Keď špina očisťuje a lieči

 

         Nedávno uplynul rok od začiatku vojny na Ukrajine. Stále prebiehajú kruté boje. Mnoho ľudí umiera, ľudia plačú, hľadajú nádej a prijímajú každú pomoc. Nedávno som čítal rozhovor s ukrajinským kňazom, ktorý pôsobí v prostredí poľnej nemocnice. Uviedol veľa zaujímavých skutočností z prostredia svojho pôsobiska. Okrem iného povedal, že vojna vyliečila mnohých ľudí z duchovných chorôb. Špina a nečistota vojnovej atmosféry mnohým otvorila oči. Prejavilo sa to tak, že po dlhom čase prijali sviatosť pokánia, dali sa pokrstiť alebo sa zosobášili. Je paradoxné, že vojna mnohých vylieči – najmä z duchovných neduhov a urýchli proces dospievania a vyzrievania do stavu osobnosti.

         Evanjelium nám poukazuje na to, že špina použitá Ježišom, t. j. blato, očistila a otvorila zrak slepému od narodenia. (Jn 9, 1 – 41) Evanjelista napísal, že Ježiš zmiešal slinu so zemou, a tým potrel oči slepému. Vzniklo blato, ktoré neznesieme ani na topánkach, ani vo vlastnom byte, Ježiš použil blato a špinu na to, aby otvoril človeku oči.

         Boh nám otvára oči aj cez špinu vlastného života. Keď si uvedomíme, ako žijeme a nachádzame veľa nezriadeností, je to Božia milosť, ak sa nám otvoria oči. Precitnutie sa prejaví tak, že prehodnotíme aj svoju pozíciu viery. Tá nás začne motivovať k tomu, aby sme o nej rozprávali.

         Sv. Gregor Veľký v komentári ku Knihe Jób napísal: „Lebo keby jazyk mlčal o tom, čo srdce verí, jeho volanie by v nás našlo miesto, kde by ho nebolo počuť. Ale aby v nás jeho volanie nebolo skryté, každý z nás podľa svojich schopností musí oboznamovať blížnych s tajomstvom svojho nového života.“

         V Skutkoch apoštolov sa uvádza, že apoštoli Peter a Ján ohlasovali zmŕtvychvstalého Ježiša. Vodcovia židovského ľudu ich predvolali na súd a tam im prísne zakázali učiť v Ježišovom mene. Vtedy Peter povedal: „My nemôžeme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.“ (Sk 4, 20)

         Aká má byť kondícia našej viery potom, čo nám Ježiš v pôste očistí zrak? Pomôžeme si citátom z Knihy Exodus (Ex 16, 1 – 18)

1.) Izraeliti šomrali na púšti proti Mojžišovi a Áronovi. Kričali: „...aby ste celú pospolitosť umorili hladom?“

Len čo opustili preplnené egyptské hrnce, pocítili hlad. V Egypte ho nepoznali. Počas putovania na slobodu áno.

Keď človek opustí hriech, má pocit hladu. Myslí si, že mu niečo podstatné chýba, že niečo dôležité opustil. Tento stav trvá dovtedy, kým nepocíti sýtosť Božej lásky.

Obdobie prechodu od hriechu k čnosti môže byť dosť dramatické. Každým to zatrasie. Hriech a hriešny spôsob života sa neopúšťa ľahko. Človek sa ešte obracia naspäť, ako vzhliadal k tomu, čo zanechal. Ale ak vytrvá, Boh ho bude postupne sýtiť takým duchovným pokrmom, ktorý mu zabráni smútiť za hriešnou minulosťou. Boh obdarúva kajúcnika sýtosťou svojich milostí a odmieňa ho pokojom v duši. Toto sľubuje ako ovocie aj pôstne obdobie, ktoré prežívame.

2.) Starozákonný svätopisec píše, že Židia počas putovania dostali hotový pokrm – prepelice a mannu.

Pán Ježiš nám dáva hotový pokrm – svoje Telo a Krv. My na ňom nemáme nijakú zásluhu. Uvedomujeme si, aké milosti dostávame? Prijímame ako na podnose hotový pokrm na cestu do večnosti. Boh nám ponúka takýto „full servis“, kým iní hľadajú nádeje a istoty na krkolomných cestách života. Hľadajú a blúdia, blúdia a hľadajú a občas aj uviaznu. Mnohým sa nedostáva ani náznak svetla na to, aby pokračovali po správnej ceste. My sme dostali milosť na to, že ten správny pokrm môžeme prijímať od raného detstva až po odchod z tohto sveta. Som schopný poďakovať Pánovi za takúto milosť? Alebo prijímam Božie dary eucharistie a slova povrchne, automaticky, suverénne?

Pôstne obdobie je časom možnosti poďakovať za nekonečné Božie dary, ktoré nám, pútnikom do večnosti, pripravuje Boh ako pokrm na cestu.

3.) Židia sa živili prepelicami a mannou, kým sa ich nohy nedotkli hraníc zasľúbenej zeme.

Kým putujeme, môžeme sa spoľahnúť na to, že Boh nás bude živiť sladkým a jemným pokrmom eucharistie dovtedy, kým neprekročíme hranicu časnosti a večnosti. Tá je pre nás neznáma, a preto s vierou, so záujmom a s láskou máme tento pokrm prijímať. Hranica je pre niekoho blízko, pre niekoho ešte vzdialená, ale skôr či neskôr, k nej každý doputuje.

Zároveň platí, že prijímaním eucharistického pokrmu posúvame pomyselné hranice svojich síl a schopností. Eucharistia nám pomáha zdolávať nové a nové výzvy života a Božieho plánu spásy. Najviac to cítia tí, ktorí znášajú kríže svojho života a utrpenia. Sú to hrdinovia, ktorí tieto hranice posúvajú až na maximálnu mieru. Účinne im v tom pomáha Boží pokrm, ktorý Cirkev rozdáva a ponúka najmä v dramatických životných situáciách.

Všade okolo nás sa zdvíha latka náročnosti. Ľudia to cítia v práci, deti v škole, cítime to aj v rodine. Náročnosť života nás vyšťavuje a dvíha úlohy stále vyššie a vyššie. My tieto pomyselné hranice môžeme dosiahnuť, prípadne ich posunúť len vtedy, ak prijmeme vrchol Ježišovej lásky, ktorý sa prejavuje v eucharistickom pokrme. Objavme ho nanovo v tomto pôstnom období! Naša viera v Boha to potrebuje. Túžba po eucharistii je výrazom obnovenej viery.

 

Pôstne obdobie, ktoré prežívame, nám môže otvoriť vnútorný zrak. Nastane situácia, kedy špina našich hriechov nami zatrasie a otvorí nám zrak do takej miery, že budeme hľadať dokonalejší a čistejší život. Prosme o milosť otvoreného zraku pre Božie pôsobenie a pre možnosti, ktoré nám Boh podáva ako pomoc v pravom čase.