Mal byť mŕtvy,ale žije.

Pred niekoľkými dňami sa objavila v médiach správa,podľa ktorej,kdesi na Slovensku medveď napadol človeka. Z televízie zašli za tým človekom,aby porozprával,ako sa to všetko udialo. Vysvitlo,že sa ocitol tvárou v tvár voči medveďovi. Napadlo mu,že jediným riešením v tejto situácii je to,že si ľahne na zem na tvár a rukami si zakryje hlavu a bude hrať mŕtveho. Medveď ho síce poškriabal,ale v konečnom dôsledku od neho odišiel a veľmi mu neublížil. Mal šťastie,že nestratil duchaprítomnosť. Je to zvláštne,keď sa dívate na človeka,ktorý mal byť mŕtvy,a on akýmsi zázrakom  žije. Ešte pred pár hodinami sa nachádzal na hranici života a smrti, a teraz svedčí o tom,ako sa mu podarilo vyviaznúť. Celé veľkonočné obdobie sa očami viery pozeráme na Zmŕtvychvstalého. Máme ho v kostole. Predstavuje nám ho socha,ktorá  bude na oltári ešte do slávnosti Nanebovstúpenia. Je  v tom niečo posvätné,mystické,keď sa pozeráme na Ježiša,ktorý mal byť mŕtvy za obvyklých okolností,ale on žije...A pritom celému svetu vydáva svedectvo o tom,ako a prečo sa tak stalo. Robí to spôsobom prijateľným ,vzhľadom na našu chabú schopnosť uveriť. On žije,a nielen to. On nám prisľúbil svojho Ducha,ktorý nám má všetko dôležité pripomínať/Jn 14,23-29/. Čo môžeme od Zmŕtvychvstalého očakávať? Lebo v ňom sa obdivuhodným spôsobom prejavuje Boží život. Výstižne o tom píše sv. Gaudencius,biskup. Jeho texty sú v Liturgii hodín vo veľkonočnom období/LH II,s.822/. Čítame tam,že on/Kristus/  1, posilňuje tých,čo obetujú, 2,oživuje tých,čo uverili, a 3,premenený posväcuje tých,čo ho premieňajú. 1,Každý jeden z nás má pri sv.omši obetovať. Každý,primerane svojmu stavu,povolaniu,či postaveniu. Všetci máme obetovať zo svojho života, z toho čo máme,čím disponujeme. Každý má niečo priniesť vo svojom srdci. S prázdnym srdcom sa obetovať nedá. Výsledkom toho,že obetujeme, je skutočnosť,že sa potom v živote radostnejšie a ochotnejšie obetujeme. Eucharistická obeta má podstatný vplyv na naše angažovanie sa ako veriacich v konkrétnych skutkoch. Buď nás povzbudzuje,posilňuje,alebo nabáda hľadať možnosti realizácie viery. 2,Človek má tendenciu vo viere upadať. Potrebuje oživenie. Viera je krehká skutočnosť. Uvedomujeme si to zvlášť v tejto dobe. Raz som si pri nakupovaní všimol a počul dialóg medzi matkou a dospievajúcim dieťaťom. Kupovali aj nejaké krehké veci zo skla. Matka svojej ratolesti prizvukovala,že krehké veci sa nedávajú na dno košíka,alebo na dno nákupnej tašky,lebo by sa zničili pod tlakom ťažších vecí. Krehké veci majú byť na vrchu a odolnejšie na dne košíka. Viera,ako krehká záležitosť má byť na vysokom bode nášho záujmu. Ak by sa ocitla v suteréne nášho záujmu,tak by sa zničila,alebo stratila. Viere treba venovať maximálnu pozornosť. 3,Premenený Pán v eucharistii, posväcuje  kňazov lebo oni ho premieňajú. Poskytuje im akoby prednostné možnosti posväcovania. Nesúvisia však so získaním popularity a slávy. Nerobia im život jednoduchším. Postavia ich na svietnik,postavia človeka do čela zástupu,ktorý chce nastúpiť cestu dokonalosti. No zároveň sa stávajú krehkými nádobami,ktoré sú v záujme prežitia,odkázané na spojenie s Kristom. Ak by to tak nebolo, vyvolená nádoba praskne a všetko užitočné čo je v nej ,vytečie. Na čo je potom prasknutá nádoba Božieho vyvoleného ,keď neudrží v sebe vzácny obsah: ambíciu viesť iných cestou spásy. Celá Cirkev sa má modliť,aby premieňajúci na Pánovom stole,žili svoje premieňanie v praxi každodenného života. Všetci zrejme poznáme pieseň z repertoáru chrámových spevokolov:"Náš Pán je živý...žije v nás.." On je Život v plnosti. Dáva nám aj dnes z neho okúsiť. Ak sme živí a otvorení pre obetu,znamená to,že jeho život prúdi v našich žilách, oživuje nás a skrze nás aj naše prostredie. 

Pár slov o pokoji.

Istý študent-vysokoškolák sa vrátil domov zo skúšky. Keď prekročil prah bytu hlboko si vydýchol a povedal:"Zasa mám na chvíľu pokoj!" Vie veľmi dobre,že možno o týždeň, o dva ho čaká ďalšia,až kým neabsolvuje poslednú pre prázdninami. Veta,ktorú povedal študent obsahuje hlbokú pravdu:človek túži po pokoji, ale pozemský svet mu ho dopraje poskromne a na dobu neznámu. Pozemský svet neposkytuje v rozsahu svojich darov pokoj "all inclusive". Do tohto nepokoja vstupuje Boh so svojou ponukou pokoja. Hovorí:"Pokoj vám zanechávam,svoj pokoj vám dávam. Ale ja vám nedávam,ako svet dáva"/Jn 14,23-29/. Máme sa naučiť rozlišovaťmedzi ponukou pokoja zo strany sveta a ponukou,ktorú prezentuje Ježiš a ktorá jediná môže naplniť človeka. V ktorých situáciách života sme najčastejšie konfrontovaní s požiadavkou pokoja? 1,Nájsť pokoj. Ak sa niekto opýta:kde nájdeš pokoj po nejakom životnom vypätí,môže nasledovať takáto odpoveď: vo chvíľach samoty, v prírode, vo venovaní sa záľubám, vo sv.spovedi atď. Svedčí to o fakte,že človek znova a znova hľadá pokoj. Lebo vždy sa niečo vyskytne,čo ho zneistí,vyvedie z miery, z pokoja...Sme akoby kvalifikovaní hľadači pokoja. Pokoj v plnom rozsahu nájdeme vo večnosti. Tam je istota,lebo Boh je istota. Boh pokoj garantuje,lebo je cieľom,ale dáva nám z neho okúsiť už tu na zemi,lebo je Cestou. Boh je istota pokoja,lebo je čieľom,ale dáva nám z neho "ochutnať" už na zemi,lebo je Cestou k večnému cieľu. 2,V pokoji sa rozísť. V živote  môžu nastať situácie,ktoré hrozia konfliktom,drámou. Každý si vydýchne,keď sa zúčastnené stránky rozídu v pokoji. Keď zomrie človek,pozostalí sa chcú s ním v pokoji rozísť,chcú ho zveriť do rúk dobrotivého Boha. Ale hlavne sa chcú pokonať s Bohom,ktorý je Pánom života a smrti a práve si niekoho vzal k sebe,niekoho,kto patril do ich príbuzenstva. Učia sa prijať fakt,podľa ktorého Boh urobil správne,urobil to s nejakým úmyslom,tak,aby to prinieslo nejaký úžitok. Taký postoj zaujmime a v pokoji odovzdajme zosnulého do Božích rúk,aby sme sa aj my stali adresátmi Božieho pokoja. Vždy sa chceme v pokoji rozísť s blížnymi,či už v pozemských vzťahoch,alebo smerom do večnosti a každý deň chceme zažiť rozchod s hriechom,aby sme sa mohli v pokoji stretnúť s Pánom. 3,Mať pokoj od niek/č/oho. Napríklad od zlých ľudí,od pokušení,od problémov a starostí. Občas povieme:"Dajte mi všetci pokoj!" Nikto z ľudí nám nemôže zaručiť definitívny pokoj. Tu ide skôr o reakciu,ktorej cieľom je dosiahnuť,aby si nás niekto chvíľu nevšímal. Dávame najavo,že nestojíme o pozornosť. Môžeme len tak Bohu povedať,aby nám dal pokoj? Skôr sa nám núka možnosť povedať:"Pane,daruj nám svoj pokoj!" Daj nám zo svojho pokoja,aby sme dokázali plnohodnotne žiť pre Božie kráľovstvo aj v nepokojoch tohto sveta. Nič tak nepotrebujeme v nepokojných časoch pozemského života,ako práve pokoj Pánov. Ľudia nás často oberajú o pokoj,no Boh nám ho znova dáva. Vo večnosti ho ponúkne,naservíruje ako súčasť atmosféry večnej radosti. Kto žije s Bohom v priateľstve,ten sa stáva nositeľom pokoja. Kto ho čerpá z eucharistického stola Pánovej hostiny,ten ho okúsi v plnej miere vo vlasti pokoja. Lebo večnosť je vlasťou plnej atmosféry pokoja,ktorý Boh prisľúbil svojim verným. 

Zázemie.

Väčšina ľudí povie,že vie oceniť svoje zázemie. O čo ide? Ide o celkovú atmosféru života. Ide o priateľov,rodinu,psychickú pohodu,ale aj o materiálny dostatok. Všetko toto a možno ešte niečo navyše je obsahom pojmu-zázemie. Prečítajme si pomaly úryvok z evanjelia sv. Jána/Jn 14,1-6/. Objavíme tam niekoľko výrazov,ktoré rezonujú témou zázemie. Napríklad: Otec,príbytok a vezmem vás k sebe. Otec. Človek potrebuje niekoho,kto mu odovzdáva cez svoj život ľudskosť a určité prvky duchovnosti. Takého človeka považujeme za autoritu. Od autority očakávame najmä tento rozmer charakteru. Iste,autorita vyžaduje,je náročná,ale aj veľa dáva. A práve preto si vyžaduje úctu a obdiv. Príbytok. Všimnime si,že svätopisec nepoužíva výrazy ako dom,byt,či bývanie,alebo obydlie. Použil výraz príbytok. Je obsažnejší. Je nežnejší. Je vznešenejší. Viac vystihuje teplo domova. Svedčí o trvalejšom prostredí,než obydlia pozemského sveta. Taká je aj naša viera. Je zameraná na niečo,čo je trvalejšie a vznešenejšie ako je sféra pozemských záujmov. Ako veriaci,musíme mať nadhľad nad tým,čo je pozemsky dokonalé,šťastné,ale aj smutné a nedokonalé. Vidíme viac ako iní,ktorí si šťastie zabsolutizovali iba v rozmeroch pozemského bytia. Vezmem vás k sebe. My,ľudia sme takí,že potrebujeme vedieť dôležitú vec-že niekomu na nás záleží. Potrebujeme si byť istí,že nás niekto prijal do svojho srdca. Nemusí ísť o prezidenta,šéfa banky,či populárneho človeka. Aj vám dobre padne,ak vám celkom jednoduchý človek povie,že sa za vás modlí? Už ste v jeho srdci. A sme v srdci našich rodičov,starých rodičov,duchovných pastierov. Týmto všetkým a snáď aj iným,na nás záleží. Dúfam,že tí z nich,ktorí sú už vo večnosti,nás raz vezmú k sebe.  Vymodlia na zemi duchovne plodný život a hlavne istotu nebeského príbytku.

Povolanie.

Koľkokrát sa stane,že uprostred pekného a príjemného stretnutia pozrieme na hodinky,vstaneme a povieme:volajú ma povinnosti. Potom sa s ostatnými rozlúčime a odídeme za hlasom svojich povinností?! Takáto situácia nie je zriedkavosťou. Počul už niekto,ako znie hlas povinností? On  nie je na spôsob ľudského hlasu. Ide skôr o vedomie zodpovednosti za niečo, k čomu sme povolaní. Ak už o svojich povinnostiach hovoríme,že majú svoj hlas,prečo by sme potom nemohli povedať,že Boh má svoj hlas? Niekedy počujeme vyjadrenie:volá ma Boh. Takto povedia ľudia,ktorí cítia,že sa priblížili k bránam večnosti. Takto reagujú aj tí,ktorí hovoria,že Boží hlas ich volá k zasvätenému životu. Čo to môže znamenať,ak povieme,že Boh volá niekoho do svojej služby? 1,Vyvolený človek sa dostáva zo štádia volania do štádia povolania. Niekto povie,že je to len slovná hračka,no je to podstatná skutočnosť. Štádium volania v nás evokuje myšlienku na niečo hrubé,naturálne,neotesané,nachádzajúce sa na začiatku nejakej cesty. Na druhej strane slovo povolanie predstavuje niečo,čo je čisté,zbavené nánosov,niečo ,čo je už kultivované a formované civilizáciou evanjelia. Boh svojou milosťou pôsobí tak,že sa volanie premení na povolanie t.j. na niečo,čo ovplyvní človeka na celý život a dá mu,akoby nový charakter. Boh je ten,ktorý jediný dokáže kultivovať ľudské srdcia. Preto tí,ktorí nastúpia na cestu povolania si majú uvedomiť platnosť a účinnosť slov Písma:"..Dnes,keď počujete jeho hlas,nezatvrdzujte svoje srdcia..."/Hebr 3,7/. Boží hlas môže z nás vyformovať nového človeka,ktorý bude viac otvorený pre Božie skutočnosti,najmä pre vec povolania. 2,Na púti za povolaním sa povolaný dostáva na cestu života,ktorá sa stáva trvalou skutočnosťou. Povolaný si má uvedomiť,že Boh vedie k trvalej skutočnosti,nie iba na nejaký čas. Povolaný má s Bohom komunikovať tak,aby pod jeho vedením rástol a nikdy nestagnoval. Možno poznáte výraz,ktorý pochádza viac z odborných kruhov,ako z bežnej komunikácie a znie: trvalo udržateľný rozvoj. Znamená to,že akýkoľvek rozvoj spoločnosti/hospodársky/,má ísť v súlade so životným prostredím. Rast povolaného človeka má sa diať so zreteľom na životné prostredie,ktoré vytvára Boh a Cirkev na tomto svete. Bez tohto zreteľa nie je možná systematická a hlbková formácia povolaného. O to sa má snažiť celá Cirkev,aby v našich prostrediach viery vznikalo prajné prostredie pre povolania. Cirkev,každý jej člen má prosiť za prehlbenie povolaní už existujúcich,ale aj za povolania nové. Povolaní majú mať ambíciu zostať pri Kristovi natrvalo. Veľmi dobre túto skutočnosť pochopili apoštoli,ktorí prehlásili v Ježišovej prítomnosti:"Pane,a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali,že ty si Boží Svätý"/Jn 6,68-69/. 3,Takto formované povolanie sa stáva zdrojom veľkých milostí. Povolaný má povinnosť ukazovať iným cestu spásy. Stáva sa sprostredkovateľom darov,ktorých darcom je sám Boh. Povolaný ich nemá sám zo seba. Dostáva ich zhora. Má ich však prijať s vďakou a radosťou a pripraviť Božiemu ľudu tak,aby sa stali výdatným duchovným pokrmom pre tých,ktorí sú na ceste spásy. Vyžaduje to sám Kristus,keď hovorí:"Nie vy ste si vyvolili mňa,ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás,aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo,aby vám Otec dal všetko,o čo ho budete prosiť v mojom mene"/ Jn 15,16/. Povolaní sú dnes na pranieri doby, no ich prítomnosť vo svete je Bohom žiadaná a pre ľudí životne dôležitá.Je to preto,lebo bez ich služby je cesta spásy nejasná,zmätočná a komplikovaná. Vždy zostanú v platnosti slová Pána Ježiša:"Kto vás počúva,mňa počúva, a kto vami pohŕda,mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou,pohŕda tým, ktorý ma poslal"/Lk 10,16/. V živote Cirkvi je modlitba a obeta za povolania na programe dňa. Tým dňom nerozomieme iba 24 hodín. Je to povinnosť,ktorá má "dnes" trvať do konca sveta. Povolania budú vždy na programe dňa života Cirkvi. Boh nimi oživuje a ukazuje cestu spásy. Ďakujme Bohu za toto poznanie a vyprosujme pre potreby spásy sväté povolania.

Chlieb a kameň.

Ľuďom dávame rôzne charakteristiky. Väčšinou sa snažíme niekoľkými slovami vyjadriť podstatnú vlastnosť,čŕtu,ktorá je pre nich príznačná. Napríklad,o niekom povieme,že je ako "kus chleba". Tým vyjadrujeme,že je to dobrý človek,obetavý,pozorný,taký,ktorý nikomu,kto je v núdzi nepovie-nie. No,na adresu iného môžeme použiť inú charakteristiku-protichodnú. Povieme,že má srdce ako "kameň". Ide o človeka,ktorý je neoblomný,nemá súcit voči biede iného človeka. V tomto prípade si "chlieb a kameň" protirečia. Človek,ktorý je ako chlieb,nemôže byť kamenným človekom. A opačne. V prípade Ježiša,Božieho Syna je situácia iná. Chlieb a kameň si neprotirečia. Ježiš o sebe často hovorieval,že on je pravý chlieb,ktorý zostúpil z neba/Jn 6,35/. Ak zoberieme do ruky spis sv.Petra,nájdeme tam zaujímavý citát:"Prichádzajte k Pánovi, k živému kameňu,ktorí ľudia síce zavrhli,ale pred Bohom je vyvolený a vzácny..."/1 Pt 2,4/. V prípade Ježiša si chlieb a kameň neprotirečia,práve naopak. On je chlieb,ktorý sýti,nasycuje,živý. No zároveň je aj kameňom,ktorý všetko drží pohromade,lebo je základom stavby ohlasovania evanjelia. Pri rekonštrukcii nejakej historickej budovy je niekedy dôležité osekať všetko až do kameňa. Všetko sa odstráni,zostane iba kameň. A na kameň sa opäť môže naniesť nový vrstva omietky. Kameň ostáva navždy. To je Kristus:chlieb a kameň. Aký má byť kresťan? Kresťan chce byť ako chlieb,lebo mnohí si chcú na ňom "zgustnúť". Veriaci sú za dvetisíc rokov zvyknutí na to,že svet si chce na nich zgustnúť-posmechom,iróniou,prenasledovaním,či dehonestovaním. No tí,ktorí si chceli zgustnúť na chlebe kresťanského života,si neraz vylámali zuby. Mysleli si,že chlieb kresťanov bude mäkký,,tvárniteľný,otrocky podajný. Zažili nemilé prekvapenie,lebo narazili na kameň. Na kameň čírosti života,na kameň svedectva,na kameň odmietnutia hriechu. A tak chlieb kresťana sa strieda s kameňom pravdy a odmietnutia zloby. Kristus-chlieb a kameň je pre nás večnou inšpiráciou,aby sme od neho čerpali milosti,potrebné k svedectvu života.

O chlebe a vode.

 Starší ľudia začínajú svoje rozprávanie,väčšinou  tým, že hovoria čo prežili a čím v živote prešli Obvykle začínali od bodu nula,aby sa potom zmohli na lepší život. Vyjadrujú to slovami,že najprv "žili o chlebe a vode". Tento výraz vyjadruje istú biedu,nedostatok,situáciu,ktorá je ďaleko od spokojnosti. Neznamená to hneď absolútny kolaps. Svedčí to o tom,že aj z mála sa dá vyžiť,najmä pre začiatok. Výraz "o chlebe a vode",v duchovnom slova zmysle,z pozície našej viery znamená úplne niečo iné. Dostáva situáciu človeka do opačného pólu,do situácie hojnosti duše. Čhlieb v duchovnom slova zmysle znamená Krista samého. On sám to potvrdil slovami:"Ja som chlieb života"/Jn 6,35/. A voda ,čo znamená? Pomôžme si slovami modlitby liturgie hodín zo stredy tretieho veľkonočného týždňa:"Pane a Bože náš,ty otváraš bránu nebeského kráľovstva všetkým,čo sa znovuzrodili z vody a z Ducha Svätého..."/LH II.,s.688/. Môže chcieť kresťan ešte niečo viac od Boha,počas života na zemi,ako práve tieto exkluzívne a vrchovato naplnené nádoby Božej milosti? Aký to paradox! Ísť o chlebe a vode v bežnom živote predstavuje stav tesne pred materiálnym a existenčným kolapsom,resp. pohybovanie sa v blízkosti tohto rizika. V duchovnom slova zmysle,výraz -o Chlebe a vode ,nás posiela do úrovne maximálneho duchovného blaha,ktoré si tu,na zemi môžeme nerušene vychutnávať. Zachutilo nám to?

Nerozluční apoštoli.

Včera sa v našej farnosti konalo podujatie Poldeň rodiny. Náš hosť,biblista prof.František Trstenský ,o.i.povedal aj takúto podnetnú myšlienku:"Rodina,ktorá sa modlí spolu,aj zostáva spolu". Nemyslí sa iba na fyzickú blízkosť,ale hlavne na to,že jej členovia vyznávajú spoločné hodnoty,ktoré ich držia pohromade,aj keď momentálne nemusia byť blízko seba. Evanjelium sv.Jána prináša v 21.kapitole dôležitú myšlienku,týkajúcu sa apoštolov/Jn 21,1-14/. Svätopisec uviedol na adresu učeníkov toto:boli spolu! Vieme,že boli spolu vo večeradle,kde trpeli a trpli,čo sa s nimi po Ježišovom umučení stane,ale určite trávili čas aj spoločnou modlitbou,lebo v nej nachádzali východisko do života. Dnešná stať evanjelia hovorí,že boli spolu pri Tiberiadskom mori a absolvovali spolu rybolov. Čo im a nám priniesla udalosť zázračného rybolovu? Tiež sme spolu a očakávame podnety pre svoj život viery. 1,Pripomeňme si Ježišovu,na prvý pohľad,naivnú otázku:"Deti,máte niečo na jedenie?" Vedel veľmi dobre,že nemajú nič,čo aj sami potvrdili. Táto otázka je nadčasová. Človek máva hlad a to nielen fyzický. Cíti,že aj jeho duša má svoje potreby. Počas svojho účinkovania sa apoštoli nevyhli otázkam tohto typu:čo nám ponúknete? čo máte pre nás? ukážte,čím sa živíte? dajte nám ochutnať z vášho pokrmu! ako a čím živíte svoju dušu? Po ukážke nášho hodnotového rebríčka môže u niektorých záujemcov nastať reakcia nestráviteľnosti,hraničiaca s pohrdaním: tomu mám uveriť? toto mám prijať? No u niektorých sa prejaví spokojnosť duše slovami:Pane,vždy nám dávaj takýto chlieb!. Kresťan má vždy niečo po ruke,čo ponúkne vo svojom prostredí,ako pokrm najvyššej hodnoty. 2,Všimnime si konštatovanie a presvedčivé zvolanie jedného z apoštolov:To je Pán! Javí sa nám to,ako pozitívna odozva na prvý bod. Kto ochutná vznešený pokrm viery,ten zvolá:To je Pán! Šimon Peter reagoval hneď. Skočil do mora,lebo chcel byť pri Ježišovi prvý. Ježiš dáva viac a hodnotnejšie ako iní. Kto sa o tom presvedčí,musí povedať:To je Pán! Koľko dobrodení dostávame v priebehu jedného dňa?! Niekedy sa nedajú ani spočítať. Či už majú povahu materiálnu,alebo duchovnú. Pri spytovaní svedomia povedzme:Je to Pán,ktorý mi pomohol cez konkrétneho človeka. Je to on,ktorý sa postaral,že som zdolal ošemetnú situáciu. Je to on,ktorý ma ochránil pred hriechom a neprávosťou. Ani dnes nezabudnime na túto možnosť stotožniť Boha s dobrodeniami života. 3,Ježiš sa prihovára unaveným a neúspešným rybárom:"Spustite sieť z pravej strany lode a nájdete!" Ježiš chce povedať,že more je stále plné rýb a to aj napriek tomu,že apoštoli zažili fiasko. Nechce,aby ich rybárske renomé utrpelo takýmto  drastickým spôsobom. To,že nič nechytili,neznamená,že ryby z mora kamsi odplávali. Treba sa pokúsiť o reparát. Treba opraviť sieť,pozrieť,či je v poriadku. Je nutné preskúmať techniku rybolovu a možno ešte najskôr lepšie skoordinovať dielo rybolovu. Ale hlavne to,aby sme miesto v lodi,pri kormidle rezervovali Bohu. Koľkí sa pokúšame priviesť niekoho vo svojom prostredí na pravú vieru? Nedarí sa nám to. Zatiaľ. Stále kontrolujeme,či je z našej strany všetko v poriadku,či nepotrebujeme niečo vylepšiť. A tak je to správne. Lenže iba Boh vie,kedy je ten správny čas rybolovu. Zatiaľ máme byť trpezliví a snažiť sa,aby sme my boli lepší. Skôr,ako Boh vypočuje naše modlitby,chce,aby sme my zažili moment obrátenia. Až potom nastane čas pre kapitálny úlovok,ktorý bude znamenať úľavu pre našu dušu. 

Záplava v Jeruzaleme.

Po skončení Vianočných sviatkov,ktosi poznamenal-východniari zaplavili Bratislavu! Išlo o reakciu na skutočnosť,podľa ktorej pracuje v hlavnom meste veľké množstvo ľudí z východného Slovenska. Každý,kto si chce nájsť adekvátne pracovné miesto,alebo trocha viac zarobiť,hľadá pracovné príležitosti v Bratislave. Niet sa čo čudovať,že hlavné mesto naplnia ľudia z iných končín Slovenska. Úryvok zo Skutkov apoštolov hovorí o zvláštnom jave/Sk 5,27b-32. 40b-41/. Veľkňazi si nechali predviesť apoštolov na výsluch. Vytýkajú im,že ohlasujú Ježiša Krista a že:.."naplnili Jeruzalem svojim učením". Ide o trochu paradoxnú záležitosť. Hŕstka Ježišových učeníkov zaplavila hlavné mesto náukou evanjelia! Je to niečo neslýchané,až absurdné, na prvé počutie. Prećo stojí tento fakt za povšimnutie? 1,Židia chceli zmazať chýr o Ježišovi. Dosiahli však,pravý opak. Mysleli si,že keď zlikvidujú Ježiša,ostatní jeho prívrženci sa rozpŕchnu,ako to bolo v iných situáciách,keď potlačovali rôzne vzbury. V tomto prípade táto taktiku sa ukázala ako neúčinná. Práve naopak! Ježišovo učenie expandovalo,dostalo sa do všetkých spoločenských vrstiev. Poprední Židia museli byť nešťastní. Čím viac utlmovali vieru v Krista,tým viac sa ona vzmáhala a rástla. V dejinách Cirkvi sa tento fakt neustále potvrdzuje a opakuje. Čím viac zneškodňujeme svoje hriechy a slabosti,tým viac je myšlienka Božieho kráľovstva silnejšia,viditeľnejšia a účinnejšia. 2,Za povšimnutie stojí aj fakt,že obyčajní rybári sa postarali o šírenie evanjelia nevídaným spôsobom a tempom. Nedokázali to ani traja mudrci z Východu. Tí iba prešli cez Jeruzalem. Absolvovali niečo na spôsob tranzitu. V ich prípade išlo o jednosmerku. Naspäť sa vracali inou cestou. A boli to učení ľudia! Jednoduchí ľudia,pochádzajúci od Galilejského mora dokázali tajomné veci,ktoré sa vymykajú z bežného chápania. Teraz sa objavila v médiach správa,podľa ktorej vedci zverejnili podobizne troch košických mučeníkov. Urobili to na základe skúmania ich telesných pozostatkov. Keď sa zahľadíme do ich tvárí,vidíme,že sú to ľudia ko sme my. Nie nejakí "nadľudia",ale podobní nám. Takýto ľudia dokážu kvôli evanjeliu urobiť maximum-ísť do zápasov,kde sa rozhoduje o živote a smrti. Ľudia jednoduchej,ale hlbokej viery dokážu urobiť zázraky v každej dobe. A dokážu v tomto predstihnúť ľudí,ktorí sú učení,vzdelaní,na vrchole spoločenského rebríčka,ale nemajúci zmysel pre Božie veci. 3,Udalosť zo Skutkov pripomína,že svoju výpovednú hodnotu má aj návrat do Jeruzalema. Ježišovi rodičia absolvovali s dvanásťročným dieťaťom púť do Jeruzaleme. Keď sa stratil v dave,vrátili sa do Jeruzalema,aby ho tam hľadali. Emauzskí učeníci,na základe stretnutia so Zmŕtvychvstalým Pánom, sa vracajú naspäť do Jeruzalema,aby oznámili dôležité fakty kolégiu apoštolov. Ľudia,ktorí absolvovali návrat "do Jeruzalema" t.j. do spoločenstva Cirkvi a znovu objavili Ježiš sú dôležití a vážení,lebo ich viera sa posilnila. Nemôžeme nespomenúť apoštola Tomáša,ktorý po prvej absencii,si nenechal ujsť druhú príležitosť,aby sa stretol s Pánom. Znova sa vrátil do spoločenstva apoštolov,aby sa mohol stať plnohodnotným svedkom Ježišovho zmŕtvychvstania. Toto všetko sú návraty,ktoré majú cenu zlata. Nielen pre samotných svedkov,ale aj pre nás,ktorí sa musíme denne v pokání vracať k Ježišovi,aby nám odpustil a podal pomocnú ruku. 

Medzičlánky vo vzťahoch.

Pred časom mi ktosi priniesol fľašu medu. Až teraz,keď z neho beriem posledné sústa,som si všimol na veku nenápadný nápis:Priamo od včelára. Aký je význam tejto vety? Je to jednoduché. Tento med pochádza priamo od včelára. Medzi výrobcom-včelárom a mnou-konzumentom,nie je medzičlánok. Nijaký obchodný reťazec,nijaký obchod mi tento med nepredal,ale mám ho priamo od výrobcu. Nikto iný ho nemal v rukách. Evanjelium prináša dialóg medzi Ježišom a Filipom/Jn 14,6-14/. Filip sa dožaduje akéhosi medzičlánku medzi Otcom a Synom. Hovorí:"Pane,ukáž nám Otca a to nám postačí". Ježiš ho presviedča,že neexistuje taký medzičlánok. Zdôrazňuje:"Kto vidí mňa,vidí Otca". A pokračuje:"Verte mi,že ja som v Otcovi a Otec vo mne". Medzi nim a Otcom nie je nijaké umelé premostenie. Ježiš dokazuje,že ani nie je potrebné,lebo Otec i Syn majú božskú podstatu. Sú rovnakej podstaty. To iba ľudia si vyrábajú rôzne premostenia vo svojich vzťahoch. Nasilu. Pre niektorých je pojem "brat a sestra v Kristu" málo. Iba také niečo,čo je oficiálne,možno nejaká floskula... K skutočne dobrým vzťahom nemusíme nič dokladať,ani vymýšľať. Stačí,keď vieme,že sme "v Kristovi",alebo aj" Kristovi". To nám musí stačiť k obnove života. Pamätajme na slová Písma:"Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové"/2 Kor 5,17/. Nové je to,ktoré uverilo v obnovu života v znamení Zmŕtvychvstalého.