Včera v dopoludňajších hodinách som vychádzal z nášho farského kostola. Okolo kostola práve prechádzala rodinka: rodičia a chlapec, ktorý mohol byť školákom na prvom stupni. Chlapec zo zvedavosti pribehol ku kostolu a cez okno nazrel do vnútra. Pravdepodobne v kostole ešte nikdy nebol. Keď to zbadala matka nahlas ho upozornila:"Choď preč odtiaľ, ty tam nemáš čo hľadať!". On poslúchol a odbehol. Povedal som si, že sa budem za toho chlapca modliť, aby možno aj po rokoch cestu do kostola našiel, aj keď mu v tom matka bránila aj keď sa o tom dozviem až vo večnosti. Matka, paradoxne, nastolila konkrétnu otázku tohto znenia: čo vlastne v kostole hľadáme? Pravdepodobne mnohí ani nevedia čo je zmyslom ich návštevy bohoslužieb.
Evanjelium spomína udalosť, podľa ktorej dvaja ľudia navštívili chrám: farizej a mýtnik /Lk 18, 9-14/. Pán Ježiš ich situáciu vyjadril rozdielne. Mýtnik bol pre svoju pokoru vypočutý, farizej nie. Ale jedno mali spoločné-vedeli, že chrám je ich miestom. Tento fakt je nespochybniteľný. Čo je teda zmyslom návštevy chrámu a účasti na bohoslužbe? Pomôžme si výrokmi a svedectvami starých kresťanských spisovateľov.
1., Sv. Cyprián, biskup a mučeník, píše istému Fortunátovi:"...treba s radosťou odísť uprostred bied a súžení...,zatvoriť na okamih oči, ktoré videli ľudí a svet, a ihneď ich otvoriť, aby hľadeli na Boha a na Krista" /Liturgia hodín IV, s. 1555/. Zmysly sa sýtia svetom, ba až presýtia. Kostol je úľavou pre unavené zmysly a unavenú dušu. Duša akoby sa nadýchla novej atmosféry. Raz, pri návšteve staršej panej, pripútanej na lôžko som počul tento výrok: "Už by som chcela zatvoriť oči a otvoriť ich až vo večnosti. Tento svet mi už nemá čo dať. A ak niečo čakám, tak to dostanem už len vo večnosti". Od sveta veľa očakávame. A možno aj niečo dostaneme, také, čo nás poteší. Ale svet nás nezbaví obáv. Hrozí nám rôznymi formami neistoty: vojnou, ľudskou, duchovnou i materiálnou krízou, chorobami atď. Je mnoho vecí, ktorých sa ľakáme. Kostol a eucharistická slávnosť nás udržiavajú v kontakte s večnosťou, lebo ona je našim cieľom. Koľkokrát sa stane, že stratíme kontakty na niektorých ľudí. Možno ich už nikdy nenájdeme. Naša aktívna prítomnosťv chráme môže byť zárukou toho, že kontakt so živým a večným Bohom nestratíme.
2.,Sv. Cyprián ďalej píše:" Myseľ založená na nábožných rozjímaniach zostáva statočná a pevná a duch neochvejne odoláva všetkým hrôzam diabla a hrozbám sveta, keď ho posilňuje istá a pevná viera v budúce veci" /LH IV s.1554-5/.
Pred nedávnom som sa rozprával s človekom, ktorý práve prekonal covid. Na otázku:ako sa má, odpovedal:"Výsledky mám v norme, ale som veľmi slabý". Všetci, ktorí sme tým prešli, môžeme potvrdiť, že tento stav poznáme. Človek sa môže navonok javiť v poriadku, ale vnútorne môže byť slabý. Jeho duša môže vykazovať známky slabosti a ťaživého nepokoja. Kristus, prítomný v slove a eucharistii naše vnútro posilňuje. Kristus posilňuje tých, ktorí priznávajú zlyhania, slabosti, zmätky života. Nikto nie je tak silný, aby nepotreboval posilu zhora. Dnes je mimoriadne dôležité, aby sme si v nestálosti sveta zachovali pevné a dôverujúce srdce, ktoré vkladá dôveru v Boha, ktorý nás posilňuje. Duša ponorená do euch. tajomstva silnie, precitá, zviecha sa, znova sa učí plesať a radovať sa vo svetle Pánovej prítomnosti a pookriata znáša každodennosť života.
3.,Sv. Augustín v liste Probe píše:"A preto v určité hodiny odvracajme myseľ od ostatných starostí a prác, ktoré istým spôsobom túto túžbu /po blaženom živote/ zoslabujú, a sústreďme sa na modlitbu. Slovami modlitby si pripomíname, čo túžime dosiahnuť, aby to, čo začalo vlažnieť, nevychladlo úplne a celkom nevyhaslo, ak to nebudeme častejšie rozdúchavať" /LH IV s.379/.
Koľkokrát sa dočkáme v živote od rodiny akejsi výčitky:"Jedlo je navarené, ale museli sme ho viackrát prihrievať, lebo si neprišiel včas". Nijaká matka nechce synovi, dcére, či vnúčatám podať studené jedlo. Túžby po Bohu môžu chladnúť. Túžby po stretnutí s Bohom v pozemskom svete, či vo večnosti môžu vyvetrať z hláv a myslí. Vieru v Boha nie je možné uchytiť na život formou-raz a navždy. Ona musí byť predmetom našich pravidelných zápasov. Motiváciu získavame väčšinou v kostole, v ktorom slávime ústredné tajomstvo našej viery-eucharistiu. Ak nechceme rezignovať na dobré a užitočné veci, musíme v tejto posvätnej atmosfére s Bohom komunikovať. Ak nechceme zanechať cestu spásy, musíme hľadať taký pokrm, ktorý nás na spásnej ceste udrží.
Pred svojim umučením sa Pán Ježiš zdržiaval v Getsemanskej záhrade. Tam ho našli vojaci. Spýtal sa ich, koho hľadajú. Odpovedali, že Ježiša Nazaretského. Otázka:čo hľadáš v kostole, nie celkom presná. Nie, čo, ale koho? V kostole máme koho hľadať a aj čo, lebo viera v Krista nám dáva zmysel života/Jn 18, 1-5/. Pridajme sa k tým, ktorí v pozemskom chráme našli svoje miesto s tým, že raz získajú definitívu v chráme nebeskej slávy.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára