Slovo prvoprijímajúcim

 

        Pri návšteve niektorých reštauračných alebo iných zariadení objavíme pri stoloch pre zákazníkov aj detskú stoličku. Je vyvýšená, aby na dieťa bolo dobre vidno. Výška je nastavená tak, aby sa dieťa mohlo pohodlne najesť. Takáto stolička má svoje miesto aj v mnohých domácnostiach, kde vychovávajú malé deti. Podbradník, detský tanier a príbor sú samozrejmou výbavou k stoličke. Dieťa až po niekoľkých mesiacoch či rokoch môže zanechať stravovanie v takýchto podmienkach a dospelí ho potom príjmu medzi seba k veľkému stolu. Hneď na začiatku by sa za veľkým stolom stratilo a nemohlo by sa samostatne najesť. Takto mu stolička primeraná jeho veku pomáha.

        Naše prvoprijímajúce deti pristúpia spolu s ostatnými dospelými k eucharistickému stolu. Tento stôl až do smrti bude odteraz pre nich eucharistickým stolom dospelého človeka.

        Doteraz iba túžili, modlili sa a sedeli mimo dosahu eucharistického stola. Teraz ich Ježiš aj Cirkev pozývajú slovami známej modlitby, ktorá sa spieva pred jedlom: „....prisadni, budeme jesť spolu.“

        Eucharistia, hoci ju prijímajú aj malé deti, je pokrmom dospelých. Je to preto, lebo človek, ktorý si uvedomuje, že potrebuje Boží pokrm, aby kráčal s nádejou do večnosti, sa stáva dospelým. Čo by sme našim prvoprijímajúcim v tomto krátkom čase odporúčali?

1.) Od stola sa neodchádza.

Určitú paralelu nachádzame v súvislosti s utrpením a krížom. Posledné roky, mesiace a týždne boli pre pápeža, sv. Jána Pavla II., mimoriadne bolestivé a namáhavé. Pápež však zotrval v úrade s tým, že práve hlásal túto myšlienku: „Z kríža sa neodchádza, na kríži sa zomiera.“

        V určitom slova zmysle toto platí aj o eucharistickom stole. Pristupujeme k nemu cca od 9. roku života a zomierame pri ňom, t. j. ešte aj v okamihu smrti môžeme prijať Telo Pánovo.

        Pri bežnom stolovaní platia určité zásady. Týka sa to najmä nedeľného stolovania. Keď zasadne rodina k nedeľnému stolu, neodchádza sa od neho, iba ak so súhlasom autority. Je to prejav úcty a otvorenosti voči ostatným členom rodinného spoločenstva.

        Často hovoríme, že náš život sa krúti okolo práce a rodiny. S tým sa veľa urobiť nedá, ale je dôležité, aby zároveň sa náš život „krútil“ okolo eucharistického stola. Hlavne kvôli tomu, aby sme vládali odovzdávať svoju energiu v rodine a v práci. Žiaľ, je dosť tých, ktorí eucharistické stolovanie prerušili bez toho, že by mali na to vážne dôvody. Ochudobňuje sa ten, ktorý opovrhuje prijímaním eucharistického pokrmu.

2.) Pri stole sa žiada jednota.

Túto atmosféru oceňujeme aj pri bežnom rodinnom stolovaní. Má tam vládnuť pokojná, dobrosrdečná, aj veselá atmosféra. Ide o udalosť, ak sa rodina stretne a môže stolovať mimo dosahu rôznych odstredivých síl. Ak by vládla nejednota a napätie, stolovanie stratí svoju dôležitú črtu.

        Tieto myšlienky možno aplikovať aj na jednotu v súvislosti s eucharistickou obetou. Akým spôsobom?

a)   jednota s Pánom – vždy, keď prijímam eucharistiu, mám si položiť otázku, čo Pán odo mňa vyžaduje, aké má podmienky, čo mi chce povedať, akým spôsobom chce vstúpiť do môjho života. Kladiem si tieto otázky a hľadám odpovede v modlitbe a v skúmaní svojho osobného života. Súlad eucharistie a praxe života je veľmi dôležitý z hľadiska spásy.

b)   jednota s tými, ktorí sú so mnou v kostole – prejavuje včasným príchodom na sv. omšu, a to z úcty voči ostatným účastníkom bohoslužby, prejavuje sa aktívnou účasťou: spevom, modlitbou, ale aj sústredeným a duchovným prežívaním slávenia najsvätejšieho tajomstva. Napriek tomu, že všetci účastníci eucharistie nie sú na rovnakej úrovni: vekovej, zdravotnej, vzdelanostnej či sociálnej, napriek tomu túto jednotu môžu pestovať všetci.

c)   jednota so svetom – nemyslí sa zjednotenie bezbrehé a bezhraničné, ale hľadá sa miera. Primeraná miera, ktorá je vymedzená naším svedomím formovaným skrze evanjelium. Svet môže človeka pohltiť, ak on nezostane verný Bohu. To pohltenie môže mať vážne dôsledky, napr. stratu viery. Ak sa človek nechce dať pohltiť svetom, má mať jasné zásady, podľa ktorých hľadá iba styčné body a ostatným formám interakcie sa vyhýba.

3.) Stôl treba pripraviť, a potom poupratovať.

Je to prirodzená súčasť stolovania. Niekto si dá námahu, aby jedlo pripravil a vkusne pripravil stôl so všetkým, čo k tomu patrí. Po skončení je potrebné, aby sa všetko vrátilo do pôvodného stavu. Tento rituál zachovávame po celý život. Nachádzame tu spoločné body s eucharistickým stolovaním. Na toto stretnutie s Kristom sa treba pripraviť. Príprava začína už doma a pokračuje vstupom do chrámu. Našou úlohou je zjednotiť naše rozvírené myšlienky s tajomstvom, ktoré sa slávi v posvätnom priestore. Pokoj v duši, ale aj telesný pokoj sú dobrými prostriedkami na to, aby prijímanie eucharistie bolo účinné. V živote všeličo robievame v zhone a v chvate. Prevláda silná tendencia túto prax vnášať aj do atmosféry eucharistického slávenia. Je to na škodu človeka. Nie sme zvyknutí si sadnúť, upokojiť sa sústrediť sa na podstatné a potrebné veci.

        Nemenej dôležité je „poupratovať“ vo svojom vnútri. Táto situácia nastáva po prijatí, eucharistie. Tá nás vedie k tomu, aby sme si v duši a v praxi života urobili poriadok. To je to upratovanie, ktoré znamená, že sa znova utvrdíme v potrebných činnostiach, že budeme pestovať trpezlivosť a zároveň, že sa budeme vystríhať všetkého, čo by nám mohlo tieto plány zmariť. Takáto príprava a upratovanie v živote sú výrazom túžby po Ježišovi, ktorá sa neumenší ani životnými skúsenosťami, ani vekom, ani inými okolnosťami.

        Malé dieťa má pri stole svoju stoličku. Každé pokrstené Božie dieťa má mať v chráme svoje miesto. Niektorí majú roky, ba desaťročia to isté. Iní skúšajú aj iné miesta. Na tom nezáleží. Podstatné je to, že sú pozvaní, aby boli blízko k eucharistickému stolu a mohli z neho prijímať. Toľko možností, ako sa zúčastniť na sv. omši, hádam v histórii ani nebolo. Iba duchovne dospelý človek príjme pozvanie od Ježiša, nepohrdne ním a zostane do konca života vďačný.

Duch Svätý

 

 

        Nedávno sa uskutočnil v Bratislave významný koncert Jeana Michela Jarrého a Bryana May. Rozprávali sa o ňom dvaja – jeden účastník koncertu a druhý taký, ktorý sa ho nezúčastnil. Ten druhý spomínaný mal veľa otázok. Pýtal sa: „Povedz, boli tam efekty? Aké tam boli efekty?“

        Dnes si to bez vizuálnych prvkov a určitých decibelov nevieme predstaviť, inak to za veľa nestojí.

        Deň Turíc bol po nanebovstúpení Pána Ježiša pamätný. Zostúpil Duch Svätý a naplnil celý dom, v ktorom sa apoštoli zdržiavali. (Sk 2, 1 – 11) Áno, bolo to aj s efektami. Božie slovo hovorí, že sa strhol hukot z neba a zjavili sa akoby ohnivé jazyky, ktoré na nich spočinuli a začali hovoriť inými jazykmi. Bol to zážitok pre uši a oči, ale mnohým táto historická chvíľa otvorila duchovný sluch a zrak.

        Aj dne si mnohí takto predstavujú pôsobenie Božieho Ducha – s patričnými efektami. No sv. Cyril Jeruzalemský o Duchu Svätom píše takto: „Tichý a lahodný je jeho príchod, príjemný a vonný je jeho dotyk a jeho jarmo je veľmi ľahké. Jeho príchod predchádzajú žiarivé lúče svetla a poznania.“ (LH II, s. 946) Ako sa v praxi prejavuje?

1.) Duch Svätý je víťazný duch.

Všetky športové kluby na začiatku sezóny posilňujú svoje kolektívy. Istý hovorca klubu vyhlásil: „Snažíme sa získať do družstva „víťazné“ tipy hráčov, t. j. takých, ktorí už niečo vyhrali, boli pri víťazstvách a vedia ako na to.“

        Víťazný Duch Svätý sa prejavuje v takom človekovi, ktorý sa nezmieri s priemerom a hľadá možnosti urobiť viac pre svoju vieru. Uvedomuje si, že bez viery je v dnešnom svete akoby stratený a dezorientovaný. Je doba úpadku hodnôt, ale nie úpadku prítomnosti Božieho Ducha. Práve teraz nás chce naplniť, aby sa naše duše nenaplnili a neoťaželi balastom tohto sveta.

 

2.) Duch Svätý rozvíja črtu a čnosť duchovnosti

V cirkevnej terminológii používame výraz „duchovný stav“. Myslíme tým kňazov a rehoľníkov. Často sa dostávame do mylnej situácie, lebo si myslíme, že duchovnosť je vlastnosť, ktorá sa dotýka iba zasvätených. A čo ostatní? Sú snáď dišpenzovaní od duchovnosti?

Sv. otec František v posolstve pri príležitosti 58. Svetového dňa spoločenských komunikačných prostriedkov použil slová Romana Guardiniho: „Treba vychovať nový typ človeka, ktorý bude obdarený hlbšou duchovnosťou, novou slobodou a novým vnútrom.“ Pápež pokračuje: „ Len ak sa vystrojíme duchovným pohľadom, ak znovu získame múdrosť srdca, pochopíme a dokážeme interpretovať novinky našej doby a znovuobjavíme cestu k plnej ľudskej komunikácii.“

        Duchovnosť sa nadobúda prítomnosťou v Božej blízkosti, zdržiavaním sa v Božom svetle.

        V ľahkej atletike evidujú vrhačské disciplíny. Je určená výseč, do ktorej môže disk, guľa alebo kladivo dopadnúť. Keď náčinie dopadne mimo výseče, pokus je neplatný.

        Človek sa môže zdržiavať aj mimo „výseče“ Božej prítomnosti, ale vtedy prichádza o veľké milosti a jeho život je prázdny na Božie skutky. Ale ak svoj život udržiava v Božom dosahu, jeho dušu Boží Duch napĺňa takou duchovnosťou, ktorá ho robí silným v premenách pozemského sveta. Duchovnosť je ozdobou každého človeka, lebo ho vedie k pravej múdrosti srdca.

 

 

 

 

 

3.) Raz ktosi vyhlásil, že súčasníci nerešpektujú ducha našich predkov, t. j., že prestali zachovávať napr. to, čo naši otcovia dokázali vo svojej viere.

Naši predkovia vo viere – apoštoli – očakávali v modlitbe príchod Božieho Ducha po Ježišovom odchode k Otcovi. Hľadali svetlo a východisko. V správnosti konania ich uistil sám Pán Ježiš: „Keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do plnej pravdy...a  zvestuje vám, čo má prísť.“ (Jn 16, 13)

        Svetlo a východisko – to sú témy, ktoré sú nám blízke. V tme a v bludisku sveta hľadáme pevné body života. Duch Boží sa očakáva nie v pasívnej, ale aktívnej podobe. Modlitba predstavuje aktivitu duše tak, aby sa pohol celý človek a konal podľa Božieho zámeru. Aj tu platí biblické: „Proste a dostanete.“ (Mt 7, 7)

       

Duch Svätý prichádza síce v tichosti, no v účinnosti pôsobenia nemá seberovného. Nemusí robiť okolo seba hluk, nepotrpí s na fanfáry. Jemu najmilším zvukom je lámanie jarma hriechu. To je dielo Ducha Svätého a tiež aj podnet na nový život, ktorý nechce mať so zlobou nič spoločné.

Matkám

 

        V istej rodine majú zaužívaný zvyk. Na Deň matiek sa všetci členovia rodiny zmobilizujú a pripravia pre mamu program. Napr. navaria obed, pripravia a odovzdajú darček, nezabudnú na výlet či návštevu nejakého významného podujatia...

        Každý rok sa to opakuje. Minulý rok mama vyhlásila: „Keby tento deň pokračoval aj zajtra...“ Najmladší člen rodiny reagoval: „Mama, to nie je možné. Už zajtra sa musíš vrátiť do pravidelného rodinného režimu.“

        Čo má byť súčasťou pravidelného režimu matky? Odpovede nachádzame v evanjeliu.

1.) Pri istej príležitosti ktosi Ježišovi oznámil: „Vonku stojí tvoja matka a tvoji bratia a chcú sa s tebou rozprávať.“ (Mt 12, 47)

Matka má mať úmysel pravidelne komunikovať s Bohom – rozprávať sa s ním.

        Občas zažijeme mimoriadnu situáciu a chceme sa s ňou podeliť s inými. Prídeme domov a zvoláme: „Viete, koho som dnes stretol? Viete, s kým som sa pred chvíľou rozprával?“

        Hovoríme to plní nadšenia a nefalšovanej radosti. O to viac má byť nadšené srdce matky, lebo sa rozpráva s Bohom a žiaľ, veľmi často, ako jediná členka rodiny.

        Niektoré informácie dostaneme priamo, zo zdroja, iné máme z počutia. Aj tie z počutia môžu byť pre nás hodnotné. Rodina žije aj z modlitby matky, lebo tá počúva, čo jej povie Boh. Viera rodiny môže mať aj tento silný zdroj. Je to matka, ktorá počúva a poslúcha, čo jej povie Boh v modlitbe.

 

2.) Pri istej príležitosti prišla matka Zebedejovcov k Ježišovi a povedala: „Povedz, aby títo moji dvaja synovia sedeli v tvojom kráľovstve jeden po tvojej pravici a druhý
po ľavici.“ (Mt 20, 21)

 

Možno sa nám jej reakcia javí ako trúfalá či sebecká. Ale zvlášť dnes je veľmi aktuálna. Mnohé matky vidia, že miesto ich detí pri Bohu je neisté a zároveň úpenlivo prosia, aby raz nezostalo úplne prázdne. V mnohých prípadoch už aj je. Niektoré matky to až tak netrápi, iné rezignujú, ale sú aj také, ktoré ešte bojujú o vieru svojich detí. Dokonca, v tomto zápase vidia zmysel celého svojho života.

        V súčasnosti u nás absentujú niektoré profesie. Vraj nie je o ne záujem. Ťažko sa bude žiť bez odborníkov v tom či inom odbore. Trh bude prázdny.

        Bolo by zlé, keby absentovali také matky, ktoré prosia. Ťažko by sa žilo tam, kde sa matky nemodlia a neprosia. Kde matky neprosia o návrat svojich detí k viere. Miesta po Ježišovej pravici a ľavici nie sú rezervované iba pre bratov Zebedejovcov...

 

 

 

 

3.) Sv. písmo spomína inú matku, obyvateľku mesta Naim. Ježiš išiel okolo, keď sa s ňou stretol. Išlo o vdovu, ktorá pochovávala jediného syna. „Prišlo mu jej ľúto,“ hovorí Sv. písmo, a tak chlapca vzkriesil k životu. (Lk 7, 11 – 15)

 

        Matka bola plná žiaľu, nebola schopná slov. No Ježiš vedel o jej ťaživej situácii.

        Je veľa mlčky trpiacich matiek. Došli im slová, niektorým už aj vyschli slzy. Ktovie, koľko je takých napr. na Ukrajine. A je ich dosť aj v našej realite života, lebo smútku je v rodinách dosť. Tu nejde iba o smútok vyplývajúci z fyzickej smrti mladého človeka, ale ide aj o to, že v mladých môže zaniknúť ambícia nasledovať Krista a zostať verný Cirkvi.

        Ježiš stretol smútočný sprievod pri mestskej bráne. Mŕtveho vynášali von. Žiaľ trúchliacej matky nevyjde navnivoč. Môže obmäkčiť Ježiša tak, aby zmenil pomyselný smútočný sprievod na radostný návrat späť do mesta života. Je dobré, keď je v trúchlení a žiali zahrnutá nádej. Tá sa zmení v skutočnosť, keď Boh určí primeraný čas a okolnosti. Viera Cirkvi je živená aj trúchlením trpiacich matiek.

 

        Deň matiek je iba raz v roku. Každá matka by si mala ráno povedať: „Dnes je môj deň. Dnes je môj deň, lebo ho začínam prežehnaním, krátkou modlitbou za rodinu. Dnes je môj deň, lebo môžem urobiť veľa dobrého. Dnes je môj deň, lebo aj dnes môžem byť oporou pre svojich najbližších.

Zostaňte!

 

        Platí pravidlo, podľa ktorého sa má skupina v teréne pridržiavať svojho vodcu. Platí to v horách, v náročných podmienkach. Platí to počas veľkých pútí, počas turistických akcií – teda všade tam, kde ľudia nepoznajú prostredie, v ktorom sa majú pohybovať.

        Pán Ježiš sa prihovára učeníkom skôr, ako odíde k Otcovi: „Zostaňte v mojej láske.“ (Jn 15,9)  Akoby chcel povedať: „Zostaňte so mnou, nevzďaľujte sa odo mňa. Zostať v tomto prípade neznamená zastať. Zostať s Ježišom znamená nasledovať ho a stále kráčať v jeho šľapajach.

1.)     Sv. písmo ukazuje aj na takých, ktorí chceli mať 100%-tnú istotu. Apoštoli preto vraveli: „Pane, nevieme, kam ideš.“ (Jn 14, 5)

Ježiš je pre nás tajomstvom. Niekedy sa pýtame: „Čo je tajomstvom tvojho úspechu? Je Kristus prítomný v tvojom živote, aj keď si taký vyrovnaný, obetavý? Je Kristus prítomný aj v situácii, keď dokážeš byť zásadový a znášaš aj nepriazeň osudu?“

Pán Ježiš, hoci je tajomstvom, pre ľudí nemusí byť tabu.

2.)    Iní ľudia sú akoby nekritickí v odvahe Ježiša nasledovať. Hovoria mu: „Pôjdem za tebou všade, kam pôjdeš!“ (Lk 9, 57)

Takto odvážne naznačujú, že on sa stal pre nich normou. Normou, ktorá sa prejavuje najprv vo svedomí, a potom aj v skutkoch. Je paradoxné, že aj človek, ktorý patril Bohu, sa môže ľahkovážne dostať pod vplyv takých, ktorí ho stiahnu na dno. Pod vplyv takých, ktorí žijú iba pre dnešok, ktorí sa neštítia nijakého podvodu pri dosahovaní svojich cieľov.

Idú za nimi „kamkoľvek pôjdu za zatratením“ miesto toho, aby išli za Kristom, ktorý pôjde pred nimi, „kamkoľvek“, aby ich získal pre večný život.

 

3.)    Tí, ktorí zostávajú pri Ježišovi, sa presvedčili, že iné možnosti do úvahy neprichádzajú, že sa ani len priblížiť nedajú. Vyjadrujú to slovami: „Pane, a ku komu by sme išli?“ (Jn 6, 68)

To sú slová tých, ktorí už našli definitívne riešenie a kardinálnu otázku svojho života majú vyriešenú. Ježiš má v ich živote exkluzívne miesto. Také miesto nájdeme napr. v prírode. Ide o také miesto, z ktorého je výhľad na všetky strany.

Ten, kto uveril, má výhľad na všetko okolo a dokáže to správne vyhodnocovať. Tak zisťuje, čo je užitočné pre dušu a čo je škodlivé. Kto má zabezpečený takýto výhľad, má vyhliadku
do budúcna, že bude spasený.

 

Božie slovo nás upozorňuje na to, aby sme si vyhliadli vodcu a zostali pri ňom. Pozemskí vodcovia držia svojich priaznivcov najmä za cenu odmien a výhod. Ježiš drží verných pri sebe za cenu lásky, ktorá je najvyššou hodnotou.

 

Čas

 Človek dostal od Boha do vienka veľa darov. Jedným z nich je aj čas. Svoj pozemský život riadime podľa času. Ten je nevyspytateľný. Raz sa nám zdá, že plynie veľmi pomaly a my by sme ho chceli posunúť podľa našich predstáv, inokedy sa nám vidí, že príliš uháňa a že dokáže človeka uštvať. Často si v mysli predstavujeme situáciu, keby sme čas, ak nie zastavili, tak aspoň spomalili a vychutnali si nejakú príjemnú chvíľu. Všetko sa deje podľa toho, čo momentálne prežívame a čo nás významne ovplyvňuje. 

 V televízii vysielajú mnohé vedomostné súťaže. Moderátor prečíta otázku a súťažiaci musí v priebehu niekoľkých sekúnd odpovedať. Moderátor dá niekedy takýto povel k odpočítavaniu:"Nech sa páči, váš čas!" Vždy nám to pripomenie situáciu podľa ktorej sám Pán oznamuje všetkým ľuďom:"Nech sa páči, toto je váš čas!" Deje sa tak už pri narodení dieťaťa. Boh mu povie:"To je tvoj čas, ktorý sa začína teraz odpočítavať!"

    V televízii denne sledujeme určité rozhovory, či interview. Redaktor ich zvykne zakončiť zdvorilostnou frázou:"Ďakujem za váš čas!" Robí sa tak aj na konci nejakej prednášky, či nejakého stretnutia. Takto môže poďakovať človek, ktorý si uvedomí, akým veľkým darom je čas. Vtedy povie:"Ďakujem ti Pane za dar tvojho času!"

 Pán Ježiš akoby karhal apoštola Filipa, keď mu jemne vytýkal:"Filip, toľký čas som s vami a nepoznáš ma?!" /Jn 14,9/.

 Na čo nám slúži čas?

 1.,Máme ho predovšetkým na to, aby sme spoznali Boha. Určite aj na iné veci, ale najviac preto, aby sme spoznali Ježiša a uverili v neho ako v Mesiáša. 

 Niekedy sa vyjadríme takto:"Bol som v časovej tiesni, preto som konal tak a tak" . Predtavme si človeka, ktorý na rozhraní života a smrti konštatuje a vytýka Bohu:"Prečo si mi nedal viac času?" Akoby sa nachádzal v časovej tiesni a nestačil sa oboznámiť a identifikovať s pozíciou veriaceho človeka. Je  tu otázka, či dostatočne využívame čas. Čím ho vypĺňame?  Ľudia radi bilancujú a pritom konštatujú, že to v živote dotiahli ďaleko. Spoločensky, profesne, politicky. Je otázka, či sa im pri tej výške nezatočila hlava do takej miery, že nestihli vnímať prítomnosť Boha v živote. Život má výšku iba vtedy, keď  v ňom zažijeme skutočné spoločenstvo s Bohom. 

 2.,Zo zákulisia kolektívneho športu alebo v oblasti hudobnej brandže počujeme vyjadrenie:"Nestihli sme sa ani zohrať". Stretlo sa zopár talentovaných jednotlivcov, ale veľa tréningov, či nácvikov nestihli. Museli nastúpiť len tak, akoby na ostro. 

 Je chvályhodné, keď sa ľudia v určitom spoločenstve "zohrajú" a budú si pomáhať navzájom k spáse. Rodina je v prvom rade takým spoločenstvom. Nestačí, aby sa spoločenstvo naháňalo za materiálnymi istotami, lebo tie sú prchavé. Čhýba im trvácnosť. Ak v spoločenstve pulzuje Boží život-sviatostný a modlitbový, potom je toto spoločenstvo istým obrazom a predzvesťou Božieho kráľovstva.

 3.,Odborníkom, ale aj laikom je známy výraz-časový spínač. Ide o naprogramované zariadenie, ktoré sa v určitý čas zapne a uvedie do činnosti napr. ventilátor, nejaké vykurovanie, či svetlo. Svedomie je spínač, ktorý sme dostali od Boha a ten sa zopne, keď príde nejaký morálny podnet, ktorý treba riešiť. Ide o situáciu, kedy treba zhodnotiť morálnu /ne/prípustnosť nášho konania. Dnes nie je problém stretnúť ľudí, ktorých svedomie je otupené a ich morálny spínač, je vypnutý, je mimo prevádzky. Nie je jednoduché ho znova naštartovať. Človek musí mať odvahu k tomuto kroku a musí byť presvedčený, že mu prinesie skutočný úžitok. Čas na pokánie je jedným z najvzácnejších darov. Je to čas milosti a spásy. 

 Snažme sa užitočne využívať čas. Prejavujme si úctu a vďačnosť. Využívajme čas na konanie dobra a to nie iba z času na čas. Sú tu stále dobré časy, keď dokážeme reagovať na Božie podnety urobiť život plnším na Pánovu lásku.

K čomu ťa Pán volá?

 

       Skupina ľudí, odborníkov v stavebníctve, prechádzala starou historickou budovou. Prišli k malým dverám, do ktorých ústilo schodisko. Dvere boli staré, unikátne, no zamknuté. Ktosi poznamenal, že ísť ďalej by predstavovalo riziko. Za nimi je malý balkón, no ten už staticky nevyhovuje.

       Boh svojich povoláva ku kňazstvu. Ukazuje im staré, unikátne dvere. Kristovo kňazstvo ešte stále mladých motivuje. Deje sa tak už dvetisíc rokov. Dvere ku kňazskému povolaniu sú akoby protirečivé. Na jednej strane počuť Ježišovo pozvanie: „Poďte za mnou a urobím z vás rybárov ľudí.“ (Mk 1, 17) Na druhej strane akoby otriasol istotami kandidáta, keď hovorí: „Syn človeka, nemá kde hlavu skloniť.“
(Mt 8, 20) Ktorý je najlepší spôsob umožňujúci vstup do kňazskej služby?

1.)         Prijať Krista a svojím životom sa s ním čo najviac stotožniť.

Ak by niekto povedal, „musím sa s týmto faktom zmieriť,“ je to málo. Zmieriť sa je možné s prehrou. Zmieriť sa je možné so situáciou, ktorá nie je priaznivá. Ide o bolestivé prijatie takej situácie, ktorá nám veľkú radosť nerobí. Prijatie vstupu do služby oltára má mať iné parametre. Nemá to byť cesta trýznenia ani seba, ani iných. Zmieriť sa s faktom povolania je vyhovujúce možno pre začiatočníkov cesty. Je to primerané pre úvodnú časť, ktorá má byť odrazovým mostíkom k vyššej méte, t. j. k radostnému prijatiu tej cesty, ktorú môže stanoviť iba Boh. Bez radostného prijatia povolania chýba dôležitý prvok spokojnosti v kňazskej službe.

2.)         Keď hovoríme o povolaní, musí byť každému jasné, že týmto krokom sa v živote niečo končí, niečo sa zanecháva.

        Sú isté skutočnosti, s ktorými sa musí kandidát rozlúčiť. Pri rôznych debatách mnohí rečníci strácajú niť. Zamotávajú sa do vlastných slov, a potom zabudnú, aká bola východisková téma. Pýtajú sa: „Kde som to skončil?“

Pri vstupe do kňazskej služby nie je dôvod vracať sa k pôvodnému štýlu života. Kňazstvo otvára nové témy, nové skutočnosti, nové poznanie, nové horizonty, ktoré doteraz akoby neexistovali.

V katolíckych novinách je článok venovaný slovenskému kňazovi, ktorý pôsobí ako misionár vo Francúzsku. Hovorí, že pri novom poslaní sa človek musí akoby znova narodiť. Musí spoznávať iných ľudí, a to novým, Kristovým pohľadom. Pritom sa očisťuje, zbavuje sa vlastného ega a učí sa žiť pre iných. Pokiaľ má ambíciu konať a žiť pre iných, spĺňa dôležité kritérium, ktoré sa javí ako jedno z poznávacích znakov zdravého povolania.

3.)         Pri ohlasovaní evanjelia treba nájsť akoby nový zmysel života.

Táto služba môže byť výsledkom toho, že si kandidát „urovnal“ v hlave mnohé skutočnosti. Boh zvykne veľa vecí v človekovi rozvíriť, ale dokáže pomôcť aj s ich uložením na správne miesto. Služobník oltára si s pomocou Ježiša, ktorý ho povolal, ukladá najmä to, čo dostal od Pána pri vzájomnej komunikácii. Je to dôležité preto, lebo aj on bude pomáhať iným, aby si všetky dôležité podnety zo života správne usporiadali z hľadiska dôležitosti pre spásu.

       Kľúč na správne uloženie je v evanjeliu. Tí, ktorí ho písali pri Ježišových nohách alebo pri nohách apoštolov. Tento božský zdroj je nespochybniteľný a je zárukou toho, že čoho sa evanjelium dotkne, všetko sa usporiada správne.

 

       Vo veľkej budove, v sídle rôznych inštitúcií, je veľa dverí. Niekedy je problém nájsť tie pravé. Modlime sa za to, aby bolo dosť tých, ktorí ich nájdu a otvoria Kristovi, ktorý klope a čaká. Sú to dvere unikátne a staticky neotrasiteľné. Tí, ktorí sú povolaní, nájdu ich aj v temnote a ruchu tohto sveta.

Boh volá

 

        Mnohí muži u nás dobre vedia, čo znamená výraz „povolávací rozkaz“. Znamená to jediné: nástup do základnej vojenskej služby. Kto by ju odmietol, mohol byť sankcionovaný zo strany režimu. Existovala aj výnimka na základe tzv. modrej knižky. Dostali ju tí, ktorí napríklad zo zdravotných dôvodov nemohli absolvovať dvojročnú základnú vojenskú službu.

        Je všeobecne známe, že Boh povoláva do svojej služby ľudí, ktorí ohlasujú evanjelium z titulu účasti na Kristovom kňazstve. Nerobí to však takýmto spôsobom, aký sme uviedli vyššie.

        Kňaz nie je regrút, ktorý dostane do rúk akýsi povolávací rozkaz a ak ho neprijme, bude stíhaný. Božie volanie nie je nikdy násilné, ale je nástojčivé. Nie je to tvrdý atak voči nič netušiacemu jedincovi, ale ide o postupné „ponáranie“ kandidáta do tajomstva, ktorým kňazstvo je. Povolanie nie je vydieranie, ale je získavaním pre vec oduševneného ohlasovania evanjelia.

        Ako prebieha komunikácia medzi povolávajúcim, t. j. Bohom a tým, ktorý je povolávaným, t. j. človekom? Tento, najmä vnútorný dialóg, má svoje zákonitosti. Pomôžeme si evanjeliom. (Lk 24, 35 – 48)

1.) „Čo sa ľakáte?“

Takto sa pýta Pán Ježiš, keď sa po zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom. Zľaknutie sa môže byť prvou reakciou na zreteľné volanie zo strany Boha.

Preľaknutie sa volaného, že Ježiš je aktívny Boží Syn, ktorý ruší zafixovanú ľudskú predstavu, podľa ktorej Boh drieme a v tomto móde je prijateľný pre každého.

        Poľakať sa toho, že Boh ma našiel, hoci som sa mu snažil dôkladne vyhýbať a prísť s ním do kontaktu iba sporadicky, aj to iba neosobne, neadresne.

        Prestrašiť sa z toho, čo bude nasledovať, ako bude Boh vo mne pôsobiť. Zmení ma na svoju hračku, ktorou bude manipulovať, alebo ma urobí slobodným, ba ešte slobodnejším ako doteraz?

        Vydesiť sa z toho, že ostanem „opečiatkovaným“ znamením v tomto svete a zároveň zaradeným k tým, ktorí sú neprijateľní pre atmosféru tohto sveta.

 

2.) „Máte tu niečo na jedenie?“

Skúsme situáciu obrátiť. Predstavme si, že sa pýtame my, a nie Ježiš. Pýtame sa: „Máš niečo pre nás? Čo máš pre nás?“

Ide tu o situáciu, kedy prichádza nejaký obchodník a ponúka tovar. Zákazník si uvedomuje, že je Pánom situácie a môže sa hrať na dôležitého a pýtať sa: „Tak ukáž, čo ponúkaš!“ Lebo ak sa mu tovar nebude páčiť, môže veľkopansky odmietnuť a prejsť ku konkurencii. Ježiš túto úlohu prijíma. Otvára svoju pokladnicu a ponúka službu ohlasovania radostnej zvesti.

Keď si kandidát uvedomí a začne sa meniť, stáva sa pokornejším vzhľadom na veľkosť a dôležitosť služby. Už nie je veľkopanským, lebo si uvedomuje, že Pán mu zveruje do rúk to najcennejšie – blahozvesť, podľa ktorej môžu byť všetci spasení, t. j. môžu dosiahnuť Božie kráľovstvo.

Služba a ohlasovanie kňaza môže priviesť mnohých k pokániu, k návratu do Božieho náručia. Veľká je sila evanjelia a pritom je v rukách a ústach slabého človeka, ktorý prijal Božiu ponuku.

3.) „Dotknite sa ma a presvedčte sa!“

Takto môže reagovať kandidát, keď si uvedomí, k čomu ho Pán povoláva. Vyzýva Boha, aby sa ho dotýkal, lebo vie, že bez Božej milosti bude jeho snaha jalová. Nechce veľa, iba dotyk. Tak sa zaradí medzi niektoré biblické postavy, ktoré chceli „počuť iba slovo“ a ktoré sa chcú „iba dotknúť jeho rúcha“ a ktorí chcú iba to, „aby vložil na niekoho ruky“. Títo všetci uverili, že stačí iba Ježišov dotyk a všetko sa zmení k lepšiemu. Aj dotyk venovaný služobníkovi oltára môže veľa zmeniť. Môže (z)meniť jeho samého, a to podľa Ježišovho vzoru. Táto zmena je dôležitá, lebo iba „premenený“ človek na Kristov obraz môže hlásať Božie slovo účinne. Modlime sa, aby sme mali takých duchovných pastierov, ktorí sú v dennom dialógu a kontakte s Tým, ktorý ich povolal.

 

        Boh sa zmocňuje človeka zvnútra, v tichu a aj v neočakávanej chvíli. Prosme Pána, aby aj dnes Pán povolával takých, ktorí budú vnímaví a budú spoznávať aj túto formu Božej komunikácie.