Apoštolské kniežatá

 

 

         Pred niekoľkými dňami mohli všetci nadšenci skúmania oblohy vidieť zaujímavý jav – na oblohe bolo vidieť naraz 5 planét. Išlo o úkaz, ktorý nie je každoročný.

         Známi športovci sa stretávajú na rôznych reklamných a charitatívnych akciách. Ľudia, ktorí sa týchto podujatí zúčastnia, môžu prispieť na nejaký charitatívny cieľ. Keď novinári ich vidia pri jednej akcii, napíšu: „Videli sme všetky hviezdy naraz.“

         Sv. Peter a sv. Pavol sú piliere prvotnej Cirkvi. Sú to hviezdy na nebi Cirkvi; spolu si ich uctievame. Každý z nich bol iný, no vhodne sa dopĺňali a Cirkev ich ocenila pomenovaním „apoštolské kniežatá“. Akí boli?

1.) Sv. Pavol

V prípade sv. Pavla sa objavuje otázka, či bol apoštol národov skôr horlivý alebo fanatický. Týka sa to obdobia pred jeho obrátením. On sám píše: „Veď ste počuli, ako som si kedysi počínal v židovstve: že som veľmi prenasledoval Božiu Cirkev a nivočil som ju. V židovstve som prevýšil mnohých vrstovníkov vo svojom rode, lebo som viac horlil za obyčaje svojich otcov.“ (Gal 1, 13 – 14)

Sám Kristus si ho napriek tomu povolal a „namiešal“ ideálnu podobu ohlasovateľa evanjelia. Dal do súladu Pavlove povahove črty s jeho židovskou výchovou a svojou evanjeliovou náukou. Boh pripravil dokonalý mix a zladil to, čo sa zdalo, že je nezladiteľné. Iba Boh môže robiť takéto zázračné veci.

On aj nás pripraví na takmer ideálnu podobu pre potreby jeho evanjelia. Pripravuje nás nielen na službu svedectva v tomto čase, ale aj na to, aby sme vyhovovali kritériám večného života.

2.)  Sv. Peter

Pri skúmaní Sv. písma, ktoré hovorí o prvom pápežovi, vzniká otázka. „Bol viac odvážny alebo emotívny? Prečo?

Spomeňme niektoré biblické situácie. Po neúspešnom rybolove apoštoli zazreli na brehu postavu. Ktosi povedal, že je to Pán. Peter zareagoval tak,
že skočil do mora a plával na breh za Ježišom. Niekto by konštatoval, že to bolo emotívne gesto.(Jn 21, 1 – 25)

Pán Ježiš pri Poslednej večeri umýval apoštolom nohy. Jedine Peter sa vzoprel: „Nikdy mi nebudeš umývať nohy!“ (Jn 13, 8 - 9)

Znovu máme pocit, že ide o silnú emotívnu reakciu. Pán Ježiš pripomenul Petrovi, že ho 3x zaprie. Peter na to emotívne zvolal: „Pane, aj život za teba položím!“ (Jn 13, 36 – 38)

V postojoch Petra badáme dosť emócií, ale nie iba to. Nemožno mu totiž uprieť odvahu. Bez nej by ani nemohol byť rybárom. V jeho prípade sa odvaha snúbi s emóciou. Je to zdravé a perspektívne prepojenie. Petrova láska k Ježišovi sa nedá spochybniť, ale ona je vytvorená na báze odvážnych rozhodnutí v spojení s emóciou. Toto spojenie ho formovalo v Ježišovej škole.

Svedectvo viery bez odvahy je sterilné, jalové, nudné a v konečnom dôsledku nevýrazné, t. j. také, ktoré má tendenciu zaniknúť. Emotívny prvok viery je užitočný tiež, ale nie je dobré, keď je jediný. Emócia viery dvíha ducha človeka, no on potrebuje akési sito, ktoré sa vytvorí spojením odvahy a racionálneho náhľadu na prax viery. Práve sv. Peter je patrónom pre všetkých, ktorí hľadajú svoje miesto vo vydávaní svedectva.

3.)  Obidvaja – Peter i Pavol – sú rodení vodcovia a autority.

Túto črtu „majú v krvi.“ Presne takto sa realizujú ešte predtým, ako spoznávajú Ježiša. Peter viedol skupinu rybárov. Šéfoval síce „v malom“, ale my vieme, že ktorákoľvek skupina potrebuje pre svoju činnosť usmernenie. Potrebuje, aby jej dal niekto myšlienku, náplň a istotu. Peter takým bol. Niet sa čo čudovať, že sa neskoršie ujal vedenia najvýznamnejšieho spoločenstva v ľudských dejinách: spoločenstva apoštolov, ktorých náuka sa podáva a vyučuje v Cirkvi dodnes.

Apoštol Pavol pred svojím obrátením „šéfoval“ trestnému „komandu“, ktoré dostalo od židovských vodcov mandát na brutálne zatýkanie prvých kresťanov. Pavol sa vtedy javil doslova ako krvilačný, nemilosrdný a nekompromisný vodca. Bol hlboko presvedčený o svojej pravde. Iba Boh vedel, že Pavol je schopný obrátenia a nik z ľudí by to ani v najmenšom nepredpokladal. Pavol sa zmenil. Zanechal autoritárstvo a stal sa uznávanou autoritou.

Hlavne tí, ktorí niekoho vedú, sa majú neustále formovať. Nie je to až také samozrejmé, lebo mnohí vodcovia si namýšľajú, že sú neomylní, dokonalí a že vlastnia patent na správne rozhodnutia. Sú presvedčení, že nepotrebujú realizovať revíziu svojho života. Každému vodcovi pristane pokora. Až tak sa môže stať osobnosťou, ktorá prichádza, aby pomáhala iným; aby slúžila dobrému dielu a obetovala sa pre večnú spásu.

Každý rok, 29. júna, sa na oblohe Cirkvi objavujú spolu dve najjagavejšie hviezdy. Neslúžia iba na vonkajšiu okrasu a na nemý obdiv. Ich dosah bude do konca čias apoštolský, pastoračný a duchovný. Cirkev sa bude vždy o nich opierať. Obidvaja poskytujú veľké množstvo materiálu na rozjímanie a na podnet na moment nasledovania Krista.