Apoštolské kniežatá

 

 

         Pred niekoľkými dňami mohli všetci nadšenci skúmania oblohy vidieť zaujímavý jav – na oblohe bolo vidieť naraz 5 planét. Išlo o úkaz, ktorý nie je každoročný.

         Známi športovci sa stretávajú na rôznych reklamných a charitatívnych akciách. Ľudia, ktorí sa týchto podujatí zúčastnia, môžu prispieť na nejaký charitatívny cieľ. Keď novinári ich vidia pri jednej akcii, napíšu: „Videli sme všetky hviezdy naraz.“

         Sv. Peter a sv. Pavol sú piliere prvotnej Cirkvi. Sú to hviezdy na nebi Cirkvi; spolu si ich uctievame. Každý z nich bol iný, no vhodne sa dopĺňali a Cirkev ich ocenila pomenovaním „apoštolské kniežatá“. Akí boli?

1.) Sv. Pavol

V prípade sv. Pavla sa objavuje otázka, či bol apoštol národov skôr horlivý alebo fanatický. Týka sa to obdobia pred jeho obrátením. On sám píše: „Veď ste počuli, ako som si kedysi počínal v židovstve: že som veľmi prenasledoval Božiu Cirkev a nivočil som ju. V židovstve som prevýšil mnohých vrstovníkov vo svojom rode, lebo som viac horlil za obyčaje svojich otcov.“ (Gal 1, 13 – 14)

Sám Kristus si ho napriek tomu povolal a „namiešal“ ideálnu podobu ohlasovateľa evanjelia. Dal do súladu Pavlove povahove črty s jeho židovskou výchovou a svojou evanjeliovou náukou. Boh pripravil dokonalý mix a zladil to, čo sa zdalo, že je nezladiteľné. Iba Boh môže robiť takéto zázračné veci.

On aj nás pripraví na takmer ideálnu podobu pre potreby jeho evanjelia. Pripravuje nás nielen na službu svedectva v tomto čase, ale aj na to, aby sme vyhovovali kritériám večného života.

2.)  Sv. Peter

Pri skúmaní Sv. písma, ktoré hovorí o prvom pápežovi, vzniká otázka. „Bol viac odvážny alebo emotívny? Prečo?

Spomeňme niektoré biblické situácie. Po neúspešnom rybolove apoštoli zazreli na brehu postavu. Ktosi povedal, že je to Pán. Peter zareagoval tak,
že skočil do mora a plával na breh za Ježišom. Niekto by konštatoval, že to bolo emotívne gesto.(Jn 21, 1 – 25)

Pán Ježiš pri Poslednej večeri umýval apoštolom nohy. Jedine Peter sa vzoprel: „Nikdy mi nebudeš umývať nohy!“ (Jn 13, 8 - 9)

Znovu máme pocit, že ide o silnú emotívnu reakciu. Pán Ježiš pripomenul Petrovi, že ho 3x zaprie. Peter na to emotívne zvolal: „Pane, aj život za teba položím!“ (Jn 13, 36 – 38)

V postojoch Petra badáme dosť emócií, ale nie iba to. Nemožno mu totiž uprieť odvahu. Bez nej by ani nemohol byť rybárom. V jeho prípade sa odvaha snúbi s emóciou. Je to zdravé a perspektívne prepojenie. Petrova láska k Ježišovi sa nedá spochybniť, ale ona je vytvorená na báze odvážnych rozhodnutí v spojení s emóciou. Toto spojenie ho formovalo v Ježišovej škole.

Svedectvo viery bez odvahy je sterilné, jalové, nudné a v konečnom dôsledku nevýrazné, t. j. také, ktoré má tendenciu zaniknúť. Emotívny prvok viery je užitočný tiež, ale nie je dobré, keď je jediný. Emócia viery dvíha ducha človeka, no on potrebuje akési sito, ktoré sa vytvorí spojením odvahy a racionálneho náhľadu na prax viery. Práve sv. Peter je patrónom pre všetkých, ktorí hľadajú svoje miesto vo vydávaní svedectva.

3.)  Obidvaja – Peter i Pavol – sú rodení vodcovia a autority.

Túto črtu „majú v krvi.“ Presne takto sa realizujú ešte predtým, ako spoznávajú Ježiša. Peter viedol skupinu rybárov. Šéfoval síce „v malom“, ale my vieme, že ktorákoľvek skupina potrebuje pre svoju činnosť usmernenie. Potrebuje, aby jej dal niekto myšlienku, náplň a istotu. Peter takým bol. Niet sa čo čudovať, že sa neskoršie ujal vedenia najvýznamnejšieho spoločenstva v ľudských dejinách: spoločenstva apoštolov, ktorých náuka sa podáva a vyučuje v Cirkvi dodnes.

Apoštol Pavol pred svojím obrátením „šéfoval“ trestnému „komandu“, ktoré dostalo od židovských vodcov mandát na brutálne zatýkanie prvých kresťanov. Pavol sa vtedy javil doslova ako krvilačný, nemilosrdný a nekompromisný vodca. Bol hlboko presvedčený o svojej pravde. Iba Boh vedel, že Pavol je schopný obrátenia a nik z ľudí by to ani v najmenšom nepredpokladal. Pavol sa zmenil. Zanechal autoritárstvo a stal sa uznávanou autoritou.

Hlavne tí, ktorí niekoho vedú, sa majú neustále formovať. Nie je to až také samozrejmé, lebo mnohí vodcovia si namýšľajú, že sú neomylní, dokonalí a že vlastnia patent na správne rozhodnutia. Sú presvedčení, že nepotrebujú realizovať revíziu svojho života. Každému vodcovi pristane pokora. Až tak sa môže stať osobnosťou, ktorá prichádza, aby pomáhala iným; aby slúžila dobrému dielu a obetovala sa pre večnú spásu.

Každý rok, 29. júna, sa na oblohe Cirkvi objavujú spolu dve najjagavejšie hviezdy. Neslúžia iba na vonkajšiu okrasu a na nemý obdiv. Ich dosah bude do konca čias apoštolský, pastoračný a duchovný. Cirkev sa bude vždy o nich opierať. Obidvaja poskytujú veľké množstvo materiálu na rozjímanie a na podnet na moment nasledovania Krista.

    

Rodina ako miesto zrodu povolania

 

 

         V týchto dňoch Cirkev slávi významnú udalosť – Svetové stretnutie rodín v Ríme. Koná sa na úrovni celej Cirkvi, ale aj na úrovni diecéz či farností
alebo spoločenstiev.

         Súčasťou júnových dní sú z pohľadu Cirkvi dôležité najmä diakonské a kňazské vysviacky a primičné slávnosti. Vidíme tu vzácne prepojenie atmosféry rodiny a duchovného povolania, ktoré akoby sa vlievali do jedného spoločného toku.

         To, že sa v rodine zrodí povolanie, má vplyv aj na danú rodinu. Túto udalosť si priblížme na pozadí návštevy božieho posla – anjela – v dome Izraelitu – Manueho. (Sdc 13, 1 – 25)

 

1.)  Anjela prijala ako prvá Manueho manželka.

Ona prvá dostáva zvesť, že aj napriek neplodnosti porodí syna, ktorý sa bude volať Samson. Od anjela dostáva inštrukciu: „Dávaj pozor: nepi víno ani iný opojný nápoj a nejedz nič nečisté. Lebo chlapec bude už od materského lona zasvätený Bohu až do dňa svojej smrti.“ Zaujímavé je, že matka má svojím životným štýlom čo najviac ladiť s povolaním, ktoré sa v tejto rodine ujalo.

         Nebýva výnimkou, že povolanie v rodine zmení atmosféru v nej. Adept kňazstva alebo zasväteného života môže spôsobiť akúsi duchovnú revolúciu v dobrom slova zmysle. Často sa stáva, že rodičia a súrodenci, ktorí vieru nepraktizovali, zrazu nájdu milosť obrátenia. Ide o milosť, ktorá vyplýva z povolania a tá môže postupne zasiahnuť celú rodinu. Platí aj to, že rodina, ktorá má záujem vychovať zasvätenú osobu a ponúknuť ju Cirkvi, volí si tomu primeraný spôsob života. Možno miestami aj trochu odriekavý vo vzťahu k svetu, viac naplnený obetou. Možno až do takej miery, že nebude používať nijaký „opojný nápoj“ tohto sveta presne tak, ako to robila rodina Manueho. Obmedzí sa iba na prijatie čistého pokrmu Božej milosti.

 

2.)  Žena, ihneď potom, čo anjel od nej odišiel, pribehla k svojmu mužovi

a povedala: „Hľa, zjavil sa mi muž, čo prišiel ku mne v onen deň.“ Žena odovzdáva mužovi dobrú zvesť a tá potom koluje po celej rodine. 

         Pre zrodenie a rast povolania je dôležité, aby sa viera odovzdávala. Deje sa tak tajomným spôsobom. Duch povolania v jednej rodine môže ovplyvniť situáciu v iných rodinách. Povolanie býva „chytľavé“. Popri adeptovi zasväteného života sa ujímajú apoštolátu aj jeho rodičia, súrodenci a ďalší. Prihovárajú sa svojmu okoliu takto alebo podobne: „Zjavila sa nám milosť povolania a my ju s radosťou odovzdávame ďalej.“ Povolanie je dôvodom na radosť v rodine, ktorá býva tiež chytľavá. Počas štúdií v kňazskom seminári nám už nebohý špirituál pripomínal zásadu „3xR“ – radosť rozdávaním rastie. V mnohých rodinách sa počiatočný smútok a rozpaky nad zrodením duchovného povolania zmenili na vrúcne a radostné schémy odovzdania sa Pánovi a Cirkvi.

 

3.)  Po odchode anjela vyhodnotil situáciu Manue takto: „Určite

zomrieme, lebo sme videli Boha.“ Tak mu diktovala jeho židovská náboženská výchova.

         Mnohí sa obávajú odovzdať dieťa do služby povolania, lebo si myslia, že to bude znamenať stratu reputácie pred očami sveta; že zahynú pre myšlienku hodnôt, ktoré vyznávajú. Obávajú sa, že budú svetom zapudení, že ich čaká degradácia v očiach neduchovne zmýšľajúcej populácie; že svet ich vyškrtne
zo svojich zoznamov dôležitosti a popularity.

         Pán Ježiš poukazuje na opačnú stranu pohľadu, keď hovorí: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, zachráni si ho.“ (Lk 9, 24)

         Odovzdať syna a dcéru znamená dostať milosť vidieť Cirkev zblízka. Vidieť jej rany, starosti, problémy, presvedčiť sa o tom, aké má ona skutočné ciele a zámery. Ďalej presvedčiť sa, čím Cirkev dýcha a žije. V konečnom dôsledku rozhodnúť sa žiť a obetovať sa spolu so svojím dieťaťom, ktoré zverujú Kristovi a Cirkvi. Až takýto veľký posun môže priniesť dráma realizácie duchovného povolania.

        

         Boží podnet povolania býva zasiaty v Cirkvi do rôznych rodín. Mnohí Božiemu impulzu odolávajú a vzpierajú sa. Starosť im robí otázka: „Čo to urobí s rodinou, čo to urobí s nami?“ Rodina má mať ambíciu byť pôdou
pre povolanie, dať sa k dispozícii Božiemu plánu. Zveriť sa v pravidelnej modlitbe Bohu je výrazom tejto pripravenosti a odhodlania.

Najsvätejšie Srdce Ježišovo

 

 

Isté známe kúpeľné centrum otváralo po rekonštrukcii svoju prevádzku. Celá akcia bola medializovaná. Hovorca zariadenia predstúpil pred televízne kamery a okrem iného povedal: „Otvorili sme aj nový prameň vody. Viacerým pacientom sa blýska na nové časy.“

U proroka Zachariáša čítame: „V ten deň bude otvorený prameň pre Dávidov dom a obyvateľov Jeruzalema na očistenie od hriechov a od nečistoty.“      (Zach 13, 1)

Od čias Pána Ježiša máme k dispozícii nový prameň, ktorý vzišiel z Ježišovho prebodnutého Srdca. Svätý Ján túto skutočnosť formuloval takto: „No keď prišli (vojaci) k Ježišovi a videli, že je už mŕtvy, kosti mu nepolámali, ale jeden z vojakov mu kopijou prebodol bok a hneď vyšla krv a voda.“ (Jn 19, 33-34) O aký zdroj ide?

1.     Pred časom som sa rozprával s človekom, ktorý má vrúcny vzťah k prírode. Každú voľnú chvíľku využíva na to, aby sa poprechádzal         po lese. Hovoril o zmenách v prírode a aj o tom, že zmizli niektoré pramene. Boli tam dlhé roky, možno aj desaťročia a zrazu zmizli. Ľudia ich voľakedy využívali lebo v sparných dňoch dokázali uhasiť smäd. Čiastočne aj vinou človeka sa tieto pramene stratili.

Pán Ježiš volá k sebe všetkých, ktorí sú smädní, chce, aby práve uňho uhasili svoj duchovný smäd. Božský prameň milosti nikdy nevyschne, nestratí sa do konca čias. Je dostupný, výdatný, čistý, nič a nik ho nezakalí ani neotrávi.  Naopak, tí, ktorí sú nečistí a otrávení atmosférou divokého životného štýlu sa očistia a uzdravia. Tento Božský prameň je k dispozícii najmä vo sviatosti krstu a eucharistie.

2.     Pri istej príležitosti ktosi konštatoval: „Viem to presne, lebo som             pri prameni.“ Vyjadril tak skutočnosť, že má informácie z prvej ruky    a že sú pravdivé. Je to pravda. Tí, ktorí sa nachádzajú pri zdroji, poznajú pravdu. Niekedy sú viazaní tajomstvom a vtedy pravda ostáva iba u nich. Tí, ktorí sa nachádzajú pri Božskom prameni poznajú Pravdu. Pri tom nie sú viazaní nijakým sľubom mlčanlivosti. Práve naopak. Sú pozvaní hovoriť pravdu, ale aj hovoriť o Pravde. Táto Pravda je našou spásou. Tí, ktorí sa nachádzajú pri Božskom prameni majú zodpovednosť, aby Božie slovo, ktoré počúvajú aj odovzdávali ďalej. Je dôležité, aby túto Pravdu nepodávali deformovaným spôsobom, ale aby svoj život očisťovali primerane prameňu, ktorý je čistota sama. Kto už ochutnal z tohto čistého prameňa má mať ambíciu viesť čistý život.

3.     V istej rodine sa niečo stalo. Matka poslala malé dievčatko predškolského veku k otcovi. Povedala: „Choď a odpros!“ Dieťa, síce váhavo,              ale napokon šlo a odprosilo.

Boh je prameň milosrdenstva. Je pripravený prijať takých kajúcnikov, ktorých posiela svedomie so slovami: choď a odpros. Mnohí chodia okolo tohto prameňa, váhajú, hľadajú odvahu, sú blízko, no chýba im posledný krok. A potom sú aj takí, ktorí týmto prameňom opovrhujú. Naučme sa Boha prosiť o odpustenie, lebo sme na jeho odpustenie odkázaní. Je to dôležité preto, aby sme si zachovali čistý štít života.

Úcta k NSJ je dôležitá z hľadiska spásy. Ono bolo ranené našimi hriechmi. Napriek tomu nás neprestalo nikdy milovať. Ono je hodno našej lásky a nášho záujmu. V ňom nájdeme všetko: lásku, úctu, pokrm, odpustenie, nový život, úľavu a posilu na ceste k Ježišovi, ktorý sa má stať Kráľom našich sŕdc.

Krstiteľ

 

Nedávno som sa zúčastnil milej slávnosti. V centre pozornosti bol pán, ktorý sa dožil okrúhleho životného jubilea. Program začal oficiálnou časťou: gratulácie, kvety, dary, spev, všetko na počesť jubilanta. Po skončení oficiálnej časti sa jubilant obrátil na tých, čo sedeli najbližšie a povedal: „Prepáčte, dám si dole kravatu, nie som na ňu zvyknutý.“  Je to prirodzená vec. Nie každý je zvyknutý na spoločenské oblečenie a nie každý je nútený takto oblečený stráviť celý deň.

Všetci poznáme biblický príbeh o Dávidovi a Goliášovi. Židovský mladík Dávid použil jednoduchý prak a kameň z potoka, ktorým ochromil Filištínca. Tesne pred týmto zápasom kráľ Saul ponúkal Dávidovi svoju osobnú zbroj: pancier, prilbu a meč. Dávid zbroj vyskúšal, ale napokon ju odmietol slovami: „Nemôžem takto ísť, veď nie som na to zvyknutý.“                                     (1Sam 17, 1-10, 32, 38-51)

V prípade nášho jubilanta, ktorý sa zbavil kravaty, zohrávala dôležitú úlohu pohodlnosť, t. j. chcel si vytvoriť atmosféru pohodlia, aby sa dobre cítil. V prípade Dávida nejde iba o pohodlie ale aj o fakt, podľa ktorého sa do brnenia nenarodil. Bolo mu cudzie. Najlepšie sa cítil vo svojom prirodzenom odeve a prostredí.

Božie slovo nám pripomína, že vo svojom čase začal verejne účinkovať najmocnejší z prorokov – sv. Ján Krstiteľ. Žil a pôsobil na púšti. Nosil odev z ťavej srsti a okolo bedier mal kožený opasok. Jedával kobylky a lesný med. (Mt 3, 1-12) Nezvykol si viesť životný štýl, aký viedli jeho súčasníci. V jeho prípade nešlo iba o otázku ako sa pohodlnejšie cítiť ani nie o to, že sa nenarodil do kráľovského paláca. Išlo hlavne o to, aby naznačil svoju otvorenosť a slobodu pre Mesiáša, ktorý v osobe Ježiša Krista práve prichádzal.

1.     Pohodlie

Niekedy nám padne vhod pohodlie, ale nie ako celoživotný stav,             ale pohodlie v konkrétnej veci a na istý čas, t. j. ako protiváha fixného zaťaženia životom. Existuje aj pohodlie pre Božie kráľovstvo,               pre evanjelium. Ide tu o trvalý stav takej formy pohodlia, podľa ktorej nám svedectvo o Kristovi nepadne zaťažko. Nie ako z núdze cnosť, ale tak,    že zľahka a prirodzene konáme podľa vzoru Ježiša Krista. A na to si máme zvykať.

2.     Mladíkovi Dávidovi Saulovo brnenie nesadlo. On sa pre vojnovú zbroj nenarodil. Ako vykúpení a pokrstení sme sa nenarodili pre výzbroj tohto sveta: pre pomstu, klamstvo, podvody a násilie. Pre nás má byť charakteristická iná výzbroj. Jej charakteristiku podal sv. Pavol, apoštol. V Liste Efezanom napísal: „Preto si vezmite Božiu výzbroj, aby ste mohli v deň zla odolať, všetko prekonať a obstáť! Stojte teda: bedrá si prepášte pravdou, oblečte si pancier spravodlivosti a obujte si pohotovosť           pre evanjelium pokoja! Pri všetkom si vezmite štít viery, ktorým môžete uhasiť všetky ohnivé šípy zloducha! A zoberte si aj prilbu spásy a meč Ducha, ktorým je Božie slovo!  Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bdejte a proste          za všetkých svätých!“ (Ef 6, 13-18) Na takúto výzbroj si kresťan musí zvykať. Je pre neho primeraná.

3.     V súčasnosti je frekventované slovo potenciál a kapacita. Dnes prežívame krízu. Každý deň počúvame, že sa v dôsledku vojny na Ukrajine všetko zdražuje. Preto nám rôzni odborníci nám odporúčajú využiť iné možnosti, iný potenciál pre život. Taký, ktorý sme nepoznali, alebo dostatočne nevyužívali. Hľadáme iné možnosti a kapacity na úrovni Únie, na úrovni krajiny, rodiny, pracoviska, atď. Sv. Ján Krstiteľ využíval veľmi málo potenciál materiálneho sveta. Nielen pred dvetisíc rokmi, teda za jeho čias ale aj dnes pôsobil jeho vzhľad exoticky. Poukázal a kládol dôraz            na potenciál Božieho kráľovstva. Ukázal veľkú čnosť: ako treba žiť v tomto svete, ťažiť z neho iba to najnutnejšie, nenechať sa pohltiť svetom a celým zjavom sa vložiť do služby nového nebeského Jeruzalema.         Na takúto službu si treba zvyknúť.

 

Nie je to jednoduchá vec. Materiálny svet pôsobí na nás ako magnet. Je veľmi príťažlivý a vie, ako má zaujať naše zmysly. Neuspokojí však človeka do hĺbky a navždy. Na druhej strane je tu služba ohlasovania evanjelia. Táto služba si už mnohých získala. Dokonca do takej miery,    že obetovali všetko, čím disponovali a odovzdali aj svoje životy. Svedectvo Jána Krstiteľa je živé a vždy aktuálne. Aj dnes v ňom nájdeme podnety, ktoré sú hodné nášho záujmu a nášho úsilia.

 

Reflexia na kňazstvo

 

         V čase, keď si pripravujem tento príspevok, prebiehajú voľby na riaditeľa RTVS. Kandidátov je niekoľko. Voľba je dôležitá, lebo televízia a rozhlas sú dôležité médiá – sú mienkotvorné. Vôbec nie je jedno, kto sa do takej funkcie dostane.

         Do Pánovej vinice vstupujú v tomto čase noví služobníci oltára. Božie slovo je silný prvok, a to nielen mienkotvorný, ale dokonca spásonosný. Aj tu ide o dôležitú voľbu, lebo nie je jedno, kto bude toto spásonosné slovo ohlasovať, odovzdávať a ponúkať ako náplň svojho života a služby.

         Do tejto problematiky má čo povedať starozákonný Gedeon. Čítame o ňom v Knihe sudcov. Jeho životné postoje môžu byť inšpirujúce aj pre tých, ktorí dnes vstupujú ako robotníci do Pánovej žatvy. Ktoré to sú?

1.) Boh posiela Gedeona ako vodcu do boja s Madiánčanmi. Zdôrazňuje: „Choď v tejto svojej sile a vyslobodíš Izrael z rúk Madiánčanov. Ja ťa posielam.“ (Sdc 6, 11 – 24) Gedeon je teda na vrchole horlivosti a sily, a to telesnej a duchovnej. Boh využíva jeho potenciál a posiela ho do boja ako vodcu.

Do pastoračnej služby vstupujú noví kňazi. Z roka na rok je ich menej, ale prichádzajú na vrchole svojej sily – na rozhraní sily a mužného veku. Sú odhodlaní odovzdať všetky sily do tejto služby. Nemali by ich deliť medzi viaceré činnosti. Nemali by ich ponúkať viacerým subjektom. Všetky sily, impulzy, danosti, čnosti majú odovzdať pre potreby toho jediného – pre potreby Ježišovho evanjelia. Sú na vrchole síl. Ten, kto je na vrchole, má prehľad, kontrolu a moc v danej situácii.

2.) Boh hovorí Gedeonovi, aby urobil medzi vojakmi selekciu. Preto mu pripomína: „Kto sa bojí a chveje, nech sa vráti a zostúpi z vrchu Gelboe.“ (Sdc 6, 33 ; 7;8,  16 – 22) Automaticky nám prichádza na myseľ citát z evanjelia: „Kto položil ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“ (Lk 9, 62)

Boh vždy poskytne čas na preskúmanie a prehodnotenie vecí i síl. Potom ale sa musí zrodiť rozhodnutie. Rozhodnutie pevné. Kým je čas, možno zvoliť spravodlivý ústup či zostup z vrchu Gelboe. Každému je dopriate, aby všetko zvážil a následne urobil rozhodnutie. Mladí adepti kňazstva dnes veľmi zvažujú, aká je doba, či je prajná alebo nie voči služobníkom oltára; zaoberajú sa spoločenskou situáciou, mentalitou súčasných veriacich a vôbec- situáciou, v ktorej sa Cirkev nachádza. Človek, ktorý sa napriek všeobecnej nepriazni doby rozhodne povedať Ježišovi „áno“, si zaslúži obdiv a povzbudenie. Po prijatí vysviacky už nie je dobré zostupovať z Gelboe, užitočné je zostať pri Kristovi a svedčiť o ňom.

3.) Nakoniec Gedeonovi stačilo na víťazstvo 300 mužov. Ich výzbroj bola zvláštna, netradičná, lebo mali so sebou fakle, krčahy a poľnice. Týmito zbraňami nepriateľa zdolali. Teda išlo o to, aby upútali zrak i sluch nepriateľa a vyradili ho z boja.

Pôsobenie kňaza sa prejavuje najmä v rovine vnútornej. Napomáha tomu, aby v srdci človeka sa zrodila a zostala Božia myšlienka. Stále bude platiť, že služba kňaza má byť zachytiteľná zmyslami. Viera a pôsobenie služobníka oltára má osloviť sluch aj zrak Božieho ľudu. Takto je viera prepojená od srdca k zmyslom a opačne. Na tejto linke sa rodia najdôležitejšie životné rozhodnutia.

V televíznych správach sme často svedkami takejto situácie. Moderátor v štúdiu dáva priestor v priamom prenose kolegovi, ktorý je v teréne. Pýta sa: „Počujeme sa, vidíme sa?“ Veriaci majú v Cirkvi skúmať túto otázku: „Či môj život kňaza i veriaceho je viditeľný a počuteľný v zmysle svedectva.“ Viditeľná i počuteľná viera gedeonsky zaháňa diabla a vytvára priestor pre Božie pôsobenie. Na to nepotrebujeme zbrane tohto sveta, ale vystačíme si s Pánovou milosťou.

Ak nás nadchýna a oslovuje Božie slovo v Cirkvi, musí nás zaujímať aj to, kto tieto tajomstvá spravuje. Nikto nechce jesť zo špinavého riadu. Každý má požiadavku na čistú nádobu. Preto chceme prijímať Božie veci nielen z čistého Božieho zdroja, ale dúfame, že aj skrze takých prostredníkov, ktorí budú dbať na svoju duchovnú čistotu. Modlime sa za to, aby sa ich dielo očisťovalo v neustálej sebareflexii a skúmaní toho, čo môžu urobiť viac a dokonalejšie pre dosiahnutie večného cieľa.

Manželom

 

         Počas života sa nie raz ocitneme v náročnej situácii. Dokonca si myslíme, že si ani neporadíme. No zrazu sa niekto pri nás objaví a povie: „Netráp sa! Neboj sa! Nájdeme spôsob, existujú riešenia...“ Či už sa tieto slová povzbudenia splnia alebo nie, psychika ich privíta. Každému odpadne akoby kameň zo srdca. Ide o najlahodnejšiu reč, ktorú môžeme v tej chvíli počuť.

         V evanjeliu sa viackrát objavuje povzbudenie: „Nebuďte ustarostení...“ (Mt 6, 24 – 34) Veľmi dobre to padne najmä manželom. To, čo chcú počuť na prahu svojho manželstva alebo v jeho priebehu, sú tieto slová a myšlienky. Uvedieme niekoľko variácií slova „starosť“.

1.)  Vždy, keď sa niekoho pýtame, aké má zamestnanie, čo robí, čím sa živí, čomu sa venuje, môže odpovedať: „Mám na starosti to a to...“ O čom to hovorí? Hovorí o zodpovednosti. Neberie veci zľahka, ale chce dobrým veciam napomôcť, nespolieha sa na náhody. Nezrieka sa obety a námahy pre Božie dielo. Sviatosť manželstva Božím dielom je. Stojí za to prinášať obety v prospech manželského a rodinného života.

Zodpovednosť je neodmysliteľnou súčasťou obety, ale platí to aj opačne. Obeta úzko súvisí so zodpovednosťou. Je veľmi užitočné, aby manželia čerpali posilu z obety Ježiša Krista. Ona je zdrojom prajného prostredia vo sviatostnom manželstve.

2.)  „Mám starosť o niečo, o niekoho...“ O čo tu ide? O to, že sa o niečo alebo o niekoho zaujímam. Manželstvo je vhodnou príležitosťou, ako sa zbaviť sebectva a o niekoho sa zaujímať. Nie však povrchne, občas či platonicky, ale úprimne, trvalo a s láskou. Občas rodičia so smútkom povedia na adresu svojich detí: „Nič a nikto ho nezaujíma. Žije akoby pre seba.“ Manželský zväzok poskytuje dostatok možností, ako sa otvoriť a vyjsť z ulity a zacieliť potenciál lásky na konkrétneho človeka. Všetko, čo máš v sebe dobré, odovzdaj v prebohatej miere vo zväzku manželstva a rodiny.

3.)  „Mám starosť – niečo má trápi.“ Vzniká otázka, ako si poradím so životom; ako si poradím v tomto svete, keď vyznávam také hodnoty, ktoré svet odmieta. Zvládnem to? V roku 1989 vznikli rôzne revolučné nepokoje v Európe. Pamätáme si to aj z nášho prostredia. O to isté sa usilovali v tom čase ľudia v Číne. Toto povstanie bolo krvavo potlačené. V hlavnom meste, v Pekingu, je Námestie nebeského pokoja. (rozlohou ako Vatikán). Istý americký fotograf tam tajne nafotil zábery, ktoré  obleteli svet. Jedna z fotografií vošla do histórie zvlášť. Predstavme si za sebou 4 veľké tanky a pred nimi, čelom k nim, postavený jeden jediný muž v bielej košeli. Len tak stál, bezbranne, s rozpaženými rukami. Fotografia sa stala súčasťou 10 najvýznamnejších fotografií, odvtedy, čo tento výdobytok techniky evidujeme. Jeden človek sa postavil s holými rukami proti presile.

Manželia žijúci vo sviatostnom manželstve sa dnes môžu cítiť tak, že sú svojimi hodnotami neprijateľní pre tento svet. Neznámy muž v Pekingu tam stál bezmocne s rozpaženými rukami. Manželia sa majú postaviť svetu so zdvihnutými rukami. Tým naznačia, že čakajú posilu zhora. Sám Ježiš sa im prihovára slovami: „Vo svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet.“ (Jn 16, 33)

 

Prosba o Božiu pomoc je neoddeliteľnou súčasťou manželského života v prostredí viery. Boh ju určite počuje a primeraným spôsobom odpovedá. Odpovedá takto: „O nič nebuďte ustarostení.“ To neznamená, že manželia nemajú v živote starosti. Práve naopak. Je ich viac ako dosť. Ale vedomie, že Boh kráča s nimi, im dáva neuveriteľnú silu. Takú silu, ktorá svedčí o Božej prítomnosti, o jeho láske a o tom, že svojich verných posväcuje a obdarúva hojnými milosťami.

 

 

 

 

 

 

Šetriť

 Od staršej generácie sa máme čo učiť. Od tých starších poznáme pojem: šetriť na "horšie časy". Určité veci si nakúpili vo väčšom množstve, uskladnili a v prípade akejsi núdze ich používali. Odkladali si veci na horšie časy, lebo také naozaj zažili. Preto nijaký čas nebol pre nich dostatočne dôveryhodný. Vždy predpokladali, že aj tie opticky dobré časy sa môžu zvrhnúť. Mladá generácia túto schému myslenia nepozná. Je zvyknutá ne to, že všetko je, že nič nechýba, ba že je vždy aj navyše.

Pán Ježiš nikdy nepovažoval materiálnu stránku života za tú najdôležitejšiu. Práve naopak vystríhal pred jej prezdôraznením. Hovoril síce, že si máme šetriť, no nie na horšie časy. Zdôrazňoval, že treba šetriť na "lepšie časy". V evanjeliu čítame:"V nebi si zhromažďujte poklady" /Mt 6, 19-23/. Lepšie časy ako vo večnosti už čakať nemôžeme. A čas vo večnosti ani neexistuje. Je tam večné-teraz, ktoré nikdy nepominie. Je logické, že investovať treba práve tam. Nevkladajme veľkú dôveru do pozemských súradníc, lebo tie sú veľmi neisté. Viac sa zaujímajme o nepomíňajúcu atmosféru večnosti.