Chlieb a kameň.

Ľuďom dávame rôzne charakteristiky. Väčšinou sa snažíme niekoľkými slovami vyjadriť podstatnú vlastnosť,čŕtu,ktorá je pre nich príznačná. Napríklad,o niekom povieme,že je ako "kus chleba". Tým vyjadrujeme,že je to dobrý človek,obetavý,pozorný,taký,ktorý nikomu,kto je v núdzi nepovie-nie. No,na adresu iného môžeme použiť inú charakteristiku-protichodnú. Povieme,že má srdce ako "kameň". Ide o človeka,ktorý je neoblomný,nemá súcit voči biede iného človeka. V tomto prípade si "chlieb a kameň" protirečia. Človek,ktorý je ako chlieb,nemôže byť kamenným človekom. A opačne. V prípade Ježiša,Božieho Syna je situácia iná. Chlieb a kameň si neprotirečia. Ježiš o sebe často hovorieval,že on je pravý chlieb,ktorý zostúpil z neba/Jn 6,35/. Ak zoberieme do ruky spis sv.Petra,nájdeme tam zaujímavý citát:"Prichádzajte k Pánovi, k živému kameňu,ktorí ľudia síce zavrhli,ale pred Bohom je vyvolený a vzácny..."/1 Pt 2,4/. V prípade Ježiša si chlieb a kameň neprotirečia,práve naopak. On je chlieb,ktorý sýti,nasycuje,živý. No zároveň je aj kameňom,ktorý všetko drží pohromade,lebo je základom stavby ohlasovania evanjelia. Pri rekonštrukcii nejakej historickej budovy je niekedy dôležité osekať všetko až do kameňa. Všetko sa odstráni,zostane iba kameň. A na kameň sa opäť môže naniesť nový vrstva omietky. Kameň ostáva navždy. To je Kristus:chlieb a kameň. Aký má byť kresťan? Kresťan chce byť ako chlieb,lebo mnohí si chcú na ňom "zgustnúť". Veriaci sú za dvetisíc rokov zvyknutí na to,že svet si chce na nich zgustnúť-posmechom,iróniou,prenasledovaním,či dehonestovaním. No tí,ktorí si chceli zgustnúť na chlebe kresťanského života,si neraz vylámali zuby. Mysleli si,že chlieb kresťanov bude mäkký,,tvárniteľný,otrocky podajný. Zažili nemilé prekvapenie,lebo narazili na kameň. Na kameň čírosti života,na kameň svedectva,na kameň odmietnutia hriechu. A tak chlieb kresťana sa strieda s kameňom pravdy a odmietnutia zloby. Kristus-chlieb a kameň je pre nás večnou inšpiráciou,aby sme od neho čerpali milosti,potrebné k svedectvu života.