Obyvatelia
Košíc poznajú aktivitu, ktorá má názov: Skákanie pod vežou. Ide o športovú
súťaž v skoku do výšky pod Žigmundovou vežou, v blízkosti Katedrály
sv. Alžbety. Fotografie z tohto podujatia sú majstrovské.
Predstavme si záber, na ktorom vidno
športovca, ktorý zdoláva latku, je na najvyššom bode skoku a za ním je
situovaný veľkolepý kostol. Nachádzame tu veľkú podobnosť. Športom sa človek
môže dostať do určitej výšky, ale aj chrám dvíha človeka do výšky. Nie však
telesne, ale duchovne, bližšie k Bohu.
Teda pretekár, ktorý zdoláva určitú
výšku, má čosi spoločné s človekom, ktorý o skoku do výšky veľa
nevie, ale modlí sa pri bohostánku a prežíva výšku vzťahu s Bohom.
Výška dosiahnutá v chráme je pre večnosť dôležitejšia ako tá na pretekoch.
Kostol človeka dvíha od pozemských
záležitostí bližšie k svetu nadprirodzenému. Kostol je výnimočný fenomén v živote
človeka. Čo môžeme o ňom povedať? Napríklad to, že prechádza určitým
procesom.
1.)Na začiatku sa rodí myšlienka na stavbu kostola.
S ňou sú často spojené
protichodné názory. Vyjadril ich prorok Aggeus. Uvádza napríklad názory proti
stavbe: „Ešte neprišiel čas stavať Pánov dom.“
(Ag 1, 1 – 2, 9) Ide o hlasy neprajníkov, resp. tých, ktorí sú prehnane
opatrní. Stavitelia chrámu sa s takýmito alebo podobnými názormi bežne stretávali.
No v úsilí o svoj kostol nepoľavili. Vytvorili schému, podľa ktorej
postupovali. Dozvedáme sa o nej z Knihy Exodus. (Ex 17, 8 – 13)
Účinkujú v nej
elitní a vybraní muži Izraela – pred bojom s Amalekitmi sa Mojžiš
postavil na pahorok s Božou palicou v ruke a modlil sa. Jozue v tom
čase bojuje so svojimi mužmi. Áron a Hur Mojžiša podopierajú, aby v duchovnej
rovine neochabol. Výsledkom tejto zvláštnej, ale účinnej jednoty je víťazstvo
nad národom Amalekitov.
Nepripomína nám
to zápas o presadenie myšlienky stavby kostola? Niektorí sú v teréne,
t. j. aktívne bojujú s režimom, byrokraciou či inými neprajnosťami doby.
Píšu listy, žiadosti, demonštujú, apelujú, „idú s kožou na trh“. Iní sa
neprestajne modlia či zháňajú financie, ďalší prinášajú iné obety alebo aspoň
dávajú najavo spolupatričnosť a sympatizujú. Každý, kto má dobré
zmýšľanie, pomáha, ako vie. Koľkí si zaslúžia vysoké ocenenie za to, že
pripravili ďalším generáciám budúcnosť? Lebo viera je budúcnosť. Ona nám otvára
perspektívu večného života.
2.)Ďalším bodom v reťazci života chrámu je súčasnosť.
Sme svedkami negatívneho procesu
vyprázdňovania chrámov. Už prorok Aggeus túto skutočnosť predvídal a napísal:
„...môj dom je pustý, a vy sa náhlite každý do svojho domu.“ Nikdy tak
neplatili prorokove slová ako dnes.
Kostoly sa vyprázdňujú, lebo ľudí
viac zaujíma pohodlnosť vlastného života. Zvykli sme si na pohodlie doma a do
kostola sa treba obliecť, pripraviť a stráviť tam istý čas a ešte cesta
tam a naspäť... Mnohým sa jednoducho nechce. Iní doslova „vytriasli svoju
vieru“, lebo sú stále na cestách, hľadajú neustále väčšie istoty, a to rodinné,
osobné, študijné, pracovné... Pri tom hľadaní ani nezbadali, že v rámci presunov
v živote vytriasli zo seba skoro celý obsah toho, čo nazývame viera.
Iní ľudia na
kostol rezignovali, lebo hovoria, že im stačí viera vnútorného pocitu.
Zdôrazňujú, že preto, aby boli veriaci, nepotrebujú sviatosti, ba ani
spoločenstvo ľudí, ktorí sú tam zhromaždení. Myslia si, že veria v niečo,
čo je nad nami. Kresťan neverí „v niečo“, ale v Ježiša Krista, Božieho
Syna, ktorý za nás trpel, zomrel na kríži a vstal z mŕtvych. Ježiš
Kristus je centrom dejín, ba aj nášho osobného života.
3.)Ďalšia etapa vnímania chrámu spočíva v určitej nostalgii za minulou
slávou.
Najmä starší sa tohto pocitu zbavujú
ťažko. Ich vnútro odhalil Aggeus takto: „Kto ešte ostal medzi vami, čo videl tento
dom v jeho prvej sláve? A ako naň hľadíte teraz? Nezdá sa vám, akoby
bol ničím?“
Iba pohľad do
slnečnej minulosti dnešku nepomôže. Ani vyplakávanie za „dobrými časmi“.
Ktovie, či sa naše chrámy ešte naplnia. Podstatné je to, aby sa naplnil ten
nebeský. V zábere siločiar našich modlitieb nech sú tí, ktorí o chrám
bojovali, ktorí ho stavali, ale aj tí, ktorí sa rozpŕchli fyzicky i duchovne.
Mnohí z nich hľadajú naďalej telesný i duchovný pokrm svojho života
kdesi inde. Tak ako nejaký radar môže zachytiť vo svojom zornom uhle rôzne
objekty, tak môže zachytiť sila našich modlitieb tých, ktorí by tu mali byť. Z rôznych
dôvodov tu však nie sú prítomní. Majme ambíciu, aby sa naše chrámy znova
napĺňali, aby ľudia zvádzali dobrý boj o svoju vieru, lebo žijeme dobu
zápasu.
Znovu sú
potrební nasledovníci Mojžiša a Árona, aby ľudia nevzdali zápas o večnosť.
Hlavne sú však potrební nasledovníci Ježiša z Nazareta, ktorý dvíha
človeka vysoko. Vysoko nad materiálne zmýšľanie, vysoko nad priemernosť a plytkosť
životného štýlu, vysoko nad všetky prchavé ambície pozemského sveta.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára