Povolanie.

Koľkokrát sa stane,že uprostred pekného a príjemného stretnutia pozrieme na hodinky,vstaneme a povieme:volajú ma povinnosti. Potom sa s ostatnými rozlúčime a odídeme za hlasom svojich povinností?! Takáto situácia nie je zriedkavosťou. Počul už niekto,ako znie hlas povinností? On  nie je na spôsob ľudského hlasu. Ide skôr o vedomie zodpovednosti za niečo, k čomu sme povolaní. Ak už o svojich povinnostiach hovoríme,že majú svoj hlas,prečo by sme potom nemohli povedať,že Boh má svoj hlas? Niekedy počujeme vyjadrenie:volá ma Boh. Takto povedia ľudia,ktorí cítia,že sa priblížili k bránam večnosti. Takto reagujú aj tí,ktorí hovoria,že Boží hlas ich volá k zasvätenému životu. Čo to môže znamenať,ak povieme,že Boh volá niekoho do svojej služby? 1,Vyvolený človek sa dostáva zo štádia volania do štádia povolania. Niekto povie,že je to len slovná hračka,no je to podstatná skutočnosť. Štádium volania v nás evokuje myšlienku na niečo hrubé,naturálne,neotesané,nachádzajúce sa na začiatku nejakej cesty. Na druhej strane slovo povolanie predstavuje niečo,čo je čisté,zbavené nánosov,niečo ,čo je už kultivované a formované civilizáciou evanjelia. Boh svojou milosťou pôsobí tak,že sa volanie premení na povolanie t.j. na niečo,čo ovplyvní človeka na celý život a dá mu,akoby nový charakter. Boh je ten,ktorý jediný dokáže kultivovať ľudské srdcia. Preto tí,ktorí nastúpia na cestu povolania si majú uvedomiť platnosť a účinnosť slov Písma:"..Dnes,keď počujete jeho hlas,nezatvrdzujte svoje srdcia..."/Hebr 3,7/. Boží hlas môže z nás vyformovať nového človeka,ktorý bude viac otvorený pre Božie skutočnosti,najmä pre vec povolania. 2,Na púti za povolaním sa povolaný dostáva na cestu života,ktorá sa stáva trvalou skutočnosťou. Povolaný si má uvedomiť,že Boh vedie k trvalej skutočnosti,nie iba na nejaký čas. Povolaný má s Bohom komunikovať tak,aby pod jeho vedením rástol a nikdy nestagnoval. Možno poznáte výraz,ktorý pochádza viac z odborných kruhov,ako z bežnej komunikácie a znie: trvalo udržateľný rozvoj. Znamená to,že akýkoľvek rozvoj spoločnosti/hospodársky/,má ísť v súlade so životným prostredím. Rast povolaného človeka má sa diať so zreteľom na životné prostredie,ktoré vytvára Boh a Cirkev na tomto svete. Bez tohto zreteľa nie je možná systematická a hlbková formácia povolaného. O to sa má snažiť celá Cirkev,aby v našich prostrediach viery vznikalo prajné prostredie pre povolania. Cirkev,každý jej člen má prosiť za prehlbenie povolaní už existujúcich,ale aj za povolania nové. Povolaní majú mať ambíciu zostať pri Kristovi natrvalo. Veľmi dobre túto skutočnosť pochopili apoštoli,ktorí prehlásili v Ježišovej prítomnosti:"Pane,a ku komu by sme išli? Ty máš slová večného života. A my sme uverili a spoznali,že ty si Boží Svätý"/Jn 6,68-69/. 3,Takto formované povolanie sa stáva zdrojom veľkých milostí. Povolaný má povinnosť ukazovať iným cestu spásy. Stáva sa sprostredkovateľom darov,ktorých darcom je sám Boh. Povolaný ich nemá sám zo seba. Dostáva ich zhora. Má ich však prijať s vďakou a radosťou a pripraviť Božiemu ľudu tak,aby sa stali výdatným duchovným pokrmom pre tých,ktorí sú na ceste spásy. Vyžaduje to sám Kristus,keď hovorí:"Nie vy ste si vyvolili mňa,ale ja som si vyvolil vás a ustanovil som vás,aby ste išli a prinášali ovocie a aby vaše ovocie zostalo,aby vám Otec dal všetko,o čo ho budete prosiť v mojom mene"/ Jn 15,16/. Povolaní sú dnes na pranieri doby, no ich prítomnosť vo svete je Bohom žiadaná a pre ľudí životne dôležitá.Je to preto,lebo bez ich služby je cesta spásy nejasná,zmätočná a komplikovaná. Vždy zostanú v platnosti slová Pána Ježiša:"Kto vás počúva,mňa počúva, a kto vami pohŕda,mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou,pohŕda tým, ktorý ma poslal"/Lk 10,16/. V živote Cirkvi je modlitba a obeta za povolania na programe dňa. Tým dňom nerozomieme iba 24 hodín. Je to povinnosť,ktorá má "dnes" trvať do konca sveta. Povolania budú vždy na programe dňa života Cirkvi. Boh nimi oživuje a ukazuje cestu spásy. Ďakujme Bohu za toto poznanie a vyprosujme pre potreby spásy sväté povolania.