezabudnime otvárať zmysly, no najmä srdce, aby v nás padlo na úrodnú pôdu. 

    

Rovnosť u ľudí a u Boha

 Je všeobecne známe, že alkohol, drogy a iné nezriadenosti človeka zložia. Poznačia ho ho psychicky aj fyzicky.  Niekedy nám niekto ukáže takého človeka a povie:"Pozri, kam sa dostal, pozri, na akej úrovni sa nachádza ?!". Má nám to poslúžiť, ako odstrašujúci príklad.  Je isté, že sa nechceme  ocitnúť na úrovni, na ktorú sa dostali tí, ktorí žijú bezuzdne a nezriadene. 

    Už biblické udalosti hovoria o tom, že niektorí ľudia sa dištancujú od iných. Predstavme si farizeja, ktorý sa stretol v chráme s mýtnikom a Bohu povedal:"Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia...ako tento mýtnik"/Lk 18,11/. Robotníci, ktorí boli najatí na prácu vo vinici, povedali vyčítavo hospodárovi:" Títo poslední pracovali jedinú hodinu, a ty si ich postavil na roveň nám...."/Mt 20,1-16/. 

    Málokto by bol spokojný, keby ho identifikovali so spodinou spoločnosti, prípadne s tými, ktorí sa nespravodlivo prepracovali na istú úroveň, ktorú si, podľa nás, nezaslúžia. My, máme mať ambíciu, žiť ako Kristus. On pre nás predstavuje úroveň, po ktorej hodno túžiť. Sv. Pavol o tom píše v skratke takto:"...kým vo vás nebude stvárnený Kristus /Gal 4,19/. Paradoxom je, že niektorí sa ku Kristovej úrovni priblížili práve cestou pádu do spodiny spoločnosti. Takýto pád ich zobudil, zaradil následne medzi kajúcnikov a potom postavil na cestu spásy. Našou ambíciou je žiť tak, ako sa vyjadril Apoštol národov:"Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus"/ Gal 2,20/. Takáto úroveň je pre nás primeraná. Ak sa o ňu usilujeme, tak sme na vrcholnej úrovni duchovného snaženia v pozemskom živote.

Nanebovzatá ("Ulož si veci!")

 

        

         „Ulož si veci!“ Kde počujeme tento hlas najčastejšie? Pravidelne sa ozýva tam, kde sú deti, presnejšie – zaznieva smerom k detským izbám. Obyčajne rodič vydá tento príkaz potom, čo si prehliadne stav poriadku vo veciach v detskej izbe.

         V mnohých z nás tieto príkazy ešte z detstva rezonujú. Podľa stavu uložených vecí môžeme čo-to zistiť aj o ich majiteľovi. Každý človek má v sebe istú hierarchiu hodnôt a tá sa premieta aj do systému uložených osobných vecí.      

         Je dobré, keď okrem hmotných vecí máme istý poriadok aj v oblasti viery a praxe duchovného života. Aj tu sa dá aplikovať príkaz: „Ulož si veci!“ Ak by sme mali záujem a uložili si veci podľa istého poriadku, na poprednom mieste – hneď po Bohu by mala nasledovať mariánska úcta. Ak je dodržané toto poradie, veriaci človek má správne nasmerovanie a jeho život je vyvážený.

         Čo má obsahovať mariánska úcta? To, čo pripomínajú kvety a byliny, ktoré požehnávame na sviatok Nanebovzatia Panny Márie. Dôraz kladieme na tri skutočnosti:

1.) ozdoba;

2.) vôňa;

3.) úžitok.

 

1.) Ozdoba alebo výzdoba

          Kvetmi si zvykneme vyzdobiť prostredie svojho života. Týka sa to interiéru, ale aj exteriéry máme riešené vyberaným spôsobom. Robíme to aj napriek tomu, že kvetinová výzdoba býva prchavá, dočasná alebo sezónna. Napriek tomu nám spríjemní realitu a zároveň odzrkadľuje naše vnútro.

         Pestovaním mariánskej úcty dávame najavo svoje dobré úmysly a prezentujeme snahu bojovať proti hriechu. Úcta k Panne Márii nám spríjemní nevľúdnosť životných zápasov a umožní duši, aby si odpočinula. Pestovaním mariánskej úcty dávame na známosť skutočnosť, že máme dobré úmysly s každým človekom a zároveň vyjadrujeme vďaku za Božie dobrodenia. Môžeme tak učiniť aj skrze chválospev Panny Márie – „veľké veci mi urobil ten, ktorý je mocný...“ (Lk 1, 39 – 56)

 2.) Vôňa

Kvety a byliny produkujú vôňu. Vôňa je opakom zápachu a nečistoty a vytláča ich. Je lepšie, keď je vôňa prirodzená, prírodná. Človek, ktorý pestuje mariánsku úctu, vytvára akoby vôňu či atmosféru vo svojom prostredí. Prejaví sa to tak, že prostredníctvom vzťahu k Božej Matke získava schopnosť vytláčať pochmúrnosť, dezilúziu a pesimizmus zo života.

Existujú ľudia, ktorí vytvoria dobrú atmosféru v spoločenstve, lebo sú vtipní, spontánni a spoločenskí.

      V Božom slove evanjelia sa dozvedáme o tom, že výbornú atmosféru vytvorila Panna Mária pri stretnutí s Alžbetou: „Lebo len čo zaznel tvoj pozdrav v mojich ušiach, radosťou sa zachvelo dieťa v mojom lone.“ (Lk 1, 39 – 56)

Takúto atmosféru vytvorí Božia milosť v duši človeka, ktorý sa uchádza o priazeň Božej Matky. Ľudia, ktorí vo svojom živote venujú dostatok miesta Panne Márii, vytvárajú prajnú atmosféru vo svojom prostredí. Dosahujú to aj tým, že sa pravidelne modlievajú napr. modlitbu posv. ruženca.

Takto sa vytvára skutočná duchovná vôňa, ktorá sa umelo vytvoriť nedá. Musí vychádzať z čistého srdca, ktoré odmieta hriech.

 

 3.) Úžitok

Z mnohých bylín, ktoré zbierame, máme úžitok. Z niektorých kvetov máme fyzický pôžitok a z iných úžitok pre zdravie tela i duše. V hierarchii dôležitosti je viac úžitok ako pôžitok. Pôžitok máva krátkodobejší charakter, ale je tu aj nebezpečenstvo, že z častého pôžitku môže vzísť trvalejšia vlastnosť – požívačnosť. Na druhej strane – ak hľadíme na úžitok, môžeme sa dopracovať k užitočnosti v živote.

         Z mariánskej modlitby má duša pôžitok, ale najmä úžitok,
ktorý je potrebný pre spásu. Niekedy sa nám zdravie vráti pri dlhodobom užívaní výťažkov z rastlín a bylín. Pri pravidelnej mariánskej modlitbe sa nám vytvára duchovné zdravie a zdravé ovzdušie. Presne takto hovorí aj chválospev z evanjelia: „hladných nakŕmil dobrotami....povýšil ponížených....“  (Lk 1, 39 – 56)

Takto pod vplyvom mariánskej úcty sa snažíme zdravo žiť. Skutočné zdravie sa dosahuje nielen úkonmi medicíny,
ale aj stabilným úsilím duchovného zápasu skrze mariánsku úctu. Podľa smerníc tohto Božieho slova si takto uložme veci vo svojej duši. Často si pripomínajme výzvu z detstva: „Ulož si svoje veci!“ Takýto poriadok ťa zachová na ceste do nebeského kráľovstva.